login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Boži šlit

@ :: Poviedky ::     Apr 10 2016, 19:48 (UTC+0)

Na mieste nazvanom Boži šlit, kam kedysi chodili ľudia hľadajúci uzdravenie

Miesto: Krčava, okres Sobrance
Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Na mamu si nespomínam, nedokážem si vybaviť jej obraz, hlas, vôňu, vlastne celkom nič. Dalo by sa povedať, že som ju nikdy nepoznala. Samozrejme, platí to iba vtedy, ak všetko poznanie, ktoré v sebe nosíme, siaha len do čias našich vedomých spomienok. Možno kdesi tam v hĺbke mojej duše nosím v sebe aspoň pocity z prvých chvíľ, keď ma čičíkala a prikladala si ma k prsiam, aby som sa napila jej teplého mlieka. Isto som bola stredobodom jej sveta a ona túžila žiť iba pre mňa. Veď takto túžia všetky matky, lenže jej to osud nedoprial. Iba z rečí viem, že som prišla na svet veľmi ťažko. Moja mamka s bolesťami vstávala z postele, chudla zo dňa na deň, stále krvácala a po niekoľkých týždňoch svoju dušu poručila Bohu. Ostali sme teda len dvaja. Otec a ja – Mariška. Z tých čias si nepamätám vlastne ani otca. Odišiel do Ameriky. Dostal povolenie, predal čo mal, kúpil si lístok na loď a vybral sa hľadať robotu, zarobiť, aby sa mohol vrátiť a postarať sa o mňa. Moje prvé spomienky sa viažu až k Žuže. Teda k tete Žuže. Ona sa stala mojou opatrovateľkou do čias, kým sa otec vrátil. Ešte i teraz, keď privriem oči, vidím ako ma drží za ruku a kráčame po cestičke lesom až ku skalám, čo vytŕčajú na povrch, akoby ich niekto zabudol zatlačiť pod zem. Bolo po daždi, lesná cesta mokrá a blatistá a spolu s nami šiel ešte voľakto. Neviem kto, ale isto to bol človek, ktorý našiel nádej v prísľube tety Žuži, že ho zavedie na Boži šlit.
       Boži šlit nie je miesto ako každé iné. Tam na jednej zo skál za našou dedinou je stopa Panenky Márie. Stála vraj na tom veľkom balvane a pozerala na náš kraj. Bolo to ešte v časoch, keď chodila po zemi hľadiac, či je všetko ako má byť. Teta Žuža ma často poúčala, čo všetko vtedy stihla svätica vykonať. Stalo sa to dávno-pradávno, vtedy vraj zrno rástlo na klasoch celkom od zeme. Bolo ho toľko, až si to ľudia nevážili. A chlieb si predsa zaslúži našu úctu. Raz ako Panenka Mária kráčala po poli, chytila klas, ale ten ju pichol tak, až jej z prsta vyšla kvapka krvi. Preto na klas pozrela a povedala, že si želá, aby mal odteraz zrno len na samom vrchu. A naozaj! Veď len pohliadnite na pšenicu! Už sa o ňu nebodnete, lebo klas i s tými tvrdými a ostrými vláknami pichá až celkom hore, môžete ho pokojne chytiť za steblo pod zrnom. Ale predtým vraj rástlo všade a všetko. Celá zem, dokonca aj kamene. Ľudia asi neboli dobrí, nezaslúžili si takú obrovskú a neustále zväčšujúcu sa krajinu. A tak keď raz Panenka Mária kráčala medzi akýmisi skalami, škaredo zakopla o kameň. Priala si teda, aby už kamene nerástli. A naozaj! Kamene prestali rásť. A s nimi aj zem.
       Dnes sa len usmievam, keď si spomínam na tieto príbehy. Moja teta Žuža hovorievala často aj o mnohých dobrých skutkoch Panenky Márie. O tom, ako ľuďom pomáhala, sušila im slzy, odnímala z nich choroby a nešťastie. Kde však ale bola, keď zomierala moja mama? Prečo ju nezachránila? Po Panenke Márii ostala vraj len tá stopa, kvôli ktorej do Krčavy prichádzali ľudia z okolitých dedín, ba i ktovie z akej diaľky. Chudobní i bohatí. V dedine čakali na dážď. Keď totiž zaprší, voda z nebies padne, naplní stopu Panenky Márie a začnú sa diať zázraky. Kto tam príde a umyje si tvár vodou z tejto stopy, z toho opadne všetka bolesť, strach, choroby i všetky pokušenia. Preto sme sa tam vtedy vybrali, preto tam teta Žuža viedla neznámeho muža či ženu, ako aj mnohokrát predtým i potom. Už si nepamätám, či to tomu človeku pomohlo. Ale azda hej, lebo sa tam vraj udialo veľa zázrakov.

       Prechádzať mojimi pocitmi ako krajinou dní minulých nie je veselé. Otec sa po niekoľkých rokoch vrátil, priniesol domov peniaze, ale aj novú ženu a jej syna. Spoznal ju kdesi v Amerike, tam sa aj zosobášili a tak som naraz mala otca, macochu a aj nevlastného brata. Otec postavil dom, kúpil polia, statok a boli sme dosť bohatí. Dosť bohatí na to, že sme si mohli na tú najťažšiu robotu najať paholka a žiť ako skutoční gazdovia. Paholok, volal sa Pišta, však veľmi kamarátsky nebol. Vysoký, chudý, až mu trčali rebrá i lícne kosti, obočie mu zrastalo nad nosom do jednej hrubej čiary. Ani môj nevlastný brat Mišo sa ku mne nehlásil, hoc bol len dva roky odo mňa starší. Mal dvanásť a ja desať. O macoche ani nevravím. Zato otec akoby mi chcel všetko vynahradiť. Pracoval od rána do noci, to je pravda, ale vždy si pre mňa našiel chvíľku; jeho tvár bola plná úsmevov, i keď som vedela, že v tých amerických baniach prišiel o zdravie. Strašne kašľal a celým telom mu neustále stekali prúdy potu. Jedno ráno nevstal. Zomrel.
       Kňaz ešte ani poriadne nevložil rakvu do hrobu, zďaleka neuschli moje slzy, keď Pišta prestal spať v stodole, kam paholok patrí. Tam som dostala miesto ja, lebo predtým sme spávali všetci v jednej izbe a do otcovej postele vedľa mojej macochy od toho času líhal už on. Pišta. Aj svadba bola čoskoro, prešlo len zopár mesiacov. Ľudia v Krčave prikyvovali hlavami, že tak je to správne, takto to má byť, lebo ak ovdovie mladá žena, má sa čo najrýchlejšie vydať znova, aby mal kto spravovať statky. Lenže ja som už nemala ozajstného otca ani mamu, ba aj teta Žuža k nám prestala chodiť po tom, ako ju raz nazlostený Pišta od nás vyhodil na ulicu. A tu začal príbeh, ktorý si pamätám celkom presne. Hodinu po hodine, minútu po minúte. Každé jedno slovo, každý jeden obraz sa mi vpísal hlboko do pamäti a vynárajú sa často v mojich spomienkach i snoch. Mišo bol pre macochu jediný, i keď sa aj on bál Pištu, ja som musela začať robiť ako paholok. Bola som dieťa s detskými snami, s túžbou po nehe a pocite rodičovskej ochrany, ale nič z toho sa mi nedostávalo. Nieto že by som sa ešte hrala s kamarátkami. Zaplavila ma tieseň a strach. Najmä z Pištu, ktorý na mňa neustále kričal. Ako v ten večer, keď som už nevládala a vyliala vedro s vodou, čo som niesla od studne. Zotmelo sa, tak som zakopla a celá sa zmáčala, no neurobila som to naschvál.
        „Takže kúpať sa ti zachcelo, hej? Len po vode bažíš ako taká kačka? Však tak aj skončíš! Ak to spravíš ešte raz, strčím ťa do pece a poriadne v nej zakúrim, nech sa dobre prepečieš!“ kričal na mňa Pišta. V tom jeho kriku bol aj akýsi smiech či posmech; bolo cítiť, ako sa v tom vyžíva. V čom? V pocite moci gazdu, ktorý cez posteľ prišiel k majetku, na ktorý sa drel môj otec v baniach ďaleko v Amerike.
        „Ja som len...“ ani som netušila, ako dokončím vetu a zafňukala som.
        „Tak choď ešte raz a rýchlo dones druhú vodu. Až potom sa prezlečieš!“ pohrozil mi rukou, akoby ma chcel udrieť a ja som sa teda musela vrátiť k studni. Už som nevládala. Sadla som si na zem a plakala. V tej chvíli som pocítila, že za mnou niekto stojí. Stojí, nehýbe sa, nerobí nič, možno čaká, aby ma uchmatol a vzal niekam ďaleko, ďaleko... Kam vlastne? Ak by ma odniesol k duši môjho otca, nech ma berie. Hneď!
        „Dokedy budem ešte čakať?!“ skríkol mi odrazu voľakto do ucha. Bola už tma, len som zhíkla, poskočila a za mnou stála veľká biela postava. Cítila som, že je to azda moja posledná chvíľa, až mi to vyrazilo dych. „Hu!“ skríkla vysoká biela postava a tleskla mi rukami pred tvárou. Bol to opäť Pišta, ktorý sa nečujne prikradol a bol celý biely, lebo mal na sebe len vlnené spodky. Nevládala som povedať vôbec nič, premkol ma plač. „Keď budeš revať, ešte ti naložím!“ znova zakričal a šiel späť do domu. Nabrala som plné vedro a už si dávala pozor, aby som opäť nezakopla. Takto som došla až k oknám a pozrela do kuchyne. Na stoličke pri peci sedel Mišo, hlava zvesená, brada sa takmer dotýkala hrude, ktovie na čo v tej chvíli myslel. Aj by mi mohol byť oporou, ale nebol. Vedro som položila na zem, podišla pod okno do izby a nazrela i tam. Videla som Pištu ako objíma moju macochu a bozkáva ju na ramená. Tak ako som raz náhodou videla aj môjho otca. Stála som tam, hľadela na nich a nemyslela vôbec na nič. Lenže Pišta po chvíli zdvihol hlavu a pozrel rovno do okna. Zbadal ma. Ten výraz tváre si budem pamätať nadosmrti. Vybehol von a myslela som, že pôjde hneď ku mne, aby ma zbil. Ale nie. Vbehol do šopy a o chvíľku prišiel späť s malou doštičkou, dvoma klincami a kladivom. Sadol si na lavičku vedľa vedra s vodou a začal prebíjať klince cez doštičku, až vytŕčali z druhej strany.
        „Čo to bude?“ opýtala som sa naivne, detsky, keď som už našla dosť odvahy a podišla k nemu bližšie.
       Ešte zopár ráz buchol kladivom, potom doštičku vzal do jednej ruky a druhou ma chytil za bradu. Otočil ma k sebe, skúmavo poobzeral a potom povedal: „Len kontrolujem, či sú klince od seba dosť široko. Aha, pozri!“ dal mi doštičku s klincami pred tvár. „Ešte raz ma budeš špehovať cez okno a tak ti ju pribijem! Klince sú akurát, vypichnú ti obe oči a budeš tú doštičku nosiť na ksichte furt!“
       Hrôza, ktorá ma v tom momente premkla, pohľad na hroty ostrých klincov, na Pištov krutý úškľabok, jeho nechutný dych, čo som pocítila zblízka na tvári, keď mi to hovoril, to všetko spôsobilo, že som mohla alebo padnúť na zem alebo utiecť. A ja som utiekla. Vytrhla som sa mu a bežala. Nerozmýšľala som kam, nebolo treba. Nohy ma samé niesli rovno k tete Žuže. Nech ma schová, skryje, zatají. Radšej budem do konca života trčať v nejakej diere pod chlievmi, ako by som sa mala vrátiť!

        „Musíš sa vrátiť, Mariška,“ teta Žuža hovorila smutne, pomaly, ale rozvážne. Sedela som pri peci a pozerala stále na dvere, či sa Pišta neukáže, nepríde, aby ma odtiaľ vzal a vypichol mi oči.
        „Prosím, teta, prosím! Skryte ma aspoň do prvého dažďa. Keď naprší a Boži šlit sa naplní vodou, potom sa v ňom umyjem a všetko bude dobre. Prosím,“ plakala som nechápajúc jej váhanie.
        „Ak si človek zarobí na dom a polia tvrdou robotou, alebo ak to zdedí po predkoch, čo sa dreli a ukladali si korunu ku korune, ten si svoj majetok váži. Cíti sa silný, ale aj pokorný, lebo vie, že za všetkým je ťažká práca a odriekanie. Ale keď je niekto sluhom, svojmu pánovi, závidí a naraz získa jeho statky i postavenie, v takom sa môže prebudiť zlosť i nenávisť voči všetkému, čo mu pripomína jeho roky chudoby. Lenže to, čo mi tu hovoríš ty, je ešte horšie. Sú zlí ľudia, ktorí napriek svojej krutosti dokážu rozoznať dobro a zlo a vedia, čo činia. Ale sú aj takí, ktorí si už tento rozdiel neuvedomujú. Lenže každému bolo dané do vienka, aby sám cítil, čo môže a čo nie. Ak tento cit stratí, museli ho zastrieť sily horšie zloby človeka. Sily temna, možno i pekla.“
       Pri týchto slovách som takmer zabudla dýchať. Vtedy som to celkom nechápala, ale bolo mi jasné, že k čomusi mieri.
        „To mi nepomôže ani Boži šlit?“
        „Je bez vody. Neprší. A vyzerá to tak, že ani tak skoro nebude. Lenže ty potrebuješ pomoc teraz.“
        „Tak ma ukryte. Prosím, teta, prosím!“
        „Mariška, ak by som ťa schovala, ešte tejto noci tu Pišta príde a potom sa už nikdy neuvidíme. Musíš sa vrátiť, aby som ti mohla pomôcť.“
        „Budeme čakať na dážď?“
        „Nie. Choď domov, ale radšej nespi. Skús vyčkať do svitania. Ráno ide Pišta aj s tvojou macochou a Mišom na odpust do Husáka. Pôjdu, viem to. Tak len čo sa vytratia, vezmi vedro a bež k Toroškovmu potoku. Naber do neho vodu, čo tam tečie z horských prameňov a dones domov. Ale pozor! Nebude to len tak! Nech by si čokoľvek videla a čokoľvek počula, neutekaj a tú vodu prines! Priprav sa, že to nebude ľahké, lebo ak Pištu opantali zlí duchovia, budú ti v tom brániť!“
        „A čo bude, keď donesiem vodu domov?
        „Ja ťa tam už budem čakať a o viac sa nestaraj.“
        „A nemôžeme ísť po tú vodu radšej spolu?“
        „Nie. Ty musíš sama, aby si ukázala, že si silnejšia ako duchovia.“
        „Nepôjdem. Bojím sa.“
        „Ak nenájdeš dosť odvahy, potom bude s tebou amen. Mariška, prosím, urob to,“ pohladila ma po vlasoch, potom vstala a natrela mi chlieb maslom. Takým čerstvým, čo isto zavoňalo, ale ja som to necítila. Nechcelo sa mi jesť. Ani trochu.

       Nebola iná možnosť, rozhodla som sa teda tetu Žužu poslúchnuť. V noci som naozaj nespala. Lámal ma strach z toho, čo som prežila, i z toho, čo ma očakávalo. Potme som vliezla do stodoly, ani som sa neprezliekla, len som si ľahla na pričňu so slamou a čakala. Skontrolovať ma prišiel Mišo. Vošiel dnu a spýtal sa: „Tu si?“ Keď som sa ozvala, hneď odišiel. Akoby sa nič nedialo! Tak som strávila celú noc v spomienkach na otca rozmýšľajúc o vážnom výraze tety Žuži, keď ma pripravovala na to, čo ma čaká ráno a modlila som sa. K Bohu, k anjelom, k otcovi a k Panenke Márii, ktorá zanechala za našou dedinou svoju stopu.
       Potom obloha zbelela, pomedzi drevené trámy začali prenikať do stodoly lúče ranného brieždenia a zvonka sa ozval štebot vtákov. Mnohí ľudia by isto chválili, do akého krásneho rána sa prebudili, ale ešte bolo priskoro a určite spali. Len Pišta s macochou a Mišom sa vybrali pešo do Husáka, neviem prečo tak zavčasu. Ako len môžu ísť na odpust? Na kostolnú slávnosť a modliť sa, akoby im boli hriechy cudzie? Neslúžilo by očisteniu ich duše viac, keby ostali tu a prijali ma medzi seba ako svoju dcéru? Áno, je to tak. Práve tieto myšlienky mi prichádzali na um. Možno mi neveríte, veď som bola ešte len dieťa, ale v takých chvíľach aj dieťa rozmýšľa inak, nedecky. Veď ako by som sa mohla rozhodnúť pre to, čo som aj urobila? Len čo som počula, že za nimi vrzla bránička, vyšla som von a vzala vedro. Bolo mi celkom jasné, že teraz musím ísť a priniesť tú vodu z Toroškovho potoka, ako mi prikázala teta Žuža. A tak som šla.

       Najskôr všetko vyzeralo byť jednoduchým, priam skvelým riešením. Ovanul ma jemný, ale nie studený vánok, práve naopak, predpovedal, že príde zasa jeden horúci deň. Išla som ulicou až na krížne cesty a odtiaľ mi ostávalo prejsť kúsok od cintorína až po potok. Lenže vtedy ma prepadol ten istý pocit ako včera večer. Že niekto za mnou stojí a pozerá sa. Otočila som sa, ale nič. O chvíľku som však cítila, že niekto kráča po mojom boku a potom i predo mnou, akoby som bola obkľúčená zo všetkých strán. Navrávala som si, že je to iba zdanie, no voľačo sa dotklo môjho pleca. Šmahla som len tak do vzduchu, ale nikde nikoho. Potom to zrazu začalo. Najskôr som rozoznala iba akési tiene, množstvo tieňov, čo ma obkľúčilo a po chvíli som vedela, že sú to nečisté bytosti. Videla som postavy v starých otrhaných šatách, tváre vynárajúce sa z ničoho ako na mňa pozerali prázdnymi očnými jamkami, ruky, ktoré sa náhle zjavili, aby ma chytali a počula som hlasy. Veľa hlasov. Nerozumela som im, no voľačo šepkali, bol v tom aj skrytý dusený smiech a naraz voľakto zvrieskol tesne nado mnou. Zaplavila ma horúčava, pozrela som akurát na cintorínske kríže, keď som sa nezdržala a vykríkla. Duchovia lietali všade okolo mňa, krúžili, ryčali neľudskými hlasmi, škerili sa bezzubými ústami, pokúšali sa ma strhnúť na zem. Akási starena s polovicou tváre, dieťa, ktorému z rukávov namiesto rúk vytŕčali len kosti, panička v širokom klobúku, na ktorom sa namiesto krásnych ozdôb hmýrili mrzké červy, mladík s hnijúcim srdcom na zakrvavenej dlani, muž, ktorý si z tela sťahoval kožu a hodil ju cezo mňa ako sieť. Bolo ich viac, oveľa viac, akoby naraz vyliezli z hrobov, otvorili brány pekla, boli to duše nečistých chytajúce ďalšiu zo svojich obetí.
        „Nech by si čokoľvek videla a čokoľvek počula, neutekaj a tú vodu prines! Priprav sa, že to nebude ľahké, lebo ak Pištu opantali zlí duchovia, budú ti v tom brániť!“ zneli mi v hlave slová tety Žuži a hnali ma vpred. Ani neviem, ako som vložila vedro do potoka, nabrala vodu a naraz ticho. Úplné ticho. Ani vánok, ani štebot vtákov, ani šumenie lístia, ba ani nič iné. Žiadni duchovia, celkom nič. Akoby zrazu zastal čas. Nezmohla som sa na slovo, na žiadnu myšlienku a ani na strach. Vedro som niesla svižne, zdalo sa mi, že nič neváži a tak som prišla domov. Teta Žuža ma už čakala na dvore. Nepovedala ani slovo, určite vedela, čo všetko som prežila. Len mi ukázala, aby som šla do kuchyne a potom prišla za mnou.
       Vždy som tušila, že ľudia, ktorí hľadajú Boži šlit, nechodia za Žužou len tak. Vedela ďaleko viac, než mi prezradila v časoch, keď som u nej bývala. Teraz mi nakázala, aby som sa zobliekla a ľahla si na stôl. Nečudovala som sa. Už sa naozaj nebolo čomu čudovať. Poslúchla som a ako som tam ležala, Žuža vytiahla dva nože a položila mi ich skrížené na hruď. Potom vzala hrnček, načrela doň vodu prinesenú z Toroškovho potoka a položila na nože.
        „Pst, Mariška moja, teraz budeš celkom tíško, dobre?“
       Prikývla som. Nato vzala posvätenú sviečku, isto hromnicu a zapálila knôt. Sviečku držala nado mnou, potom nižšie, krúžila ňou, akoby ma chcela očistiť plameňom a nakoniec zastala presne nad hrnčekom. Sviečku mierne naklonila, až z nej kvapkal do hrnčeka vosk a niečo si pritom šepkala. Nerozumela som jej ani slovo, azda sa modlila. Po chvíľke prestala. Pozrela do hrnčeka a hľadala obrazy vo vosku, čo plával na vode. Neviem, čo z nich vyčítala. Nakoniec vosk vytiahla prstami a vhodila na pahrebu do pece, kde zaprskal a po chvíľke sa vznietil. Nakoniec tam šmarila i sviečku.
        „Môžeš vstať,“ usmiala sa a pre mňa to bol úsmev ako vykúpenie. Isto to znie neuveriteľne, ale v tej chvíli som vedela, že už je dobre. Netušila som, čo bude nasledovať, ale naplnila ma istota, že už sa nič zlé nestane. Vstala som a padla jej do náručia.
        „Moja, moja. Už ti nič nehrozí,“ čičíkala ma teta Žuža a bozkávala na vlasy.
        „Ja viem,“ odvetila som.

       Po prvom daždi sme išli spolu na Boži šlit. Už sme mohli. Isto to bol zázrak, lebo keď sa macocha s Pištom aj Mišom vrátili z odpustu domov, boli ako vymenení. Nie, nikdy mi otca a matku celkom nenahradili, ale správali sa ku mne slušne. Piťo mi dokonca urobil v kuchyni posteľ. A s tetou Žužou som sa už mohla stretať kedykoľvek. Keď som si vzala do dlaní vodu z Božieho šlitu a umyla sa, cítila som sa odrazu silná a vedomá, že už mi nikto nemôže a nesmie ubližovať. S týmto pocitom som prežila ďalšiu časť detstva, mladosť, zrelosť a neopúšťa ma ani teraz v starobe. Aj neskôr som zažila kadečo. Vojnu, po nej vyvádzanie komunistov, čo nám vzali polia a statok, ale nič z toho ma nezmohlo, nezlomilo, vždy som sa na všetko dokázala pozrieť ako na údel, ktorý zasadzujú nášmu krásnemu svetu nezrelé a podlé duše. Mňa sa to netýka. Som jednoducho nad tým. Som človek, ktorý prekonal strach a okúsil, aká je sila rituálu i čo dokáže Boži šlit.







čitateľov: 2347