login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Čas vianočný, čas kúzelný

@ :: Poviedky ::     Feb 18 2017, 07:30 (UTC+0)

Juhomoravská krajina

Miesto: Drnovice, okres Vyškov, Česká republika
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Zuzana Kratyinová

       Karolínka sa na lavici nepokojne pomrvila. Decembrový kostolný chlad sa jej vkrádal pod červený kabátik a hoci bola obklopená rodičmi a staršími súrodencami, Ruženou a Viliamom, mátali ju studené oči sôch a obrazov. Jej päťapolročnú dušičku obchádzal strach a zmätok. Snažila sa skrčiť v lavici, nepozrieť napravo, naľavo, pred seba, vlastne nikde, lebo zovšadiaľ na ňu zazerali mĺkve hrozivé tváre, akoby ju chceli zaživa zhltnúť.
       Blížil sa sviatok svätého Mikuláša a ona sa zmietala medzi radosťou z blížiacej nádielky a strachom, že ju zoberie čert do pekla, ak bola zlá. Ešte do včerajška netušila, že jej môže hroziť také veľké nebezpečenstvo. No jej veľkí súrodenci jej celú záležitosť s Mikulášom a čertom zoširoka opísali a vychutnali si hlavne tú pasáž o strašných mukách neposlušných detí.
       Radosť zmizla. Ostal len des z očakávaného. Vôbec si nebola istá, či celý rok poslúchala a ani raz nezaklamala. Veľmi chcela byť dobrá, ale niekedy je to také ťažké...
       Ach, keby sa tak mohla porozprávať s Matúšom, svojím najlepším kamarátom. Má už sedem, tak by jej určite vedel zodpovedať na všetky otázky, čo jej vírili v hlave. S ním by sa nebála.
       Tak ako sa nebála v lete, keď pásli husi pri rybníku. Otec jej povedal, že pod zelenou hladinou číha vodník a preto ich nesmie hnať za koly, čo trčali uprostred rybníka z vody. Obzerala sa pri každom šuchnutí, pri každom podozrivom zvuku, no strach ju domov nezahnal. Lebo bol s ňou Matúš. Malinká, no s pučiacou dievčenskou intuíciou tušila, že jej kamarát by za ňu bojoval do posledného dychu ako lev, hoci so samotným vodníkom.
       Matúš teraz nie je po jej boku, je o sedem lavíc za ňou, ani ho nevidí. A nemôže sa za ním ani len obzrieť, lebo zakaždým dostane buchnát od Vila alebo Ruženy. Plačlivo si vzdychla. Ach, keby tak bola väčšia a mala viac síl. Oboch by ich štuchla, až by sa prekopŕcli na dlážku a konečne by mala od nich pokoj.

       Len čo došli domov, rodičia kdesi zmizli, ešte aj babka sa vytratila. Deti osameli.
       „Karolínka a čižmy si si vyčistila?“ opýtal sa Vilo. Na tvári mu visel úškrn a tak Karolínka s očkami upreným na brata o krok ustúpila. Pre istotu.
       „Tak hej?“ opýtal sa znova. Jedným skokom sa k nej priblížil a brnkol jej po nose. „Keď príde čert, musíš byť k nemu úctivá. Raz, kedysi dávno bol jeden koledník drzý k čertovi a ten ho zobral do pekla. Zamával čiernymi, chlpatými ručiskami s pazúrmi, zatočil chvostom, peklo sa otvorilo a obaja zmizli v horúcej diere! A chlapca už nikdy nikto nevidel,“ ľakal ju Vilo a krúžil okolo vystrašenej sestry ako netopier. Jeho tvár sa skrúcala do hrôzostrašných grimás a vydával zvuky, ktoré sa Karolínke vôbec nepáčili. Chvíľku premýšľala, či by sa nemala rozplakať a privolať rodičov a babku, ale jediný pohľad na vyškerenú Ruženu razom odstrašil prichádzajúci príval sĺz. Už si vôbec nebola istá, či sa teší na Mikuláša. Asi nebude taký dobrý, keď sa kamaráti so zlým čertom.
       Práve vo chvíli, keď chcela vybehnúť z izby, zadupali na prahu nejaké kroky, otvorili sa dvere a v ich otvore sa zjavili dve obrovské postavy. Jedna v dlhom červenom kabáte a čiapke, a druhá celá čierna, s rohami, chvostom a vidlami v labe.
       „Hó, hó, hó!“ zvolal Mikuláš hlbokým hlasom. „Nájdu sa tu dobré deti, ktoré celý rok poslúchali? Niečo sladké im nesiem v batohu.“
       Karolínke sa rozbúchalo srdiečko. Práve si spomenula, že včera nebola veľmi dobrá. Keď jej mama dávala na hlavu čiapku, zhodila ju a utiekla, hoci mama na ňu volala.
       Opatrne ustúpila a schovala sa sestre za chrbát.
       „Nie tak zhurta kolega,“ zahrmotal čert a hrozivo zamával vidlami. „Najprv sa chcem porozprávať so zlými lapajmi. Takými, čo rodičov vôbec nepočúvajú a tiež s darebákmi...“
       Karolínka viac nepočúvala. Zmocnil sa jej ohromný strach. Preč! Musí hneď preč! Vydesené srdiečko búchalo a nohy sa samé pustili do behu. Ešte započula štipľavý chichot, pred očami sa jej mihol červený plášť i obrovské začmudené ručiská, čo sa ju pokúšali schmatnúť. Šikovne sa im vyhla, rýchlo prefrčala izbou a upaľovala cez dvere, kuchyňu a hore schodmi do svojej izbičky, kde sa strčila pod posteľ. Až tam si s úľavou vydýchla.
       Dvere vrzli a dnu sa nemotorným krokom všuchtal niekto v mäkkých papučiach. Na okamih zastal a potom sa pohol k skrini, obišiel komodu a prešiel ku posteli.
       „Babuľka moja, kde si? Ukáž sa. Neboj sa. To som ja, tvoja starká. A nesiem ti balíček od Mikuláša. On, ani čert ti neublížia. To robia len také bububu. No vyjdi z tej postele, vidím ťa, trčia ti nôžky. Maj zľutovanie, ja sa k tebe nemôžem zohnúť. Už by som sa nedvihla.“
       „Starká!“ naradovala sa Karolínka a vysúkala sa spod postele. S veľkou úľavou sa vrhla starkej do náručia. Konečne bola v bezpečí.

       Zima sa k Drnoviciam blížila míľovými krokmi. Najprv sa zjavila ľadová inovať na konároch, potom rybník pokryla klzká vrstva ľadu, z ktorého trčali len osirelé koly a zmrznuté tŕstie na krajoch a jedného dňa zo sivej oblohy začali padať biele vločky. Sprvu nesmelo, no potom v celých kopách, akoby niekto v oblakoch roztrhal všetky periny sveta. Dospelí s hundraním vyťahovali lopaty a vytešené deti všetko, na čom sa dalo spúšťať, kĺzať a voziť. Zbité dosky, škatule, sáčky, tí šťastnejší ozajstné sane, ale mnohé decká sa spustili jednoducho na zadku. Večer ich doma zderú za roztrhané gate. Ale, nech! Za tú zábavu to stojí!
       Matúš a Karolínka sa dosýta pospúšťali na zbitých doskách, čo im očistil a ohobľoval Matúšov veľký brat Blažej, no keď ich predbehli deti na sánkach, prestalo to chlapca baviť. Celý znechutený kopal do pomalej dosky a potom navrhol Karolínke, nech sa idú pozrieť do obchodu na hračky. Pritlačili sa o sklo a obdivovali výklad. Oči jej okamžite zažiarili, len čo zočila bábiku s červenými šatami a ružovou šatkou, čo prekrývala bábikine svetlé vlásky. Matúšovo srdce pišťalo po kolumbuskách, nádherných lesklých korčuliach, čo sa koženými remeňmi priväzovali o topánku alebo po ozajstných dlhých saniach, čo pôjdu z kopca ako blesk. Pomyslel si, že ak by toto dostal, bol by najspokojnejší chlapec na svete a v živote by už nikdy nič nechcel. Oči mu opäť pritiahli lesklé želiezka, priam sa ligotali v dennom svetle.
       „Iste sú rýchle a po zmrznutom rybníku sa kĺžu ako vietor. Ani vodník, by ma nedochytil,“ poznamenal s pohľadom vbodnutým za sklo.
       „Vodník?“ zháčila sa Karolínka. „Ako pláva pod ľadom? Nezmrzne v tej zime?“
       Matúš konečne odtrhol oči od výkladu, pokrčil plecami a pozrel bezradne na kamarátku.
       „Čo ja viem?“
Doteraz nikomu nenapadlo starať sa o vodníka v zime. Pre každý prípad sa zbehli pozrieť na rybník, prebehli sa po ľade, prišmýkali až ku kolom, no ďalej sa neodvážili. Platil celoročný zákaz od rodičov oboch detí – neísť za koly v žiadnom prípade, a to pod prísnym trestom.
       Kým sa Karolínka dostala domov, stihla tma prikryť všetky baraky v dedine. Mamka ju, ani staršie deti, čo prikvitli za ňou domov primrznuté, hladné a mokré od snehu, neprivítala s úsmevom. Bola nahnevaná hlavne na Ruženu, že nedávala pozor na Karolínku a poslala deti spať bez večere a bez bozku na dobrú noc.
       Ružena bola sklamaná. Bol deň svätej Lucie, mama jej sľúbila, že jej porozpráva všetko o bosorkách, čo kedysi dávno navštevovali domy práve v tento deň. No teraz na to zabudla a ona nemala odvahu nazlostenej mame pripomenúť jej sľub. Schúlila sa pod perinu, dusila v sebe sklamanie a keď nijakovsky nemohla od toľkej krivdy zaspať, začala mladšiu sestru strašiť príbehmi o bosorkách a o raráškoch, čo s dlhými nosmi ako chobotmi snoria po malých zatúlaných deťoch.
       Karolínka by najradšej z izby utiekla, no nemohla. Bála sa, že nahnevá mamu ešte viac. A tak chtiac – nechtiac počúvala hrôzostrašné príbehy o zeleno-zlovestných malých piadimužíkoch, ktorí z čírej nudy či zlovôle naháňajú deti.
       „Keď nejaké decko zablúdi do cudzieho domu,“ rozliehal sa Ruženin tajomný hlas do tmy, „zamknú ich do tmavých, studených pivníc a chlievov. Úplne najradšej strašia deti, keď ich načapú v opustených barakoch, kde už nikto nebýva. Nik tým chúdencom nepríde na pomoc a tí zlomyseľní raráškovia so strapatými vlasmi, takými hustými, že im ani nevidno do tváre, len žlté oči im cez tie chuchvalce hrôzostrašne blčia a nosom tučným a dlhým až po zem snoria po deckách, až kým ich neulapia. A potom nastane tá pravá kuca-paca!“
       „A ... a čo im u...urobia?“ odvážila sa spýtať Karolínka. Zuby jej drkotali, rúčkami sa kŕčovito držala kraja periny, pot jej obmýval čelo.
       „No vieš si to predstaviť, aké strašné veci tie malé zloby robia deťom. Hrôzyplné, desivé, neuveriteľné, žiadne decko si to ani len predstaviť nevie! Schmatnú ich do pazúrov a už sa nikdy nevrátia domov.“
       „Nikdy? Naozaj nikdy?“ Karolínku napĺňala hrôza.
       „Nikdy! A keď predsa, už to nie sú tie isté deti. Sú zmrazené hlbokým desom do morku kostí,“ vyhlásila Ružena. Škodoradostne sa zaškerila do tmy, obrátila sa sestre zadkom a spokojná zaspala.

       Štedrý deň začal výborne. Krajinu prikryla tučná nádielka nového snehu, otec prišiel domov z práce s nečakaným peňažným darom v obálke, babke sa vydarili oplátky i makové koláče, mame vianočka aj zemiakový šalát. Rybacia polievka už voňala, podkovičky z kapra si hoveli v mlieku a zelený smrek ozdobený čokoládovým pokušením v zlatistom staniole, pestrofarebnými papierovými reťazami, kúskami vaty a namaľovanými orechmi visel zo stropu.
       Ružena aj Viliam v pravidelných intervaloch skákali pod stromčekom , robili huriavk ako indiáni na bojovom chodníku a dúfali, že krikom rozkolíšu vetvičky, aby pustili nejakú tú salónku. Síce platil prísny zákaz oberania stromčeka až do Troch kráľov, ale zároveň bolo dovolené zjesť všetko, čo z neho spadne samo. Len Karolínka sedela na stoličke v kúte, bledá, tichá, skleslá a odmietla sa pripojiť k všeobecnému zhonu, hluku a veselosti.
       „Babuľka, nie si ty chorá?“ opáčila jej starká čelo. Spokojne sa na malú usmiala. Nemala ho horúce, ba ani teplé. „Čo ti je moja? Nevieš sa dočkať Ježiška?“
       Karolínka vzdychla, pokrútila hlavičkou, ale nevyjavila starkej, čo jej blúdilo mysľou. V brušku jej zaškŕkalo, pretože od včerajšieho večera nejedla. Neodvážila si ani len zobnúť, hoci sa stoly prehýbali od všakovakých dobrôt.
       „Och moja, veď ty si hladná,“ potešila sa starká, že našla príčinu vnučkinej skleslosti. „Donesiem ti kúsok vianočky aj mlieka. Ježiško by určite nechcel, aby jeho malí hladovali. Postiť sa majú len tí veľkí, tí sú hriešnici,“ hundrala a už vstávala.
       „Nebudem jesť. Vydržím.“
       „Ó moja, ty si také statočné dievčatko. Keď vydržíš až do večere nepapať, uvidíš zlaté prasiatko!“ poznamenala starká spokojne.
       Inokedy by ju nadchla predstava zlatého prasiatka. No teraz sa jej v hlave preháňali len strašidelné predstavy. Nemohla sa ich zbaviť už od rána, keď sa pred jej posteľou postavil Viliam a s vytrčeným ukazovákom jej odporúčal na Štedrý deň držať pôst.
       „Nesmieš až do večere vôbec jesť, ani len malý kúsoček!,“ vyhlásil s vážnou tvárou. „Inak ťa chytí Šperechta a prevŕta ti brucho!“
       „Kto je to Šperechta?“ odvážila sa opýtať.
       „Ha! To nevieš? Taký hrôzostrašný muž s ježími pichliačmi na rukách. Na Štedrý deň hľadá pahltné nenažrané deti, ktoré nevedia vydržať kresťanský pôst a keď nejaké nájde, ostrým vretenom im prevŕta dieru do plného brucha, aby všetko, čo zjedli, vypadlo von!“
       Karolínke zhorkol celý deň. Netešili ju dobroty, ani pohľad na stromček, dokonca sa netešila ani na príchod Ježiška, ktorý jej mal doniesť vytúženú bábiku. Bruško mala stiahnuté hladom a so strachom sa obzerala za seba, aby ju ten zlý Šperechta nenačapal.

       Keď sa večer posadila celá rodina k bohato prestretému stolu a otec prerezal jabĺčko, aby sa dozvedeli, či budú celý budúci rok zdraví, Karolínka si konečne vydýchla. Bol to koniec jej trápenia. Už sa môže najesť a Šperechtovi klepnú zuby naprázdno.
       Po večeri zhasla mama svetlo, nechala horieť len jedinú sviečku, aby Ježiška nezmýlili a on cestou nezablúdil. Otec vzal husle a hral koledy. Starká sa vybrala do kuchyne, po lavór a olovo, že ho budú horúce a tekuté liať cez kľúčik a potom hádať, čo sa vo vode objaví. Karolínka sa aj čudovala, čo je starká zrazu taká čudná. Chodila sem a tam, niečo zahundrala a zase sa vrátila. Že nemôže ten lavór nájsť a nech jej ho všetky deti pomôžu hľadať. Lenže deti sedeli ako prilepené k oknu a čakali žiarivý záblesk ako znamenie, že Ježiško aj s ich darčekmi je tu. Naveľa ich rodičia prehovorili a tak s nevôľou poslúchli a vyšli z izby.
       Starká ich popreháňala po celom dome, no márne, lavóra nikde. Napokon to vzdali a vrátili sa späť. Na ich veľké prekvapenie, zistili, že Ježiška prepásli, ale nechal im pod stromčekom darčeky. Viliamovi traktor na kľúčik, Ružene novú tašku do školy a Karolínke bábiku. Od radosti sa jej zatajil dych. Splnila sa jej najväčšia túžba. Tuho ju k sebe pritisla.
       „Julinka moja,“ zašepkala do jej blonďavých vláskov. Zaliala ju nekonečná vďačnosť, radosť a pokoj. Tak predsa bola celý rok dobrá, veď inak by nedostala svoju Júlinku. Bol to ten najkrajší deň v jej živote.

       Na druhý deň ráno, len čo sa slnko svojimi skúpymi lúčmi dotklo striech domov sa Karolínka prebudila. Nestihla ani otvoriť oči, už si spomenula na tú hroznú udalosť z večera. Telom jej prebehol bolestivý kŕč. Vyskočila z postele. S tlčúcim srdcom sa rozbehla k starkej. Hlavou sa jej mihli myšlienky na včerajšiu hrôzu. Len pár minút sa tešila z nového darčeka. Na okamih bábiku odložila a odvrátila od nej zrak. Ani nevedela kedy a Ružena zobrala Júlinku, že jej uvarí v kuchyni čaj. Stačila malá chvíľa a Júlinke začali horieť jej prekrásne červeno-biele bodkované šatočky aj ľanové vlásky. Iste by uhorela celá, keby ju nezachránil otec. Ale skaza už bola hotová. Učmudená, obhorená pripomínala skôr čertovho najdúcha, než Júlinku. Karolínke sa zdalo, že sa jej zrútil celý svet. Nemohla prestať plakať a nebyť starkej, čo ju upokojovala, že Júlinke ušije nové šatky aj vlásky, ani by od žiaľu nad tou stratou nezaspala.
       Vrútila sa do starkinej izby. Ihneď jej padol zrak na bábiku na stole. Od radosti zvýskla. Bola ešte krajšia ako prv. Len sa tak jagala v nových modrých šatkách obrúbenými čipkou, vlásky mala ešte hustejšie a dlhšie, rúčka bola pevne prišitá, vyumývaná porcelánová tvárička opäť žiarila. „Júlinka moja,“ zvýskla od radosti. Svet bol zase krásny.

       V prvý sviatok vianočný ihneď po omši sa všetky Drienovčatá vyhrnuli von do kopcov, na cesty. Bolo sa treba pochváliť novými hračkami, vyskúšať nové sánky, lyže i kolumbusky, čo si mnohé deti našli pod stromčekom.
       Len čo Matúš zočil Karolínku, prihrnul sa k nej a už z diaľky kričal: „Dostal som ich! Dostal som nové sane. Idú ako blesk!“
       Sane boli skutočne nádherné, ako z ruskej rozprávky. Vyrobené z lakovaného jaseňového dreva, naspodku obité dvoma kovovými lyžami, aby sa dobre šmýkali a vpredu skrútené ako rohy velikánskeho barana.
       „Jéj. To sú pekné sane,“ zvýskla Karolínka a rapotala ďalej, aby sa pochválila svojou Júlinkou, ale Matúš úplne rozrušený, už ťahal sane po ceste hore ku kostolu svätého Vavřinca. Bolo veľkou vzácnosťou vidieť nejaké auto a tak celá zasnežená cesta patrila deťom. Volal na ňu a tak sa rozbehla za ním. Prešli povedľa kaštieľa grófa Mundyho, o ktorom jej babka povedala, že v ňom gróf odmietol prespať čo i len jedinú noc, pretože sa mu od prvej chvíle nepáčil. A veru ani jej by sa nepáčilo spať v takej velikánskej budove. „Oveľa veselšie je, keď sú všetci spolu v jednej izbe a zohrievajú si nohy v jednej posteli pod teplou perinou,“ povedala vtedy starkej. No teraz ju budova nezaujímala, pridali do kroku, lebo na cestu sa hrnuli viaceré deti. Celí upachtení dobehli na vrch až ku kostolu. Šikovne vhupli do saní, Matúško popchol nohami a už leteli dolu. Sane nabrali rýchlosť. Obaja výskali od nadšenia. Karolínka by si najradšej zakryla oči, keby sa nemusela držať Matúša, aby nevypadla zo saní. Jednoznačne to bola najlepšia jazda, akú kedy zažili.
       Matúš si náhle spomenul na bratove slová. Kanál! Musí sa vyhnúť kanálu! Ako mu to povedal Blažej? Dole pod cestou, do tej smradľavej stoky chodí kadiť vodník. Čo keď tam aj teraz sedí? Až mu stislo srdce obavami, že vletia rovno do jeho náručia. Musí zabrzdiť! Musí to stihnúť! Musí!
       Sane sa ku kanálu blížili závratnou rýchlosťou. Matúš zavrel oči, spustil nohy na zem a z plných síl pritlačil.
       „Nieee,“ stihla vykríknuť Karolínka a vzápätí sa sane prevrátili a oni sa vykydli rovno do snehu.
       Dvihol hlavu, vypľul sneh z úst a s úľavou si vydýchol. Do nosa mu udrel zápach. Uf, stihli to, pomyslel si. Vodníkovi unikli len tak tak. Klepnú mu zuby naprázdno.
       Obrátil sa za saňami, no pri nich už stáli Karolínkini súrodenci. Než sa stihol postaviť, schmatli ich a utekali po ceste hore ku kostolu.
       „Prckovia, teraz sa dívajte ako jazdia veľkí!“ donieslo sa im ešte od Vilovho chrbta.
       Karolínka sa rozplakala. „Poviem to doma!“ zvolala na nich.
       Vilo sa ani neobrátil a Ružena si priložila ruky k nosu a posmešne im odmávala.
       Roztlačili sane a naskočili. Sane naberali rýchlosť.
       „Jupíííí,“ vrieskal Vilo úplne vzrušený. „Všetkých predbehneme! Takto jazdí ozajstný pretekár!“
       Trielili dolu plnou rýchlosťou. Vzduch im fičal kolo hláv. Sane leteli ako živé, akoby im narástli krídla. Deti s krikom uskakovali.
       „Som borec! Som kráľ! Na mňa nikto nemá!“ vrieskal Vilo a vyškieral sa. Len škoda, že sú už temer dolu. Na pol oka si všimol Matúša.
       „Vodník!“ kričal Matúš a ukazoval dolu, kde končila cesta. „Kadí tam vodník!!!“
       „Vodníci nie sú,“ zvrieskol po nich vyškerený Viliam. „Nie súúúúúúúúú, prckovia!“ započuli aj Ruženin výsmešný hlas a vzápätí už hľadeli na ich chrbty a na sane, ako si fičali plnou rýchlosťou popri Mundyho kaštieli. Viliam nebrzdil, naopak, keby mohol, ešte by sane popohnal, nech letia, nech sa kĺžu, až za posledné domy, oveľa ďalej... Čo najďalej... Nech sa nezastavia...
       Kĺzali sa plnou parou ako namydlený blesk, až napokon vpálili v plnej rýchlosti do kanála, s ľahkosťou prerazili ľadovú škrupinku a prevrátili sa do studených tmavých splašiek.
       Karolínka ani nedýchala, s doširoka roztvorenými očami vyľakane čumel na kalnú stoku, čo práve pregĺgala a obmývala jej súrodencov, bez slov otvárala ústa, a opäť ich zatvárala, zľaknutím ako uhranutá.
       Z kanála sa vynorili dve postavičky. Obe tmavo-špinavé, mokré, smradľavé...
       Kája s Matúškom na seba pozreli. Nosom vtiahli ohromný kalný puch a v očiach im zasvietilo súdržné svetielko: „A predsa existujú. Vodníci existujú!“ šepli naraz.


čitateľov: 1465