login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Sopľavý prízrak

@ :: Poviedky ::     Feb 05 2017, 21:18 (UTC+0)

Ťahanovce v súčasnosti

Miesto: Ťahanovce, dnes mestská časť Košice-Ťahanovce
Čas: približne v polovici 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Myslel som, že ma čaká úplne pokojný deň. Taký januárový, keď vonku mrzne, až sneh vŕzga pod nohami, ale nesneží. Slnko, hoc len zubaté, práve vykuklo a ožiarilo vrch Hradová. To som už schádzal cez dedinu k Hornádu s kosou na chrbte. Cítil som sa dobre. Bola to potecha, keď som si zohnal v zime robotu. Každý chlap síce nadáva, že v lete musí od rána do večera behať po poli, pásť, alebo rúbať drevo, ale poviem vám, zima je horšia. Čakanie na jar je pre každého roľníka hotovou pliagou. Aj so mnou to už cukalo, zapriahol by som sa hoc do voza ako kôň a ťahal, len aby som nesedel doma. Lenže včera sa to zmenilo. Či vlastne už pred týždňom, keď prišla z Košíc Marína a vravela mi, že vraj od nej na trhu kupoval mlieko nejaký chlapík v hrubom kabáte a s ozdobnou vychádzkovou paličkou. Dáky fičúr, čo sa jej pýtal, odkiaľ je. A keď mu povedala, že je z Ťahanoviec, hneď začal bedákať. Že tam má pozemky rovno pri Hornáde, ale nič z nich, lebo namiesto pevnej pôdy je to len žaburina, močiar porastený tŕstím a na tom sa nedá ani pestovať, ani stavať, vlastne je to úplne nanič. Také dedičstvo, ktoré ani nemuselo byť.
        „Príde kupovať zasa? Kedy?“ opýtal som sa rýchlo svojej ženy a Marína už vedela, koľko bije. Hneď vyhŕkla, že napozajtra vraj dôjde znova a to som už išiel s ňou. Stáli sme na Dominikánskom námestí, ona predávala a ja som čakal. Vďakabohu prišiel a dohodli sme sa. Ten pánko sa síce čudoval, vraj komu načo močiar a ešte k tomu v zime, ale prenajal mi pozemok za pár drobných až do jari. Ani netušil, koľko na tom zarobím. Včera sme podpísali zmluvu a dnes tam už idem.
       Keď kráča v januári cez dedinu muž s kosou, nikto sa nečuduje. Ide kosiť tŕstie. Ak namiesto vody a bahna máte pod nohami pevný ľad, je to práca jedna radosť. A tŕstie potrebuje každý, kto má dom. Ako inak by ste urobili výplne pod slamenú strechu, nech je teplejšia? Ďalšou slamou? Ale to by vám už na pôjde neostalo dosť miesta. Aj ten najväčší chudák má zrátané, že mu to ušetrí drevo na kúrenie.

       Deň bol ozaj jasný, ale už ho nebudem toľko chváliť. Síce ma oziabalo na ruky, až mráz zachádzal za nechty, čižmy sa trochu šmýkali, ak som nedával pozor, no tŕstie sa pod ostrím radostne vŕšilo a po krátkej chvíľke ho bolo na zemi toľko, až som sa bál, že ho naraz neunesiem. Rozhodol som sa ho pozbierať, zviazať a odniesť domov. Niečo zajem a vrátim sa. A práve vo chvíli, keď som kosu položil na zem a opäť sa vzpriamil, uvidel som, že len pár krokov odo mňa stojí akýsi mladý muž, taký nižší, či až maličký a mlčky ma pozoruje. Hej, mladý, ale zanedbaný. Šaty sa na ňom priam rozpadávali, boli akési čudné, akoby ich nosil ešte jeho pradedo. Vlasy mal dlhé, zlepené do chuchvalcov a na tvári poriadne strnisko. Zima bola, ale mne isto nie tak, ako jemu. Z nosa mu tiekli sople, mal nimi olepené celé ústa, ba aj jedno líce a viseli mu z brady.
       „Čo pozeráš?“ opýtal som sa trochu zo zvedavosti, ale i prísne, lebo som tušil, že to bude dáky džat, čo začne žobrať.
       „Poď za mnou,“ kývol mi a urobil zo dva kroky k rieke. Hornád bol zamrznutý, asi chcel prejsť na druhú stranu.
       „Nikam nejdem, robotu mám,“ mykol som plecom a viac sa mi nechcelo vysvetľovať.
       Džat sa otočil zasa ku mne a prišiel celkom blízko.
       „Poď, dačo ti ukážem,“ chcel ma chytiť za ruku, ale rýchlo som sa odtiahol. Keď som pozeral do tej jeho zasoplenej tváre, až sa mi od hnusu roztriasol žalúdok.
       „Daj mi pokoj a choď si po svojich! Nič ti nedám!“ osopil som sa naň ozaj zlostne, nech vie, že týmto iba obaja strácame čas. Mohol by som mu síce povedať, že ak mi pomôže odniesť trstinu domov, dám mu tanier teplej polievky, ale takého sopľavého by som ho do kuchyne nepustil. Stačilo, aby sa naň Marína pozrela a ešte by sa jej urobilo zle. Aj deti by sa ho báli. Sedieť s ním za jedným stolom?
       „Poď za mnou, dačo ti ukážem!“ skúsil ešte tretí raz, ale keď som naň poriadne zagánil, nech vie, kde je jeho miesto, bojazlivo cúvol. I tak tam ešte stál.
       Vytiahol som z vrecka špagát, zohol sa a dával tŕstie na hromadu, nech ho zviažem a odnesiem. Ešte som pozrel, čo tam robí, ale už som ho nevidel. Vystrel som sa a hľadel na všetky strany, ale toho sopliaka nebolo nikde. Nemohol odísť tak rýchlo, stromy boli ďaleko a inak sa nemal kam ukryť. Prebehol som očami po rieke, či niekde nie je prasknutý ľad, dáka diera, v ktorej mohol zmiznúť. Keby som ho z nej vytiahol, aspoň by bol umytý. Lenže všetko vyzeralo v poriadku, tak, ako má byť, až na to, že ten odporný chlapík sa ozaj kamsi vyparil.

       „Džat, ktorému tečú sople z brady na zem potokom?“ rehotal sa Karoľ, keď sme večer sedeli v krčme. „To aby sme si začali po nociach strážiť kuríny. Zahnať kosou si ho mal, nech zmizne a nejde do dediny.“
       „Však to, že zmizol. Naraz a celkom. Na zamrznutom ľade stopy ťažko hľadať.“
       „A možno, keby si za ním šiel, tak by ti ukázal, kde naň čaká hladná žena s deťmi, aby si sa zľutoval a zavolal ich všetkých k vám na obed.“
       „Možno áno,“ prikývol som.
       „A možno nie,“ vtlačil sa do rozhovoru strýko Imro. Vonku už bola tma a náš stôl osvetľoval iba malý mihotavý plamienok petrolejky zavesenej na tráme dreveného stropu. „Možno to nebol džat. Ba možno to nebol ani človek. Či inak, možno býval človekom kedysi, ale dnes je to len prízrak, ktorý má splniť svoju úlohu.“
       Neveriacky som hľadel na strýka. Chlap v rokoch, vždy sa mi zdal triezvy v úsudkoch, ale teraz tu vyblafol čosi také, akoby bol poverčivou babou. Už som sa aj nadýchol, že mu niečo poviem, ale tak, aby som ho neurazil, no Karoľ ma predbehol.
       „Pravdu máte, mohol to byť duch. Však som aj počul, možno ste aj vy počuli, že na Hradovej straší. Ešte keď tam stál hrad, býval pri ňom sokoliar. Keď zomrel, ostala po ňom dcéra. Mladý pán hradu jej chcel nejako pomôcť, tak vravel, nech si povie, ako ju vyplatiť. Ale ona nechcela nič, len pánovho najobľúbenejšieho sokola, čo vycvičil jej otec. Mladý pán rozmýšľal, že pre neho má taký poľovnícky vták vysokú cenu, ale mladej žene je nanič. Ponúkal jej teda peniaze, ale ona trvala na svojom. Jej neoblomnosť sa mu zapáčila, a tak si ju začal viac všímať. Bola mladá i pekná, šľachtičné ďaleko, ale ona blízko, tak si spolu niečo začali. Dokonca sa do nej zamiloval. Lenže to nebolo po vôli jeho matke. Však si to len predstavte - pán hradu a za manželku by mal neurodzenú! Preto to dievča dala svojmu sluhovi potajme zabiť a zahrabať v lese. Lenže keď na druhý deň ráno išiel ten sluha na obchôdzku, sokol ho napadol a zhodil z hradieb, až bol namieste mŕtvy. No a keď pán hľadal, kde je sokoliarova dcéra, sokol sa zjavil znova, krúžil nad ním a volal ho, nech ho nasleduje. Tak pán našiel v lese hrob s čerstvou hlinou. Keď ju rozhrabal, uvidel svoju lásku mŕtvu a srdce mu od žiaľu puklo.
       No, neviem teda, kto tam stále presne straší. Možno ten sluha, že je teraz usopleným duchom. Čo ak je prekliaty? Možno musí dačo urobiť, aby kliatba pominula a on mohol prestať blúdiť a odísť do sveta mŕtvych.“
       „Karoľ, tak ty si... Hotový rozprávkar! To by si mal napísať do nejakej knižky!“ smial som sa, lebo konečne sa ukázalo, že ten chlap je na niečo súci. Aby ste mi rozumeli, o Karoľovi kdekto vedel, že sa od práce nepretrhne. Že viac fantazíruje, než zamestnáva ruky. Veď už len ten jeho dom. Váľky naň mu robili cigáni. To by nebolo nič zvláštne, lebo kdekomu tu váľky robia cigáni. Nad Ťahanovcami, kde to voláme Hliník, je dobrý íl. A cigáni bývajú práve tam, a tak im nejako prischlo, že kto stavia, oni mu pomôžu. Taký človek vykope u seba na dvore veľkú jamu, naleje do nej vodu a cigáni donesú na fúrikoch íl. Potom robia všetko ako treba. Rozmočia ho, povyberajú z neho kamienky, uhnetú váľky do formičiek zbitých z dosák, dajú na slnko, až kým sa celkom nepresušia a môže sa stavať. Aj Karoľ sa s nimi dohodol, dom mu už stojí od jesene, ale jamu na dvore stále nezasypal. Žena naň šomre, všetci sa mu čudujú, ale on radšej vylihuje v záhrade. Teda vtedy, keď sa dá. Teraz v zime nie. Ale má zasa dobrú výhovorku, že zem je zamrznutá a musí s tým zasypaním počkať do jari.
       Včera, keď som obišiel viacero domov a ponúkal tŕstie, povedal, že on to kúpi. Nie však čistú trstinu, ale nech ho už nasekám na potrebnú dĺžku a spletiem do rohoží, čo potom vo vrstvách roztiahne pod strechou. A keď som sa ho pýtal, koľko tŕstia vezme, rozhodil rukami, že nevie a ja to mám ísť pomerať na jeho pôjd. Ani to sám neurobil. Len sa škeril, škrabal za ušami a opatrne vravel, že mi nemá na oplátku čo ponúknuť, peňazí mu veľa neostalo, vraj mi zaplatí až na jar. Lenivý chlap - hotová galiba!
       „Rozprávkar, nerozprávkar, dačo na tom bude. Ale iba dačo,“ začal zasa hovoriť strýko Imro, ale len tak na pol úst, lebo viac pozeral na fajku, čo práve napchával a dával pozor, nech sa mu nerozsype tabak. „Ten príbeh dobre poznám aj ja, ibaže to nebolo na Hradovej, ale o kúsok ďalej. Teda v Sokoli. Tam bol panský hrad, dokonca kráľ Matej tam chodieval na poľovačky. Ale na Hradovej hrad nikdy nepostavili. Tak hovoria starci, čo to počuli ešte ako deti od starších starcov a tí ešte od starších. Že páni stavali hrad na Hradovej, šľachta bola veľmi bohatá a silná. Dokonca taká silná, že nechcela poslúchať nového kráľa Róberta. Postavili sa mu a strhla sa bitka. Bitka pod Hradovou. Lenže tu sú Ťahanovce a to sa zdalo kronikárom ako málo známa dedina. Tak o tom boji napísali, že to bola bitka pri Rozhanovciach. Však Rozhanovce poznal každý a nie sú ďaleko. No a keď kráľ bitku vyhral, šľachtici odtiaľ ušli a hrad nikdy nedostavali. Ale tak sa vraví, že si nestihli všetko vziať. Že kdesi čosi schovali. “
       „Tak to bude, ako hovoríte! Stačí, keď trošku privriem oči, snažím sa to všetko predstaviť a už to vidím. Pri úteku páni skryli poklad, lebo bol veľký a ťažký. Iba čo by ich zdržiaval a im išlo o životy. Verili, že šľachtici sa novému kráľovi nepodrobia a skôr či neskôr ho zabijú v ďalšom boji. Poklad si vezmú nazad. Ba možno ešte skôr, ako bude po kráľovi, ale to by poň museli prísť tajne. Plnú truhlicu so zlatými mincami, možno šperky s drahými kameňmi, prstene, ešte aj misky a príbory so zlata,“ Karoľ začal nahlas snívať, priam sa rozplýval, akoby to kdesi vo svojej hlave naozaj videl.
       „Rozprávkar, ty si rozprávkar,“ smial som sa znova. „Ale všetko si nedomyslel. Kto bol ten malý sopľavý džat?“
       „Keď páni odchádzali, nechali ho tu, nech poklad stráži. A možno mu aj dali úlohu. Prikázali, že keď kráľ odíde, má ich vyhľadať a dať im správu, ako by sa nepozorovane vrátili. Lenže kráľ neodišiel a on nemal koho vyhľadať. Keďže je ten prízrak iba taký sopliak, tak nikdy nezostarol. Zomrel mladý, možno ho pridlávil strom, alebo ho prepadli zbojníci. Bolo mu ľúto, že skapal taký mladý a v živote si neužil radosť, akú mu mohlo skryté bohatstvo ponúknuť. A možno je tá ľútosť taká veľká, že sa ako prízrak vracia na zem, aby pokladom obdaroval iného človeka, čo sa derie a radostí si neužíva. Lebo páni získali také imanie zdieraním a z potu poddaných. Všetko by to teda malo patriť prostým ľuďom! Keby si s ním šiel, ukázal by ti, kde ten poklad schovali.“
       „Rozprávkar, rozprávkar,“ krútil som neveriacky hlavou. „Toto mi Karoľ povedz, to si dakde počul, alebo si si to teraz vymyslel?“
       „A viem ja? Slová mi idú samé na jazyk, ja len počúvam, tak isto ako ty, čo to vlastne hovorím,“ zarehotal sa a my s ním.
       „A tie sople? Prečo bol taký sopľavý?“ skúšal som ďalej, bavilo ma to.
       „A ty si myslíš, že prízraku záleží na tom, aby mal pekne utretý nos? Tomu to môže byť jedno! Kašle na to, ako vyzerá. On chce splniť iba svoje predsavzatie, že škoda nechať zlato v zemi a treba kohosi obdarovať!“
       Smiali sme sa ešte chvíľu, potom si strýko Imro zapálil fajku, ale skôr na cestu, než na posedenie. Zdvihli sme sa všetci traja, na stole ostali prázdne poháriky a každý šiel svojim smerom. Z okolitých domov práve vychádzali ženičky s priadzou a vretenami nití, vracali sa z priadok a medzi nimi aj moja Marína. Pobehol som za ňou a viac som na Karoľove vymýšľance a sopľavý prízrak nemyslel.

       Trvalo mi len niekoľko dní, kým som všetko tŕstie pokosil a ponosil domov. Niečo z neho som vymenil za slaninu, za sliepky, za drevo, kupovať inak ľudia veľmi nechceli. Peniaz je peniaz, ten treba do mesta, na dedine všetci radšej vymieňajú. Jediný, kto nechcel meniť, ale sľúbil peniaze, bol Karoľ. Tiež jediný, kto nemal záujem o trstinu, iba o hotové rohože pod strechu. Musel som mu ich urobiť. A do tretice bol i jediný, kto mi zatiaľ nič nedal, teda okrem sľubu, že zaplatí neskôr.
       Na zamrznutej mokrine pri Hornáde už z ľadu nevyčnievalo ani steblo. Do jari tam nič nedorastie a mne bolo ľúto, že som si to prenajal na tak dlho. Možno by stačilo na pár dní, teda ak by ten pánko z Košíc súhlasil. Ďalšiu zimu tak urobím. Na to som myslel, ale tiež na toho džata či sopľavý prízrak. Už ani neviem, kto z nás ho tak prvý nazval. Prichytil som sa, ako sa na tomto mieste pomerne často pozerám okolo seba, akoby som ho vyzeral. Ale veď je to nezmysel, káral som sám seba v duchu. Ak džat niekam príde, no nedostane nič, ide žobrať niekam inam. I keď tento odo mňa nič nechcel, len ma ťahal niečo ukázať. Skúšal som myslieť na to, ako by to vo svojej bujnej predstavivosti zdôvodnil Karoľ. Jemne som prižmúril oči ako on, keď si vymýšľa tie svoje rozprávky a naraz akoby som sa znova ocitol v krčme. Zo stropu na drevenom tráme blikotavo svietila petrolejka, strýko Imro si napchával tabak do fajky a Karoľ rozprával o sopľavom prízraku. Až sa mi zdalo, akoby som počul jeho hlas. Vravel, vraj prízrak dá šancu každému iba raz. Ja som ho odohnal, mne sa už vraj nezjaví. Až ma striaslo, keď som znova otvoril oči. Nie, takéto veci už viac robiť nebudem. Nakoniec skončím ako rozprávkar aj ja a začne sa mi bridiť chlapská robota. Šiel som domov a viac na to nemyslel.

       Konečne prišla jar s prvou orbou, sadením, a neskôr i zelenými poľami, kde úroda rástla a zrela. Prišlo aj leto so svojimi krásami, keď sme v čase žatvy všetci nastúpili s kosami a zbierali klasy, mlátili obilie, aj jeseň s ovocím plným šťavy. Rok to bol dobrý a kazila ho len myšlienka na to, že Karoľ ma asi obabral, lebo sa mi vyhýbal a peniaze nedával. Ale ako hovorím, inak to bol rok vydarený, až na ten posledný mesiac, ale to na konci býva vždy zima a čas nečinnosti, ktorý tak neznášam. Ťahanovce zakryl sneh, ale až po pás, ba neskôr až skoro po plecia. Celé záveje, čo sme museli odpratávať lopatami a chodili po uliciach ako po zákopoch. Aspoň nejaká robota. V tom čase ženy nešli predávať do Košíc na trhy. Nedostali by sa tam. Plánoval som, že keď sneh opadne, ale ešte bude mrznúť, zájdem za tým pánkom s ozdobnou vychádzkovou paličkou prenajať si jeho pozemok. A už nie do jari, len na pár dní. A nie hneď, ale až záveje zmiznú. Kosiť trstinu sa zatiaľ nedalo.
       Naveľa sa fujavice trochu umúdrili i zo snehu niečo ubudlo, keď som sa vybral s Marínou do mesta.

       „Neviem, čo je naraz o ten močiar taký záujem. Je mi ľúto, ale už som zaň dostalo zaplatené. Prišiel tu taký chudák, v tom najväčšom vetre a metelici. Ani sa mi nechcelo veriť, že sa sem dotrepal až z Ťahanoviec len kvôli tomu. Nakoniec, dal mi lepšiu ponuku ako vy, čo ešte ani neviete, odkedy dokedy, len chcete sľub, že to zatiaľ nikomu neprenajmem. Dohodli sme sa, už máme aj zmluvu a pozemok je jeho až do jari,“ povedal fičúr s ozdobnou vychádzkovou paličkou a tým bolo všetko uzavreté. Až keď som išiel domov, napadlo mi, že som sa ho mohol opýtať, kto si ten pozemok prenajal. Alebo aspoň ako vyzerá.
       Pýtať som sa vlastne nemusel nič. Bolo mi to hneď jasné, keď sme už boli blízko dediny a uvidel som, ako tadiaľ kráča Karoľ s kosou na chrbte. Chcel som naň zavolať, prečo mi to urobil. Potom mi napadlo povedať mu, nech teraz nekosí, lebo snehu je stále dosť, tŕstie ešte bude krátke. Lenže napadlo mi tiež, že čo by som mu radil, keď je taký špekulant. Aspoň zistí, čo je to poriadna práca.
       Krivdil som mu. Krivdil som Karoľovi, teraz mi je to jasné. Neprešla ani zima a peniaze mi vyplatil. Ba povedal mi aj to, že zvyšok prenajatej močariny môžem pokosiť ja a všetko tŕstie si nechať. Že už ten močiar nepotrebuje. Potom odišiel a vlastne odvtedy to už nie je Karoľ. Je to už pán Karoľ. Tak ho každý volá, takto sa patrí oslovovať zemana. O pár dní sa totiž Ťahanovcami začala šíriť správa, že si Karoľ kúpil zemiansky titul, veľké polia i nový dom. Nie váľkový, ale rovno kamenný. Už v ňom aj býva so ženou. Kúpil tiež statok do stajní i do chlievov, parádny pár koní ťahá jeho voz každú sobotu, keď sa vezie s rodinou do Košíc na trhy. Nie predávať, ale nakupovať. Nik sa ho neodvážil opýtať, odkiaľ na to všetko zobral. Bol príliš bohatý na to, aby mal niekto takú drzosť.
       Keď som niekedy videl, ako pozerá na ľudí zhora, chytala sa ma zlosť. Vtedy som jemne prižmúril oči a naraz sa mi za viečka začali hrnúť obrazy. Videl som Karoľa s kosou ako kráča popri zamrznutom Hornáde s mladým mužom, takým nižším, či až maličkým. Mladým, ale zanedbaným. Vlasy mal dlhé, zlepené do chuchvalcov a na tvári poriadne strnisko. A z nosa mu tiekli sople, mal nimi olepené celé ústa, ba aj jedno líce a viseli mu z brady. Viedol Karoľa až na miesto, kde bol ukrytý poklad.









čitateľov: 2021