login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Sloboda sršňov

@ :: Poviedky ::     Jul 28 2017, 06:12 (UTC+0)

Miesto: pohorie Cerová vrchovina, okres Lučenec
Čas: začiatky osemdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Boli to začiatky osemdesiatych rokov, teda časy pretrvávajúceho víťazstva ideológie nad zdravým ľudským rozumom a s tým spojenej nadradenosti súdruhov štátneho aparátu nad kontrolovaným davom. Časy schizoidné, keď sa niečo iné hovorilo doma a niečo iné na verejnosti. O tom, čím nás v tínedžerskom veku kŕmili v školách, v rádiu či v televízii, radšej ani nehovoriť. Stačí si zájsť na You Tube a napísať tam Televízna lastovička. Tie kraviny sa nedajú pozerať ani teraz. Človek nevie, či sa má smiať, alebo chytať za hlavu. Mne v tomto prípade do smiechu nie je ani po rokoch. Každý extrém potrebuje protiváhu a pre mňa to bol tramping. Známy a kedysi nami milovaný pesničkár Wabi Daněk označil v jednom z porevolučných rozhovor tramping za hnutie iluzórnej slobody. Ale lepšia iluzórna, než žiadna...

       „Poďme na Cerovú vrchovinu,“ prišiel za mnou začiatkom stredoškolských prázdnin Sivo. Je to čudné meno, ale vtedy sme každý okrem vlastného mali aj meno trampské, či ak chcete, trampskú prezývku. Sivo bol plánovač našich väčších akcií, veci si vopred naštudoval z máp a knižníc. Moja prezývka bola Lovkom. To ako Lovec komárov. Stačilo, že sa niekde objavil jeden a už ma otravoval, takže som veľa času trávil ich hubením a plieskaním si dlaňou po celom tele.
       „Čo tam? Ako je to ďaleko?“ pýtal som sa na miesto, kde sme mali stráviť dva týždne, ale vlastne mi to bolo jedno. Hlavne vypadnúť z Košíc niekam do lesa, užiť si voľnosti a z plných pľúc nasať slobodu, v ktorej padajú všetky spoločenské i rodičovské putá.
       „Je to zaujímavé pohorie, také sopečné. Na svoje si príde aj Krťas, najmä na Ragači, čo je vyhasnutá sopka. Na jej vrchole ešte vidieť zarastený kráter. Prídeme aj na nejaké hrady, aj pohanské hradisko, asi z čias Slovanov. Lesy sú vraj plné muflónov, možno ich uvidíme. A ešte drobnosť. V jednej časti sa nachádza agátový les. Vraj je perfektný zážitok prechádzať tadiaľ, keď to vonia na plné gule. Agát už odkvitol, ale hádam niečo nájdeme. Sú to iné hory ako v okolí Košíc a nemusíme sa trepať až do Čiech. Budeme pri Rimavskej Sobote, Fiľakove a Lučenci,“ vysypal, ako mal vo zvyku a ostával už len Krťasov súhlas. Nepochyboval som, že sa nadchne aj on. Pomerne útly Sivo práve skončil gymnázium, ja som študoval za lesníka a kučeravý Krťas strednú geologickú. Už som ho videl, ako sa bude prehrabávať v sopečných nerastoch a s posvätnou úctou sa nadchýnať vyvrelinami čadiča, či inými šutrami. Sivo začne ulietavať na starých hradoch a ja budem hľadať muflóny. Svet je pekný tým, že sme každý iný.

       Môžete mať radi prírodu, snažiť sa o jej pochopenie, význam, život, v ktorom nie ste jej návštevníkom, ale jej súčasťou, lenže vek je vek, hormóny sú hormóny a kamaráti hovoria o všetkom otvorene. Bolo jasné, že naše nadšenie, i keď sme mu v danej chvíli úplne verili, sa časom začne meniť. Ono to v týchto tínedžerských rokoch bývalo tak, že na podobných akciách sme také prvé tri dni hovorili len o prírode. Ďalšie tri dni len o prírode a dievčatách. Potom prichádzali dni, keď sme už boli od civilizácie dosť dlho preč a preberali sme len dievčatá a vzhľadom na večné napchávanie sa chlebom, konzervami a sušenými polievkami aj jedlo. No a od takého desiateho dňa bolo jedlo zvyčajne jedinou témou, ktorá nás naozaj dokázala poriadne chytiť. Najmä, čo si dáme, keď prídeme domov. Ale zatiaľ sme boli na začiatku, zaujatí len poznávaním nového pohoria a sebou samými. Netušili sme, že tentoraz sa naša hlavná téma zmení...

       Keď sa pomalý osobáčik dotrepal po koľajniciach z Košíc až do dediny Hodejov, vyrazili sme plní očakávaní do lesov. Pohorie bez výrazných prevýšení, pohodlné na chôdzu, lesy s množstvom vtáctva, o ktorom sme mali slušný prehľad, ale aj minerálne pramene na svahoch a v dolinách, nám hneď učarovali. Žiadne povinnosti, žiadna škola, nič, len príroda a my. Traja blonďatí dlhovlasí trampi s batohmi na chrbtoch, starými spacákmi, celtami, ešusmi, odetí vo vojenských maskáčoch a pripravení spať každú noc na inom mieste, pod širákom tam, kam nás nohy donesú.
       Po tom, ako sme vyšli na horský hrebeň, naskytol sa nám výhľad na okolie. Patrilo k zvyku zhodiť v taký čas batohy, mlčať, pozerať na svet z nadhľadu a vychutnávať si atmosféru. Tak sme aj urobili, ruksaky sme opreli o kmene stromov. Lenže keď sme si ich chceli opäť vyložiť na chrbty, prišlo prekvapenie, ktoré odštartovalo našu dlhšiu rozpravu.
       „Bacha, sršne!“ ukázal Krťas a nevyzeralo to dobre. Naozaj, po Sivovom batohu ich liezlo asi dvadsať a také bodnutie by mohlo hneď v prvý deň ohroziť naše plány. Snažili sme sa k nim priblížiť, zistiť odkiaľ prilietajú, a tak sme pri koreňoch stromu uvideli otvor, z ktorého vyliezali. A akoby natruc, všetky mierili priamo na Sivove veci.
       „Môžeme počkať do noci, kým odídu. Keď sa zotmie, určite všetky vojdú späť do hniezda,“ padol Krťasov návrh, ale i keď sme mali času milión, bolo nám ľúto stráviť celé hodiny čakaním.
       „Berte svoje ruksaky a choďte vyššie. Ja vezmem svoj až potom. Pomaly, aby sa sršne nesplašili, len aby odleteli. Ak by zaútočili, budem bežať dole kopcom,“ navrhol Sivo a my sme súhlasili. Len som mu ešte poradil, nech sa najskôr poriadne poutiera do šatky. Niekde som totiž čítal, že pot dokáže sršne podráždiť, takže skôr bodajú. Hlavou mi ešte lietalo kadečo iné. Napríklad, keď bodne včela, pustí žihadlo a sama zhynie. Keď bodne osa, zvyčajne hneď uletí. Ale keď bodá sršeň, tak opakovane a rýchlo na jedno miesto ako ihla na šijacom stroji a zakaždým pustí jed. To som si zatiaľ nechal pre seba. Iba čo by som ho znervóznil a začal by sa ešte viac potiť.
       Bol to zvláštny pohľad. Zízali sme z bezpečnej vzdialenosti, ako pomaličky a strnulo približuje ruky k batohu, ako ho sotva znateľným pohybom dvíha, ako sršne vzlietli a krúžili okolo neho, pár z nich na ňom pristálo, na jeho rukách, pleciach, jeden na obočí a dal sa liezť cez oko k nosu. S včelami sme už skúsenosť mali. Z Hrdzavej doliny na Muráni, keď nás raz napadol roj. Zhodou okolností sme tam boli dvaja, Sivo a ja, a dopichali nás tak, že sme vtedy skončili na pohotovosti. Ale čo urobí taký húf sršňov?
       Netrvalo to krátko. Z nášho pohľadu sa zdal všetok čas nekonečný, ale ak by sme ho merali hodinkami, bolo to možno dvadsať minút, čo tým najpomalším pohybom, akého je človek schopný, Sivo nakoniec batoh zdvihol a prešiel pár krokov od hniezda. Ako na povel všetky sršne odleteli preč. Vydýchli sme si.
       „Nechcel som nič iné, iba si pri strome zložiť veci a takmer na napadli,“ vravel, keď prišiel k nám a bolo vidieť, že je ešte stále v strese.
       „Položil si si veci k ich domu tak, že ich to ohrozovalo. Čudo, že nezaútočili,“ skúšal som sa na vec pozrieť zo sršnieho pohľadu. „Majú vlastný svet, vlastnú dobre organizovanú spoločnosť, a tým, čo si urobil, si sa stal ich nepriateľom. Sršňovi nevysvetlíš, že to bola náhoda, zhoda okolností a nič proti nemu nemáš. Keď treba, bude sa brániť, aby ochránil hniezdo.“
       „Koná inštinktívne, nemá možnosť výberu a slobodnú vôľu. Na rozdiel od nás.“
       „To si ako myslel?“
       „Tak, že vieš, čo od sršňa možno čakať. U človeka si nikdy nie si na istom. Sršeň koná pudovo.“
       „Lenže to neznamená, že je hlúpy a nemá slobodnú vôľu. Sršeň len na rozdiel od človeka nepochybuje o svojej úlohe. Preto sú zvieratá v mnohých ohľadoch lepšie ako ľudia,“ hodil som vyzývavú myšlienku a Krťas sa plesol po čele. Vedel, čo bude nasledovať. Sivove a moje dumky, ako zmes filozofických úvah a jalových naťahovaní, kto z nás má pravdu, hoc dokázať ju nemôže ani jeden. A tak sme putovali ďalej, ešte plní síl a pod nohami nám mizli kilometre lesných ciest.
       „Myslím, že slobodná vôľa sršňov je iba ilúzia. Isto, že sa môže rozhodnúť, či v nejakú chvíľu poletí doprava či doľava, ale to je asi všetko. Môže cítiť strach, možno i radosť, ale to sú iba emócie. Nie premyslené konanie,“ ozval sa Sivo po dlhšom čase, keď už som myslel, že téma zapadla prachom a oddychovali sme pod kamenným vrcholom Steblovej skaly. Sedeli sme tam dvaja, Krťas sa rozhodol obísť ju zo všetkých strán. Prosto, nesmel mu ujsť žiaden detail, kamene mal rád. A Sivo zasa rád viedol polemické rozhovory.
       „Nie je to len o pudoch. Zvieratá sú schopné aj vďačnosti a dokážu sa vzoprieť tomu, k čomu boli vedené. Teda myslia,“ odporoval som tak trochu zo zvyku i z presvedčenia, že niečo o tom viem.
       „Ako to myslíš?“
       „Nedávno sme mali v škole praktické cvičenie. Vlastne nás ako študentov lesníctva využili papaláši, ktorí prišli poľovať do bažantnice. Našou úlohou bolo vytvoriť rojnicu, prechádzať lesom a plašiť im vtáky pred pušky. Medzi poľovníkmi platí také pravidlo, že bažanta nesmieš zastreliť na zemi, iba za letu. Tešili sme sa, že nám odpadne vyučko, ale keď sme tam prišli, prisámbohu, radšej by sme sedeli v triede. Pršalo tak husto, že i keď som mal bufajku s kapucňou, neprešla ani polhodina a premokol som do nitky. Museli sme čakať, ako sa papaláši rozhodnú. Či sa im chce vyliezť z chaty do dažďa a zastrieľať si, alebo počkajú, kým prestane pršať. Boli asi nerozhodní, lebo nás nechali moknúť pod stromami vyše hodiny, keď som si zmyslel, že sa najem. Spolu s nami tam boli aj poľovnícke psy. Premoknuté až na kosť. Otvoril som si brašnu a vytiahol chlieb. Lenže aj ten bol premočený a chuť ma prešla. Pozrel som na jedného psa a hodil mu to. Hneď všetko zožral.
       Keď lejak konečne prestal, súdruhovia papaláši si natiahli gumáky, vzali pušky a šlo sa. Bol to rachot, akoby vypukla vojna. Strieľali zo dve hodiny a bažanty sa vŕšili na kopách. Nosili ich tam psy. Vycvičené a podľa teba bez slobodnej vôle. A keď sa to konečne skončilo a my sme už mali ísť do autobusu, aby sme sa vrátili do školy, zrazu za mnou pribehol ten pes, ktorému som hodil desiatu. Nepochybuj, že bol dobre vycvičený, ale v papuli mi priniesol zastreleného bažanta a položil mi ho k nohám. Porušil, k čomu bol vedený. Neodniesol zastreleného vtáka strelcovi, ale mne. Prejavil vďačnosť a svoju slobodnú vôľu.“
       „Ale veď nemôžeš porovnávať sršňa a psa! Hmyz a cicavca! Veď to je, akoby si...“ Sivo nedokončil. Pár krokov od nás sa ozval výkrik. Krťas! Práve sa k nám vrátil a chcel si zopár kamienkov vložiť do batohu.
       „Had! Zmija! Vretenica!“ jachtal. „Hriala sa stočená na ruksaku. Všimol som si, až keď sa pohla!“
       „Hrýzla ťa?“ už sme strhávali z krkov šatky, že mu nasadíme škrtidlo, aby jed neputoval telom.
       „Nie. Našťastie. Chňapla po mne, ale stihol som sa stiahnuť. Minula ma len o centimeter!“ skúšal to rozdýchať, upokojiť sa.
       „Nebude pod batohom?“
       „Nie. Zmizla v tráve,“ konečne ho prešla triaška, bledý bol však ako robotník z vápenky. Ukončil našu debatu a to, či vretenica konala zo slobodnej vôle alebo pudovo, sme už nerozoberali. Šli sme radšej rýchlo ďalej.

       Prvú noc sme prespali v údolí pri Dechtárskom potoku. Len tak, v spacákoch na zemi, prikrytí celtami a oblohou s miliónmi hviezd. V obkolesení čiernymi siluetami lesa nami presakovala atmosféra nádherného leta; bolo teplučko i za tmy a plánovali sme vstať hneď po svitaní, aby sme na sopku Ragáč vyšli skôr, než začne horúčava. Tak aj bolo. Ragáč je jednou z najmladších sopiek na Slovensku a my sme sa na jej vrchole opäť nechali opájať krásou a monumentálnosťou prírody. A potom za dedinou Hajnáčka sme vyšli na Pohanský hrad, kde zasa na svojich predstavách o živote starých Slovanov ulietaval Sivo. Tam sme prespali ďalšiu noc, ale ráno nám došla voda. Museli sme opäť klesnúť do údolia, kde sme na mape uvideli akúsi osadu s menom Obručná a niekoľko potokov. Cieľom tretieho dňa bol hrad Šomoška.

       „Akú vodu? Čo za vodu? Myslíte si, že my sme tu na to, aby sme napájali nejakých vandrákov?“ spustil na nás chlapík s mimoriadne dôležitým pohľadom, keď sme vyšli z lesa, uvideli pioniersky tábor a hnaní svojim smädom šli rovno tam. Mladý a isto ambiciózny zväzák na nás reval, akoby sme boli Banderovci a prišli lúpiť.
       „Nemôžeme si tu naplniť čutory?“ ostali sme prekvapení, ale to sa už okolo nás tvoril podivný hlúčik akýchsi dvadsiatnikov, tridsiatnikov, isto samí vedúci tábora. Malí pionieri hľadeli na všetko len z bezpečnej diaľky. Azda, aby sme ich nepohrýzli.
       „Tu nemáte čo hľadať! A kam to vlastne idete s tými batohmi? Do Maďarska?“ chlapík s mimoriadne dôležitým pohľadom i poriadne ostrým hlasom, ktorý nezniesol odpor, ukázal smerom k blízkej hranici. Už sme sa chceli otočiť a odísť, ale prišla akási mladá žena, veľmi pekná, no bez úsmevu a vzala naše čutory. Kamsi odbehla a ambicióznemu zväzákovi to vyrazilo dych. Pozerali sme, ako sa za ňou náhli, ale najmä na ňu, lebo v priliehavých šortkách mala krásne nohy i zadok. Aj by sme sa jej prihovorili, ale keď sa vrátila, iba nám strčila čutory do rúk a ticho hlesla: „Choďte radšej preč...“ Zmizla nám z očí a my sme pili, vychutnávali si každý hlt a potom sa pobrali ďalej.
       Neprešli sme ani dva kilometre, keď nás po lúčnej ceste dohnal džíp. Taká socialistická Niva. Zastala a vyskočili z nej policajti.
       „Občianske preukazy!“
       Boli štyria, obstáli nás a nevyzerali priateľsky.
       „Prechádzame pohorím ako turisti. Teraz chceme ísť na hrad Šomoška, je to správna cesta? Boli sme si pozrieť Pohanský hrad,“ hovorili sme všetci naraz, jeden cez druhého, zatiaľ čo si policajti listovali v našich červených preukazoch a vypisovali údaje do akéhosi bloku.
       „A prečo ste v maskáčoch?“
„A prečo nie?“ nechcelo sa mi sklopiť hlavu, svoje maskáče som si dlho znáňal, dali sa kúpiť iba na Blšom trhu alebo nejakým kšeftom s vojakmi. Bol som na ne hrdý.
       „Nebuď drzý, nemáte tu čo hľadať a nie ste plnoletí! Už o vás vieme a pôjdete s nami!“ zavelil policajt hlasom, pri ktorom sa mu napínali žily na krku, ale ozval sa aj Sivo.
       „Ja som plnoletý. Mám osemnásť a oni sú tu so mnou.“
       „A prečo chcete ísť na hrad? Tam je hranica!“ hľadel na Siva, akoby sme sa chystali zbehnúť a namiesto Husákovi slúžiť súdruhovi Kádárovi.
       „Viete, Šomoška bola jedným z panstiev, ktoré začiatkom štrnásteho storočia vlastnil Matúš Čák Trenčiansky. No po rozpade jeho ríše sa tento hrad dostal do záujmov kráľa Karola Róberta z Anjou, ktorý po bitke pri Rozhanovciach potvrdil svoje nástupnícke práva na uhorský trón a v rámci správy krajiny...“
       „Robíš si zo mňa srandu? Zmiznite, nech vás tu nevidíme!“ zavelil policajt, vrátil nám občianske preukazy a odchádzajúca Niva zdvihla za kolesami kúdoly prachu. Vydýchli sme si, nechali nás tak...

       Od Obručnej po hrad Šomoška je to len na skok, ale ako sme tam prišli, ostával krátky výstup do strmého kopca. Ja hrady až tak nemusím. Mám radšej divokú prírodu než to, čo v nej vytvoril človek. Nech idú Krťas a Sivo, ja zatiaľ dolu postrážim batohy. To bolo moje rozhodnutie s tým, že sa zatiaľ skúsim niekam schovať a sledovať, či sa nezjaví dáke zviera. Mal som rád chvíle, keď som videl les, ale les nevidel mňa. Hľadieť z úkrytu na srny, vtáky, čo by inak placho odleteli. A navyše, myslel som na tie muflóny, čo by bol naozaj zážitok.
       Možno to boli dve, možno tri hodiny, ale kamaráti sa nevracali. Už som si predstavoval, ako Sivo premeriava celú fortifikáciu, hľadá základy hradného paláca, prelieza baštami a Krťas azda rozoberá hradné múry, aby si poriadne poprezeral kamene. Začalo mi byť dlho. Nič mimoriadne som zatiaľ nevidel a už som bol trochu mrzutý. Uvažoval som, že nechám batohy skryté v kroví a vyberiem sa za nimi. Len aby sme sa neminuli! Zrazu však prišli.
       „Čakali tam na nás! Slovenskí aj maďarskí pohraničiari. Len sme sa zjavili, hneď chceli občaňaky. A potom výsluch, lebo hrad je pri hranici. Dostali od fízlov správu vysielačkou, tak vraj ako to, že pred chvíľkou sme boli traja a teraz sme len dvaja. Kde je ten tretí a všetky tri ruksaky,“ vravel Krťas. Bol to taký jeho pokus vylíčiť všetko so smiechom, ale skôr ním lomcovala zlosť. „Vraveli sme im, že si dole, tak hľadeli z hradu ďalekohľadmi, ale nevideli ťa.“
       „Bol som skrytý. Pozoroval som zver.“
       „A videl si niečo?“
       „Nič mimoriadne. Ale ako to, že vás pustili?“
       „Na hrad vedie turistická značka. Šli sme po nej a značka je aj na mape. To sme omieľali stále dookola, ale oni zasa len to, že prečo sme tu, kde študujeme, všetko zapisovali a potom, že máme čakať. Tak sme tam sedeli na tráve, hrad sme si ani nepozreli a trvalo to, no, neviem, tak dve hodiny? Jeden zelený mozog stál pár krokov od nás s nabitým samopalom a strážil nás. Prišiel k nám ešte nejaký maďarský pohraničník, možno si myslel, že vieme po maďarsky. Keď zistil, že nevieme nič, pokyvoval hlavou, chytal sa za ňu a ukázal nám, nech ideme preč. Mysleli sme, že je to príkaz, tak sme vstali, ale ten náš zasa zvrieskol nech stojíme. Až potom mu volali vysielačkou a on nám prikázal, nech odtiaľ vypadneme.“
       „Kam teraz?“ cítil som, že toto nie je najlepšie miesto. Navyše, chceli sme prespať pri potoku pod hradom, ale netúžili sme po nočnej policajnej návšteve.
       Rozhodli sme sa, že pôjdeme do dediny Šiatorská Bukovinka. Bol to len kúsok cesty. Dokúpime si potraviny a ešte dnes chytíme vlak do Fiľakova a odtiaľ zasa do hôr po červenej turistickej značke, ako sme plánovali urobiť až zajtra. Súhlasili sme. A len čo sme vošli do dediny, pred obchodom k nám došiel jeden chlapík. Taký civil, typický dedinčan v montérkach a prepotenej flanelovej košeli.
       „Občianske preukazy!“ prikázal ostro, ale pohľad naň nás len rozosmial.
       „Kto ste, že nás máte právo kontrolovať?“ opýtal som sa, ale to ho len podráždilo.
       „Nastúpte do auta! Ihneď!“
       „A kam pôjdeme? Vezmete nás do Fiľakova?“
       „Drž pysk a sadaj,“ začal nás tlačiť do svojho červeného žiguli a my sme nastúpili. Bolo v tom niečo takmer zábavné, no zúfalo absurdné zároveň. Tušili sme, že chlapík môže slúžiť ako nejaká pomocná stráž verejnej bezpečnosti, alebo je to tajný a ak by nás mal teda niekam odviezť, tak hádam do mesta a ušetrí nám čas. Omyl. Odniesol nás opačným smerom, a to presne na hraničný priechod k pohraničnej stráži.
       „Vediem vám tu troch zasranov, ktorí sa odmietli legitimovať!“ povedal hneď, len čo zastal a vystúpil z auta.
       „To nie je pravda. Legitimovali by sme sa, keby nám ukázal nejaký preukaz, ktorý ho na to oprávňuje,“ skúšal Sivo, keď sme vychádzali von a policajti s pohraničníkmi nás zasa obstáli.
       „Veď my vám rozviažeme jazyk!“ zastrájal sa montérkový dedinčan a napriahol ruku, akoby nám chcel vylepiť. Už sme tušili, kde a ako strávime noc.

       Našťastie, celá noc to nebola. Len keď sme opúšťali hraničný priechod so súdruhmi policajtmi a pohraničníkmi, tma už nejaký ten čas trvala. Boli sme radi, že sa upokojili po tom, keď zistili, že nás už majú v evidencii a zatiaľ čo pri Obručnej sme boli traja a na hrade len dvaja, sme opäť traja, a to pochopili aj oni, že ten tretí cez hranice neušiel. Ani v batohoch sme nemali nič, čo by stálo za pašovanie do Maďarska, ba ani žiadne letáky s textami proti socialistickej vlasti. Ešte šťastie, že sme nebrali gitaru a k nej neodmysliteľný spevník s piesňami Karla Kryla. To by sme už sedeli zadržaní. Sľúbili sme, že opustíme pohorie aj okres, a tak nás nechali ísť. Od hranice na železničnú stanicu to bolo len niečo cez kilometer. Cestou sme sa dohodli, že sa nejako dostaneme do Košíc, no nepôjdeme domov, ale hneď na Ružín. Škoda stráviť prázdniny v meste. A tiež tu, kde trampov videli asi prvýkrát a dlhé vlasy vnímajú ako prehrešok voči komunistickej morálke.
       Mali sme šťastie. Chvíľu po príchode na stanicu nám išiel spoj. Osobák do Fiľakova prichádzal z Maďarska.
       „Občianske preukazy!“ zastali zrazu nad nami dvaja železniční policajti, len čo sme sa usadili a vlak sa pohol.
       Mlčky, skôr už flegmaticky ako vzrušene, sme im ich podali.
       „Kde ste boli?“
       „Na hraničnom priechode, kde nás odviedli a kde sme už vypovedali. Tretíkrát. Prvýkrát nás kontrolovali v lese a druhýkrát na hrade Šomoška. Ste dnes štvrtá kontrola a môžete si to overiť,“ skúšal Krťas, ale nezabralo. Opäť tie isté otázky dookola, potom sa dohadovali, že nás vo Fiľakove predvedú na políciu, ale keď sme povedali, že už ideme domov, nakoniec nás nechali. Nechcelo sa im s nami babrať.
       „Lovkom?“ prihovoril sa mi Sivo.
       „No?“
       „Mal si pravdu. Neviem, či aj v tom, že sršne majú slobodnú vôľu. Ale slobodu áno. A súhlasím s tebou, že zvieratá sú v mnohých ohľadoch lepšie ako ľudia...“








čitateľov: 483