login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Montgomeráková láska

@ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 22:20 (UTC+0)

Juhomoravská obec Křtomil

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: šesťdesiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Skúsili ste už niekedy presadnúť z traktora do škodovky sedemstošesť a vychutnať si ten zvuk motora, príjemný rozjazd a úžasné zrýchlenie? Paráda! Povedzte, čo by si jeden muž mohol priať viac? Viem, na čo myslíte a súhlasím. Pohľad ženských očí, z ktorých sála dôvera a láska. Aj toho sa mi dostalo. Poďme ale pekne po poriadku...
       Pamätám sa, keď som ešte s bratmi dral nohavice v školských laviciach a tridsaťroční ľudia sa nám zdali starí. V deň svojich dvadsiatychdeviatych narodenín som si na to hneď ráno spomenul. Pobavilo ma to. Bol som ešte stále slobodný, čo bolo nezvyčajné. Aj reči o tom sa kadejaké šírili, ale všetko samé nezmysly. Väčšina ľudí ma brala ako syna kedysi bohatej gazdovskej rodiny, na oko pohľadného, štíhleho, vysokého a snáď aj priateľského. Proste dobrá partia. Ale stále bez ženy. Kým som sa v ten slávnostný deň vychystal na tancovačku, skúšal som si spomenúť na všetko, čo zmenilo môj život. Napríklad na časy, keď sa otec darmo bránil súdruhom so straníckymi legitimáciami, napokon sa i tak musel poddať, vzdať našich polí a podpísať vstup do družstva. Obstál ešte dobre, jemu sa len vyhrážali, že ak nepristúpi, stane sa nepriateľom spoločnosti a tak i dopadne. Sedliaci s viac ako desiatimi hektármi boli červeným súknom pre komunistického býka. Otec pochopil, že o jeho osude je už dávno rozhodnuté a niektoré veci som zrejme aj ja vnímal ako nevyhnutné, nemenné. V kútiku duše som však veril, že aj skutočné katastrofy prinášajú so sebou niečo dobré. Aspoň to, že nám umožnia spoznať pravdu a svoje miesto. Kolektivizácia a najmä moc nového režimu sňali masku mnohým a celá krajina sa čudovala, koľko potkanov v nej dovtedy prežívalo v králičom kožuchu.
       Moje sny o štúdiu, rovnako ako sny mojich troch súrodencov, sa rozplynuli ako hmla na poludnie. Najstarší brat bol vyučeným strojárom, a ďalšími možnosťami, ktoré prichádzali do úvahy pre potomkov bývalých statkárov, boli len baníctvo alebo poľnohospodárstvo. Nie som krt, stráviť tretinu svojho života pod zemou ma nelákalo. Stále som veril, že príde niečo lepšie. Neviem, či bola moja viera schopná prenášať hory, no celkom určite stačila na to, aby mi ponúkla ak už nie most, tak aspoň lávku, po ktorej som mohol prejsť cez vodu a dosiahnuť pevninu. Tou sa, paradoxne, stalo družstvo. Dostal som miesto traktoristu. Robil som to, čo som mal rád a ešte mi za to aj platili. Málo, ale predsa. A ani nie po roku som prijal ďalšiu ponuku a nastúpil ako šofér v továrni Sfinx. Mal som obrovskú radosť. Šoférovať škodovku sedemstošesť bolo v porovnaní s traktorom ako vystúpiť zo zablatenej oráčiny na šoférske nebo. Tak som hovoril aj pred celou partiou, s ktorou som chodieval na tanečné zábavy. Bol rok šesťdesiaty piaty a svet sa menil rýchlosťou rútiacej sa kométy.

        Už nie křtomilské polia, role, ale brázdil som cesty od Ašu až po Čiernu nad Tisou a dobre som vedel, kde čo ako chodí. Že na zábavu sú aj iné možnosti ako tancovačka v krčme Vrbovec, kde sa matky dievčat hrbia vonku pod oknami a úzkoprso sledujú, čo sa deje vo vnútri. My sme radšej chodievali do Bystřice neďaleko kina k Sušilům. Na poschodí nad reštauráciou bývali tanečné zábavy až do neskorej noci. Nikto nás nesledoval, na parket vošlo aj tristo ľudí a chodievali tu až z Kroměřířa. Fajčenie? Dovolené! Dievčatá? Prístupné! A navyše tu nefidlikali žiadne husličky či ulízaná dychovka, ale hrali tu moderný jazz. Nikde som nevidel dedinsky oblečené dievča, nová móda neskrývala ženské krivky a vyrážala dych. Najmä keď v zvodných šatách tancovali foxtrot, tango, waltz či charleston. Ani my sme neprišli v krojoch či montérkach. Pekne, ako z módneho časopisu, v napasovaných trúbkových nohaviciach, v košeliach švédkach, čo mali gombíky len po hruď a prevliekali sa cez hlavu.

       Sedel som za stolom s Rudlom a Ládíkom od nás z Křtomile, ale aj s priateľmi z Dřevohostic a Loukova. Ládík mal menej šťastia ako ja, ešte stále jazdil na družstve s traktorom a pre neho som bol tak trochu svetobežníkom a hrdinom.
        „Akokoľvek dobré a sladké sú griotte furé, ten vzduch vo fabrike sa takmer nedá dýchať. Je presýtený tukom. Vydržím to len vďaka tomu, že sú tam samé mladé, slobodné, no najmä rozkošné brigádničky,“ začal som sa tak trochu vystavovať a kamaráti hltali každé moje slovo. „Krásne žienky a cukríky. Dobrá kombinácia, ako život v sladkom háreme. A všetci tam máme deputát. Každý dostáva okrem platu aj dve kilá sladkostí podľa vlastného výberu. Mačacie jazýčky, lentilky, slávie, hašlerky, griotte furé a koňak furé ľahko vyčarujú úsmev na ženských tvárach a majú čarovnú moc pootvárať... “
        „Stiahnuté ženské kolená?“ skočil mi hlasito do reči Rudla a len tak mimochodom hľadel na skupinku dievčat v odvážnych sukničkách za vedľajším stolom.
        „Myslel som dievčenské srdcia,“ povedal som dosť dôrazne, lebo mi záležalo na tom, aby sa od nás do okolitých uší nešírili krčmové reči. „Po celej republike rozvážam sladkosti do veľkoskladov a späť vozím suroviny a obaly. Takže viem, kde sa čo oplatí kúpiť a cukríkmi dokážem kadekoho obmäkčiť, ak skrýva tovar pod pultom.“
       Dobre som sledoval pohľady, v ktorých bolo trochu závisti. No boli to pohľady kamarátov a kvôli tomu som tu neprišiel. Cítil som však, že mám nad nimi akosi navrch, tak som pokračoval: „V Prahe spávam v hoteli priamo na Václaváku, no Pražáci mi vždy dajú pocítiť, že som z dediny. Na východe, v Čiernej nad Tisou, sa mi ľudia síce poklonkujú, no záplava cigánov vo mne budí varovné signály. Pre istotu prespávam priamo v aute, aby som ho ráno ešte našiel aj s tovarom. Cigáni na východe sú horší ako tí naši. Divokejší a majú dlhšie prsty.“
       Tak, teraz som mal kamarátov úplne v hrsti. Ak by sme šli k nejakým dievčatám, stále by na mňa hľadeli ako na niekoho, kto sa od nich dostal vyššie a ženy to vycítia, idú stále za vodcami. Keď sa už ani Rudla nepozeral po sukniach pri vedľajšom stole, ale na mňa, ešte som dodal: „A viete, čo je na tom najkrajšie? Pocit slobody. Cesty začíname ešte nadránom, nič, len tma, čierna obloha s hviezdami a cesta. To mám naozaj rád, i keď sú úseky samá jama, kde idem maximálne štyridsiatkou. Občas aj celé hodiny nestretnem jediné auto. Ani živáčika. Ako v rozprávke.“
       K nášmu stolu sa blížili akési dievčatá a jedna z nich bola mimoriadne krásna. Z videnia som ju poznal, ale aký chmuľo by sa uspokojil poznať dievča iba z videnia? O pár minút som už vedel, že sa volá Šárka, má čosi vyše dvadsať rokov a pracuje ako krajčírka v Šohaji. Žiadna obrúčka na prste, hoc ruky mala pekné, také jemné, až som sa ich mal chuť dotknúť. Len opatrne, postupne, pomaly, nie ako s bubnom na zajace - myslel som si, keď sa mi zdalo, že som ju zaujal natoľko, až by som sa mohol stať jej spoločníkom na celý večer. No práve v tú chvíľu prišlo niečo, čo nikto z nás neočakával ani vo sne. Niečo, čo som doposiaľ nevidel ani ja. Či vlastne niekto, koho som ešte nevidel. Černosi! Skutoční, neviem, možno z Ameriky, možno z Afriky, ale odrazu tu stáli, presne takí, akých som doposiaľ poznal iba z kresieb a fotografií v časopisoch. Od prekvapenia som stratil reč a otáčal hlavu inam ako stála Šárka.
       „To sú študenti z Holešova,“ začal Rudla. „Videl som ich už pred týždňom v reštaurácii, ale... Mali ste ich vidieť, ako jedli polievku. Až striekala na steny i záclony. Kiež by radšej ostali na stromoch a žrali banány. Alebo kokosové orechy, alebo čím sa to vlastne živia.“
       Stratil som svoju pozíciu, už som nebol zaujímavý a práve v tej chvíli začala hrať hudba. Ja hlupák! Namiesto toho, aby som vzal Šárku do tanca, sledoval som, ako tam nabehli černosi. Nie, to nebol foxtrot ani swing, ale rozjarené skotačenie z hĺbky džungle pred obetou civilizovaného človeka na oltári divočiny. Tých pár dvojíc, ktoré sa rozhodli pridať sa k nim, utŕžili mnoho štuchancov. Tak okolo černochov vznikol priestor ako na námestí, nikto sa nechcel nechať udupať. Im to však neprekážalo, po čase ostali na parkete sami. Čakali na ďalšiu skladu, a keď zaznela, s vášňou detí predvádzali úplne nový tanec – twist. Chvíľu som od nich nemohol odtrhnúť zrak a napokon som sa nezdržal a rozrehotal sa. Pôsobili tak komicky, že som nedokázal ovládnuť slzy, ktoré sa mi od smiechu tlačili do očí. Áno, ten tanec ich úplne vystihoval. Mimovoľne som si ešte predstavil okolo ich bedier kalikové sukienky, okolo krku na koženom remenci pripevnené prekrížené hnáty z ľudských obhryzených kostí, podobne, ako som to videl v knihe nejakého cestovateľa. Už im len do rúk vložiť oštepy. Vlastne ich vystúpenie mohli rovno vysielať v telke namiesto prírodopisného dokumentu.
       „Sú dobrí nie? Aj tebe sa tak páčia?“ opýtala sa Šárka a mne takmer zaskočilo.
       Naozaj, zdalo sa, že dievčatám sa tento rituálny tanec pozdával.
       „No, ja neviem,“ zrozpačitel som.
       Pozrela na mňa.
       „To som ťa len skúšala. Keby som tu práve vošla, asi by som si myslela, že ich trasie elektrina,“ smiala sa aj ona, a musím povedať, že naozaj krásne. Nabral som odvahu a pozval ju na čaj. Zamierili sme o poschodie vyššie, do reštaurácie.

       Som poriadny tĺk! Pred kamarátmi dokážem rozprávať o romantike nočných jázd, o všetkých kútoch Československa, o mestách, čo som navštívil, o kadečom, ale keď som si sadol oproti Šárke, akoby mi zdrevenel jazyk. Mal som chuť padnúť na kolená a spýtať sa jej, či ma chce. Že netúžim po ničom inom, než s ňou stráviť všetok čas, čo ostáva svetu do jeho nejasného konca. Že má oči ako nezábudky, že budem zaspávať s myšlienkou na jej ústa, jej biely dlhý krk, ktorý nepotrebuje žiaden náhrdelník, aby bol tým najkrajším na svete. Že jej moc spočíva v jej krehkosti, útlych ramenách, štíhlom páse, čo priam volá po objatí, ale akoby som onemel. Po chvíľke ticha sa ma začala pýtať ona. Kto som, odkiaľ som a či tu chodím často; tiež či vždy iba s chlapcami.
       Jasné! Bolo to jasné! Chcela vedieť, či mám dievča! Ešteže som to vedel zvaliť na robotu, že nie, dievča nemám, lebo som stále na cestách a aj teraz som sa len nedávno vrátil z Prahy.
       „Bola si už niekedy v Prahe?“
       Kývla hlavou, že nie. Praha je krásna, je magická. Áno, ak chcete ženu zaujať, hovorte jej o tomto meste. Konečne sa mi rozplietol jazyk a ona ma počúvala. Kým sme vypili čaj, pri stole už nesedeli dvaja neznámi ľudia, ale dve duše, ktoré si k sebe kliesnili cestu.
       Príjemný večer sme zavŕšili pri jazzovej muzike. Tancovala ako baletka. Ak by som aj na nej hľadal nejakú chybu, akúkoľvek drobnosť, neuspel by som. Na nič sa nehrala, veselo žartovala, nerobila drahoty, no zároveň som cítil, že sa nesmiem unáhliť. Rozmýšľal som, ako ju pozvať na rande. Akosi som sa však zdráhal zaviesť reč o tom, či sa ešte niekedy uvidíme. Najmä, keď Šárka začala hovoriť o inom. Zdôverila sa mi so svojim snom. Montgomerák. Áno, jej snom bol montgomerák. Pravda, aj ja som vedel, že trojštvrťový hubertus sa už vytráca z módy a v duchu som už spriadal plány.
       „Viem, že je drahý. Pre mňa až priveľmi. Ale je taký nádherný,“ zasväcovala ma. „Šetrím si na neho niekoľko mesiacov, no aj keď budem mať dosť, netuším ako a kde si ho kúpim. Predávajú ho len v Tuzexe za bony, “ švitorila, zatiaľ čo sa jej telo pri tanci tak krásne vlnilo. „Asi som hlúpa, takto snívať,“ povedala napokon.
       „Na čo budeme spomínať, až raz budeme starí? Ako sme konali vždy len múdro a prakticky, alebo na to, čo nám urobilo radosť?“ skúsil som oponovať a pocítil som, ako ma jej ruka na mojom pleci krásne pohladila. „Pomôžem ti. Viem, ako sa dostať lacnejšie k bonom a v niektorých mestách mám ozaj dobrých známych,“ bol by som sľúbil čokoľvek, aj nemožné.

       Čas je niekedy poriadne bezohľadný idiot. Nepostojí, nepočká, ide stále rovnakým tempom bez ohľadu na naše potreby. Vlastne mám niekedy pocit, že mi poskytuje iba dve možnosti. Alebo na niečo čakám, alebo sa ponáhľam. Prvé dni po tancovačke so Šárkou však boli poriadnym guľášom. Ponáhľal som sa kúpiť jej montgomerák, áno, bol som presvedčený, že tak urobím, no zároveň som musel čakať, kým budem mať služobnú cestu do Brna. Práve tam som mal známosti v Tuzexe; zmeniť koruny za bony bola malina, ak som pridal zopár balení dobrých cukríkov. Prešlo dlhých desať dní bez toho, aby mi hrozilo Brno. Až potom mi šéf oznámil, že pôjdem práve tam a ja som od radosti takmer zvýskol. Prekvapím Šárku! Teda, ak si na mňa spomenie... Možno už na mňa aj zabudla. Možno som bol pre ňu len ľahkým rozptýlením jednej sobotňajšej noci a teraz je v hre niekto iný. Nie, ona taká nie. Je to predsa... Je to Šárka! Opakoval som si to stále dookola a čím ďalej, tým viac som bol presvedčený o osudovosti nášho stretnutia. Len nech nič nezbabrem, nech nič nezbabrem!
       Presne o dva týždne v sobotu o piatej sme sa opäť stretli u Sušilů. Bola tam. So žiadnym mladíkom, len s kamarátkami. Mala nový účes, aj celkovo akoby sa trochu viac prikrášlila, až som pri pohľade na ňu nebol schopný otvoriť ústa. Mal som chuť skákať od radosti a blahorečiť sile osudu, čom nám pripravila ďalšie stretnutie, potom som sa zasa chcel schúliť sa do klbka, položiť hlavu na jej kolená a počúvať jej hlas, nech by už vravela čokoľvek. Ja som jej však iba bez slov podal tuzexový balíček a vychutnával som si, ako ho nedočkavo rozbalila. Oči sa jej rozžiarili, chvíľku akoby lapala po dychu, chcelo sa jej smiať, zdráhala sa tomu uveriť, či je to sen, skutočnosť, a ak skutočnosť, tak potom aká? Nie, nie som z tých, čo si myslia, že za jeden montgomerák môžu ovládnuť dievčenskú dušu a bezbreho sa s ňou zabávať ako s dákou hračkou. Galantne som jej pomohol vyskúšať si jej ten nový šedomodrý moderný plášť. Padol jej presne na mieru, akoby sa tí najlepší krajčíri sveta stretli iba kvôli tomu, aby jej urobili radosť. Rozbehla sa k zrkadlu v rohu sálu, pozrela doň, potom sa vrátila ku mne a privinula sa. Láskyplne, tesne, vrúcne a nežne zároveň. Pocit, pre ktorý sa oplatí žiť!
       Až keď si montgomerák opäť vyzliekla, všimol som si, že bez neho vyzerá ešte lepšie. Krajčírka módu nezaprie. Priliehavé tričko pastelovo modrej farby, tak krásne kopírujúce jej telo, tmavomodrá sukňa pod kolená a švové punčocháče. A hoci už vonku začínalo mrznúť, obuté mala tanečné lakovky. Vlasy farby zrelých gaštanov so svetlejšími i tmavšími pramienkami. Cenil som si, že sa z nej nestala ďalšia peroxidová blondínka, za ktorými černosi tak šaleli a ony sa pred nimi rady predvádzali. Aspoň tak som sa dopočul pred chvíľou od kamarátov a bolo to pre mňa nepochopiteľné.
       „Ty azda ani netušíš, aká si krásna,“ vykĺzlo mi samovoľne z úst a pocítil som, aké mám teplé uši. Isto ich obliala červeň ako i moju tvár. Šárka sa ani nezapýrila. Bola sebavedomá a možno práve preto ma tak priťahovala.
       „Na čo myslíš?“ zašepkala.
       „Neviem. Neviem, či som teraz schopný myslieť.“
       „Aj ja som sa tešila, kedy sa zas stretneme. Nie kvôli tomuto,“ ukázala na montgomerák, „i keď si ma veľmi prekvapil. Ani som nedúfala. Tešila som sa na teba.“
       „Zatancujeme si?“ opýtal som sa zdvorilo, lebo práve začala hrať hudba a sálou sa niesli tóny príjemného waltzu.
       „Veľmi rada,“ kývla hlavou a nesklápala oči, hľadela priamo do mojich.
       Chytila ma za ruku a odviedla na parket ako malého chlapca. A tak sme tancovali. Nechali sme sa viesť rytmom hudby a našich sŕdc. Opájali sme sa nádhernou melódiou a vlastnou prítomnosťou. A ako začalo tancovať stále viac a viac ľudí, ako sa priestor na parkete zmenšoval, cítil som na tvári jej dych. Tiež vôňu parfumu a jej vlasov. Jej túžbu. Jej pery, čo splynuli s mojimi.

       Nie, život nie je ako waltz. Nemôžete ho celý pretancovať až do staroby. Ale môžete sa o to pokúsiť. Ako muž a žena, ako manžel a manželka. Tak, ako sme sa o to neskôr pokúsili i my. A vyšlo to. Lepšiu ženu som si nikdy nemohol priať. Moju milú, moju manželku, moju montgomerákovú lásku.


čitateľov: 1069