Nestupaj na šaľeneho Štefana!
@ :: Poviedky ::
Jan 15 2018, 09:15 (UTC+0) | 
V obci Kluknava |
Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: 1938
Autor: Zuzana Kratyinová
Bola jeseň. Jedna z najkrajších, aké pamätám. Poriadny vietor sa do Kluknavy zatiaľ neodvážil, a tak lístie sfarbené do teplých odtieňov žltej a oranžovej ešte stále lemovalo konáre väčšiny stromov. Slnko príjemne hrialo a prebleskujúce lúče dodávali korunám oslnivú gloriolu. Oprela som sa o paličku, bez ktorej už roky neurobím ani krok a obzrela som sa posledný raz k hrobu môjho manžela.
„Zbohom, muž môj,“ zašepkala som a pomaličky sa šuchtala k bránke. Zavial vánok a pocítila som ho na lícach ako jemné pohladenie. Mimovoľne som sa obzrela za šušťaním padajúcich listov a zrak mi padol na posledný hrob na cintoríne. Bokom od všetkých ostatných osamelo trčal ako nemá výčitka. Nenápadný, bez ťažkej mramorovej dosky, bez honosných ozdôb, zlatých nápisov, kvetov, vencov... Len navàšená kôpka hliny, nánosov lístia, hnijúcej buriny a rozpadávajúci sa drevený kríž s nečitateľným menom. Nemusela som ísť bližšie a lúštiť červotočmi rozožraté torzá písmen, vedela som presne, čí je to hrob. „Nestupaj na šaľeneho Štefana,“ vravievali kedysi rodičia svojim deťom, keď pobehovali po cintoríne. Už to nevraví nik. Na zosnulého dedinského blázna si spomenie len málokto. Ja áno. Pamäť mi už neslúži tak ako kedysi, nespomínam si, čo som robila včera, ale čo sa udialo počas mojej mladosti, si pamätám ako otčenáš. Azda aj lepšie.
Bola jeseň roku pána tisíc deväťsto tridsaťdeväť. Studená a upršaná. Ja som mala práve sedemnásť a plnú hlavu môjho Lojza. Nebol to taký frajer, akého si vysníva dievča za horúcich letných nocí, keď zápasí medzi túžbou a spánkom. Nedočkala som sa od neho sladkých vyznaní, ani náruživých bozkov, ani zakázaných objatí, či vášnivých prísah nesmrteľnej lásky. Taký trtko - nazvala ho moja prostoreká sestra Kata. Často sme si skočili do vlasov. Bola o celé dva roky mladšia a žiarlila som na ňu. Mala frajera, čo jej nosil kytičky, vyklopkával na oblok a bez zaváhania sa o ňu pobil s miništrantom rovno pred kostolom, keď sa mu zdalo, že jej kurizoval.
„Hlúpy trtko,“ nazlostene som zasupela do tmy. Akoby sa moja zlosť vyvrhnutá nadávkou vrátila z tmy cez brechot zúrivých psov, čo sa miesil s hrmotným spevom napitých chlapov, ktorí si krátili cestu domov búchajúc na všetky ploty a bráničky. Striaslo ma od zimy a možno aj od jedu. Omotala som si konce vlniaka okolo vymrznutých rúk, ale veľmi to nepomáhalo. Asi som mala ísť od Mary rovno domov a nie sa potulovať s Lojzom. Vraj frajer! Akýže je to frajer?! Poriadne svoju dievku neobjíme, ledva za ruku chytí, nepobozká a ľúbezné slovo aby z neho heverom ťahali. Aj keď slov on vypúšťal habadej. To hej. Ale aké?! Samé somariny. Že musia zorať viac lánov, že ich tatko vydumuje, že prikúpi zo dve jalovičky, a že páni v Košiciach sa na takých vozoch prevážajú, čo sa samé hýbu, ani koňa im netreba.
Je tam toho, pomyslela som si, veď aj vlaky sa samé hýbu, stačí, keď strojník nahádže do pece uhlia... Keď som sama s frajerom, nechcem počúvať o jaloviciach, roliach, ani o samohybných strojoch, keby rovno celý svet zaplavili, nielen Košice. Nie veru. Ja od svojho milého chcem, aby si ma tuho pritúlil, aby mu ruky po mojom tele poblúdili, aby sme si pery od seba nemohli odtrhnúť, aby ma taká horúčava premohla, že by mi ani v najtuhšej zime kabáta a vlnených kapcov nebolo treba. Ani mi len nepovedal, že som preňho tá najkrajšia, že moje vlasy sú jasnejšie ako steblá dozretej pšenice, alebo že moje oči sú ako žblnkajúci Dolinský potok, čo sa pokojne Kluknavou ťahá.
Skrehnutými rukami som odsunula haspru na bránke a vošla do domu.
„Gita a ty si kde bola, há?“ zrúkol na mňa otec. Srdce mi od ľaku skoro spadlo do čižmy. Júj, bude zle - pomyslela som si. Očami som zablúdila po komore osvetlenej len skúpym svetlom z lampáša. Zachytila som výsmešnú grimasu sestry a prísny otcov pohľad. Mamy ani mladších detí tu nebolo. Deti už v posteli odfukovali a mama iste šila vo vedľajšej izbe.
„Na priadkach. U tetky Mary,“ stisla som zuby, aby mi nedrkotali.
„Tak dlho do noci?!“ zaburácal otec. „Od horných susedov som pred hodnou chvíľou počul dievčatá, keď išli domov.“
„Bola som sa ešte poprechádzať,“ vytisla som zo seba opatrne.
Kata sa uchechtla a otec sa sprudka nadýchol. „Sama?“
„Čoby sama. S frajerom bola. S Lojzom, tým trtkom, čo býva vyše židovky,“ žalovala Kata.
Jedna odporná malá ropucha! Mať takú sestru, to je hádam horšie ako byť pobosorovaná. Čo také zlé som urobila, že ma Pánboh potrestal takou sestrou a takým frajerom?!
„Pravda?“ opýtal sa otec.
„Tak,“ prikývla som a spustila hlavu, čakajúc hromy - blesky.
„A nemal sa najprv mňa opýtať, či sa môže o moju dcéru obtierať? To je taký sraľo, že sa mi bojí postaviť pred oči? Radšej ťa bude potajomky do tmavých kútov a kade-tade vláčiť?!“ pýtal sa otec, ale ja som čušala, lebo v taký čas nie je príhodné otvárať si ústa. Veru som urobila správne, lebo otec už pokojnejšie pokračoval: „Keď ťa chce, nech si ťa zaslúži,“ vyriekol a to aj Kata vystrelila pohľadom po otcovi, zvedavá ako kuna zjari. „Zajtra ráno idem do konzumu do Štefanskej Huty nakúpiť pšenice aj kukuričnej múky, aby sme mali na zimu. Ráno k nim zabehneš, nech mi Lojzo príde pomôcť s vrecami. Uvidíme, ako sa vie chlapec pri robote obracať,“ poznamenal otec a obdaroval nás zamračeným pohľadom. Zdvihol sa od stola a zamieril k dverám, akiste do maštale ku kravám, keď niečie kroky zadupali vo výklenku pred vstupnými dverami a dnu vpadol premočený chlapec. „Zi...zima. Hladný ssssom,“ vydrmolil drkotajúcimi zubami a vyvalil prosebné oči na mňa, na Katu, na otca. Izbu zaplnil ohromný smrad. Ako na povel sme obe cúvli a chytili si nosy. Kata prevrátila oči: „Ježišu Kriste, akoby tlupa tchorov ...“
„Štefan! A ty sa čo vonka táraš po takej zime? Čo kamsi nezalezieš?“ zvolal prekvapene otec, ale čelo už nemal vráskavé zlosťou. Nemohla som uveriť toľkej premene. Ešte teraz na mňa, na svoju vlastnú prvorodenú, ziapal ako pes a o malú chvíľu je na cudzieho, ešte k tomu smradľavého brudného dedinského blázna, sladký ako med!
Šaľeni Štefan, ako ho po dedine volali, tridsať a možno viacročný, bezradne pokrčil plecami a spod pazuchy si vytiahol bakuľu.
„Len jednu máš? A kde sú ti ostatné?“ s úsmevom sa mu prihováral otec a kývol Kate, aby mu nabrala tanier papcúnu z hrnca, čo sa zohrieval na peci.
„Hodil som,“ hrdelným hlasom prepustil Štefan skúpo dve slová ako kotol paru a usadil sa na lavici pri peci. Z mokrých nohavíc mu stekala špinavá voda na dlážku a tvorila kalnú mláčku. Štefan sa triasol a vystieral skrehnuté ruky k rozohriatej peci. Žiadostivými očami sprevádzal Katine ruky, keď naberačkou lovila vo veľkom hrnci a naberala mu pariacu sa polievku plnú zemiakov, zeleniny a mrvenice. Pregågal hladné sliny, nevedel sa zdržať.
„Do koho si ich hodil?“ pýtal sa otec a zalovil vo vreci, čo si medzitým doniesol z chodby.
Kata položila tanier na lavicu a drgla do Štefana.
„Do deciek. Smiali sa. Hádzali kamene,“ rýchlo vychrlil a lačne sa vrhol na polievku. V mihu bol tanier prázdny a vylízaný do poslednej kvapky. „Ešte,“ zaprosil. Kata pozrela na otca a keď súhlasne pokýval hlavou, nabrala mu ďalšiu porciu.
Keď dojedol, napriamil sa na lavici a psími očami plnými vďačnosti a lásky sa zahľadel na otca. Ten sa usmial a podával mu staré veci: gumáky, kabát, sveter a jeden pár zaštopkaných štrimflí. Boli to obnosené veci, čo otec fasoval na železnici, kde pracoval. Štefana okamžite zaujali hlavne modrosivé podkolienky. „A to je čo? Hmmmm. Príjemné, teplučké,“ smial sa a navliekal si ich na ruky, naťahoval ich, hladil si nimi tvár.
„To sú štrimfle,“ povedal otec a dodal: „Na nohy.“
„Na nohy?“ zasmial sa Štefan. „Na nohy? Smradľavé? Brudné? Nie,“ pokýval nesúhlasne hlavou. „Na ruky alebo na hlavu,“ presviedčal otca.
„Tak hybaj Štefan, prespíš v maštali. Je tam sucho a teplo. Zober si tie veci. Prezlečieš sa tam,“ prikázal mu otec a hneď aj vyšiel von. Štefan bez protestov vstal a nasledoval ho poslušne ako zablúdené jahňa. Dvere sa za nimi zatvorili.
„Fuj! To je smrad,“ zapišťala Kata a skočila k oknu, aby ho otvorila. Dnu sa vovalil chlad, dážď, čo sa práve spustil, ale hlavne príjemný čerstvý vzduch.
Dvihla som sa a zašla do chodby po handru, aby som vytrela lavicu a dlážku.
„Nechápem, že ho otec strpí,“ sťažovala sa. „Čo z toho máme? Vyje nás, zasmradí nám tu, zašpiní. A možno aj vykradne. Suseda sa minule sťažovala, že jej musel nejaký krčah aj so syrcom a celý kus slaniny uchmatnúť, keď sa jej na dvore obšmietal. Ešteže do nej, chudery, nenahádzal všetkých päť bakúľ, čo furt so sebou nosí. Len jej hubou do všelijakých vynadal, keď na ňu hromžil spoza plota,“ hučala Kata.
„Je protivná. Nikdy mu nič nedá a každého ohovára,“ povedala som. Nechcelo sa mi držať susede stranu. Neznášala som ju. Jej žlčovitá povaha rozdúchala nejednu susedskú hádku.
„A ty si odkedy taká zhovievavá?“ obrátila sa Kata na mňa. „Tebe sa vari páči, ako na nás otec vrčí, nech robíme čo môžeme a k nemu, džadovi bláznivému, je ako med?!“
Musela som jej dať za pravdu. Nepáčilo sa mi to a vôbec som to nechápala. Ale čušala som, nechcelo sa mi rozprávať so sestrou. Furt mi len chodil po rozume Lojzo. Kata mlela a mlela a ústa sa jej nevedeli zastaviť. Keď už už cítila, že naložila dosť uštipačných slov na šaľeneho Štefana, otca i susedu, zaškerila sa a zatiahla: „A príde ti Lojzo zaklopať na oblok?“
Úplne som stuhla. Nechcelo sa mi odpovedať. Hlavne keď som vedela, že jej frajer príde. Kata čakala a čím bolo mlčanie dlhšie, tým viac sa jej úsmev rozširoval. Ropucha jedna vyškerená! Hnusoba paskudná!
Odpoveď mi ani cez pery nechcela prejsť. Tak som len zamietavo zakývala hlavou.
Rozosmiala sa, až sa zaodàhala ako kohút na smetisku a jedovato zašvitorila: „Nie je ti on voľáky čudný? Furt len v kostole vysedáva, možno aj teraz ti tam je. Namiesto frajerky len krížik bozkáva, haha,“ Smiala sa naplno, akoby sa jej dobrý žart podaril. Až sa mi od nevoľnosti vo vnútri všetky črevá pokrútili. Keby aspoň nemala pravdu! Panebože, čože som ti... ?!
Noc bola zlá. Horko-ťažko som zaspala. Nad ránom ma zobudila mama, aby som jej pomohla s chlebom. Raz týždenne pečie. Cesto nám vyšlo na desať akurátnych bochníkov. Bola som ustatá a nevyspatá. Túžobne som sa zahľadela na dvere komory, v ktorej ešte stále spala Kata a mladší súrodenci. Najradšej by som si ľahla k nim do teplučkej postele.
„Dobre Gita,“ bola celá pochvala od otca, keď sa vrátil od kráv. „Už sa brieždi, zájdi po toho tvojho viťúza, nech mi pomôže. Nech sa ukáže za denného svetla a pri robote.“
Keď sme sa s Lojzom vrátili, bolo už vidno. Dom rozvoniaval čerstvo vypečeným chlebíkom a tá lahodná vôňa pritiahla celú rodinu k stolu. Dokonca aj deti už vstali a hompáľajúc pod stolom bosými nohami, sàkali mlieko a netrpezlivo čakali, kým otec rozkrojí ešte horúci bochník.
„Vitaj Lojzo,“ obrátil sa k nemu otec a skúmavo sa zahľadel na môjho frajera. Nevedomky som od neho odstúpila a pohla sa k stolu. V žalúdku mi zaškàkalo, akoby sa mi tam presťahoval celý močiar žiab. Chvatne som sa načiahla za krajcom. Mama ma capla koncom utierky a vyčítavo sa na mňa zahľadela. Zahanbene som stiahla prázdnu ruku. Deti aj s Katou sa zasmiali ako na dákom podarenom vtipe a otec natiahol lopárik s nakrájanými krajcami k Lojzovi: „Sadni si a ponúkni sa.“
„Vďačne,“ povedal Lojzo a sadol si k stolu.
Pri stole zavládlo blažené ticho, prerušované len mľaskaním, žuvaním a sàkaním. Na priedomí sa ozvali kroky a vzápätí buchot. Dvere sa otvorili a v nich stál vyškerený Štefan.
„Chlebík,“ zahlaholil a lačno pozrel na stôl.
Až ma striaslo odporom a zadúfala som, že ho otec tentoraz nepustí ku stolu. Aspoň teraz nie, keď tu máme hosťa, modlila som sa v duchu. Čo si o nás pomyslí Lojzo?! Ale otec sa usmial a kývol naňho. „Len poď. Naraňajkuješ sa s nami.“
Štefan doširoka rozďavil ústa do šťastného úsmevu a pohol sa od dverí. Každým krokom sa šíril zápach, ktorý sa miešal s vôňou chleba, až ho napokon prerážal. Úchytkom som pozrela na Lojza a videla som, ako sa mu nevôľou rozšírili oči: „Prečo ho vynukujete chlebom a dokonca nechávate prespať v dome?“
„A kto si ty, že mi budeš určovať, koho mám a koho nemám ku stolu pozývať,“ oboril sa otec na Lojza a ja som vedela, že sa to celé obracia zlým smerom. Do srdca sa mi vkrádala zlosť na oboch. Na otca aj na Lojza. Čo neberú ohľady na mňa?! Vari som pre oboch len vzduch? Hneď na prvý raz sa pochytia. A kvôli komu? Kvôli dedinskému bláznovi!!!
„Často prespáva na cmiteri a povráva sa, že vždy okolo neho ležia kadejaké potulné psiská. Bohvie, čo tam vyčíňa, keď ho tam nikto nevidí. Po dedine len žobre, ku každému sa natíska a možno aj kradne. A keď sa mu niekto znepáči, hádže po ňom svoje palice. Dokonca aj po deťoch!“ pokračoval Lojzo.
Otcovi ustrnula ruka s chlebom vo vzduchu, akoby sa rozhodoval, či zahryznúť, až ju napokon zovrel aj so striedkou v päsť a buchol po stole, až na ňom zarinčali hlinené krčiažky. Deťom sa zúžili očká a ústočká skrivili na plač. Kata s mamkou vstali a pratali ich do izby.
„Len vy ho ľutujete. Vy a richtár! Ten chce dokonca oproti kováčni postaviť útulok pre takých, ako je tento sprostý džad. Nemali by ste ho veru v chalupe hostiť!“ nedal sa zastaviť ten chmuľo.
Vedela som, že toto si otec len tak ľahko pod košeľu nepustí. Nie je on z tých, čo by zniesli výčitku od cudzieho, ešte k tomu takého mamľasa. Otec veru ďaleko po štipľavú odpoveď nechodil. Tvár mu zlosťou zbrunátnela a na krku navrela hrubá žila, keď kričal: „Bodaj by ťa mamuna do rána vodila po Čiernej hore, ty sopliak akýsi!!! Ty mi budeš kázať vo vlastnej chalupe?! Ty, čo si ešte nič nevykonal, len kostolné lavice zadkom šúchaš?! Ty sa jazykom obúvaš do nešťastníka, čo vlastnú mater nepozná a rozumu nemá ani ako decko?! Nemáš súcit a nemáš ohľady voči iným! A von!!!“ zdvihol sa z lavice a rukou ukázal na dvere.
Otec napokon odišiel do konzumu so Štefanom. „Rozumu nemá veľa, ale sily je v ňom dosť,“ povedal otec a nasadli obaja na voz.
V chalupe konečne zostalo ticho. Bola som nazlostená na otca ako nikdy. Neprehovorila som s ním celý deň. Ani k večeru, keď sa vrátil zo železnice a snažil sa udobriť. Milým hlasom sa mi prihováral, že môžem mať ešte iných frajerov a že ma pustí na každú tancovačku.
Ešte aj na ďalšie ráno som sa zaprisahávala, že k otcovi neprehovorím. A veru nie! To mi nemal urobiť. Kvôli Štefanovi! Vari ma nemá rád ani toľko ako jeho? Dokonca ho ešte nahlas chválil, že vraj aký je on dobrý pomocník a aký je rád, že napokon spolu išli do toho konzumu, lebo Štefan nosil plné mechy, akoby v nich bolo iba perie. A večer mu znova dovolil spať v našej maštali. Či nám tu ostane navždy?
Práve som si doplietla vrkoč, keď som začula susedkin krik. „Vykradli nás! Ježišukriste, úplne nás okradli! Neostalo nám nič! Ani múka, ani slanina, ani cukor!“ Suseda kričala na ratu tak, že sa jej pred dom zbehlo skoro pol dediny. Zvedavé decká sa jej natískali do dvora, vytešujúc sa, že sa niečo zaujímavé deje. Ženy spínali ruky a mládenci boli hneď hotoví pustiť sa do hľadania i bitky. Mamka si vymenila ustarostený pohľad s otcom a obaja ako jeden sa otočili späť do domu, do komory, kde sme mali zásoby. Bola prázdna. Nebolo v nej plných vriec, ani chlebíkov, ani údeného, čo nám do najbližšej zabíjačky mala vydržať. Mamka bedákala a otec bezradne prechádzal po komore a von na dvor, ani čo by niečo hľadal.
„To musel kradnúť šaľeni Štefan!“ vykríkol ktosi z hlúčika.
„Nebláznite, ľudia,“ otec zdvihol nad hlavu ruku so vztýčeným prstom. „Veď to všetko nemohol odniesť jediný chlap. A napokon, Štefan možno ešte spí, dovolil som mu ostať v maštali,“ povedal a vrtol sa, aby sa sám presvedčil.
Štefan v maštali nebol. Ani jeho päť palíc. Na blate ostal len svetlý poprašok z múky. To všetkých presvedčilo o jeho vine. Aj mňa. Otca už nik nepočúval. Lojzo nahuckal mládencov a celá kompánia sa vybrala po stope.
„Idem tiež,“ rozhodol sa otec a pobehol za nimi.
Keď sa otec vrátil domov, boli späť aj mládenci. Bez nakradnutého, bez Štefana, s holými rukami. Vykrikovali jeden cez druhého, že mali pravdu, že to musel byť len on, je to jasné nad slnko. A preto aj ušiel z dediny. A nech sa ten bláznivý džad ani nevráti, lebo mu oni ciferník napravia!
„Akého dôkazu máte, že vyhlasujete toho chudáka za zlodeja? Videli sme viacero hlbokých stupají a koľaje od voza, čo sa stratili v lese. Muselo ich byť viacero. Samotný Štefan by to nezvládol. On to nebol!“ vmiesil sa medzi nich otec, ale potom mávol rukou a vošiel do domu.
V kuchyni bolo ticho. Husté a plné napätia. Všetci sme vyľakane čušali. Zima predo dvermi. Chlieb ale hlavne múka nám bude veľmi chýbať.
Večer sme chlípali rascovú polievku, keď sme začuli nesmelé zaklopanie.
„Štefan?“ otec okamžite skočil od stola a v mihu bol pri dverách.
Nebol to on. Bol to malý Janík. Naši otcovia pracovali spolu na železnici. Upachtený, v tvári červený, s obrovským monoklom na čele. Bývali na opačnom konci dediny. Asi utekal celú cestu.
„Nesiem odkaz od nášho tatka,“ vysypal udychčaný a podával papierik otcovi.
„A ktože ti to uvalil?“ zaujímala sa Kata. „Máš veru riadnu bozuľu.“
„Ale nikto,“ uhýbal Janík pohľadom a otáčal sa na odchod.
„Počkaj,“ zvolal otec. „Tak ktože ti to? Ale pravdu!“
„No... šaľeni Štefan... zavreli sme ho s chlapcami do kozieho chlievika,“ súkal zo seba neochotne a pomalými krokmi spätil k dverám. „Bol tam celú noc. Ale ráno som mu otvoril, aby šiel, aby na mňa tatko nekričali. Šmaril do mňa všetky palice. Uhýnal som, ako som mohol, ale jedna ma trafila, rovno do čela. Ale už ma to nebolí,“ zvolal, otvoril si dvere a šikovne ako jašterička vybehol.
Otec na nás pozrel veľavravným pohľadom, ale nič nám nevyčítal. Už sa o tom nikdy nezmienil. Až ma v duši zamrazilo, ako som mu neverila, aká som bola nespravodlivá a detinská. Premkol ma nesmierny obdiv k môjmu otcovi, citlivému a chápavému k slabým a nemohúcim. Ako pevne a neochvejne si stál za svojím a obraňoval nešťastného Štefana. Sám jediný proti všetkým.
V ten deň som dospela.
A Štefan? Zopár dní sme ho nevideli. Akiste sa úplne vyplašený túlal radšej ďalej od obydlí. Ešte zopár dní sa po dedine hovorilo o krádeži. Potom reči ustali. Štefanom sa už nik nezaoberal, najmä po tom, ako deti priznali, že ho na noc zavreli do chlieva. Chodieval k nám na polievku len zriedka, až jedného dňa neprišiel vôbec. Ostalo po ňom jeho päť palíc a malý nenápadný hrob na samom kraji cintorína.
|
|
