login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Zvonová studňa

@ :: Poviedky ::     Apr 22 2017, 07:42 (UTC+0)

Miesto: Protivanov, okres Prostějov, Česká republika
Čas: bližšie neurčený, podľa povesti
Autor: Zuzana Kratyinová

       Žiarivá guľa sa pomaly spúšťala za slamené strechy protivanovských domov, keď si Jenofka konečne dovolila sadnúť na priedomie a oddýchnuť od celodennej roboty. Sledovala farebné divadlo na oblohe, s akým sa slnko lúčilo s ďalším letným dňom a mysľou jej hádam už stý krát prebehla ľútosť, že tú krásu nesleduje so svojím mužom Pavlom. Možno aj bolo dobre, že celý deň mala plné ruky práce okolo gazdovstva, na roliach, okolo zvierat, lebo inak by len smútila a zbytočne premýšľala o časoch minulých, keď ešte Pavol žil. Až teraz, keď ho niet, vie oceniť, aký vzácny človek, muž a otec to bol. Za života ju zaujímalo len gazdovstvo, aby bolo všetko zorané, skosené, zozbierané z polí a lúk, nadojené, okolo zvierat obriadené. A keď to všetko bolo hotové, už ani nevnímala, čo jej hovoril, čomu sa tešil, čo ho zaujímalo. Hnevala sa, že viedol daromné reči s farárom, že dumá o tom, čo bolo kedysi, ako bude, keď ich nebude, s deťmi stváral bláznovstvá, až sa smiechom zachádzali... Už ľutuje, že mu nezabránila, aby šiel do lesa k drevorubačom. A nemusel. Mali dosť polí, uživili ich. Mohli sa uskromniť, nesnívať o ďalších roliach a väčšom dome. Ešte by to boli obaja a spoločne sa tešili zo života. Veď im vlastne nič nechýbalo...
       Ponorená do myšlienok nepočula vrznutie bránky ani ťukot paličky. Zrazu len stál pred ňou vyškerený chlapík a civel.
       „Vavro,“ zamračila sa. Od pohrebu jej muža a jeho brata sa nemôže krivého Vavra zbaviť. Vraj sa o ňu, aj bratových päť dievčat postará. Všetci očakávali, že sa zoberú, veď by len naplnili nepísané pravidlo, že si ovdovenú švagrinú vezme za ženu jeho neženatý brat. A tým je krivý Vavro. Ale ona ho nechce, hnusí sa jej. Škaredá tvár, krivý na tele a môžbyť aj na duši. Taký nepodobný s jej Pavlom, akoby ani vlastní bratia neboli. Náhlivo vstala z lavičky.
       „Idem na hrob,“ hlesla niekam do povetria, ani naň nepozrela.
       „Zasa? Nie si tam nejako často?“ padla výčitka.
       Ešte nie si môj muž, aby si mi rozkazoval a bohdá, ani nebudeš - pomyslela si hnevlivo. „Zasa,“ povedala a vybehla z bráničky, akoby ju hnalo.
       Upokojila sa až na cintoríne. Lístie jelší pred kostolom šelestilo, vtáci švitorili a príjemný teplý večer zvádzal na leňošenie. Sadla si na kameň vedľa dreveného kríža. Pohladila dlaňou hrubo opracované drevo s menom jej muža.
       „Poraď mi, čo mám robiť? Mám sa vydať za Krivého Vavra? Aj keď je to tvoj brat, nie si to ty!“ vzdychla si. „Mala som ťa viac počúvať. Sluchom, ale aj srdcom. Bola by som viac rozumela. Aj to, čo si nepovedal... Teraz už viem, že si nechcel ísť do hory, len si myslel, že by si mal, tak ako všetci chlapi v dedine. To len krivý Vavro hovoril, že poriadny chlap sa musí vedieť aj so sekerou oháňať a ty si ho poslúchol. Šiel si. A hora ťa zabila. Kvôli nemu! A kvôli mne! Lebo som nič nepovedala... Rovnako ako teraz ty... Viem, nemôžeš,“ rozplakala sa, potom otrela slzy a pokračovala, akoby ju Pavol ozaj počúval. „Idem. Zajtra pôjdeme s Toničkou kosiť trávu na lúky na Jesenec. Málokto tam chodí, vraj je zakliata, ale my tam zájdeme, tráva je tam najzelenšia. Vždy si nám vravel, že máme rozumom pohnúť a nie kadejakým poverám uveriť. Poslúchnem ťa.“
       Jenofa pohľadom pohladila mužov hrob, prežehnala sa a obrátila sa k odchodu. Bol najvyšší čas. Barborka, Anuška, Katuška, Markéta i najmladšia Tonička sa už iste obávajú, kde je. Ani im nestačila dať vedieť. Aj keď im azda napadne, že je tu. Veď kde inde by bola...
       Jasný deň vystriedalo prítmie. Tma sa pomaly spúšťala dolu k zemi a halila kostol i drevené kríže do čoraz tmavšej modrej. Pridala do kroku. Už sa tu cítila stiesnene. Miatlo ju dusné ticho, mátožili kríže, čo ako varovania vytŕčali z hustnúcej tmy.
       „Jenofa,“ započula zrazu tichý, nástojčivý hlas. Znel ako zasyčanie, ako zašumenie z hlbín studenej zeme. Stŕpla, prešli ňou zimomriavky. Mala by utiecť - prebehlo jej mysľou. No nedalo jej. Akoby jej vôľu ten hlas napoly prepolil. Jedna časť chcela zobrať nohy na ramená, a tá druhá váhala a čakala...
       Otočila sa za hlasom.
       „Jenofa, chcem ti niečo ponúknuť,“ povedal muž, ktorý zrazu stál rovno pred ňou. Bol vysoký, celý zahalený do čierneho plášťa, strieška klobúka stiahnutá do tváre. Zazrela len ústa a obrysy ostro rezanej brady.
       Hádam, by ozaj mala ujsť. Vôbec ho nepozná. A či je vôbec z Protivanova. Nikdy predtým ho v dedine nevidela, to by si pamätala. Možno, že je z Vyškova, alebo dokonca až z Brna. Ale keby jej chcel ublížiť, už by to dávno urobil - pomyslela si a s tou myšlienkou sa jej trochu uľavilo. Vzápätí ju zaplavilo nekonečné množstvo otázok. Ani nevedela, s ktorou skôr začať.
       „Jenofa, chceš byť bohatá?“ pýtal sa najskôr.
       Ak by neboli na cintoríne, keby okolie nehalila tmavomodrá tma a pred ňou nestál mocný tajomný muž, čo vzbudzoval rešpekt a obavy, azda by sa aj zasmiala. Veď kto by nechcel byť bohatý? Niet človeka v dedine, ktorý by netúžil po peknej kôpke zlata a striebra, čo by mu navždy zmenila život a biednu prítomnosť na bohatú budúcnosť. O tom snívajú mnohí, večerami si rozprávajú mýty a šíria povesti. Pretože nikto nemá toľko, aby nechcel viac. Aj tí, čo skutočne majú núdzu, aj tí, čo si to len myslia, túžia po nesmiernom bohatstve, čo im navždy zmení život k lepšiemu.
       „Poď so mnou. Ponúkam ti veľké bohatstvo,“ ozval sa muž opäť, keď videl, že Jenofa váha.
       „Bavíš sa dobre?! Pristavil si ma v túto hodinu na posvätnom mieste, aby si si zo mňa, vdovy s piatimi deťmi, robil žarty? Akú krutú hru to hráš?“ opýtala sa ho vyčítavo, lebo zlosť, čo sa jej zmocňovala, prevážila nad strachom.
       „Mýliš sa, nehrám s tebou žiadnu hru. Čo som povedal, to myslím vážne. Zbohatneš.“
       „Som životom sklamaná, ale nie sprostá,“ nazlostene ho prerušila. „Prečo by si mi ponúkal bohatstvo, len tak pre nič, za nič?“
       „Vypočuj ma. Poviem ti, čo chcem...“
       „Maminka, poďte domov. Bojíme sa o teba,“ začula známe hlásky z cesty za plotom.
       Jenofa sa obrátila: „Idem Barborka. Už idem Tonička, len ešte chcem tuto pánovi...“
       „Akému pánovi, maminka?“
       „No, tomuto, s ktorým sa rozprávam,“ zvrtla sa späť, ale cudzinca už nebolo.

       Ráno sa vybrala Jenofa aj s Toničkou na trávu do Jesenca. Šli pomaly, nenáhlivo. V noci toho veľa nenaspala. Hoci bola veľmi unavená, prehadzovala sa na posteli. Premýšľala o zvláštnom stretnutí, o tajomnom cudzincovi, čo sa náhle zjavil na cintoríne a hútala, akú službu očakával, čo by mohol chcieť od nej, obyčajnej vdovy, slabej ženy.
       „Maminka, ako je tu pekne!“ zhíkla Tonička, keď došli na lúku. „Prečo ľudia nechodia kosiť aj tu?“
       Jenofa objala pohľadom okolie. Lúka s vysokou šťavnatou trávou, hneď vedľa les plný jahôd a húb. Panoval tu pokoj a ticho bolo prerušované len šelestením vysokých stromov a trilkovaním vtákov. Tak nejako by musel vyzerať raj na zemi, keby...
       „Boja sa, Tonička moja,“ vyriekla napokon.
       „Ale prečo?“
       „Kedysi dávno sa tu stalo niečo strašné a odvtedy...“
       „Keď som ešte nežila?“
       „Oveľa dávnejšie, Tonička. Vtedy si nežila ani ty, ani tvoje sestry, ani tvoj tatuško, ani ja, ba ani nikto z Protivanova. Stalo sa to, keď tu bojovali husiti a križiaci. V týchto miestach, kde sú teraz zelené lúky a les, bola kedysi dedina. Volala sa Jesenec. Vojna je veľmi zlá, dievčatko moje. Vojaci krutí a nemilosrdní. Nemajú nad žiadnym tvorom zľutovania. A títo, chránení kovovými sieťkami, skrytí v kovových prilbách, ozbrojení mečmi, kopijami, kušami pustošili nešťastnú krajinu. Zbraňami aj ohňom ničili dediny, pálili domy, kradli majetok aj zvieratá, a zabíjali ľudí bez milosti. Či z nutnosti, či z krutej zábavy, to je už ťažko povedať. Dedinčania vedeli, že nebudú mať s nimi zľutovania, tak sa rozhodli nechať všetko tak a zutekať do lesov. V dedine stála drevená zvonica a v nej nádherný medený zvon. Uliali im ho v samotnom Olomouci. Veľmi im ten zvon ležal na srdci. Bolo to to najcennejšie, čo v mali. Keď sa rozozvučal, ich duše pookriali a obklopila ich čistá radosť. Spieval trikrát do dňa. Keď niekto umrel, trúchlil spolu s dedinčanmi. Rozháňal plné mraky. Budil dedinu, keď im na strechy sadal ohnivý kohút a burácal, keď sa v diaľke blížilo nepriateľské vojsko. Nemohli ho nechať napospas vojakom. Sňali ho dolu a ukryli v tej najhlbšej studni. Vojaci prišli, drevené domky aj zvonicu spálili na uhoľ. Zvon však nenašli.“
       „A vrátili sa Jesenčania späť do dediny?“ pýtala sa Tonička.
       „Nie, dievčatko moje, nik sa už nevrátil. Boh vie, čo sa s nimi stalo. Dedina osirela, spustla, spáleniská obrástli krovím a neskôr stromami. Polia zarástli trávou a burinou. Boli mnohí, čo sa pokúšali nájsť niečo cenné, ale ako prišli, tak zutekali. Vraj tu straší, že si svoju dedinu a zvon Jesenčania chodia strážiť aj po smrti. Tvoj tatko to hovoril.“
       „A našiel niekto ten medený zvon z kaplnky?“
       „Nie, moja. Myslím, že nie. Ale to už nikto nevie, lebo tu ľudia prestali chodiť.“
       „Maminka a my sa nemusíme báť?“
       „Nie, miláčik. Ja nasekám trávu, ty si pozbieraj jahody a potom pôjdeme domov.“

       Tráva medzitým vyschla, už sa nejagala od raňajšej rosy a taká bola na sekanie najlepšia. Jenofa nelenila, s kosákom to vedela dobre a nechala nasekanú trávu sušiť na dvoch plachietkach. Zdvihla hlavu a vyzerala Toničku. Zbadala ju schúlenú v tieni košatého buka, opretú o kmeň. Sadla si vedľa nej.
       „Maminka, mne sa včera sníval krásny sen,“ šepla dcérka.
       „Aký sen, moja?“
       „Že ma prišiel náš tatuško navštíviť.“
       „To musel byť krásny sen,“ usmiala sa na Toničku a pohladila po vláskoch.
       „Ale keď som sa prebudila, strašne som sa preľakla. V okne som uvidela stáť krivého Vavru. Skryla som sa pod perinu k Markéte a Anuške, a keď som vykukla znova, už v okne nebol. Možno sa mi to len snívalo. Ale ten sen o tatovi sa mi páčil viac.“
       „Ja viem, Tonička, aj mne by sa páčil viac,“ vzdychla si Jenofa a myšlienkami zablúdila opäť ku svojmu švagrovi. Ak sa nestane zázrak, bude si ho musieť vziať. Bez muža, je ako bez hlasu. Nik ju nepočúva. Nemáš muža, nemáš pravdy! Na gazdovstve je priveľa práce, neutiahne ho iba s dievčatami, aj keď sú okrem Toničky už veľké. Môže predať nejakú roľu, ale čo dá potom dievčatám do vena? Položila hlávku najmladšej opatrne na ručník, a zamyslená sa vrátila ku tráve. Ostré slnko jej zasvietilo do tváre, zažmúrila oči. Mohla by plachietky poviazať, premýšľala.
       „Jenofa,“ zahrmel zrazu hlas povedľa nej, až úzkosťou poskočila. „Jenofa, či si si to premyslela?“ pýtal sa jej muž v čiernom plášti.
       „Stretávam ťa na tých najpodivnejších miestach,“ zachmúrila sa Jenofa, keď sa upokojila. „Čo teda chceš, keď už mi nedáš pokoja?!“
       „Pomôž mi vytiahnuť medený zvon zo studne,“ vyjavil jej prekvapivú žiadosť.
       „Mnohí sa pokúšali a zle dopadli. A potom, ja som slabá žena, veľa nezmôžem. Vraj aj viacerí chlapi, silní a mocní, ho aj s koňmi skladali do tej studne. Ako by sme ho mohli len my dvaja samotní zo studne vytiahnuť?“
       „Spolu to zvládneme. Len musíš chcieť, Jenofa!“
       „Načo ti je zvon?“
       „Zvon mi nie je na nič. To tebe bude dobrý. Ja chcem len to, čo je pod ním,“ vyriekol v hneve, že stále váha. „Nemáš čo stratiť Jenofa. Pomôž mi, a ja ti sľubujem, že ten zvon ti prinesie bohatstvo, úctu aj moc. A nebudeš si musieť krivého Vavru zobrať za muža.“
       Jenofa ostala stáť v údive nad jeho slovami, že vie aj to, s čím sa živej duši nezverila. Nemo prikývla na súhlas. Nie sľuby o bohatstve, sláve, či moci ju presvedčili, ale práve pripomienka o krivom Vavrovi.
       Mlčky ho nasledovala k studni so zvonom. Bola zarastená krovím a zahádzaná lístím a bol div, že ju tak rýchlo našli. Muž sa naklonil cez kamennú výmurovku a vytiahol lano.
       „Tu máš. Chyť a ťahaj!,“ prikázal jej. „Ale jedno musíš dodržať. Nesmieš pri tom prehovoriť, čo ako by ťa pokúšalo!“
       Bez slova prikývla a váhajúc schytila lano do rúk. Ešte plná pochybností pozrela na cudzinca, no keď jej ten netrpezlivo kývol, zovrela lano v dlaniach a s plnou silou potiahla. Lano sa naplo. Zatiahla znova, snáď v očakávaní, že už nepohne ani o piaď, no to sa o malý kúsok vysunulo. Pocítila, akoby na jeho konci viselo skutočne niečo ohromne ťažké, no na počudovanie, vládala náklad ťahať von. Napla všetky sily a mykla lanom znova. A ešte raz a znovu. A opäť.
       Sila jej pribúdala každým ťahom, ani čo by ju schovávala kdesi vo vnútri celý čas. Pochybnosť sa vytratila ako dym z komína.
       Otočila hlavu. Muž sa spokojne usmieval a zovieral päste, akoby v nich taktiež držal povraz a pomáhal ťahať neviditeľné bremeno. No k Jenofe sa vôbec nepriblížil. Nechal ju samú a jej to šlo každým ťahom ľahšie a rýchlejšie. Zrazu mal len váhu, ako plné vedro s vodou, čo ich naťahá zo studne na desiatky. Už to ani nevnímala ako ťažobu, ako drinu, alebo ako prácu, čo jej na plecia spadla, skôr ako zábavu, ako keď sa chlapci na dvore naťahujú, kto je silnejší, rýchlejší, šikovnejší. Nikdy netušila, že je taká mocná, ako keby práve teraz, v tomto momente, v pravý čas, objavila svoje žriedlo, svoj zdroj, z ktorého teraz čerpá a berie do sýtosti a nemá konca a nikdy nevyschne.
       Povedal, že ten zvon bude môj a môžem si s ním naložiť ako budem chcieť - prebehli jej mysľou jeho slová. Môže ho predať vo Vyškove, alebo v Brne, tam sú bohatí ľudia. Taký zvon je treba všade. Dostane zaň peňazí a nebude musieť polia predávať, dievčatám vystrojí bohaté svadby, dá im vena, že iné puknú závisťou! A nebude sa musieť vydať za krivého Vavra. Až jej srdce poskočilo. Až bude chcieť, sama si vyberie ženícha. Môže si zobrať mladého, pekného, s roľami, či bez. Alebo sa vôbec nevydá a najme si paholkov, ako to robia bohatí. Už by nemusela toľko drieť, vstávať za tmy, len čo kohút zaspieva, mohla by bez výčitiek aj celý deň na lavičke vysedávať. Alebo... Alebo podaruje ten zvon do kostola v Protivanove. Odjakživa vyplakával farár s richtárom, že nemajú na čom vyznáňať, že ich nemá kto chrániť pred požiarom či búrkami. Že bez zvona sú ako poslední z posledných biednych osád. Na taký zvon sa však musia zbierať v celej dedine. A ani to nestačí. Bola by to veľká vec, keby im ho ona, žena podarovala. Len tak, z dobrej vôle, že je poriadna kresťanka a bohabojná farníčka. Takých aj Boh všemohúci rád vidí a Panenka Mária ochraňuje. Bola by vážená a uctievaná. Len by prešla hrdo po dedine a všetci by ju úctivo zdravili. Presne ako jej povedal ten cudzinec v čiernom, požívala by úctu a vážnosť.
       Pokora vyfučala ako para z hrnca s vriacou vodou. Jenofa ťahala povrazom ledabolo, zľahka, zvoľna. Zvon už bol ľahký ako pierko, už by ho zo studne vytiahla aj jej malinká Tonička. Z hĺbky cinkalo jeho medené srdce „cing – cing, bim- bam, cing-cing...“
       Prenádherný zvuk, čarovný, omamný, hoci tak zvláštne smutno-radostný. Dedina, ktorú vídaval, už neobžije, zo zvonice, v ktorej prebýval, už je dávno prach, no on hoc dávno zabudnutý, opäť zaspieva ľuďom na úžitok, na zrod, na smútok, či pre potechu...
       „Maminka čože to robíš?,“ ozvala sa Jenofe za chrbtom Tonička. „Nepôjdeme už domov? Som už hladná. Som aj smädná. Maminka, ja už chcem ísť domov!“
        „Už! Už, dieťa moje, ešte potiahnem malý kúsok a vytiahnem ten zvon zo studne,“ odvrkla Jenofa dcére na pol úst.
       V tej chvíli slnko na oblohe ustrnulo. Nebo potemnelo. Zvon oťažel. Lano sa naplo, vytrhlo žene zo slabých rúk a spolu s medeným zvonom navždy zmizlo v hlbinách kamennej studne.
       Muž v čiernom zopäl ruky, divá kliatba mu prešla cez tmavé pery. „Ach Jenofa, stvora božia, čože si to vykonala?!“
       Tvár mu hnevom potemnela a celý sa v povetrí rozplynul, aby sa už nikdy žiadnej živej stvore nezjavil.

       Tonička chytila mamu za ruku. „Maminka, poďme už domov. Aha, tam na nás čaká krivý Vavro aj s vozom. Zvezieme sa s ním...“









čitateľov: 885