login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 18, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(237)

vložiť obrázok do galérie

Láska zo zákopov

@ :: Poviedky ::     Mar 26 2018, 04:12 (UTC+0)

Zvonica sv. Floriána v Kluknave

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: 1944 až 1945
Autor: Zuzana Kratyinová

       „Martuška, nože sa zakrúť!“ volala na ňu Jolana, jej nerozlučná priateľka a smiala sa. Pokosená tráva ju šteklila pod bosými nohami, slnečné lúče hladili mladé telo. Rozpažila ruky a dvihla tvár k jasnej oblohe. Rozjarená myseľ, voľná a nespútaná ako vtáča, i nekonečný priestor nad hlavou sa rozkrútili spolu s ňou. Duša jasala v radostnom vytržení. Nádhera. Nič nemôže byť krajšie ako táto voľnosť, leto a hry. Krútila sa, až sa nebeská klenba so slnkom stočili do belasožltej špirály. Lúče ju oslepovali, dych sa krátil, vyjašené srdce šlo vyskočiť z hrude. Zavrela oči a padla do trávy, vychutnávajúc si ten slastný a šialený kolotoč.
       Náhle sa všetko zmenilo. I keď by to nikto nečakal, zablyslo sa a zahrmelo. Obloha v okamihu zosinela, mraky zakryli slnko a začali bombardovať zem kaskádami ľadovcov veľkých ako holubie vajcia. Marta sa dvihla a utekala. Dúfala, že sa niekam schová. No nestihla. Zrazu nevidela žiaden strom. Ani jeden. Akoby sa celý les prepadol pod zem. Premkli ju obavy. Domov nedobehne. Spomenula si na Jolanu. No kým sa stihla obzrieť, hŕba ľadových rán ju bolestivo zasiahla do ramien i do hlavy. Ako podťatá padla na zem, rukami si bezmocne zakryla tvár a vykríkla.
       Otvorila oči. Zmätene tápala v tme a nevedela si spomenúť kde je. Srdce jej splašene búšilo. A kým sa upokojilo a prestalo súťažiť s tikajúcimi kukučkovými hodinami na stene, došlo jej, že nie je na letnej lúke, nesvieti slnko, nepadá ľadovec, nehrá sa s Jolanou, nie je sloboda, a že to, čo práve prežila, bol len krásny sen.
       Opäť privrela oči v zúfalej snahe privolať všetko späť, no jej myseľ už blúdila po iných chodníčkoch. Zlostila sa na seba, mala by spať. Čaká ju toľko roboty a ešte aj tie zákopy! Aj keď práve tie, jej dávali aspoň trochu voľnosti. V predstavách sa jej vynorila chlapčenská tvár s pravidelnými črtami, sivými očami a strapatými svetlohnedými vlasmi.
       Pišta, vzdychla by nad tým menom hoci aj nahlas, ale nemohla. V posteliach i na zemi spalo okrem nej, ďalších osem ľudí. Jej rodičia, traja bratia, dve sestry a ten Nemec! Prečo ho nestrčili do zadnej izby, kde sú ďalší štyria vojaci?! Vraj sa tam nebudú tlačiť, že do tejto väčšej sa skôr pomestia! Nik nevyriekol ani slovko protestu. V časoch vojny, keď je celá krajina, ich dedina a každý dom prepchatý nepriateľským vojskom, platia jedine pravidlá toho, kto má zbrane a moc.
       Zamechrila sa. Pod hrubou duchnou, prepchatou husím perím, jej už bolo prihorúco. Odkryť sa nemohla. V posteli spala vedno s oboma sestrami a potom..., potom tu bol on. Nepočula ho chrápať. Iste na ňu opäť civie. Priam to cítila, ako žeravé železo na koži, že i on je hore a premýšľa, ako by sa k nej dostal.
       Zakaždým ju očumuje, keď môže. Zasratý Nemec! Furt sa pritmolí, ticho, nenápadne a už je jej za chrbtom. Keď prikladá do pece, keď nesie prasatám, keď dojí kravy, keď čistí kone, alebo, keď sa umýva. Nemôže ostať sama, neustále sa obzerá, lebo nikdy nevie, kedy sa kdekoľvek zjaví ako jej tieň. Ak by pred ním vyliezla na strom, o chvíľku by sedel na druhom konári!
Telo skropené potom ju svrbelo. Veď už piaty deň pracuje na zákopoch spolu s ostatnými. Túžila po čistej vode. Prebrodila by Zlatník aj Dolný potok, keby mohla, skočila by hádam aj do Hornádu, aby sa očistila. Lenže už bola neskorá jeseň, studená a daždivá. Ak by nezomrela od chladu, tak iste od hanby, lebo po Kluknave sa motali vojaci. Najskôr maďarskí a teraz aj nemeckí.
       Začula jemný štebot vtáčat. Bude svitať. Náhle jej skrútilo v črevách a vedela, že dlhšie čakať nemôže. Ako ťapkala von z izby, ktosi zachrápal. Spí, pomyslela si s úľavou a potichu za sebou privrela dvere.
       S ľahkými nohami sa vracala z dvora späť do ticha domu. Prechádzala kuchyňou, zavadila pohľadom o pec, vedro s vodou a v tom okamihu sa rozhodla. Sklonila sa k debničke s naštiepaným drevom a vysušenými kukuričnými listami a vopchala ich do pece. Škrtla zápalkou.
       Nedočkavá strčila prst do zohrievajúcej sa vody. Zatiaľ len vlažná, pomyslela si. No dlhšie už čakať nemôže. O chvíľu sa ozve kohút a všetkých pobudí. Preliala vodu do lavóra, vytiahla ľanový uterák, mydlo uvarené doma z bravčových kostí, rozopla si gombíky pri krku a stiahla košeľu z pliec.
       Bolo to ako znovuzrodenie, ako opätovný krst, môcť si namočiť tvár, ruky, prsia. Hlavne tie už dávno nepocítili radosť očisty. Spomenula si na nedávne letá, keď sa s ostatnými deťmi bláznili v Hornáde. Chlapci sa odvážne ponárali pod hladinu, dievčatá v košieľkach a spodných sukniach si len opatrne máčali nohy a ruky. Chlapcom sa to málilo, nejednu schmatli, ošpliechali, či rovno strčili do vody. Potom ich priam hltali očami. Vtedy sa jej nepáčilo, keď sa jej voda dostala do očí, či keď jej zmáčali vlasy. Dnes by za to dala aj vrkoč, keby sa tak mohla namočiť celá. Zo zamyslenia ju vytrhol pukot dreva. Otočila sa k peci a zmeravela. Skôr ucítila, než uvidela postavu opretú o stenu povedľa dverí do izby. Dúfala, že ju len klamú zmysly. No tieň sa pohol a vykročil k nej.
       „Wunderschön!“ započula ešte, keď vybehla von na dvor.
       Nočná tma sa trhala. Z dvorov sa krikom ohlášali kohúty. Kluknava sa prebúdzala. Trasúcimi rukami si vytiahla rukávy na plecia a zapínala gombíky. Na bosých nohách pocítila chlad. Zazmätkovala. Otočila sa, že vbehne späť do domu, do izby k rodičom a súrodencom. No vo dverách už stál on. Nemčúr. Nemčúr Richard so samopalom cez rameno. Škeril sa od ucha k uchu. Ustupovala a zastala, až keď sa zadkom oprela o dvere vojenského nákladiaka, čo im parkoval na dvore. Ani nepremýšľala, len nahmatala kľučku, otvorila a vyskočila po schodíkoch do kabíny auta. Nahla sa a zabuchla dvere. Hupla na tvrdé sedadlo. Ozval sa ohlušujúci rykot, keď nohou zavadila o trúbu. „Tuuuuuuuuuuuuuuuut!“
       Na dvor vybehli Nemci, čo spali v zadnej izbe, jej rodičia, súrodenci, dokonca aj najmladší Janík a Hanička. Všetci rozospatí s nechápavými pohľadmi, polooblečení. Nemci len v akýchsi krátkych zelených gatiach. Keď zbadali Martu sedieť v kabíne ich auta, napäté pohľady zmäkli a začali sa smiať. Richard nie. Priskočil k nákladiaku, bleskovo otvoril dvere, strhol si samopal z ramena a s hrozivým výrazom na ňu vyštekol: „Tuuuuut! Ty kaput!“
       Marta, trasúc sa na tele od strachu i od zimy, vytriešťala oči na hlaveň zbrane, ktorou na ňu mieril a mysľou jej blúdila zmätená otázka: „Ako sa, preboha živého, dostala do tejto šlamastiky?!“

       Ráno napokon zbehlo ako mnohé iné predtým. Nemci sa šli najesť do vojenskej kuchyne v kaštieli a rodina sa upokojila. Mama mlčala, aj otec radšej zhltol výčitky. Veď čo by jej mal povedať? Keby nebolo tých Nemcov, keby nebolo tej vojny, nič by sa z toho nestalo. Ale všetko je. A treba sa prispôsobiť. Ešteže dievčaťu aspoň za kopanie zákopov zaplatia. Bude na chleba a možno, že aj čosi ušetria.
       Len čo sa dedinou rozoznel zvuk hlásnikovho bubna, Marta vybehla z chalupy, aby sa na križovatke do Richnavy pripojila k ostatným. Odtiaľ stúpali hore na Petrovu hôrku. Chlapi brali so sebou čakany a dievčatá lopaty. Jolana tam už čakala a vedľa nej postávali Pišta, čo vedno s ňou kopal, a tiež Ďuri, ktorý bol vo dvojici s Martou.
       Marte až poskočilo srdce, keď zazrela Pištovu strapatú šticu. Och, keby tak vedel, ako naňho často myslí. Ale dobre, že nevie. Čo keď o ňu nestojí? Možno sa mu páči viac Jolana, keď spolu pracujú. Hoci majú obe šestnásť, Jolana už vyzerá ako hotová žena. Vyššia, plnšia, vždy vysmiata, ako keby ju nič, ani len vojna netrápila. Ak sa jej pýtajú, čo je vždy taká veselá, len mykne plecom: „Čo sa ja budem dopredu trápiť? Čo má prísť, to príde. Pre dušu je lepšie čakať.“
        „Dobré už bolo!“ krútia iní hlavami, ale ona sa len usmeje. „Keď už raz bolo, tak bude znova.“
       Chlapci sa okolo nej radi krútia, pretože na veselú tváričku je vždy krajší pohľad. A možno aj Pištovi vyhovuje, že je pri zákopoch práve s utáranou Jolanou. Nech bolo ako bolo, kopanie zákopov všetkých akosi zbližovalo. Stretávali sa, spoločne trávili deň, často zaznel i smiech. I teraz kráčali so spevom, ako každý deň. Keď došli k zákopom, mladí muži sa chytili čakanov a dievčatá lopát. Ruky, chrbty i šije z toho boleli, ale dostali zaplatené. Pre mnohých to boli prvé zarobené peniaze.
        „Marta, a ty si čo kúpiš za výplatu?“ vyzvedal Ďuri, keď na chvíľku ustal a oprel sa o čakan.
       Mykla plecom. „Čo by som si? Nič. Všetko dám našim. Ako môj brat Kubo. Robí vo fabrike v Krompachoch, ale vrecká má prázdne. Výplatu dáva rodičom. Nechá si len na tabak a v deň, keď berú, na jeden pohárik. Ale mne netreba. Nepijem, ani nefajčím. Načo by mi boli peniaze?“
        „A čo ty Pišta?“ zakričal znovu Ďuri. „Aj ty necháš celú výplatu rodičom?“
        „Nechám,“ Pišta viac nepovedal, dokonca ani neprestal dvíhať čakan, akoby si nepotreboval ani na okamih oddýchnuť. Bohvie, prečo sa tak usiloval, keď tu Germánov nebolo. Prídu až poobede skontrolovať, koľko urobili. Ale Pišta bol taký. Tichý, poctivý a pracovitý. Málokedy sa pripojil k zábave, všetko rozumom zvažoval a keď nemal čo povedať, tak mlčal. Nebola s ním veľká zábava.
        „Pišta a nechceš sa vymeniť? Ja pôjdem k Jolane a ty ku Marte,“ navrhol Ďuri.
       Marta spozornela. Po ničom inom netúžila, len byť v jeho blízkosti.
        „Nedbám,“ mykol Pišta plecom a hneď ju schladilo. On nedbá! Nemohol povedať, niečo iné? Trebárs, že sa rád vymení? Alebo len prikývnuť? Čokoľvek. Ale nie. On nedbá! Čertila sa v duchu a obrátila sa chlapcom chrbtom. Zahľadela sa do doliny na učupené biele domčeky so slamenými strechami. Z tej diaľky vyzerala Kluknava taká čistá, pokojná a tichá. Stačilo vyjsť na kopec a zrazu tú nemeckú špinu, ktorou je dedina prelezená, nevidno.
       Odtrhla oči od údolia a dlhočizných zákopov, čo sa tiahli ako had až k Richnave. Zovrela rúčku lopaty. Keď sa Pišta priblížil, snažila sa naň nehľadieť. Cítila, ako jej červeň zaplavuje líca, ale nepovedala nič. Ani on. Ďalej robili spolu, no mlčky a bez prestávky. Zatiaľ čo ostatní žartovali, prekárali sa a vyspevovali, oni nie. Ďuri sa aj smial a zakričal, či nechcú metál za robotu. Pišta sa až vtedy vystrel, oprel o porisko a zachmúrene civel na Ďuriho.
        „Čo sa ti nepáči? Veď ťa pochválil. Pozri na nich. Nevykopali skoro nič,“ ozvala sa Marta.
        „Veď práve. Urobili viac ako my,“ vyhlásil Pišta záhadne.
       Zavrtela nechápavo hlavou.
        „Martuška, veď kopeme pre Nemcov. A keď nás prídu oslobodiť, tak z týchto zákopov budú strieľať, “ akoby udelil výčitku vlastnej snahe. No to si teraz Marta nevšímala. Ako jej to povedal? Martuška? Po tom nežnom oslovení sa až rozochvela a túžila po dotyku.
        „Kto nás oslobodí?“ opýtala sa napokon a sama sa pri tej otázke cítila hlúpo.
        „No kto asi? Rusi. Možno aj partizáni. No hlavne Rusi Nemcov ženú. Domovinu si už oslobodili. Teraz sa nezastavia, kým nepadne i Berlín. Až potom bude koniec vojny.“
        „Ale ja som počula, že Rusi sú hrozní. Rabujú, okrádajú, ešte aj slamu spod hoviadok vytiahnu a dievčatá... dievčatá sa musia mať pred nimi na pozore. Lepšie, keď sa navlečú do starých handár a zamažú tvár masťou so sadzami, aby vyzerali ako cigánky alebo ako stareny.“
        „A Nemci, tí u vás, tí sú akí? Ako hľadia na teba a na mamu?“
       Mykla plecom. „Dnes ma jeden išiel zastreliť.“
       Pišta nepovedal nič. Zazrela, ako mu cuklo okom a zovrel porisko tuho, až mu zbordoveli hánky. Sklonil hlavu a kopal do zeme silou, žeby hádam aj kameň napoly rozťal. V ten deň už neprevraveli ani slova. Vykopali viac, ako ostatní. Pyšní však neboli. Nebolo na čo.

       Prešla jeseň, nastúpila zima a zanedlho Kluknavčania slávili Viliju. Inokedy veselý sviatok, plný nádeje, veď sa narodil Kristus, spasiteľ, sa zmenil na čisté zúfalstvo. Iste sa mnohí Pána Boha i Krista pýtali, začo toľká poroba a trápenie. Prečo treba živoriť a neustále sa strachom triasť o seba, blízkych? Čo ešte musia zniesť, koľko vytrpieť a kedy už bude koniec toľkému súženiu? Poniektorí už strácali aj vieru, hoci navonok to nik nepriznal. Dupot vojenských čižiem po rodnej dedine, zatemnené okná, chudobný stôl, strach a dusno. Taká bola vojnová Vilija.
       Kostol bol plný. Miesil sa v ňom pocit slávnosti s napätím, čo prinesú ďalšie dni. Každý už dlho počúval zatiaľ síce ešte vzdialené, no každým dňom bližšie dunenie kanónov. Zvesti prichádzali z každej strany. Občas plné nádeje, inokedy desu, ba až šialenstva. Vraj niektorí ruskí vojaci majú len jedno oko uprostred čela. Že si obrusujú zuby pilníkmi, aby poľahky prehryzli hrdlá dievčatám, čo im odmietajú byť po vôli. Dočkajú sa živí a zdraví konca? Na tom istom mieste, v jednom svätostánku maďarskí i nemeckí katolíci klonili zbožne hlavy, drmolili modlitby za víťazstvo svojich zbraní a tí slovenskí za porážku Nemcov i Maďarov.
       Marta stála vpredu pred oltárom s dievčatami, no zmysel farárových slov jej unikal. Ťažko sa vedela sústrediť, keď si pomyslela, že to môžu byť posledné Vianoce, čo vidí otca, bratov, či Pištu. Po dedine sa šuškalo, že odvedú na front všetkých chlapov a chlapcov. Najskôr že všetkých, čo už mali šestnásť rokov, včera sa už vravelo, že aj mladších, i trinásťročných. Obzrela sa, pohľadom pátrala po Pištovi, ale zachytila len napätú Richardovu tvár. Keď sa im stretli pohľady, v očiach mu zaiskrilo a kútiky pier sa mu rozšírili do úsmevu. Radšej sa prežehnala. Či vôbec niekedy ten Nemec tušil, že sa raz ocitne kdesi v tejto dedine uprostred hôr? A možno sa ani smrti nebojí, keď sa tak usmieva. Veď je vojak. Vycvičili ho, že v boji za víťazstvo nemá šanovať ani vlastný život.

       Po Viliji sa dni najskôr vliekli. No vzápätí sa to zmenilo a valili sa ako riava, plné udalostí, čo vstupovali do životov stovkám a tisícom, ktorí túto vojnu nechceli, no museli ju strpieť. Od Krompách a Richnavy znela paľba z mínometov i kanónov a šírili sa zvesti, že sa blížia tanky. Čochvíľa prídu aj tu a ak Nemci predtým neodídu, Kluknava sa zmení na bojisko, čo naplní cintoríny a zmení domovy na ruiny. Už nič nebude ako predtým. Nikdy. A potom prišiel ten rozkaz. Nemecký rozkaz. Že všetci chlapi musia do armády. Niektorí radšej utiekli do hôr. Aj z Kluknavy, aj z Richnavy. Nemci zúrili a vyhrážali sa, že obe dediny vypália. Tých chlapov, čo ich poslúchli, naložili do vagónov. Nik netušil, kam idú.
       Martin otec, našťastie, ostal doma. Azda pre tú dengľavú nohu, že kríval, ho neodviedli. Teraz všetci sedeli v pivnici. Nanosili si tam jedlo, vodu i periny. Každý v dedine tak urobil. Zem už nebola bezpečné miesto pre život, stiahli sa pod ňu.
       Marta upierala oči do tmy narúšanej plameňom sviečky a čakala, kým prejde deň, potom noc, kým utíchne paľba, nemecké povely, štekot psov, výkriky, stony a potom ďalší deň. Hodiny sa ubíjajúco vliekli. Ktovie, ako toto skončí. Trpko sa usmiala. Čo robí a čo si myslí teraz Jolana? Či stále dúfa v dobré? Ak dožijú a vylezú z tejto odpornej tmy, potom sa jej opýta. Pomyslela aj na Pištu. Na jeho posledné zbohom spojené s prvým bozkom, čo jej vtlačil na pery tak úprimne a nástojčivo, že tým povedal viac, než vyjavia tisíce slov. Ale čo ak ten bozk bol prvý i posledný? Plačom by si uľavila, ale to nechcela. Nemôže znepokojovať súrodencov. Ktovie, koľko toho ešte znesú. Kedy tomu príde koniec? Z pivnice vychádzal len otec, aby skontroloval dom a opatril kravy i zvyšný statok.
       Ani ďalší deň, keď do Kluknavy prišli Rusi, nebol pokojnejší. Práve naopak. Streľba neustávala. Nemci sa nechceli vzdať len tak ľahko, zúrivo bránili svoje pozície a keď museli ustúpiť, nechali za sebou horiacu Richnavu. Ktovie, či domy pálil aj Richard. Čo s ním bude, ak prežije a vráti sa do Nemecka? Bude raz hrdo rozprávať svojim deťom, ako sa ho ľudia báli a on ničil ich domovy? Ako strieľal do tých, čo chceli pokojný život? Najradšej by mu to všetko vykričala a napľula do tváre. Vlastne nie, toto nie. Celkom jej postačí, ak ho už v živote nebude vidieť!

       Keď sa s treskotom roztvorili dvierka, do pivnice strčil hlavu vojak s otázkou: „Germánov ňet?“
       V tej chvíli všetci vedeli, že sa život mení. Len netušili, ako ich tieto zmeny zasiahnu. Privykali na svetlo, čo prúdilo priestorom, sliepňali na zarasteného Rusa i hlaveň samopalu, ktorým na nich mieril a snažili sa upokojiť.
       Už bude dobre, šepkalo im srdce. Opatrne, treba byť ostražitý, upozorňoval ich rozum.
       Prvý sa spamätal otec. Podišiel k vojakovi a vystrel obe ruky, akoby ho chcel objať: „Nie. Tu Germanov ňet! Vitajte!“
       Vojak šibol pohľadom po vystrašených tvárach, no s otcom si do náruče nepadli. Len mu chytil ľavačku a odopol z nej hodinky. Otec ostal prekvapený, ale nezmohol sa na odpor. „Spasiba,“ povedal vojak a zmizol.
       Otec nič nenamietal, iba hlesol: „Idem von.“
       Marta sa šuchla po schodíkoch za ním. Vyšli na dvor. Slnka i tak nikde. Obloha sivastá. Vzduch páchol spáleninou. Ulicami tiahli Richnavčania. Na chrbtoch batohy, v náručiach malé deti, v očiach bezbrannosť a prázdnotu.
        „Treba im pomôcť,“ šepla Marta a chcela sa im rozbehnúť naproti.
        „Martuška,“ začula zrazu známy hlas. Poskočilo jej srdce. Otočila sa.
        „Pišta!“ vyhŕkla a vrhla sa mu do objatia. „Ale ako...ako si sa dostal domov?“
        „Ušiel som. Skoro všetci zutekali. Z vlaku, keď stál.“
       Viac nehovoril nič. Len ju stískal, objímal...

čitateľov: 834