login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Žobrákova kliatba

@ :: Poviedky ::     Mar 31 2017, 18:21 (UTC+0)

Miesto: Nemojany, okres Vyškov, Česká republika
Čas: na základe povesti, bližšie neurčený čas
Autor: Zuzana Kratyinová

       Líza stála na kraji cesty a mlčky sledovala odchádzajúci rebrinák, na ktorom sedel jej muž Benedikt, mlynár z Hranáča v Nemojanoch. Voz sa nenáhlivo štveral svahom, až sa napokon stratil v zákrute cesty obkolesenej zalesnenými úbočiami. Stála bez pohybu, bez slzy ľútosti a ľahostajne nechala na seba padať prach, čo sa v kúdoloch zdvíhal a lietal v povetrí za drevenými kolesami. Vŕzgajúci zvuk stíchol a na chvíľu ju obklopilo ticho, prerušované len štebotom vtákov, šušťaním padajúcich listov a tlmeným klepotom mlyna.
       Na ceste zazrela dvojicu mladých. Nenáhlivo, prestupovali z nohy na nohu, bok po boku, zahĺbení do seba, hlavy dôverne naklonené k sebe, ruky prepletené. Isto iste mali namierené ku kostolu svätého Martina a ku dávnovekým valom na Liliinom vrchu, odkiaľ je nádherný výhľad na okolité dediny a zelené háje. Všetci tam chodia. Zaľúbenci najradšej.

       Len ju tak striaslo, od náhlej žiarlivosti, čo sa jej zmocnila pri pohľade na nich. Kedy to bolo naposledy, čo sa aj ona takto prechádzala? Keď bola mladá, krásna a neodolal jej žiaden z mladých chlapcov v Lulči. Vzdychla si. Mala toľko nápadníkov, že mohla preberať. Každý večer s iným na prechádzku, či do kostola. Spolu laškovali, stvárali žarty, pretancovali zábavy, robili si posmech z menej pekných dievčat a nešikovnejších chlapcov. Bola taká zahĺbená do seba, pyšná na svoju krásu, že ani nezbadala, kedy jej tie špaty odvábili mládencov. Jedného po druhom. Vymenili ju za tučné veno, dom, kus poľa, za prísľub tovarišského miesta, za mešec toliarov, za párik jalovíc... A jej ostali len oči pre plač. Šieste dieťa domkára, bez vena, bez budúcnosti, z preplneného domu plného hladných deciek a zrobených rodičov, nechcel za ženu žiaden z tých, čo jej nocami sľubovali lásku až za hrob. Len čo zazreli matkine slzy a na líci zacítili otcovu ruku, hneď zavrhli lásku a zmenili vôľu.
       Nenamietala, keď ju otec nakoniec prisľúbil za pomocníčku do Jezovického hostinca v Nemojanoch. Vždy lepšie, ako sa dívať na tie šťastné páry a ich decká.
       Prvú noc po dlhej šichte, prebdela vo svojej izbičke, ktorú jej hostinský pridelil a s očami uprenými na dvere, s búšiacim srdcom načúvala stonom, šepotom, všetkým tým tajomným zvukom, čo sa šírili vôkol a v mysli sa jej premieľali hrôzostrašné povesti, čo šli o tomto hostinci, až kým ju nad ránom nepremohla únava.
       Napokon si zvykla. Na strašidelné zvuky, čo sa nocou tiahli hostincom aj na lepkavé reči a pohľady, kradmé dotyky, či návrhy...
       Roky plynuli. Krása zrela a nevinnosť vyfučala ako dym z pahreby. A keď už stratila nádej, že sa s nej stane počestná vydatá žena, keď už ani nedúfala v svadobný biely čepiec, do hostinca zavítal Benedikt, mlynár z Hranáča, vdovec s dvoma dospelými synmi. Dlho smútil za manželkou a driečna Líza sa mu zapáčila. Jeho žena Anna umrela dávno, no nikdy mu neprestala chýbať. Azda ju Líza nahradí, premýšľal.
       Hrdo sa niesla Líza na svojej svadbe. Dosiahla to, po čom celý život túžila, a už sa videla ako uznávaná žena bohatého mlynára.
       Spočiatku bolo manželstvo zábava. Benedikt sa krútil okolo mladej ženy, v snahe splniť jej každý rozmar. Tancovačky, jarmoky vo Vyškove, v Brne, v Olomouci, darčeky, prechádzky, posedenia. No neskôr očakával od Lízy, aby si zastala svoje miesto a prevzala zodpovednosť za hospodárstvo a chod domácnosti. Dokonca prepustil slúžku, čo sa mu dovtedy starala o domácnosť.
        „Načo, keď už mám teba,“ vyšlo mu z úst.
       Mala pocit, akoby jej v tej chvíli padlo na hlavu ťažké kladivo. Slúžka, som obyčajná slúžka, prebehlo jej mysľou rozhorčenie. V hostinci jej za služby aspoň vždy dobre zaplatili, durdila sa. A bolo tam každý večer veselo, nie ako tu na mlyne, samá drina. Práca v domácnosti, v záhrade, v mlyne a k tomu musela dozerať na paholkov, čo sa starali o statok a polia. A Benedikt, jej muž sa pri nej už ani nezastavil, ledva sa najedol, prehodil slovo dve a už utekal preč. Tak ako dnes. Ani nie do mlyna, ale vraj do Pístovíc, Veď ona vie, že ide opäť pozrieť na ten mlyn. Už dávno so Severínom, svojím mladším synom rozmýšľajú, že kúpia ďalší. Vo Zvonovickom mlyne gazduje starší syn Cyril a už sa ženie kúpiť ďalší pre Severína.

       Ešte vrhla posledný pohľad na Liliovú horu, prešla rukou po šatke a blúzke, aby z nich oprášila prach a obrátila sa späť k mlynu. Cesta bola opäť zahádzaná kadejakým smetím. Inak ani nebude, keď po ňom dennodenne prechádzajú plné vozy raže a jačmeňa na zomletie. Bude ho musieť pozametať, pomyslela si s nevôľou. Ale teraz nie, neskôr.
       Vošla do kuchyne. Za stolom sedel Severín. Jedol. Na lopári mal nakrájanú slaninu, chlieb a cibuľu. Pozrela naňho a kdesi v zátylku ju zľahka zasvrbelo. Keď tu nie je otec, tak...
       „Čože si nepočkal na mňa. Bola by som ti prichystala,“ zatiahla zaliečavo a sadla si vedľa neho na lavicu.
       „Nechcel som. Jedlo si viem pokrájať aj sám,“ odvetil vyhýbavo. Necítil sa veľmi dobre v jej prítomnosti. Niečo mu na nej vadilo. Ale otcovi nič nepovedal. Je to jeho voľba. On už v Hranáči dlho nebude, nejako to vydrží. Mysľou sa na okamih zatáral ku svojej snúbenici Kataríne. Keby sa otcovi podarilo prehovoriť starého mlynára v Pístoviciach, aby im predal mlyn, pôjdu do svojho, keď nie, radšej sa presťahuje k svokrovi.
       Zacítil šuchnutie látky o holé predlaktie a zamračil sa. Cítil jej pohľad i horúci dych. Posunul sa na lavici ďalej. Jedlo v ústach zrazu stratilo chuť. Nasilu dožul, chlipol si piva zo džbánu, utrel si ústa a postavil sa.
       „Idem pozrieť náhon, či netreba vyčistiť. Lístie zo stromov padá, určite je zanesené.“ Ani nečakal na odpoveď a už sa hnal ku dverám. Ešte mu hlavou blyslo, či jej nemá povedať, aby skontrolovala učňov a pomocníkov v mlyne, ale potom si to premyslel. Urobí to sám, keď sa vráti. Teraz musí k náhonu.
       „Severín,“ zatiahla sladko. „Čo ti mám uvariť na obed?“
       Zastal predo dverami. No neotočil sa. Namiesto odpovede pokrčil plecami, akože nevie, alebo mu je jedno a už ho aj nebolo.
       Líza sa zamračila. Veď počkaj, dlho mi odolávať nebudeš. Každý napokon prišiel, keď som kývla prstom. Veď ja už viem, ako na takých. Stačí sa sladko usmiať, povrtieť bokmi, nachýliť hruďou, niečo dvojzmyselné z úst vypustiť a už je rybka chytená. Mnohí sa lapili do mojich osídiel, ale ty Severín, budeš rybka najvzácnejšia. Nie kvôli tebe, ale kvôli tvojmu otcovi, zastrájala sa v duchu. Nemal si Benedikt zo mňa urobiť svoju slúžku, pomocnicu. Viac myslí na svoju nebožku Annu, ako na ňu. Nie je ona hlúpa. Cintorín je neďaleko, hneď pod nosom, stačí vyjsť na Lilliovú horu na cintorín. Videla čerstvé kvety na jej hrobe. Trávi tam viac času, ako s ňou. Iste sa jej vyrozpráva, vyžaluje, možno vyplače. A pre ňu, právoplatnú manželku má len pár suchých viet a samé príkazy a výčitky. Čo má urobiť, čo ešte neurobila, ako sa má, či nemá správať. Prívetivým, láskavým slovom sa k nej už ani neobráti. Len so synom rozoberajú, či je dosť vody v Rakovci, sťažnosti o tom, že mu z Chobotovho mlyna preberajú zákazníkov, že sa správca v Bradli zastrája prehradiť Rakovec, kedy vyčistiť brehy a náhon, kedy dať opraviť lopatky na mlyne, dokúpiť statok, či vrecia na obilie...
       Pri tých rečiach sa vždy nudí. Vtedy radšej spomína na veselé, búrlivé večery v hostinci. Tam sa nešlo spať hneď, len čo sa zotmilo. A keď sa tam objavil nejaký potulný muzikant s husľami, či iným nástrojom, aj si zatancovali. V taký čas bol hostinský blahom bez seba, lebo keď sa rozprúdila poriadna zábava a veselá nálada, tržby boli vždy vyššie. Jój, či len vtedy bolo veselo..., každý sa zabával. Víno, pivo aj pálenka šla prúdom. Odsunuli sa lavice, aby bol priestor na tanec, muzikant hral, ostatní spievali, tancovali. Roztatárení hostia neboli skúpi, s ľahkou dušou míňali svoje ťažko zarobené peniaze. A netešil sa len krčmár, ale aj jej sa z nich ušlo.
       Ach, prečo len privolila na toto jarmo so starým mlynárom?! Bohatý je, to áno, ale čo má ona z toho? Nič. Len povinnosti a prácu. Prácu slúžky, za ktorú jej nemusí ani zaplatiť!
       V okne prebehol tieň a vzápätí začula zaklopanie. S nevôľou podišla k dverám. Určite nejaký zákazník, ktorý si zmýlil dvere.
       „Zrno sa melie v mlyne a nie tu v kuchyni,“ mala na jazyku, keď otvárala dvere. Ale zhltla výčitku, keď zbadala príchodzieho. Takého pekného muža nevidela už dávno. Vysoký, štíhly, opálená pokožka, z tváre ostro rezaných čŕt mu priam blyšťali oči modré ako voda v Rakovci. Podľa oblečenia ho odhadovala na obchodníka, ktorý nemá hlboko do vrecka, žiadneho chudáka. A ona to veru vie uhádnuť, veď v hostinci sa im premleli ľudia na stovky...
       „Pánboh pozdrav, gazdiná,“ cudzinec v úsmeve ukázal dva rady zdravých, bielych zubov. V ruke zvieral čierny klobúk. „Nechcem vyrušovať... mám namierené do hostinca, ale asi som trochu poblúdil. Počujem klepot mlynského kolesa, tak to asi nebude hostinec. Len či mi nepoviete, ktorým smerom mám kone pošibať.“
       Líze v ten moment vyšumelo všetko, čím sa v duchu zaoberala. Rozšírenými očami zízala naňho a v hlave sa jej mihla len jediná myšlienka. Nech ostane.
       „Tak ja... hádam, aby som šiel...,“ v rozpakoch vyhlesol po chvíli, keď videl, že Líza mu nemieni nič povedať.
       V tej chvíli sa spamätala. „Ale nie. Nechoďte! Kam by ste šli?,“ vybehlo jej z úst a doširoka roztvorila dvere. „Poďte dnu. Veď aj my máme to, čo majú v hostinci,“ vypľúvala pohotovo všetky slová, čo sa jej na jazyk lepili.
       Nedbala na námietky, pritiahla ho k lavici, na stôl naznášala klobásky, slaninu, chlieb, vínko. Veselo vynukovala, džavotala, sukňou zavírila, šibalsky sa usmievala a vždy, keď sa dvíhal, ho pohotovo usádzala späť a plnila krčah vínom .
       Ach, ako jej to len tie pekné časy pripomenulo. Alkohol stúpal do hlavy a spolu s ním bujará nálada. Líze sa vyparilo z hlavy všetko, hádam aj samotný mlynár. Alkohol jej mútil hlavu, žiadostivosť stúpala do ciev, kosti roztápalo na kašu. Ach, môcť tak objať to mužné telo, privinúť sa o tie mladé kosti a svaly, cítiť jeho dych na svojej tvári, jeho pery na svojich... Strácala úsudok, tmilo sa jej pred očami, len sa sápala na toho cudzinca... a nedbala by hocičoho, keby sa náhle neotvorili dvere.
       Len, len, že uskočila Líza od cudzinca. Rozgajdaná, rozstrapatená, tvár rozhorúčená. Uprela oči na Severína, čo náhle vkročil do kuchyne a len vyhlesla: „Už si doma?“ V hlase žiadna vina, azda len sklamanie.
       Cudzinec sa rýchlosťou blesku spratal preč, na dvore šibol náhlivo do koní a vzápätí bol aj s vozom preč z gazdovstva.
       „Čo tu chcel?,“ opýtal sa Severín. V hlave mu vrelo od myšlienok. Vedel to! Vedel! Nie je to žena hodná jeho otca! Ale, ako...? Ako mu to má vyjaviť?!
       Akoby mu čítala myšlienky. „Nič sa nestalo! Nič nepovieš,“ zaiskrilo sa jej výhražne v očiach. „Určite by ho to zabilo. Pamätáš sa, ako sa minulú jar chytil za srdce a odpadol? Ako sa nemohol nadýchnuť? A potom strašlivo kašľal, div o pľúca neprišiel?,“ točila sa okolo neho ako zmija.
       Zovreté päste mu klesli. Najradšej by ju zahrdúsil. Tu na mieste! Keby to dokázal.
       Líza sa usmiala. Ako jašterica vystrčila jazyk a prešla si ním pery. Zavlnila sa bokmi, vláčnym pohybom si sťahovala blúzku , aby sa chytil do jej osídiel, aby zatúžil, keď nie tamten, tak tento. A potom, potom si už bude istá, že nič nepovie. Ako by mohol?
       Nahými prsiami sa mu obtrela okolo chrbta, prešla po hrudi, horúcimi rukami objímala plecia až mu napokon chytila hlavu, aby sa prisala na jeho ústa...
       Zovrela krv v jeho žilách, telom mu prešla obrovská túžba... Zakliesnila sa doňho rozhorúčenými pazúrmi, nemohol sa jej zbaviť... Už netúžil po inom, len dotknúť sa jej nahej pokožky, ochutnať to omamné žriedlo... Teraz! Tu! Ihneď!
       Dvihol ruky, aby jej oplatil objatie a pritisol svoje telo na jej horúce, až tlkot dvoch rozbesnených sŕdc búšili ako jedno...
       Líza sa zlovestne zasmiala. Už je jej. Splní sa jej zámer. Jednou ranou dva muchy...
       Do uší sa mu dostal jej smiech a do srdca čierne výčitky.
       „Preboha, veď je to žena tvojho otca. Je to necudná mrcha! A ty sa jej chceš podvoliť?!“ kričalo jeho svedomie.
       „Nie, nechcem,“ ševelil Severín. Mysľou mu šľahlo trpké znechutenie nad sebou samým. Trasúc sa na celom tele, s námahou sa odtŕhal od nej, od jej pŕs, pier, bokov, odliepal zo seba jej lepkavé ruky, až napokon uskočil preč, zmámený, otrávený ako jedom vretenice.
       „Nepovieš nič,“ dychčala mu štipľavo do tváre. „Neodvážiš sa, inak toto všetko, vyjavím tvojmu otcovi. Ako si ma chcel, ako si sa ma zmocnil a ja som sa nevládala ubrániť! Ako si vo mne dychčal, ako si nevedel prestať! Všetko vyrozprávam, rad radom! Všetko!!!“
       Nezmohol sa na jediný protest. „Nepoviem nič,“ suchými perami šepol a bolestivo odkráčal preč.

       Benedikt nevedel pochopiť, prečo sa Severín tak veľmi ponáhľa so svadbou a odchodom z domova. Akoby ho hnalo preč sto čertov. Mladosť, pochabosť, mávol napokon rukou a v krátkom čase dohodol so svatom svadbu.
       Bolo skoré mrazivé novembrové ráno. Všade vôkol vládla hlboká tma. Slnko sa ešte len rozhodovalo, či vystrčí prvé lúče, keď sa z vrát Hranáčovho mlyna vyterigal po okraj naplnený voz. To sa Severín so svojim otcom vybral do Vyškova za svojou budúcou nevestou. Len preč, čo najďalej... už aby bol ženatý so svojou Katuškou!
       Kymácal sa vo voze, cítil každý kameň, hrbolec, dieru na ceste. Vzďaľujúc sa od Hranáča, duša sa mu začala hojiť úľavou, hoci vedel, že výčitky už budú jeho každodenným sprievodcom.

       Len čo Líza ráno otvorila oči, spomenula si na všetko. Plná jedovatej zlosti, čo sa jej zmocnila, vyskočila z postele. Natiahla si kapce, schmatla vlniak a tak ako bola, v bielej nočnej košeli, neupravená, neumytá, nečesaná, vybehla z izby. Prebehla kuchyňu, mlyn, stajňu, dvor. Jej muž, jeho syn Severín, kone aj rebriňák boli preč. Preč!
       Nevidela tovariša, čo jej zdravil, nepostrehla zadivený pohľad. Cez belavé pery, zmodravené od chladu drmolila nadávky. „Tak predsa odišli! Bez nej! Ako jej to mohli urobiť?! Ona, mlynárova žena a nevlastná matka ženícha nebude na svadbe! Všetci sa jej budú smiať! Jej vlastný muž ju nemá za nič! Keď jej to šprihol do tváre, že pôjdu sami, ani mu neverila. Myslela, že ju chce len vystrašiť. A jej nevlastný syn Severín, ten s ňou ani prehovoriť nechcel. Vyhýbal sa jej celý čas, ako mohol. Vstával ešte za tmy, a celé dni bol preč, v mlyne, za obchodmi, v stajni a prichádzal domov v noci, vždy v tesnom závese s Benediktom. Akoby bola nakazená, chorá, alebo bosorka! Celé dni sa jej nik z tých dvoch neprihovoril, milého slova ani zo súcitu do nej nehodil, akoby bola len na oštaru. Ešte aj paholci v stajni, učni a tovariš v mlyne, ju obchádzali. Ledva pozdravili! Čo je pes?! Čo si myslia, že nemá dušu, že je vec, ktorej sa netreba prihovoriť, nemusia ju vnímať, ani na ňu pozrieť, a keď jej majú dosť, tak ju odložia do tmavého kúta a viac o ňu nezakopnú ?!?
       Priložila do pece, sadla na stoličku, no nedalo jej obsedieť. Pobehala po izbách, komorách, kuchyni. Najradšej by kričala, trieskala, niečo od jedu rozbila. V duši jej besnela búrka a nechcela sa utíšiť. Vždy sa jej len tá krivda, to poníženie vracalo na rozum.
       Vybehla na dvor. Do tváre jej udrel mrazivý vietor. Fičal, mrazil, víril, vliezal pod kožu, ale v tej chvíli jej to bolo jedno. Schytila metlu a začala ňou zúrivo behať po dvore.        „Večne je tu špina, odpad, výkaly od koní, či volov,“ hundrala do vetra. „Či od toho nikdy nebude pokoj?!“ zvrieskla do vetra.
       No nik jej neodpovedal. Len dva statné hnedočierne psy zavyli a zaliezli do búdy. Vrhla na ne opovržlivý pohľad, odhodila metlu do kúta a vošla sa zohriať dovnútra.
       Zvonka sa ozvalo nesmelé zakopanie. Potom ďalšie. Už sa dvíhala, že pozrie, kto sa dobýja, keď zavŕzgala robustná kovová kľučka a dnu sa vovalil chlap v umastených, zaplátaných nohaviciach, deravej halene a vyšmatlaných topánkach. Zo zarastenej, bordovej tváre sa horúčkovito leskli uslzené oči. Trasúcimi rukami zvieral čiapku a prv, než niečo dostal z modravých pier, prerývane sa rozkašľal.
       „Ponížene zdravím pani, či by ste pre mňa nemali kúsoček chlebíka a kútik, kde by som si trochu oddýchol? Vonka je nečas. Fúka a možno aj zasneží.“
       „Nie, nenašiel,“ vybafla naňho zostra Líza a zadúfala, že okamžite odíde. Nemá ona náladu sa ešte aj so žobrákom vybavovať!
       „Som na ceste už dlho a cítim sa veľmi slabý. Stačí niekde v stajni...“
       „Povedala som. Nie!“
       „Pani prosím. Cítim sa veľmi zle, snáď som sa ešte nikdy tak zle necítil. Zľutujte sa!“
       „Nie,“ rozohnala sa Líza na chlapa.
       „Prosím, gazdiná, ponížene prosím. Majte v sebe kúska citu. Prosím tak, ako som neprosil ani v kostole, budem sa za Vás navždy modliť, len majte súcit. Len dnes,“ zaslzili oči žobrákovi. Už nevládal ísť ďalej. Telo sa mu triaslo chladom aj nesmiernou únavou. Bolesťou mu sťahovalo cievy na nohách, rukách i v zátylku. Neprejde ani krok, ak si neoddýchne. A vonka je taká zima. Netúžil po ničom inom, len schúliť sa niekde v teple a prečkať ten nečas.
       Lízu len tak striaslo od nevôle. Z toho smradu sa jej dvíhal žalúdok. Zdrapla ho za rukáv a ťahala k dverám.
       „Von!“ vyšmarila ho do ľadového objatia mrazivého dňa.
       Prv, než stačila zabuchnúť dvere, sa obrátil: „Žobráka kto odháňa, sám sa z raja vyháňa,“ povedal a oči sa mu zaleskli slzami.
       Lízou prešľahla zlosť. Už má dosť neustáleho kázania. Nenapočúva sa nadostač poučovaní a príkazov od mlynára?! Ešte aj zatuchnutý žobrák jej bude rozkazovať, čo má robiť!? Niežeby prosil, plazil sa ako pes, aby mu vyhovela, ešte jej bude povýšenecký kázať, ako farár v kostole! Pohľad jej padol na búdu. Podišla k nej, odhasprovala reťaze a štuchla nohou do psov. „Trhaj!“ zvrieskla na nich.
       Celý vydesený započul za sebou zúrivý brechot. Pozbieral všetky zvyšky síl a dal sa do behu. Prebehol po chodníku, prešiel cez cestu a vnoril sa do lesa. Keď sa po chvíli otočil, s úľavou si všimol, že psy už za ním nebežia. Vyčerpane sa vyvalil pod krík. Jeho pery sa poslednýkrát pohli. Zavrel oči. Navždy.

       Psy poslušne pribehli, hneď ako na nich zavolala. Uviazala ich, pohladila. „Donesiem Vám žrádlo, zaslúžite si,“ povedala a v tej chvíli ju bolestivo šľahlo v prsiach. Na chvíľu sa jej zatmilo pred očami. Možno som od neho chytila nejakú chorobu, mihla sa jej mysľou obava.
       S námahou sa presúvala k domu. Hlava jej malátnela, nohy dreveneli, ruky triasli a pery sa zachveli. V srdci sa jej rozhostil mrazivý, syčiaci chlad. Už nevidela cestu, mlyn, ani kam kráča. Jej duša, ani telo jej viac nepatrilo. Nohy sa odlepili od zeme a ona, zakliata sa vzniesla nad studenú zem, ponad mlyn a lúky až k mostu, čo viedol cez Rakovec. Ešte započula psie kňučanie, zúrivé zasvišťanie víchrice, kým ju nejaká hrozná, nemilosrdná sila neschvátila do svojho ničotného objatia. Líza navždy zmizla zo sveta, ktorý poznala, niekam do nebytia, niekam, kam nikto netúži ísť.
       Žobráka kto odháňa, sám sa z raja vyháňa.

čitateľov: 1331