login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Láska v čase vojny

@ :: Poviedky ::     Oct 20 2017, 07:02 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: december 1944
Autor: Zuzana Kratyinová

       Terka otvorila bráničku a opatrne sa porozhliadala. V dvore na šnúre schli plachty a obliečky. Mrazom stuhnuté sa vŕzgavo poddávali šantivému vetru. V oknách sa ešte nesvietilo. Srdce jej zatrepotalo radostným vzrušením. Sama, konečne bude sama! Za posledné dni sa to stávalo zriedkakedy.
       Vošla do domu, prešla cez kuchyňu. Z piecky k nej zavialo životodarné teplo a neodolateľná vôňa pečenej jaternice so zemiakmi, čo tam zanechala mamka. Na chvíľku zaváhala, v bruchu jej pahltne zaškŕkalo, no napokon odolala a prebehla do zadnej izby. Úľavou vydýchla, predsa sa len bála, či doma na niekoho nenaďabí. Zhodila vlniak, zapálila petrolejovú lampu a nestrácajúc drahocenný čas, rýchlo vytiahla zo skrine zošit a atramentovú ceruzku. Sadla si na lavicu. Netrpezlivo vytrhla dva hárky papiera, roztrhala ich na trinásť kúskov, naslinila atramentovú ceruzku a začala písať. Na dvanásť útržkov po jednom mužskom mene, trinásty nechala prázdny. Niektoré mená sa jej rýchlo liali cez prsty, nad inými musela trocha popremýšľať, ale len to jedno si zaľúbene premieľala v mysli, až ho napokon starostlivo ozdobným písmom vyšperkovala na papier - Mikuláš.
       Odložila ceruzku a zadívala sa na papierik s najkrajším menom na svete. V mysli sa jej vybavila jeho súmerná tvár s ostro rezanými črtami a tmavomodrými očami. Ako mu len pristal čierny kalap ozdobený pierkami, na jeho poslednej tancovačke pred kasárňami. Spomedzi odvedených mládencov jej pripadal najvyšší, najmužnejší, najkrajší. Práve tam zacítila jeho uhrančivý pohľad, ktorým ju v spoločnom kole spútal. Ešte teraz cíti tú horúčavu večera, keď sa jej rozpálilo telo a rozbúchalo srdce. Napriek tomu, nemala odvahu opýtať sa ho, či bude na ňu myslieť, či sa po ňu vráti, či sa mu o nej bude zdať. Ani sa len neprivinula po poslednom tanci, ani o bozk na rozlúčku nežiadala. Len mu zamávala šatkou a nechala ho odísť.
       Zdalo sa jej to strašne dávno, čo sa s ním rozprávala, dotýkala, a predsa to bolo len pred dvoma mesiacmi, v októbri, keď sa odvedenci tancom a smiechom lúčili s blízkymi. Skoro ráno, ešte za tmy, chlapci merali cestu do ďalekého Miškovca, zverbovaní k maďarskému vojsku. Po ich odchode akoby celý Nadošč spustol...

       Vrzli dvere a na okamih zadúfala, že sa už vrátila mamka, ale dupot ťažkých krokov v kožených čižmách, čo začula vzápätí, ju nenechal na pochybách. Výnimočná atmosféra magického dňa sa rozplynula do nenávratna. V mihu sa prehupla zo sladkého snívania do bezútešnej prítomnosti. Schmatla papieriky a strčila ich do vrecka pod zásteru. Na lavici ustrnula bez pohybu, bez dychu, len nech netušia, že je doma. Och, len nech príde aj mama. Čím skôr. Nechce byť s nimi sama. Vždy sa cíti neisto, keď sú tu. Nikdy netuší, či len tak okolo prejdú, ponáhľajúc sa za svojimi povinnosťami, alebo sa zastavia, obtrú o rameno, či obopnú rukou kolo pása a úlisne sa jej tou ich strašnou hatlaninou prihovoria. Ledva čo si zvykla na maďarských vojakov, čo sa presúšajú po dedine, odkedy patrí Nadošč k Maďarsku, a teraz ešte aj týchto Nemčúrov musia znášať vo vlastnej chalupe! Kebyže sa tá vojna skončila, kebyže v dedine viac inak, ako ich rodnou rečou nemuseli hovoriť, kebyže Mikuláš, otec, jej bratia a ostatní chlapi prišli domov a všetko sa vrátilo do starých dobrých čias...
       „Mein Fräulein, sind Sie zu Hause?“ ozval sa spoza dverí mužský hlas.
       Doma som! Kde by som bola?! - pomyslela si zlostne a trpne čakala, kedy vojde. Chrbtom ruky si utrela tvár, upravila blúzku a prešla rukou po zástere, akoby sa chcela ubezpečiť, že jej lístočky sú tam. Aspoň na svätú Luciu by jej mohli dať pokoj! V tej chvíli sa ozvalo zaklopanie a vzápätí do izby vošiel vysoký nemecký vojak. Kovové hviezdičky mu svietili na uniforme, na perách úsmev a v rukách držal balíček. „Für dich, meine Hübsche,“ natiahol k dievčaťu ruku.
       Terka zamietavo zakrútila hlavou a ustúpila o krok: „To nemôžem, nechcem.“
       Poručíkovi Rolandovi sa hnevlivo zablyslo v očiach: „Tereza! Das ist nur eine Schokolade. Keine Bombe.“
       „Dobre, dobre,“ zašomrala a natiahla ruku. „Danke,“ prinútila sa usmiať.
       Čokoláda ju nezaujímala. Ani netušila, ako chutí. Myšlienky sa rinuli jedna cez druhú. Ach, bože môj, nech už odíde. Nech sa o ňu nezaujíma, nenosí darčeky, nech ju obaja Nemčúri nechajú na pokoji, keď už musia bývať s nimi v chalupe! A nech už príde mamka!!!
       Roland na ňu hľadel s očakávaním a úsmevom v očiach. Chcel byť pri tom, keď Terka prvýkrát okúsi tú sladkú pochúťku. Jej chuti neodolá žiadna. Určite ani ona nie.
       Terka sa mimovoľne zamračila. Ten úlisný úsmev jej pripomenul deň, keď sa im do chalupy votrel. On a jeho pucflek Helmut.

       Mamka sa vtedy rozhodla zabiť jedno z prasiat. Vojna je čas neistoty. Nemusia sa ani Vianoc dočkať, načo čakať. Strýko teda prasa zabil, naporcioval a pomohol s tlačenkou, klobásami aj jaternicami. V tom bol dobrý, hotový majster. Terka práve na peci miešala v obrovských hrncoch loj, aby sa spustil na drahocennú masť, keď sa roztvorili dvere a vošli. V uniformách, dokonale upravení, do hladka vyholení, nakrátko ostrihaní, s vyleštenými čižmami. Ten s výložkami ozdobenými kovovými hviezdičkami a pištoľou za koženým opaskom sprudka buchol opätkami, zasalutoval a podal mamke nejaký opečiatkovaný papier: „Befehl!“
       Chalupa sa až po povalu naplnila vyplašeným tichom. Vojak mávol netrpezlivo rukou a keď sa nedočkal žiadnej odpovede, povedal: „Ich bin Roland.“ Ukázal na seba a hneď nato vystrčil pravú ruku na druhého vojaka. „Das ist Helmut. My bu...budeme bývať. Tu,“ dostal zo seba lámanou slovenčinou a spokojný so sebou, ako ju zvládol, usmial sa na Terku a natiahol k nej pravicu. Vydesene sa mykla dozadu, no vzápätí ju inštinktívne odhodilo od rozhorúčenej pece rovno do náručia Rolanda. Ani nezačula mamkino zhíknutie, ani si nevšimla pucflekov úškrn, len zacítila pevné objatie.
       „Sei vorsichtig mein Fräulein,“ povedal starostlivým tónom.
       Nerozumela mu ani za mak, ale všetko jej bolo jasné. Obliala ju horúčava. Ešte nikdy sa necítila taká zahanbená. Napriek strachu ju začal zmáhať hnev aj vzdor. Vyslobodila sa z jeho rúk a vybehla z chalupy. Počula za sebou volanie, no už sa nemienila zastaviť.
       Tú noc prespala u uja a tety, čo bývali len kúsok od nich. Zaprisahala sa, že sa už domov nevráti, kým tamtí neodídu. No s ránom ju prepadli výčitky, že tam nechala mamku samú napospas cudzím chlapom. Tak prišla naspäť.

       Zdalo sa, že Roland neodíde, kým tú záhadu neochutná. Hádam ju len teraz neotrávi, keď ju môže hocikedy zastreliť - pomyslela si ironicky, rozbalila papier a vložila si kúsok do úst. Prekvapila ju opojná sladkosť a niečo z toho očarenia sa jej muselo odraziť aj na tvári, lebo Roland spokojne pokýval hlavou a konečne odišiel.
       Nazlostená zastrčila zvyšok čokolády do šuplíka. Nechať sa podplatiť sladkým ako také decko! Nech to zhnije, nech to myši zožerú, už v živote sa toho nedotkne!
       Opäť vrzli dvere. Začula šuchtavú chôdzu. Mamka! - pomyslela si Terka a vyrazila z izby.
       Bola to Jolana, jej dlhoročná kamarátka. Potešila sa jej. Pochabému dievčaťu aj v neveselom čase žiarilo veselosťou v očiach.
       „Tak čo? Máš napísané?“ opýtala sa Jolana a naťahovala k Tereze ruku, akoby čakala, že jej lístočky vsype do dlane. „Júj, ale vám to tu rozvoniava,“ vtiahla vôňu jaterníc do nosa a pritiahla sa k peci. Nemcov v kuchyni nebolo. Vtedy by taká bezstarostná nebola, pomyslela si Terka. „Jaternica, dám ti kúsok?“
       „Ale nie, jedla som. Iné ma zaujíma. No povedz, koho si tam vpísala?“ dychtivo sa prisala kamarátke na tvár.
       „Moja vec,“ odvrkla jej Terka.
       „Ale no, veď nebuď taká. Aj jeho si tam napísala?“
       „Aj jeho,“ povedala Terka a proti svojej vôli sa zapýrila.
       „Ukážem ti moje mená, chceš?“ opýtala sa Jolanka a šibalsky sa zasmiala.
       „Nie, nechcem.“
       „Správne. Nik ich nemá čítať. Tak by sa stratilo kúzlo,“ poúčala ju Jolana. „Už si vyhodila prvý?“
       „Nie. Môžeme teraz. Ale nesmieš sa pozrieť, ktorý to bude.“
       „Veď ja viem,“ zasmiala sa Jolana.
       Obe dievčatá zalovili pod zásterami a každá vytiahla po jednom z ústrižkov.
       Bez toho, že by naň Terka pozrela, otvorila dvierka na piecke a hodila ho dnu. Prvý - pomyslela si. Na Štedrý deň sa dozvie, či sa jej prianie splní. Hádam jej bude naklonená svätá Lucia. Ach prosím, splň mi ho, nech sa mi vráti z vojny a stane sa mojím, zavrela oči a zopäla ruky v modlitbe.
       Oba útržky vzbĺkli v peci, keď vošla mamka. Bola nejaká čudná. Ledva pozrela na Jolanu, zmätene sa porozhliadala po kuchyni a začala vyťahovať veci, ktoré vzápätí ukladala späť. Hrkotala hrncami viac ako inokedy a nakoniec aj tak žiaden z nich nepoložila na pec. Veď načo aj? Bolo navarené. Na tvári mala napätý výraz, podchvíľou otvorila ústa, no napokon ich vždy bez jediného hlásku zavrela. Obzerala sa k prednej izbe, kde boli ubytovaní Nemci, nepokojne zakrútila hlavou a pozrela na dievčatá. Terka vytušila, že mamka by jej chcela niečo povedať, ale nemôže. Jolana sa radšej rozlúčila a šla domov.
       Po večeri sa vybrali na omšu. Terka aj bola prekvapená, že sa mamka rozhodla ísť potme do kostola. Inokedy sa zdráhala, bála sa vojakov.
       „Maďarskí či nemeckí, všetko jedno. Jednako sú to chlapi a dlho bez ženy. Radšej nepokúšať,“ neraz ju Terka počula. „Starci zatrúbia do boja, chlapci sa idú zabíjať a ženy s deťmi si to odtrpia. Žene ostane len čakať a znášať všetky príkoria.“
       Keď vyšli na cestu, mamka sa podozrievavo obzrela, pritiahla sa a do ucha jej ticho zašepkala: „Pišta, tvoj bratranec, aj s kamarátom utiekli z vojska. Skrýva sa doma.“ Vravela tak potichučky, že jej slová sa zdali skôr vydýchnuté ako vypovedané.
       Terka až chvíľu prestala dýchať, potom sa radostným pohľadom vpila matke do očí. Mikuláš! Pištov najväčší kamarát je Mikuláš - pomyslela si.
       „Kto? S kým?“ vyhŕkla, chcela si byť istá.
       „Mikuláš. Myslím, že s Mikulášom utiekli,“ potvrdila mamka jej nádeje a prekvapene sa zahľadela na dcéru, ktorá akoby obživla. Netušila, že ho ľúbi. Ale v tej chvíli jej to došlo a začala hneď premýšľať ako všetky matky. Mikulášovi rodičia nie sú bohatí, ale nejaké role aj kravy majú. Primeraná partia. Určite by aj jej muž privolil, keby tu bol. Keby sa len vrátil. Aj Janko s Ondríkom, jej synovia. Kdeže sú teraz? A či ešte žijú? Stislo jej srdce. Keby nebolo tej vojny! Všetko by bez nej bolo ľahšie.
       „Poďme do kostola pomodliť sa,“ otočila sa k Terke, viac o Pištovi ani Mikulášovi nechcela hovoriť.
       Ten týždeň v kostole kázal maďarský farár. Ako na potvoru! Terka nerozumela polovičke kázne. Ale napokon, na slovách nezáležalo. Viera je dôležitá. Dôvera, že sa táto hrozná a dlhá vojna čo najskôr skončí a ich blízkych ušetrí a navráti domov. Napriek tomu sa usmiala. Mikuláš je už v bezpečí. Schovaný, ale doma. Len aby ho nechytili. Zbehov sa nikto nepýta, nik ich neháji. Za to je najhorší trest! Hádam sa neukazuje, má predsa rozum! Srdce sa jej nechcelo upokojiť. Najradšej by sa rozbehla a zastavila až v ich dome, aby sa sama presvedčila, aby počula jeho hlas, aby ho objala. Tentoraz by sa isto neostýchala. Vrhla by sa mu do náručia...
       Pohľadom spočinula na mame. Tá sedela v lavici, pohrúžená v modlitbách za všetkých svojich blízkych, ruky mala spojené, hlavu sklonenú a jej pery sa nečujne pohybovali. Terka sa prisunula bližšie, spojila dlane v jedno a skúšala zabudnúť na svet. Teraz beztak nič iné nemôže...

       Len čo svitlo ráno, Terka vyskočila z postele. Miesto vedľa nej už bolo prázdne. Mama sa už iste obracala v kuchyni. Rýchlo sa obliekala a v zamyslení si zapletala vrkoč. Pomôže s raňajšími domáci prácami, dá prasatám a zájde pozrieť uja a tetu. Priam sa nemohla dočkať, kedy vyobjíma Pištu a možno sa dozvie niečo aj o Mikulášovi. Srdce jej od vzrušenia búchalo ako divé. Nemčúri na nej nesmú nič poznať. Keď bude mať šťastie, vyhne sa im a vyšmykne z domu.
       Kuchyňa bola vysvietená a plná ranného zhonu. Roland za stolom v rozopnutej košeli dojedal raňajky, vedľa na stoličke mal prevesenú uniformu, na stole puzdro s pištoľou. Pucflek sa rozložil pred dverami a usilovne čistil Rolandove čižmy. Objala mamku, ktorá sa zvŕtala za pecou. Či chcela, či nechcela, musela prejsť v tesnej blízkosti okolo pucfleka. Ten sa už dvíhal od čižiem a falošným úsmevom na ňu hľadel, akoby zvažoval, či jej má pomôcť s vedrom plným pomyjí, keď ho už toľkokrát predtým rázne odmietla. Napokon len kývol hlavou, akoby na pozdrav, ani dvere jej neotvoril. Vydýchla si od úľavy.

       Bolo pred obedom, keď sa dostala k príbuzným. Teta aj ujo boli najskôr trochu zmätení, netušili, či vie o Pištovi. „Dobre tak! Keď je doma, aspoň vieme, že žije! A ticho, Terka, pri všetkom, čo ti je sväté, len ticho! Ani pred maličkými!“
       Deti pobehovali po dome a dvore, švitorili o blížiacich sa Vianociach, detský svet je iný, ťažobu nepozná.
       „Je v maštali. Pod válovom je jama. Neviem, ako to tam v tej zime vydrží. Ani hýbať sa tam nedá. Najradšej by som ho zobrala do postele a objímala, ako keď bol ešte maličký,“ rozplakala sa teta, keď vyprevádzala Terku. Spakruky si utrela oči a poobzerala sa dookola: „Choď už domov. Nech sa o teba mamka nebojí. Teraz má len teba. Nesmieš jej robiť zbytočné starosti. Choď moja. Spánombohom.“
       No Terka nešla hneď domov. Nemohla odolať. Prešla cez dedinu až k domu Mikulášových rodičov. Keď zazrela uniformy, bez záujmu, či sú to maďarské či nemecké, sklonila hlavu, nereagovala ani pohľadom, ani pohybom na piskot a pokriky, ktorými ju vojaci odprevádzali. Zastavila sa pred nevysokým domom. Slamená strecha by si žiadala doplniť kyčky, no steny žiarili bielobou vápna. Od zimy ju až striaslo. Privinula si vlniak k telu, podupala na zemi, aby jej nevymrzli prsty v čižmách a upravila si šatku na hlave. Túžila vojsť, no zároveň váhala. Nemala by ho vystavovať nebezpečenstvu. Musí jej stačiť vedomie, že je živý a zdravý. Bolo nesmierne ťažké byť tak blízko a zároveň tak ďaleko milovanému človeku. Napokon sa rozhodla odísť.

       Schyľovalo sa k Vianociam. V uliciach Nadošču bolo ako vymreté. Zvláštne ticho napätých a vlečúcich sa moróznych dní preťal rachot výbuchu, keď Nemci vyhodili most. V ten deň väčšina vojakov opustila dedinu. Všetci tí Rolandovia, Helmutovia a Ulrichovia, čo doposiaľ dupotali pod oknami v čižmách, jednoducho odišli. V dedine ostalo už len zopár Nemcov, no ešte stále všetci maďarskí vojaci. Už sa však neprechádzali voľne po uliciach. Zaliezli a čakali.
       „Rusi sa blížia!“ šírilo sa dedinou a nik nevedel, či je to dobrá, alebo zlá správa. Prichádzali protichodné chýry, ľudia si vyplašene odovzdávali správy, jedny horšie od druhých.
       So stiesnenými pocitmi a vrúcnymi modlitbami sa večer ukladali do postelí. „Pane Bože, Ježišu Kriste, panna Mária, ochráň nás i našich blízkych! Nedopusť na nás nič zlého. Zmiluj sa nad nami. Och, Pane Bože, pomôž nám v tomto krížnom čase! Pomôž!!!“
       A potom to prišlo. Mrznúcu tmu uprostred noci vyrušil dupot tisícov hlučných bagančí a čisté vojnové besnenie. Streľba sa ozývala odvšadiaľ, delostrelecké granáty a dokonca aj bomby dopadali na nešťastnú dedinu.
       Terka s mamkou zutekali do pivnice. Dlho po tom, ako deň vystriedal noc, sa odvážili vyjsť von. Streľba ustala. Mali šťastie, ich dom ostal neporušený. Počuli susedov plakať nad mŕtvymi, lamentovať nad zničeným majetkom. Terke sa rozbúchalo srdce pri pomyslení na Mikuláša. Žije, či...? Už nemohla dlhšie vydržať v neistote. Rozbehla sa z dvora. Za sebou počula volať mamku, no nezastavila sa. „Musím ísť,“ zakričala a vybehla z bránky.
       Utekala ako o život. Kdesi započula krik aj streľbu. Zahliadla živých, ranených i mŕtvych, krv na ceste, rozmetané kusy tiel, domy bez striech i holé ruiny, čo sa vyčítavo dvíhali z kôp hliny a váľkov. Napokon sa dostala k domu Mikulášových rodičov. Ako zázrakom stál neporušený. Tak žije! Otvorila bránku a vošla dnu. Duša sa jej okamžite naplnila čistým šťastím, keď uvidela kľačať milovaného Mikuláša na zemi.
       „Terka?!“ obrátil sa k nej. V náručí držal otca.
       „Čo? Čo sa stalo?! Je mŕtvy?“ opýtala sa sucho, akoby si to nevedela ani predstaviť.
       „Zastrelili ho, keď vyšiel z pivnice.“
        „Kto? Rusi či Maďari?“
        „A nie je to jedno?“ skričal na ňu prudko. „Je mŕtvy! Mŕtvy!“ zaplakal a pritisol si otcovu hlavu na hruď.
       Terka si rozpačito pretrela vlhké oči. Zrazu pocítila, že je tu zbytočná. „Idem. Prišla som. Ja.... bála som sa o teba,“ rozpačitým pohľadom objala Mikuláša. Nebude jej, asi na ňu ani nepomyslel, prebehla jej bôľna myšlienka hlavou. Obrátila sa k odchodu.
       „Terka!“ zvolal na ňu Mikuláš. „Nevieš, čím som prešiel. Strašné veci som zažil. Len spomienka na teba ma udržala pri živote. Prosím, teraz choď. Otec je mŕtvy. Chcem byť sám. Nie navždy. Len teraz. Potom... Neskôr už chcem byť s tebou.“
       Pochopila. Taká strašná strata sa nehojí rýchlo. Musí prebolieť a zaceliť sa. Ale potom ..., azda..., určite príde za ňou. A táto nádej jej naplnila ubolenú dušu a zohrievala srdce. Pomaly, akoby neochotne, sa jej nohy pohli domov. Za bráničkou sa ešte obzrela, no potom zrýchlila a skoro behom sa dostala domov. Lapala po dychu, keď vbehla do kuchyne. Mama už rozkúrila v piecke a nesmelé teplo sa pomaly prebúdzalo k životu. Terka si vtedy spomenula na lístočky s menami. Siahla do vrecka na zástere. Beztak sú to hlúposti. Obyčajné povery. Nech si Jolana hovorí, čo chce. Mikuláš bude určite jej, aj bez svätej Lucie, pomyslela si a vyhodila všetky do ohňa.


čitateľov: 394