Noc plameňov
@ :: Poviedky ::
Sep 03 2017, 07:56 (UTC+0) | 
|
Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: november 1948
Autor: Zuzana Kratyinová
Keby nebolo výčitiek, čo sa ho zmocňovali pri pomyslení na otca, cítil by sa Jany spokojný. Práve na prahu mladosti prekypoval zdravím a silou. On, chlap z Nadošča, vyfúkol tým ždaňanským ich najkrajšie dievča a robil prácu, po ktorej túžil od detstva. Pracoval v obuvníckej dielni v Ždani a získaval povesť zručného remeselníka. Keď bral do ruky kus kože a prechádzal po jej povrchu, v duchu si už predstavoval hotové čižmy pre chlapa alebo topánky pre útle ženské nôžky. Bolo jedno, či je to drsná hovädzia koža alebo jemná bravčová useň. Stačil mu pohľad, jeden dotyk, pohladenie po zdanlivo màtvom materiáli a dlane ho priam svrbeli. Keby mohol, ostal by v dielni deň aj noc. Sedel by na tvrdej stoličke a hrbil by sa nad kopýtkami, v ústach klinčeky, v rukách kladivko, kým by len neboli hotové. Miloval pocit, keď držal v ruke hotové topánky. Otáčal ich proti svetlu, pohľadom prechádzal po švíkoch i vnútrajšku a keď nenašiel žiadnu chybu, zalial ho teplý prúd spokojnosti, akú nevie nič nahradiť.
Najradšej vyrábal na ženské nohy. Chlapom bolo jedno, čo nasadia na svoje veľké neohrabané laby, len nech sú teplé a pohodlné, ale ženy vedeli oceniť pekné topánky. Keď si ich obuli, ako zázrakom sa tá spokojnosť ukázala v ich očiach. Nemuseli mu nič hovoriť, chváliť, ani otvoriť ústa. Len sa pozrel do ich rozžiarených tvárí a hneď vedel, že sú spokojné. Miloval ten okamih. Pre tú chvíľu, pre tú radosť bola jeho práca požehnaním. Zvláštne, že za to vďačil práve vojne...
Mal desať, keď dedinu zasiahli veľké zmeny. A žiadna k dobru. Nadošč pripadol Maďarsku. Do školy prišiel maďarský učiteľ, do oboch kostolov maďarskí farári a do bývalých kasární československých financov, čo stáli za dedinou, napochodovalo maďarské vojsko.
Mnohých vojakov ubytovali priamo v domoch dedinčanov, v ich súkromí. K nim sa nasťahoval armádny obuvník Arpi. Ktovie, čím bol viac, či vojakom, alebo obuvníkom. No keď si na drevenej lavici uprostred dvora rozložil svoje nástroje, kopýtka s natiahnutou kožou, klinčeky a ponoril sa do práce, pripadal Janymu ako čarodejník. Inak neposedný chlapec zrazu dokázal hodiny sedieť a hľadieť na jeho prácu. Díval sa, ako kožu naťahuje, opravuje diely, ako kusy upína na kopýtko, ako ich zošíva, obratnou rukou pribíja desiatky malinkých klinčekov, ako pripája hotovú sáru k podpätku, ako znalecky skúma každý detail.
Arpi mal celé dni veľa práce. Musel opravovať staré, deravé, či vyšmatlané vojenské čižmy a baganče, ktoré sa mu kopili vo vreciach. Napriek svojej zaneprázdnenosti si veľmi dobre všimol zvedavého chlapca. Azda mu prišlo clivo za rodinou. Hádam mu Jany pripomínal jeho syna, ktorého musel nechať doma a možno mu len lichotilo, že sa niekto zaujíma o jeho prácu. Usmial sa, otvoril ústa a začal vysvetľovať všetko, čo na čižme urobil. Natočil kopýtko, zavolal Janyho k sebe a neskôr mu dokonca zveril obuvnícke kladivko, aby zatåkol zopár klinčekov.
Otec sa na Janyho hneval. Potreboval, aby mu viac pomáhal. Nemali veľké gazdovstvo, len neveľké políčka, dve kravky, tri kozy a sliepky, zato roboty vždy vyše hlavy. Chlapec musí pracovať tak ako jeho súrodenci a nie lenivieť a načúvať rozumom Maďara, ktorého dostali do domu príkazom. Z toho nič dobré nevzíde! Ale urobiť s tým nemohol nič. Arpi bol predsa aj vojakom, uniforme sa lepšie nepriečiť!
Ani by nevedeli povedať, ktorým dňom sa stal z chlapca jeho učeň. Arpi ho poúčal, opravoval jeho chyby, vysvetľoval postupy a čoraz častejšie mu zveroval samostatnú robotu. Jany už rozprával maďarsky tak rýchlo, že mu občas ani rodičia nerozumeli. A rýchlo sa aj učil. Arpi len raz ukázal a Jany už vedel, aký nástroj chytiť do ruky, čo treba urobiť. A zakaždým mu to šlo šikovnejšie a zručnejšie.
Keď vojna skončila, z Janyho bol skoro dospelý chlap a hotový obuvník. Oráčina na otcových roliach mu veru nevoňala. Postavil sa mu napriek a radšej sa zamestnal v šusterskej dielni v susednej Ždani. A otec, i keď sprvoti nesúhlasne krútil hlavou, že zem je jediná istota, teraz už len mlčal. Hovoril málokedy. Nebol z tých, čo prskajú prázdne slová, búchajú sa do hrude a trieskajú do stola, že oni si polia vziať nedajú. Agitátori v dlhých kabátoch s koženými aktovkami zaplavili dedinu, chodili z domu do domu, ponúkali skvelú budúcnosť, presviedčali, ak nepomohlo, vyhrážali sa. Kto nevstúpi do družstva, je nepriateľom socialistickej vlasti!
Bol novembrový večer. Jany sa vracal domov a v kapse mu príjemne šušťala obálka s niekoľkými bankovkami a štrngotajúcimi mincami. Prekrásny zvuk. V taký deň sa nemusí ponáhľať. Zájde do krčmy a dá si jedno, dve deci bieleho. Porozpráva sa s chlapmi; cítil, že medzi tými roľníkmi je akýsi iný. Niežeby bol o niečo viac ako oni, ale dobre vnímal ich pohľady, gestá, tón, akým sa mu prihovárali. Lichotilo mu to. Možno ho ani nepriťahovalo víno. Nejako zvlášť mu nechutilo. I keď to nepriznal ani sám sebe, v duchu sa tešil na moment, keď vytiahne obálku a z nej peniaze, keď sa naňho nalepia všetky oči a on sa bude tváriť, že sa nič nedeje, tak to má byť. Ešte sa mu v hlave mihla otcova tvár i sľub, že mu dnes pomôže s opravou strechy. Ostane radšej v Ždani, nakoniec, tunajšia krčma nie je o nič horšia ako v Nadošči a doma povie, že robil do noci. Ako zavàzgali pánty obitých dverí a zazrel pult šenku, vidina tvrdej roboty na domácej streche sa rozplynula do nenávratna.
Jany popíjal a chlapi prichádzali. Lepkavé sliny sa rozpúšťali v pive, víne i pálenke. Uvoľnili sa ich jazyky, čo mleli stále hlučnejšie, každý to svoje, až to nakoniec znelo ako v úli. Krčmárov pomocník si utieral čelo spodkom sivastej zástery a roznášal chlapom plné krígle, poháre aj poháriky s pálenkou. Jany cítil, že mu začína prúdiť krv akosi rýchlejšie, vnímal jej teplo a to bol pocit, ktorému sa nechcel poddať. Mal sa rád pod kontrolou. Stačilo. Pôjde domov. Ako sa dvíhal, v kúte si všimol Gitkiných bratov i jej otca. Možno budúci švagrovia a svokor, ak nebudú sprostí... Ale, ak sú oni tu, tak jeho milovaná je doma len s mamou - prebehlo mu mysľou. Zájde k zadnému obloku a možno sa mu pošťastí byť s ňou chvíľku osamote. Ešteže svoju lásku zatiaľ držia v tajnosti, inak by musel utekať. Dal by mu príučku nielen jej otec, ale aj bratia, lebo v ich hlavách stále platí, že dievka bohatého gazdu je len pre toho, kto má viac polí a kráv než oni.
Gitka vrhla zaľúbený pohľad na Janyho, potom ostražitý na susedov dvor a vzápätí ho už ťahala dnu do izbičky.
„Sama som. Mamka išla na návštevu k sestre do Gyňova. Vravela, že sa vráti až ráno,“ šepkala mu do ucha. Janymu sa od vzrušenia takmer zahmlilo pred očami a podlomili kolená. Samo nebo ho sem poslalo, lebo tu sa mu otvára brána do raja. Kto by takému pokušeniu odolal?! Zahnal myšlienku na jej bratov, na strechu, čo čaká na opravu, na svojho i jej otca a v skúpom svetle petrolejky sledoval, ako rozpačito klopí zrak.
„Ale, že si nebudeš veľmi dovoľovať. Sľúb mi,“ prosila ho Gitka.
„Nebudem,“ skúšal chlácholivo a hneď na to sa so žiadostivosťou ponoril do skúmania dosiaľ nepoznaného, teplého, hebkého, voňavého...
„A ľúbiš ma?“
„¼úbim. Najviac na svete.“
„A zoberieš si ma za ženu?“
„Zoberiem!“ prisahal v prítmí izby.
„Tak ma bozkaj!“ prikázala.
Nebolo na svete rozkazu, ktorý by splnil ochotnejšie a s väčšou radosťou.
Po chvíľach slasti na bránu noci zabúšili ohlušujúce hlasy a pijanský spev. To sa z krčmy vracali domov Gitkin otec a bratia. Jany okamžite precitol zo spánku. Uvedomil si, že leží, kde by nemal, hlavne nie v túto nočnú hodinu. A vlastne by tu vôbec nemal byť. Ak niekto vkročí do izby... Nechcel na to ani pomyslieť.
Petrolejka ledva žmurkala. Vydávala menšie svetlo ako svätojánska muška. Šmátral rukou navôkol, pozbieral veci a snažil sa ticho poobliekať. Nežne sa dotkol Gitkinho líca, pohladil ho. Posadila sa na posteli tak prudko, div, že nezavàzgala. Zdalo sa mu, že sa striasla. Od chladu, alebo strachom, to nevedel. Už sa otáčal k obloku, že sa cezeň prešmykne, keď sa jej ruka chytila jeho, stiahla k sebe a nástojčivo sa opýtala: „Prisahaj, že si ma teraz zoberieš!“
„Prisahám! Chystaj si výbavu,“ šepol jej do ucha. Potom preliezol von a skočil na dvor. Začul, ako ktosi práve vošiel do izby. Isto jej otec. Ticho sa prikrčil a ostal stáť bez pohnutia, chvíľu aj bez dychu, hoc v tej tme by ho nik neuvidel. Srdce mu divo búšilo ako splašenému zajacovi. Potom bežal. Dobre, že zopárkrát nezakopol a zastal až uprostred dediny. Sprevádzalo ho ticho noci, ktoré rušil len šelest stromov. Cítil sa ako kráľ. Mal chuť sa smiať, tancovať, vykričať do celého sveta, že je už muž so všetkým, čo k tomu patrí a veľmi ľúbi, lebo je veľmi ľúbený. Poskočil na mieste a zadupotal čižmami. Strčil si ruku do kapsy, aby sa uistil, že plná obálka je tam. Niečo Gitke kúpi. Len tak pre radosť. A našetrí aj na prsteň. Strieborný. Nie! Zlatý. Kúpi zlatý! Zarába. Môže si to dovoliť. Ako sa len bála, že si ju nechce vziať. Je to najkrajšie dievča v Ždani. Nikomu ju nenechá. Už vôbec nie tým uslintaným Ždaňarom. Bude to najväčšia svadba na okolí!
Prešiel medzi dedinami a ako prichádzal k prvým domom Nadošča, opäť ho opantali výčitky. Otec sa bude určite hnevať, že sa vracia neskoro. Spoliehal sa na neho, na jeho pomoc, strechu musia opraviť ešte pred zimou. Veď on to spraví, možno už aj zajtra. Ražné kyčky sú už prichystané v kôlni. Ražné kyčky - symbol otcovej chudoby. Kdekto má škridlu, eternit, ale ich dom je stále pokrytý slamou! Čo už. Zavolá aj kamarátov, otec nebude musieť ani prstom pohnúť, tak to urobia. Snáď to, že sa dnes zdržal, pochopí. Pochopí? Nie, otec ho čakal, neprišiel za ním a než by si vymyslel čokoľvek, otec to nepochopí...
Jany už nemal chuť tancovať. Nedupotal, zahåbil sa do seba a zdalo sa, že ho nič nemôže vyrušiť. Ale čosi len predsa. Vírilo to vo vzduchu, syčalo, praskalo. Zreteľne začul čudný zvuk, zacítil pach, a keď zabočil na vedľajšiu ulicu, aj uvidel. Najprv len sivý dym, čo sa vznášal ponad strechy domov, neskôr aj iskry, ako sa zaleskli v tme. Od ľaku ho striaslo, otvoril ústa, ale ešte nekričal. Trvalo chvíľku, kým mu došlo, na čo sa díva. Potom sa rozbehol.
„Horí! Ježišu Kriste... Horí!“ utekal dolu uličkou a jeho hlas znel zdesene, akoby sa vrátila vojna. „Mlyn horí! Horí! ¼udia, ratujte, horííí! Mlyn horí!“ V hrôze, čo ho spútavala, sa rozhliadal, či sa už voľakde otvára okno, či ho vôbec niekto začuje...
¼udia počuli. Vybiehali z domov v nočných košeliach, mnohí bosí, strapatí a všetci vystrašení a rozrušení. Niektorí bezcieľne pobehovali, naťahovali krky, chceli vidieť plamene, potom len kričali, zalamovali rukami a čakali na zázrak z nebies. Ale dosť bolo takých, čo ihneď utekali k mlynu s plnými vedrami. Vo chvíli, keď vytvorili živý rad a podávali si plné vedrá, dorazili aj hasiči so svojou károu. Začali pumpovať. Vedeli ako na to, hoci si to cvičili len zopárkrát. Tu v dedine sa na hasičov zvyčajne len hrali, teraz sa to zišlo. Raz jeden, potom druhý striedavo tlačili veľkú páku k zemi. Hadica sa naplnila, obživla a začala chrliť vodu do plameňov. No oheň neutíchal. Práve naopak, zdvihol sa vietor a plápolal ešte viac, akoby sa im vysmieval. Im aj ich námahe.
V tejto hrozivej chvíli si Jany na Gitku nespomenul. Ani na otca. Akoby sa nikdy nič nestalo, akoby nejestvovala minulosť, len chvíľa, v ktorej žije, ktorá ho potrebuje. Myšlienky sa valili rýchlosťou blesku. Takto nič neuhasia! Rozbehol sa na colnú stanicu. Za dedinu, ku hranici, tam, kde za vojny mali kasárne Maďari, tam, kde sú teraz československí pohraničníci. Majú telefón! Jediný telefón v dedine a tým predsa môžu...
Nadoščskou nocou sa rozozvučali sirény. Keď svetlá troch mohutných červených áut pokrytých prachom z cesty od Košíc konečne zasvietili oproti ohňu, ten už okrem strechy pohltil celý mlyn, šľahal z okien a horúčkovito oblizoval všetko, čo mu prišlo do cesty. ¼udia boli vyčerpaní, unavení a pomaly vzdávali nerovný boj. Mlynár Pakuli a jeho traja synovia neúnavne liali vodu do plameňov, no vždy to iba zasyčalo ako kvapka v červenom plamennom mori.
Mlynárova žena skrúšene civela do prázdna, ako bez duše, zadymená, špinavá, strhaná. Vedela, že toto je koniec. Domleli. Už to nezvráti ani zázrak. Trasúcu ruku si držala na ústach, možno od vyčerpania, nesmierneho ľaku, alebo aby sa od čistého zúfalstva nerozplakala ako dieťa. Vedela, že plné vrecia so zrnom nastavané v radoch, čo im dlhé roky nosili susedia na zomletie nielen z Nadošča, ale aj zo susedných dedín, sú minulosťou. Odrazu sa jej vyplavovali jedna spomienka za druhou, mihali sa v rýchlom slede ako trepotanie plameňov vo vetre. Videla bielu múku, čo sa sypala z násypníka do konopných vriec. Videla svoje, ale aj susedove deti, ako sa čvachtali v ich kúpeľni v teplej vode, čo prichádzala nahriata od strojov, videla rozveselené dedinčanky, s ktorými sa stretávala, keď v mlyne spolu žehlili bielizeň...
Strecha zviedla svoj posledný boj a za obrovského rachotu sa zrútila. Spomienky sa splašene rozbehli, ostali len žiar a skaza. Naraz precitla a ustúpila pár krokov dozadu. Nebude mlyna, nebude treba mlynára ani mlynárky.
Zo susedných domov gazdiné vyvádzali deti, vynášali majetok, zo stajní hnali zvieratá, chlapi sa štverali na svoje domy a kládli mokré plachty na strechy. Vzduch naokolo vrel, zákerný vietor prenášal iskry a hrozilo, že vzplanie celá ulica.
Košickí hasiči boli vo výhode. Žiadne spomienky, žiaden strach o budúcnosť, len požiar a dobre zohraná partia chlapov. Každý vedel, čo robiť. Keď sa studená voda prehnala hadicami a vychrlila sa v prudkých gejzíroch do plameňov, konečne nastal vytúžený obrat. Mlyn sa strácal v oblakoch pary, prašťal a prepadával sa, ale plamene zvoľna ustávali.
Nadoščania stáli ako primrazení a z opatrnej diaľky sa prizerali. Nikomu nebolo do reči, dokonca aj chlapi si utierali oči. Vraj od dymu. Ktovie. Niektorí už aj odišli. Nakoniec, keď to nechcené divadlo trvalo pár hodín a obloha začala blednúť, aj Jany sa obrátil na odchod. Vedel, že urobil všetko, čo mohol. Pocítil obrovskú únavu. V hlave mu trešťalo, bol smädný, malátny, úplne vyčerpaný. Pôjde domov. Napadlo mu, čo by bolo s dedinou, keby sa nevracal tak neskoro v noci. Hádam to doma nebude také zlé.
Na dvore stál otec. Zamyslene sa pozeral na dvere, akoby čakal, že sa pred ním otvoria samé. Keď počul synove kroky, otočil sa.
„To ty si prebudil dedinu? A volal hasičov?“
„Hej, otec. Ja,” vyriekol Jany skúpo, šetriac slovom. Pocítil, že mu konečne porozumel. Akoby medzi nimi vzniklo niečo nové.
Otec prikývol. Skutočne nebolo treba viac slov. Usmial sa, natiahol ruku a uznanlivo poklepal syna po pleci.
|
|
