login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Prvý deň pastiera Antala

@ :: Poviedky ::     Sep 19 2017, 07:29 (UTC+0)

Klasicistická veža v Silickej Brezovej

Miesto: Silická Brezová, okres Rožňava
Čas: okolo roku 1930
Autor: Silvia Bolčová

       Antal už ani nerátal, ako dlho žije takto utiahnutý od sveta ako pustovník. Prvé tri dni boli neznesiteľné. Ťažko povedať, čo bolo horšie – či tá otupenosť, ktorá ho obklopovala počas celého dňa, či spomienka, ktorú už nikdy nebude vedieť vymazať z duše. Podvedome sa vybral do hory, pretože už ako dieťa tu nachádzal útočisko pred akýmkoľvek problémom. Les ho nikdy nesklamal. Vždy mu poskytol drevo, vodu, poživeň i čas na rozjímanie. Cez deň sa ukrýval pred zrakom pastierov, hubárov i pocestných v skrýši medzi krovím, v noci iskrami z kresadla zapálil oheň a dlho hľadel do plameňov. To teplo a žiaru miloval. Veril, že takto by mohol žiť, až kým nepríde jeho čas zavrieť oči naveky. Len hľadel pred seba, či možno do seba, do hĺbky svojej duše bez jedinej myšlienky. No mier a blaho, čo ho v takej chvíli opantali, vydržali len krátko. Chvíľami mal pocit, že oheň ožíva v jeho vnútri, videl plamene, aj keď privrel oči. A keď ich znovu otvoril, zdalo sa mu, že zazrel tvár muža, ktorého zabil. Krv mu stekala cícerkom z hlavy, ba dokonca vtekala do pootvorených úst. Hrôzostrašná grimasa, ktorú si jeho tvár zobrala so sebou už na večnosť, pripomenula Antalovi výraz suseda Jóžiho, keď jeho žena Erža vlani zistila, že Mara, ceckatá prespanka zo Silickej Jablonice, nosí v bruchu jeho pankharta. Eržin zlostný krik pripomínal rykot zakáľanej svine. Nadávala tak, že ani najopitejší vojak po bitke by sa nemusel hanbiť, ba celkom určite by jej nestačil rýchlosťou ani množstvom nevyberaných slov. Mlátila Jóžiho hlava - nehlava prvým klátikom dreva, ktorý schytila na dvore. Jóži si utieral krv spomedzi očí, aby pri úteku nebodaj nezakopol a nevystavil sa zoči-voči pomste zúrivej beštii. Celá dedina sa vtedy zišla, aby sledovala toto divadlo až do konca. A odvtedy sa v Brezovej, na Eržinu zlosť, tradovala povedačka na každej zakáľačke: „Kvíli ako Erža, keď neverníka naháňa.“
       Prečo mu to napadlo práve teraz? Taký nezmysel! Vari už šalie? Antal clivo zakrútil hlavou. Čo by dal zato, aby sa mohol vrátiť v čase späť do minulosti a deň vraždy prežiť ešte raz. Určite by konal úplne inak. Necítil sa už dobre ani pri ohni. Zahasil ho a postavil sa. Urobil prvý krok, potom ďalší a napokon sa rozbehol. Utekal tak rýchlo, ako mu tma dovolila. zakopol a spadol, a to nie raz, až bol napokon sám krvavý ako jeho obeť. Spočiatku nevedel, kam sa poberie. Zúfalo hľadal pokoj a vyslobodenie. Potreboval útechu, potreboval čokoľvek, čo by aspoň na chvíľu prekrylo krutý obraz znetvorenej hlavy zlodeja dobytka, čo ho prenasledoval. Boh či osud sa nad ním zľutoval a Antal na chvíľu pocítil sladkosť spomienky na Jolanu. Už vedel, kde strávi noc.
       Pribehol do Brezovej a obozretne sa vkradol do kostolnej veže, čo stojí sama a vytŕča sa ešte pred chrámom. Áno, veď takto v noci ho tu nik nebude hľadať. A nielen to. Zvonica bola svedkom jeho mnohých stretnutí s milou. Lenže teraz čakal, nevediac čo príde, až napokon zadriemal. Opäť sa mu snívalo o vražde. Znova a znova sa oháňal pastierskou palicou, aby zaplašil maskovaného banditu. A potom sa mu zdalo, že on sám je maskovaný zbojník a cítil, ako mu hlava praská pádom na kameň a úlomky kostí sa sypú navôkol. Triaška a studený pot na chrbte boli jeho spoločníkmi. Radšej vstal, aby sny skončili. Boli stokrát horšie ako únava.
       Jolana neprišla. Nemohla vedieť, že tu na ňu čaká. Nad ránom opatrne odišiel z veže späť do lesa. Nočná mora ho mátala bez prestania. Rozmýšľal, koľko dní môže človek vydržať bez spánku. Týždeň? Ale načo vôbec spať, veď napokon smrť by pre neho bola vyslobodením. Celý deň, každá hodina ba i minúta sa zdali večnosťou. Áno, mučivé myšlienky a únava bez možnosti privrieť oči čo i len na chvíľku, predlžujú deň. Strhával sa pri každom zvuku. Bál sa, že už poňho idú žandári a povedú ho dedinou, každý naň bude pozerať - Aha, to je ten, čo zabil! No až do večera ho nik nenašiel. Na sklonku dňa rovnako ako včera prebehol tmavými ulicami dediny a vošiel do veže. Cítil sa rozpoltene. Túžil po pokoji, po tichu, no na druhej strane to ticho, tak neskutočne hlboké ticho, v ktorom sa aj jeho vlastný dych rovnal zvoneniu zvonov, bolo až neznesiteľné. Mučivé. Áno, Antal chtiac-nechtiac počúval len svoj dych. A potom zmena! Akoby kroky. Zočil obrysy ľudskej postavy. Hádam to boli mdloby, keď si najprv pomyslel, že vidí vchádzať neznámeho mŕtveho, no po chvíli si uvedomil, že sa v šere črtá ženská silueta. Skôr tušil než vedel, že to je Jolana. Nikomu inému by nenapadlo, kde sa ukrýva.
       Áno, Jolana konečne prišla.

       „Zabil som, ja som zabil človeka. Ako mám ďalej žiť? Keď ma chytia, skončím v árešte a i potom budem pre celú dedinu navždy vrahom. Načo taký život?“
       „Takto sa mi predsa utrápiš,“ Jolana sa ho pokúsila objať, privinúť sa k nemu, pohladiť, no on sa hneď odtiahol, hoci inokedy sa túlil veľmi rád. V jej očiach sa zaleskli slzy, no snažila sa zadržať vzlyky.
       „Nerozumieš ničomu!“ zvýšil hlas a je jeho zrak sa leskol, ale inak než jej. Chvíľami sa zdalo, že sú to oči šialenca. „Chápeš, že som sa stal vrahom? Zabil som človeka! Nerozumieš, čo ti vravím? Som odporný vrah. Boh mi neodpustí! Nechci vedieť, aké to je mať na rukách krv mŕtveho a cítiť ťarchu, čo nikdy nezmizne! Už nikdy. Možno iba Ježiš...“
       Slzy mu tiekli po tvári a jeho plecia stúpali a klesali v rytme bezmocných vzlykov. Jolana vedela, že má v duši zmätok. Videla v ňom zlomeného človeka, no cítila sa bezmocná. Kde je ten veselý mladík, čo ju miloval a s ktorým bola donedávna taká šťastná? Preto sem prišla, aby počúvala bedákanie?
       „Odíď! Odíď Jolana a už sa nevracaj!“
       Antalova tvár bola zmätená a znetvorená ako jeho duša. Ešte pred niekoľkými dňami by ju schytil ju do náručia a bláznivo sa s ňou krútil, bozkávajúc ju na ústa. No Antal, ten dnešný Antal, ten vrah Antal, ten by si najradšej siahol na život....

       Všetko sa to začalo nedávno, na Turíce, čiže päťdesiat dní po Veľkej noci. V krčme sa zhromaždili mládenci pripravení na povýšenie. Pre každého z nich to bola slávnostná chvíľa, životný zlom, na ktorý čakali už roky. Nielenže sa povyšovalo za parobkov, ale súčasne sa pasovalo do stavov. Antal sa nevedel dočkať, kedy sa dostane do stavu pastierskeho.
       Každý z mládencov doniesol za fľašu pálenky, tej najlepšej, čo mali doma. Nalievalo sa, hojne sa nalievalo, čo bolo jedným z nesporných znakov, že všetko je ako má byť. Potom sa mládenec pasovaný na parobka i pastiera zohol a každý z prítomných mužov ho riadne švihol pastierskou palicou z brekyne cez zadok. Hoci budúci pastier dobre vedel, aká je obyčaj pri povýšení, veď neraz počúval chlapov rozprávať vlastné zážitky, mal zmiešané pocity. Zadok ho riadne pálil, štípal, až mal chuť ryčať ako zviera, ale to by bola hanba. Vďačný by mal byť tým, čo ho takto prijali medzi seba. Antalovi sa zdalo nemožné, že na toto vraj raz bude spomínať so smiechom. No tým, že ho už ostatní začali brať ako dospelého, prišlo aj právo piť v krčme pálenku, chodiť na tancovačku a mať frajerku. I keď s Jolanou boli už dávno frajeri, ale tajili to. Stretávali sa len za tmy vo zvonici. Určite sa tak Antal uchránil od bitky. Keby vyšla pravda najavo, že on, sopliak, už behá za dievčatami, bol by utŕžil od mládencov oveľa viac, než dnešné palicovanie. A Jolana? Jej by sa iste kamarátky posmievali, že chodí so zasranom. Ale to by nebolo bývalo to najhoršie. Matka by ju iste prizabila. Bola veľmi pobožná a rovnako i prísna.
       Tak sa Antal stal parobkom. Zadok ho síce štípal, pokúšal sa sedieť len na hrane stoličky, no už večer mohol pred zrakom celej dediny tancovať s Jolanou, ba tancovať s každým dievčaťom. To za tú bolesť stojí. Kým boli povýšení a pasovaní do stavov aj jeho ostatní rovesníci, murári dreveným metrom, muži z kameňolomu pevným a hrubým povrazom, Antal si sadol obďaleč s Imrem a robili plány, ako pôjdu od pondelka spolu pásť jalovičky. Zákon kázal, že v stáde môže byť len stoosemdesiat jalovíc na jedného pastiera a v Brezovej ich bolo tristo. Preto muselo byť aj viac pastierov. No jeden z nich, Lajoš, Jolanin brat, sa rozhodol pasenie hodiť za hlavu. Jeho žena práve čakala decko a časy boli zlé. Stáda na okolí prepadali banditi. Necúvli pred ničím. Rozprávalo sa, že v Silici podstrelili pastiera. Mal šťastie, mohli ho zabiť. A Lajoš ani jeho žena nechceli, aby sa dieťa narodilo, až keď bude jeho otec v zemi. Imre vedel o zlodejoch viac. Rozprával, že na prepad prichádzajú zamaskovaní a ozbrojení puškami z vojny, jazdiac na koňoch. Takmer iste na kradnutých. Chodievajú v menších skupinkách. Piati alebo šiesti sa odrazu objavia na planine, na hlavách majú z mechov ušité kapucne s otvormi na oči a po celý čas mieriac na všetky strany odoženú so sebou pár jalovíc. Vlani takto zo stáda zmizlo päťdesiat kusov! Richtár i dedinčania spočiatku podozrievali pastierov, že si to všetko vymysleli a sami pašujú statok do Maďarska.
       Antal vtedy počúval Imreho rady len pol ucha. Jeho myšlienky, jeho srdce i jeho túžba už boli pri Jolane. Už sa videl, ako sa s ňou zvŕta, vlastne to bude ich prvý spoločný tanec a celá Brezová sa dozvie, že patria k sebe. Len sa mu zdalo, že začína vidieť trochu rozmazane a v hlave mu hučí. Pálenka. Ešte s ňou nemal skúsenosti, ešte na ňu nezvykol.

       Jalovice sa vyháňali na pastvu až nad Kečovo, a to vždy na Juraja a privádzali späť až na Ondreja. Antal vedel, že bude tráviť jeden týždeň doma a jeden týždeň pri stáde. A do pondelka si bude musieť obstarať palicu. Pre pastiera bola jednak symbolom jeho stavu, no pomáhala aj pri pasení. Na riadnu pastiersku palicu si bude musieť počkať, zatiaľ si vyreže aspoň nejakú. Ale ozajstná pastierska palica - to už je niečo! Treba najprv v lese nájsť vhodnú brekyňu, zapamätať si, kde presne rastie, aby sa dala poľahky nájsť aj o rok. Do jej kôry i dreva sa urobí nožom mnoho pravidelných hlbokých zárezov. Takto bude mladá brekyňa rásť v lese ešte aspoň dva roky, ale niekedy aj dlhšie. To už pastier rozozná, koľko času potrebuje, aby zo zárezov vyrástli pekné drevené bobule. Brekyňu obsypanú drevenými hrčkami potom treba vyťať, nahriať nad ohňom a olúpať od kôry. Potom pretrieť popolom, nech má dobrú farbu, dobre ponatierať olejom či aspoň kožou zo slaniny a nechať zaschnúť. Podľa kvality palice potom možno rozoznať mladého pastiera od skúseného. Nakoniec príde čas na rukoväť. Tu často pomôže i kováč, aby bola kovová a krásne zdobená.

       Antal, nový pastier s čerstvou palicou sa už v pondelok pridal ku skúsenému Imrovi. Bol rád všetkému, najmä tomu, že má živobytie v rukách a neskončí na lopote v kameňolome ako väčšina Brezovanov. Keď došli ku stádu, cítil akúsi hrdosť. Imre sa smial, že pastierstvo začína Antal akurát v najlepšom. Hneď na druhý deň privedú chlapi obecných býkov na pripustenie, a to vyžaduje pastierske majstrovstvo. Ak to zvládne, potom sa v nedeľu v dedine opijú. Tento nápad nebol pre Antala práve najšťastnejším. Trápil ho žalúdok ešte od tancovačky, z ktorej si vlastne ani tak veľa nepamätal. A hanbil sa opýtať, či Imre náhodou nevie, ako sa dostal domov. Naviac, dnes zrána sa najedol slaniny a zapil ju studenou vodou. Slanina by si asi žiadala skôr slivovicu, ale tú teraz nemohol ani cítiť. Chcel či nechcel, musel si ísť stiahnuť nohavice za kríky. Vybral si liesku na kraji cesty, čo viedla z lesa na planinu, učupil sa tam a tlačil, prdel, no úľava neprichádzala. Akurát sa už chystal vstať, že skúsi neskôr, keď zbadal, ako na lúku vyšla skupina jazdcov s vrecami na hlavách. Vedel koľko bije. Videl, ako neznámi jazdci mierili puškami na Imreho. Strach mu stiahol žalúdok a ten tlak uvoľnil, takže si musel stiahnuť nohavice znova. Nevedel čo robiť, kam skôr, či si uľaviť alebo ratovať kamaráta. Telo mu samo dalo odpoveď, tak čupel. Takto sa prizeral, ako jazdci zo stáda odčlenili tri jalovice a hnali ich preč. Šli rovno na cestu, čo viedla popri lieske, za ktorou sa skrýval. Precválali okolo neho aj s dobytkom, len posledný jazdec zaostával. Do Antala vošla zlosť. Takto mu skaziť prvý deň pastiera! Teraz bude musieť utekať do dediny nahlásiť prepad a krádež. Rozhnevaný ticho vyčkával, kým isa ten posledný priblížil. Vtedy vyskočil spoza liesky a praštil ho palicou rovno doprostred čela. Jazdec padol z konského chrbta na zem a hlavu si tresol o kameň. Ani sa nepohol. Ležal, nič viac. Keď mu stiahol vrece z hlavy, zistil, že ju má rozbitú, až mu vidno mozog. Krv tiekla cez celú tvár. Bol mŕtvy. Antal si uvedomil, že sú asi rovnako starí. No nepoznal ho. Z Brezovej ani zo Silice isto nebol.
       Na Imreho radu bežal do Brezovej. Otrasený a prenasledovaný vidinou studeného pohľadu mŕtvych očí mladého zlodeja. V ušiach mu opäť zazneli Imreho slová, čo počul ešte v krčme na povyšovaní: „Je to hrozná doba, ak kvôli jalovičke dokáže človek zabiť človeka.“
       Teraz sa cítil vinný aj on. Na okraji dediny stretol Lajoša. Ešte v nedeľu večer ho považoval za hlupáka, čo kvôli somarinám prestal pásť. Dnes by bol dal čokoľvek zato, ak by bol rovnako múdrym ako on. Nebol by sa stal vrahom.
       „Zabil som. Zabil som banditu,“ snažil sa Antal vysvetliť, ale hlas ho neposlúchal, nevedel sa poriadne nadýchnuť, len stál pri Lajošovi v hlbokom predklone. „Prepadli nás, jedného som zabil.“
       „Rýchlo! Poď za richtárom a za žandármi! Vypočujú ťa, rozhodnú, tak poď! A Imre je kde? Ostal tam? Preboha, nevrátia sa banditi, aby sa pomstili?“
       Po Lajošových slovách sa v Antalovi niečo zlomilo. Utiekol. Utiekol do lesa, ktorý bol odjakživa jeho oázou. Chvíľu premýšľal, ako dá vedieť Jolane, kde ho má hľadať. Nechcel vidieť nikoho, len ju. Teraz už ani ju. Ani seba. Nikoho, nič, cítil len, že by bolo lepšie nikdy nežiť.

       Spomienky, spomienky, kiež by radšej neboli! Ukrytý vo zvonici sa Antal zmietal ako v horúčke, potom pozrel na Jolanu a nehľadiac, že je tam tajne, nahlas zrúkol: „Odíď, odíď a už sa nevracaj!“
       Ani nepočkal na jej rozhodnutie. Práve začalo svitať a rozhodol sa sám udať, lebo niet horšieho väzenia, ako sú jeho myšlienky a výčitky. Niet na svete prísnejšieho sudcu, než jeho svedomie. Mieril rovno do domu richtára. Tak dlho búchal na okno, kým mu namosúrený rozospatý richtár konečne otvoril.
       Ťažko sa hľadali slová, ťažko vychádzali z hrdla, akoby mali tŕne a každé z nich bolelo, bolo utrpením. A ani richtárovi nebolo ľahko. Veď on sám menoval Antala za obecného pastiera. Mal ho rád. A teraz ho musí odviesť na žandársku stanicu. No richtár je preto richtárom, že nie vždy môže načúvať srdcu, ale musí dbať na literu zákona. Kývol hlavou, že pôjdu a potom zapriahol koňa do voza. Odviedol Antala do Plešivca, vediac, že ďalej ho odvedú do áreštu, kde bude Antal čakať na súd.
       Na súd, ktorý sa konal už o päť dní, došli richtár, Imre i Lajoš. Všetci svorne vypovedali nielen o tom, že zbojníci na robili už veľa škody, ale i o tom, že už sa zistilo, kto je ten zabitý. Bol ním mladík zo Slavca. Tam našli aj niektoré jalovice, ktoré sa stratili zo stáda. Síce nie všetky, ale aj tak sa mnohým vráti domov statok vďaka tomu, že Antal jedného z banditov zabil. A keď zabil, tak preto, lebo chránil živobytie svojich ľudí, ktorí mu zverili zvieratá. Sudca už o tom vedel. Včera vo Slavci žandári poľahky pochytali ostatných z bandy, už ich aj priviezli do Plešivca. Ich treba potrestať, nie človeka, čo bránil stádo a kamaráta!

       Súd Antala neodsúdil. Napriek tomu na jeho duši panovala ťažoba. Dusivá, čierna, bezútešná. Áno, bol síce slobodný, ale cítil, že už nikdy nebude tým, kým bol. Iba on vedel, aké je žiť s pocitom, že vraždil, že uhasil jeden ľudský život. Vypočul veľa príbehov z vojny a vedel, že mnoho vojakov sa po návrate z frontu uzavrelo. Niektorí síce dokázali zabudnúť, no nie všetci.
       Antal sa vracal domov a snažil sa predstaviť, ako ho príjme Jolana. No cítil, že je jedno, či dobre, či nie. Svoj život považoval za stratený. Tak žil ďalej. Sám, lebo vraj nemôže splodiť deti, ktorým by ľudia vraveli, že ich otec zabil. Tak i zostarel. Nikdy sa neoženil. Tak i ako starec zomrel.

* * *

Poznámka autora:

Kostol a veža v Silickej Brezovej - v Silickej Brezovej sa nachádza kostol zo 16. storočia, i keď možný prieskum by mohol pravdepodobne posunúť dátum jeho výstavby do ešte starších čias. Je obkolesený hradbami, cez ktoré vedie vstupná brána. Nad ňou je vystavaná samostatná veža - zvonica. Tú postavili v druhom desaťročí 19. storočia.

čitateľov: 464