login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Hlava

@ :: Poviedky ::     Mar 25 2017, 17:28 (UTC+0)

Obec Krásnohorská Dlhá Lúka je známa najmä vďaka Krásnohorskej jaskyni. Príbeh o hlave, ktorý sme si tu vypočuli, údajne poznajú už len tí najstarší obyvatelia. S jaskyňou síce nesúvisí, ale zaujal nás natoľko, že sme ho hneď spracovali.

Miesto: Krásnohorská Dlhá Lúka, okres Rožňava
Čas: tridsiate roky 20.storočia
Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó

       Snehu napadalo už vyše lýtok a ešte stále chumelilo. Svit mesiaca sa odrážal od bielej prikrývky krajiny a dotváral utešenú, takmer rozprávkovú atmosféru. Jula stála za oknom a ak by ju niekto sledoval, dozaista by si myslel, že je unesená pohľadom na lesy i na dedinu s ozdobenými strechami. Veď vyzerali, akoby na ne ktosi natiahol mikulášske čapice. Omyl. Jula nevnímala, čo sa deje vonku. Svet okolo bol pre ňu nezaujímavý. Nemal toľko krásy, nedostupných štítov ani hlbokých priepastí ako krajina jej vlastnej duše, ktorou putovala vo víre spomienok. Zrazu sa usmiala. Kdesi v nej sa vynoril obraz jednej z posledných sánkovačiek. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo. Vlastne ani nevie, čo sa presne stalo a prečo sa zrazila s Lacom. Pamätá si len, ako sa váľali v snehu a namiesto chladu ju zalievala príjemná horúčava. A čosi, nevedno čo, naplnilo jej dušu až po okraj. Ucítila, že od tejto chvíle je všetko inak. Niečo sa stalo. Čosi, čo ju odpútalo od tohto sveta plného vločiek i závejov. Odrazu sa nezdal hodný pozornosti, pokiaľ v ňom práve nevidela jeho. Laca. Cítila, akoby v jej srdci vyvieral malý pramienok, čo sa s návalmi nehy dokázal meniť na dravú rieku, a zaplavoval ju sladkosťou a ešte čímsi iným, čímsi novým, čo doposiaľ nepoznala. Tušila, že to, čo cíti, je láska. Verila, že s Lacm prežijú spolu niečo veľmi pekné, silné a nezabudnuteľné.
       „Sú rovnako dlhé?“ prerušila jej niť myšlienok Ilona.
       „Čo či je rovnako dlhé?“ nevedela Jula.
       „Čo asi? Včerajší deň s dnešným,“ odvrkla Ilona netrpezlivo. „Asi mašle na vrkoči, nie? Bože, na čo si zas myslela?“ pýtala sa, no jej hlas už jej jemnejšie. Samozrejme, je veľmi dôležité, ak si dá pre parádu dve mašle naraz, aby boli rovnako dlhé či veľké. Ale už sa zmierila s tým, že Jula, jej najlepšia kamarátka, dnes nerozumie ničomu. Priveľa zbytočne premýšľa. „Zasa si myslela na neho,“ skôr oznámila, než sa pýtala. Vôbec nemusela povedať meno, obe vedeli, koho má na mysli. A tiež, že to nie je jednoduché. Laco nebol parobok, ktorý by sa vedel krútiť okolo dievok. To bolo pre Julu na jednej strane dobré, no zlé zas bolo, že sa nekrútil ani okolo nej.
       „Uhm,“ prikývla Jula s pohľadom smutnej srny.
       „Akoby sme nemali iných parobkov. Veď ja vidím, že tu a tam na teba zízajú ako na nedeľný obed,“ Ilona rozšafne pohadzovala hlavou. Podarilo sa jej porovnať si dĺžku koncov mašlí a boli takmer navlas rovnaké. „Ozaj ho ľúbiš?“

       Z ulice čoraz hlasnejšie doliehali podivné zvuky. To parobkovia vedení pastierom obchádzali dedinu s kravskými zvoncami. Darmo, dňom svätej Lucie sa začína čas zázrakov, veštenia a magických rituálov. A zvoncový sprievod bol jedným z nich. Mali tak z dediny odplašiť zlo, predovšetkým bosorky. Po sprievode sa parobkovia stretnú večer dome, kde dievky pradú. Zahrajú karty, ale ako vždy, ťažko im bude ponoriť sa do hry. Kto by hľadel na čertove obrázky, keď sa to navôkol priam mihá nežnými tvárami plnými mladosti, plachými i vyzývavými, no najmä zamilovanými pohľadmi?
       „Čo myslíš, príde aj Laco?“ Jula sa opýtala ako dieťa.
       „Čo iné by robil? Masíroval babke a dedovi gáfrom kolená?“ podpichla Ilona tajomne.
       „Ja len, však vieš... Pár parobkov nechodí. Kadečo sa šušká. Ženy, čo majú mužov na robote v Amerike, tiež nechcú byť samé. Potajme otvárajú dvierka a pár parobkov odtiaľ chodí dobre vysmiatych. Ťukajú si na čelo, keď sa niekto chváli, že dostal od dievčaťa bozk. Im už bozk nestačí.“
       Len čo to Jula dopovedala, hlavou sa jej premietlo hneď niekoľko obrazov. Napríklad keď v lete tancovali na kraji dediny. Cigáni vyhrávali, každý sa zabával, teda každý z mladých a ona si len tak mimochodom všimla, ako okolo prechádza malá Mária. Vydatá, ale stále mladá a sama na dve deti a muž v Amerike. Doláre jej však posiela, gazdovstvo nestojí, platí si na robotu paholka. Bela. A Belo tam krepčil, plieskal sa po stehnách a tancoval čapáše ako odtrhnutý z reťaze. No len čo zbadal malú Máriu, nejako sa stiahol. A keď Mária odišla, o chvíľu sa vytratil aj on. Hej, kadečo sa šušká. A čo ak aj Laco...?
       „Neboj sa, Laco tak nerobí,“ akoby Ilona vytušila, na čo myslí. „On skôr ponaháňa slobodné. Viem o tom svoje.“
       „Kurizuje ti?!“
       „Nekurizuje a neviem ani, či vôbec niekedy nejakej kurizoval. I keď, no, pravda, mňa už raz naháňal.“
       „La-La-Laco? Ťa naháňal?“ Jula sa až zakoktala.
       „Hej. Šla som z poľa, nohy ťažké, ani ruky som si necítila a bolo mi všetko jedno. Doma som si ani neohriala vodu, nenaliala do kade, hoc bola sobota a v sobotu sa umývam celá. Len som sa najedla a motala som sa po dvore. Tak som nejako precitla a takej špinavej sa mi už do perín nechcelo. Keď sa zotmelo, vybrala som sa vykúpať do potoka. Ale nie do Čremošnej. Šla som až na Buzgó. Povyzliekala som sa a ako som nabrala vodu do dlaní, voľakto začal kričať.“
       „Laco ťa špehoval?“
       „Neviem, čo tam robil takto v noci, no ako som ho počula, zľakla som sa a skríkla som i ja, a tak, ako som bola, len som schmatla šaty a bežala som domov.“
       „Holá?“
       „Nie. V svadobnom kroji!“ krútila Ilona hlavou. „To ako sa už môžeš tak hlúpo pýtať? Isteže holá. Veď bola tma a bála som sa. To si človek zachraňuje život a nerozmýšľa. Lenže som počula, že niekto beží za mnou! Tak som preskočila plot ku starému Andrášovi, ale ten ktosi ho preskočil tiež! Už ma skoro mal, ale vybehla som bráničkou zasa na cestu a starý Andráš akurát vystrčil hlavu z okna, že čo sa deje. Pozor ujo, bosorka! - kričal ten ktosi za mojim chrbtom a vtedy som podľa hlasu spoznala, že to je Laco. No, ale ušla som mu. Kým sa vybavoval so starým Andrášom, vyliezla som na orech a tam čakala. Laco vyšiel na ulicu, pozeral naokolo a potom sa odbehol presne na opačnú stranu. Našťastie. Tak som došla domov a ešte dlho som sa striasla.“
       „Dobre,“ spokojne sa usmiala Jula. „On nebežal za tebou, ale za bosorkou. Je statočný,“ dodala a potom si nevdojak pomyslela, čo by robila, keby v tom potoku bola ona a nie Ilona.

       Obecný pastier, tak ako každý rok, zasvišťal bičom. Už ani nerátal, koľký krát otvoril sprievod parobkov s kravskými zvoncami. Kráčať takto dedinou bolo považované za česť a nejeden chlapček, vykukujúc na prahu spoza maminej sukne, sníval o tom, že jedného dňa i on bude putovať Krásnohorskou Dlhou Lúkou a chrániť ju nielen pred bosorkami, ale aj pred chorobami, povodňami a nepriazňou osudu. Laco, idúc uprostred kamarátov, rozprával o hlave.
       „Veľakrát som ju videl,“ vravel, kladúc dôraz na každé slovo.
       „Výmysel je to. Ako by mohla taká hlava chodiť, keď nemá nohy?“ ozval sa ktosi.
       „Kúzlo je kúzlo. Tam niet odpovedí, veď ani pán farár by nemohol nič povedať,“ voľakto sa vášnivo pripojil k rozhovoru.
       „Alebo mi veríte, alebo nie. Hlava existuje a dosť!“ dušoval sa Laco.
       „Nuž, aj môj dedo vraj videl hlavu, no na druhý si dochrámal nohu. Hej, tí, čo sa s ňou stretli, všetci ochoreli, z niektorých sa stali kaliky. Len ty, Laco, len ty si to prežil bez ujmy,“ pripojil sa i pastier, a hoc požíval medzi parobkami úctu, i tak mu teraz odporovali.
       „Netáraj. Žiadna hlava nie je! Veď by to bolo proti prírode, proti rozumu, no proti všetkému.“
       „Sa nepamätáte, čo vravel učiteľ o Tatároch?“ hájil svoje presvedčenie Laco. „Že odrezávali našincom uši a vo vreciach ich posielali veliteľovi, nech vidí, koľkých pobili? Ale ešte vravel i to, že Tatári, keď vyhrali bitku pri Slanej, zajatcov nebrali, ale stínali im hlavy. Myslím, že tie sa zjavujú. Alebo aspoň jedna. Ale ktovie, prečo u nás.“
       Večer na Luciu bol asi ten najlepší čas, aký si mohol Laco na tento rozhovor vybrať. Obhajoval sa, že by nebol taký sprostý, aby vravel, že tú hlavu videl, lebo tak či tak, s nejakým posmechom musí počítať. Ale tí, čo sa smejú, ho vraj neodkážu rozrušiť. Vie, čo vie a k tomu patrí i poznanie, že iba hlupák sa dokáže rehotať z vecí, na ktoré jeho chabý rozum nestačí. Vravel, že hlava sa zjavuje najmä na plote, raz tam, inokedy inde a dokonca i rozpráva. O kadečom už spolu hovorili, lebo už pred ňou neuteká. No keď ju pred rokmi zazrel prvýkrát, len čo videl jej zlepené vlasy, sivú kožu a oči bez života, sotva pohla perami, bežal kade ľahšie.
       „Frajerku by si si mal nájsť, Laco, frajerku. Nepozerať sa po odzeranej hlave, ale radšej nakuknúť pod sukňu. Lepšie by sa ti žilo, ver mi. Hlava by ťa nemátala,“ pocítil Laco na pleci kamarátsku pravicu a dobre mienená rada mu padla ako facka. Aj sa trochu začervenal, stíchol a prehltol naprázdno. Zaťali do živého. Však čo by dal za to, keby si ho Jula všimla...

       Prišiel večer. Snehu napadalo toľko, že chlapi i ženy lopatovali, aby boli aspoň dáke cestičky, nech sa dá kade prejsť. So súmrakom však prestali, lebo Lucia patrí mladých a o tie chvíle ich nechcel obrať nik. Aj teraz, keď sa všetci zišli vo veľkej kuchyni, kam si dievky priniesli konopnú priadzu a praslice len na parádu, lebo bolo vopred jasné, že dnes sa nite priasť nebudú. Nastal čas hier a tá na visiačky patrila medzi najobľúbenejšie. Vyzeralo to jednoducho, ale bolo to zábavné. Najskôr sa nejaká dievka chytila rámu dverí, zdvihla nohy a ostala visieť. Všetci počítali, ako dlho vydrží. Potom povedala meno parobka, za ktorého visela. Nasledoval ten parobok a ako sa zavesil, opäť všetci počítali. Podľa toho, kto ako dlho vydržal, vedeli, aká silná je, či aspoň aká silná by bola ich láska. A tiež, kto z nich toho druhého viac ľúbi.
       „Jula, veď sa už pusti. Či tam chceš visieť až do Vianoc?“ smiali sa všetci, lebo Jula bola neveľká a chudá. Nebolo jej treba veľa sily, aby sa udržala. Vlastne by mohla visieť aj hodinu, dve, možno i viac.
       „To teda musí byť láska, budete ako Rómeo a Júlia z Krásnohorskej Dlhej Lúky.“
       „Ktovie, ako dlho bude za teba visieť Laco.“
       Niektorí Jule priali, mnohí sa z nej smiali, ale všetci sa dívali na Laca a čakali, čo povie.
       „To nie je len tak,“ kýval neveriacky hlavou, pričom si rukou škrabal zátylok. „Dievka sa predsa nemôže udržať dlhšie ako parobok. V tom musia byť nejaké čary. Možno i bosorácke. Minule som šiel domov neskoro. Okolo potoka. A bolo to presne, ako sa hovorí. Pri mesačnom svite sa vo vode čľapkala bosorka. Holá, tak ako prišla na svet.“
       „Čo to zasa trepeš?“ rýpal ktosi, no Laco akoby otázku ani nepočul.
       „Najprv som sa zľakol a vykríkol. A ona sa obzrela a pišťala. Strašne nahlas a strašne piskľavo. Isto tak chcela privolať ďalšie bosorky, no ja som si povedal, že dedinu a jej ľudí treba chrániť. Chcel som ju lapiť a dovliecť do kostola, no ona vyskočila z vody a stavil by som sa, že bola úplne suchá, lebo také sú už bosorky. Úplne iné ako my. Keď kýchla, z úst jej vyletel húf mäsiarok. Jej oči blčali v tme ako žeravé uhlíky a dych páchol po síre. Ako dala nohu na breh, počul som kvákať ropuchy. Isto som ju prichytil, keď tam čarovala. Utekala rýchlo ako kôň. Ba ešte rýchlejšie. A používala kúzla, aby ma zmiatla, lebo chvíľami bola neviditeľná. No to jej vydržalo vždy len chvíľu a ja som ju zaraz zbadal, ako ide počarovať starému Andrášovi. Skočil som za ňou cez plot a ona naraz zmizla. Otvorila sa zem a už jej viac nebolo. Ušla do pekla.
       Jula sa zrazu tak rozosmiala, až sa pustila rámu a spadla na zem.
       „Počítal niekto, ako dlho tam visela?“ spýtal sa Laca, lenže kto by počítal, keď ho všetci počúvali? A keďže sa Jula odmietla zavesiť znova, tak sa nezavesil ani Laco. Ba ešte i vyzeral urazene, že sa smiala z toho, ako sa nezľakol bosorky. Každý iný by ušiel! No on nie! Hej, Jula je pekná, malá, ale krásne stavaná, ale asi bude sprostá. Iba sprostí sa smejú odvahe!

       Zázrak sa nekonal. Kvet lásky v duši nezakvitol. Ba možno v Lacovi niet ani semiačka citu, aby malo čo vzklíčiť. Aspoň tak si to myslela Jula, ale nevzdávala sa. Ani sama netušila, čím ju tak priťahuje, ale ak by to vedela, tak to by už bol rozum, nie láska. Jasné! Teraz, keď si to takto povedala, tešila sa, aký to bol deň. Čarovný! To pretože len a len na Luciu si môže dievka pripútať čarom toho parobka, za ktorým jej srdce piští. A zhoda náhod jej priala tak, ako doposiaľ nikdy. Na celé čudo stačí jedno jablko. Musí z neho odhryznúť, ale len raz. A na druhý deň znova. Takto ho bude kúsok po kúsku jesť až do Štedrého dňa. V deň Božieho narodenia musí ohryzok hodiť do svojho vyvoleného a zasiahnuť ho. Nebude sa za to hnevať, ani sa smiať. Pozrie na ňu už len zaľúbeným pohľadom a začne sa jej obtierať okolo nôh ako hravé mača. Za jediné pohladenie bude ochotný chodiť aj celú zimu bosý a za jediný bozk by sa nechal pokojne aj stiahnuť z kože. Tak si ho chytí, tak ho získa a hotovo! Pred spaním vzala jablko a kúsok odhryzla. Potom ho vložila pod vankúš.

       Stretli sa pred kostolom. To Laco tak navrhol, keď ju včera videl pri studni. Našiel v sebe silu pozvať ju len tak, akoby boli známy párik. A to ešte do Štedrého dňa čosi chýbalo! Tešila sa a vyparádila. Tentoraz si dve tužky dala do vrkoča ona.
       „Ruky ťa nebolia?“ spýtal sa Laco.
       „Čo mám s rukami?“ Jule nič nenapadlo.
       „Od visenia. Na Luciu,“ tváril sa kadejako, skôr neisto.
       „Nebolia,“ kývla hlavou a keď dlhší čas zasa mlčal, chytila sa slova ona. „Zaujímavá tá tvoja historka s bosorkou od potoka. Mal si strach?“
       „Ja? Možno trochu. Lebo som to nečakal, prekvapila ma. Ale potom som sa už nebál. Musím byť odvážny. Veď vieš, videl som hlavu, ba dokonca aj večer na Luciu, keď som šiel domov. Ani pred hlavou som neutiekol a vždy sa s ňou porozprávam. Ak si myslíš, že si vymýšľam, urobím, čo len chceš, aby si videla, že sa ozaj nebojím. Pôjdem večer na cintorín a donesiem odtiaľ drevený kríž,“ vyhlásil Laco pevne. Potom sa zarazil. Možno si v duchu prial, nech ho v noci Jula na hroby neposiela, lebo posledný odvážlivec, ktorý sa podujal na túto skúšku odvahy, obstál zle. Síce sa mu podarilo doniesť kríž v noci do krčmy a ukázať ho chlapom, ale keď sa s ním vrátil na cintorín, už tam aj ostal. Ráno ho našli tuhého a na hlave mal miesto hustej čiernej štice vlasy biele ako sneh. Nikto nevie, čo sa presne stalo.
       „To ozaj nemusíš. Načo by mi bol kríž? Mne sa chce žiť a nepokúšať osud,“ odpovedala a Laco si vydýchol.
       „Tak ak sa nechceš stretnúť kvôli cintorínu, tak nič,“ povedal po ďalšej chvíľke mlčania, zvrtol sa na päte a odišiel.
       Jula nechápavo zavrtela hlavou. To bolo čo? Kvôli tomu si dávala dve mašle? Na to sa tak tešila? Nebude ten Laco ozaj len taký truľo? Potrebuje vôbec, aby sa do nej zamiloval? Nebude zamilovaný truľo ešte horší?

       Ježiško v kolíske sa usmieval na svet, jasličky boli tieto Vianoce výnimočne krásne. Polnočná omša mala svoje čaro a farárova kázeň hýrila slovami o láske, bez ktorej by Boh nestvoril svet a človeka. Láska, láska, láska. Jula sa až vrtela, nedokázala pokojne postáť. Spolu s ostatnými slobodnými dievkami mala svoje miesto rovno pred oltárom. Nevidela, či Laco prišiel alebo nie, ale určite tu niekde musí byť, každý z dediny sa dostavil. A keď sa všetko skončilo, keď dozneli posledné modlitby a spevy, dav pomaly vychádzal von. Jula nie. Ona sa tlačila dopredu. Ilona len nechápavo hľadela, čo to robí, ale nepovedala jej nič. A keď už bola Jula konečne vonku, keď aj zbadala, ako v zástupe kráča Laco, siahla so vrecka na kabáte a vytiahla zvyšok jablka. Posledný krát doň zahryzla a hodila ohryzkom. Trafila presne, Laco to schytal rovno medzi lopatky.
       „Jula?“ pozrel na ňu, keď sa otočil a pery sa mu roztiahli do úsmevu.
       „Laco?“ Jula mu hľadela rovno do očí.
       „Si si to rozmyslela? Chceš, aby som išiel na cintorín teraz?“
       „Čože? Aký cintorín?“ ozvala sa zrazu Ilona, a to tak nahlas, až sa pár ľudí ku nim otočilo. Práve dobehla za Julou a všetko videla i počula. „Vám načisto šibe?“ opýtala sa teraz tichšie a potom sa postavila rovno medzi nich. „Laco, ty sa ponúkni Jule, že ju odprevadíš domov. Jula, ty mu povedz, že ak to urobí, tak budeš veľmi rada. A potom choďte spolu, ale nie najkratšou cestou! Prejdite sa po všetkých uliciach i uličkách a keď vás nikto neuvidí, tak ty Laco, chyť Julu za ruku!“
       „Dobre,“ prikývol Laco a potom sa opýtal July, či ju môže odprevadiť domov.
       „Ak to urobíš, budem veľmi rada,“ Jula od slova do slova zopakovala svoju repliku, ako jej nakázala Ilona a tak šli. Dav sa pomaly rozchádzal, bol stále redší a redší a keď Laco s Julou zabočili do jednej z úzkych uličiek medzi záhrady, Laco sa opýtal: „Chceš prežiť niečo, na čo nikdy nezabudneš?“
       „Áno, veľmi,“ Jula až vzdychla.
       „Tak poď!“ ťahal ju ďalej, viac a viac na kraj dediny až k humnám a tam zastal.
       „Aha, pozri na ten plot,“ ukázal rukou.
       Jula poslúchla a od strachu zmeravela. Na plote, rovno oproti nim bola na jednej tyči nabodnutá ľudská hlava. Husté zlepené vlasy mala mokré od snehu, pery od zimy až modré a oči desivé, akoby prekryté beľmom, no slepé isto neboli.
       „Hlava, aha, prišli sme tu, aby ťa videla aj Jula,“ kývol jej Laco.
       Hlava sa mierne pootočila a zadívala na oboch. „Čože, to si zasa ty?! Prosím ťa, daj mi už konečne pokoj!“ riekla zúfalo a v ten okamih zmizla. Jednoducho sa rozplynula a neostalo po nej ani stopy.
       „Vidíš, som ti hovoril, že sa poznáme,“ Laco významne vypol hruď a potom sa opýtal. „Teraz, keď mi už veríš, môžem ťa chytiť sa ruku?“


Poznámka autorov:

Potok - spomínaný v poviedke, má miestny názov Buzgó. Práve on vytvoril známu Krásnohorskú jaskyňu, v ktorej preteká jeho podzemná časť. Samotná jaskyňa má v súčasnosti objavených 1 556 metrov, jej prehliadka je dlhá 450 metrov. Miestnu raritu svetového významu nájdete v Sieni obrov, kde sa nachádza obrovský kvapeľ s dĺžkou 32,6 metra a váhou približne 2 000 ton. Donedávna bol aj zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov. Časť podzemnej trasy pre návštevníkov vedie aj priamo nad potokom Buzgó, ktorý ďalej vyviera na povrch.


čitateľov: 1718