Miesto pre Annu
@ :: Poviedky ::
Apr 23 2018, 05:20 (UTC+0) | 
Kaštie¾ v Kluknave |
Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: pravdepodobne rok 1632
Autor: Silvia Bolčová
„Vznešená grófka, môžem vám ponúknuť tieto úžasné koláčiky? To nie je spišské kysnuté cesto. Upiekol ich môj cukrár podľa tajného talianskeho receptu, ktorý získal priamo vo Florencii! Sú také jemné, že ani hrýzť netreba. To si len tak vložíte kúsok na váš vznešený jazýček, privriete ústočká a počkáte, až sa samé rozplynú. Sú sladučké, čo isto dokážu oceniť len ľudia s citom pre lahodné chute. Z håbky duše cítim, že takú dobrotu si zamilujete, pretože, a to by som rád zdôraznil, vaša povesť vás predchádza a každý vie, že ste ženou vycibreného vkusu.“
Bože, tie frázy si musel ten hlupák nacvičovať dobrý týždeň! Možno si prizval na pomoc aj pisárov, kronikárov, majstrov slova, alebo po nociach rozmýšľal, ako usporiadať vety, po ktorých každá prostoduchá žena urobí hlboký predklon, až jej vidieť vyduté prsia stiahnuté korzetom. Potom otvorí ústa a nechá si do nich z pestovaných rúk navoňaného šľachtica vložiť kúsok koláčika, privrie viečka a vylúdi tajomný úsmev, až sa tomu chlapíkovi navalí krv do nohavíc. Ešteže tu máme tie lesy! A migrénu! Migréna je dobrá vec. Patrí k pánom ako hnojisko ku kravínu a nevidieť ju. Stačí si priložiť ruku na čelo, tváriť sa, že na vás idú mdloby a každý muž to musí rešpektovať. Vystrúha pitoresknú poklonu, že mu je to nesmierne ľúto a v duchu nadávajúc sa stiahne do ústrania. Jednoducho, ak žena povie, že sa necíti dobre, musí ju nechať tak!
Hľadela som z okna koča a či som chcela, či nie, opäť sa v mojej mysli vynárali spomienky na toho… Radšej mu ani meno nepoviem, nikdy som ho nemala rada. A tlačí sa k nám stále viac a viac. Pamätám si, ešte keď sme boli deťmi a tiež k nám prišli na návštevu až zo severného Spiša, šli sme sa prejsť Kluknavou do Ovčej dolinky, aby videl miesto, kde sa vraj kedysi prepadol kostol. To je taká povesť a podľa nej odtiaľ občas počuť spod zeme zvony. Tak sme sa tam vybrali. Vtedy ako chlapec mal aspoň zmysel pre zábavu a dobrodružstvo. Utiekli sme lokajovi, čo nás sprevádzal a skryli sme sa do kríkov. Keď lokaj zdesený, že nás stratil, bežal do kaštieľa po pomoc, vybrali sme sa do Ovčej dolinky sami. Vravel mi, ako sa učí šermovať. Vraj zatiaľ len cvičnou zbraňou, že mu jeho apá zaplatil toho najlepšieho učiteľa a do roka už bude mať šabľu skutočnú, ba možno aj rapír. A ako sa nadchýnal svojou statočnosťou, od dediny za nami dobehol akýsi pes. Taký bundáš s dlhou polepenou srsťou, ani oči mu nebolo poriadne vidieť. Mladý pán, či vlastne ešte len chlapec, si už vtedy potrpel na parfumy. A viete, čo sa stalo? Pes k nemu pribehol, zavetril a skočil mu na nohu. Objal ho prednými labami a robil také tie smiešne pohyby, ako keď chce nakryť suku. Odvaha, ktorou sa len pred chvíľkou mladý pán hrdil, ho náhle opustila a kričal na raty, zatiaľ čo ja som sa smiala. Takto nás našli sluhovia z kaštieľa, pretože lokaj ich zburcoval všetkých, ba vybehli von aj naši rodičia na koňoch. Ešteže ten pes stihol ujsť, inak by bolo po ňom. A mladý pán potom z toho niekoľko dní koktal. Teraz už nekokce, ale psov vraj stále nemá rád.
Vivat migréna! A cane non magno saepe tenetur aper!
Koleso koča narazilo na dáky kameň, poriadne to mnou heglo a vyrušilo zo spomienok. Z okna som hľadela na hlinené domy pokryté slamou, na ľudí, čo uhýbali z cesty na kraj a hlboko sa klonili, a pritom som mala chuť zakričať na kočiša, nech postojí, že sa chcem s nimi porozprávať, počuť, vedieť, ako žijú a možno sa im aj vyžalovať so svojim trápením. To by mi však mama nikdy neodpustila. Už sa mi neraz vyhrážala, že ak tie výlety do lesov nenechám tak, pošle ma na naše panstvo do Trenčína, alebo kamkoľvek inam, kde sa nebudem môcť potulovať ako divá žienka. Hnevala sa, že napriek dobrým školám a vzdelaniu, snahám svetských i cirkevných učiteľov, som ostala stále nespútaná.
Opustili sme kaštieľ i Kluknavu a vzduch na lúkach Vilče sa dýchal akosi slobodnejšie. Tento kúsok zeme som milovala. Moja duša tu ožila a dostala krídla. Zvykla som požiadať kočiša, aby si šiel po svojom a vrátil sa po mňa za súmraku. Takto osamote, uprostred prírody sa mi stávalo, že sa ku mne prihováral les, stromy šumeli vlastnou rečou, vtáci sa trilkovaním radovali zo života, pramienky a potôčiky mi dodávali vieru, že aj malá kvapka v spojení so silou priateľov môže prejsť cestu od bystriny až po mohutnú rieku a nekonečné more. V takú chvíľu som mala chuť tancovať. Nie ako na báloch, žiadne štvorylky či nacvičené figúry, ale len tak sa krútiť so zdvihnutými rukami, s úsmevom a radosťou. Bez myšlienok na panské mravy, bez pretvárky, bez očakávaného predstierania záujmu o novinky zo šľachtických dvorov, bez toho, aby som si musela dávať pozor na každé slovo i krok. Túto samotu som milovala.
Práve vo chvíli, keď som myslela na všetko to krásne a príjemné, zbadala som na okraji cesty mrzáčku. Kráčala sama, či skôr sa kývala zo strany na stranu a vychudnutými rukami zvierala palicu, bez ktorej by sa azda ani nevedela pohnúť. Mala len špinavé šaty, ba skôr handry, ktoré kedysi šatami boli, z tváre jej vystupovali lícne kosti a v očiach sa zjavil strach, ako ma zbadala. Vari som niekedy chcela, aby sa ma ľudia báli? Ktovie, kam sa vlečie a prečo práve tadiaľ. Ak by padla, možno by ju našli až o niekoľko dní. Iné cesty by si mala vyberať. Iba ak by to bola čudáčka, čo verí na dedinské povery. Nakoniec, prečo nie? Ostáva jej niečo iné, ako dúfať v zázrak?
Mnohí hovoria, že tunajší prameň má liečivú moc. Najmä bylinkárky a pastieri, čo rokmi prežitými v tieňoch lesov i na zlatistých stráňach začali rozumieť tajnej reči vody, slnka, vetra i zeme. Ale zázračný prameň tuto? Tak blízko dediny? Prečo? Zázrak je božský zámer a ten mi chýbal. Za túto myšlienku by ma isto v škole náš bakalár pochválil, ale na to ani netreba učiteľa, aby to človek vedel. A starena, čo sa tu teraz plahočí, má len planú vieru, ktorá je tým jediným, čo jej ešte ostalo.
„Kočiš! Zastav!“
Dupot kopýt stíchol, zavàzgali dvere koča, čižmami som vhupla na tvrdé blato.
„Za súmraku prídeš k prameňu. Ale v dedine sa neukazuj, nech v kaštieli nevedia, že som tu tak ostala.“
„Áno, pani,“ kočiš sa uklonil, nič nenamietal, dobre ma poznal. Popohnal kone a už ho nebolo.
Takto som sa cítila najlepšie. Moje rovesníčky sa bránili samote zubami nechtami. Báli sa jej. Nebolo mi jasné, prečo. Nemali povinnosti, nemali núdzu o nič. V porovnaní s mrzáčkou, ktorú som videla, ale naraz mi zmizla z dohľadu, mali všetko, čo človek k životu potrebuje. Ba oveľa viac. No prázdna duša akoby zvnútra nahlodávala sama seba. Možno sa desili práve toho, že v tichu, keď neznie hudba ani hlúpa zdvorilá konverzácia, oveľa viac vystúpi do pozornosti vnútorná prázdnota. Preto je ticho pre prázdnych nevýslovným trápením. No mne sa tu, uprostred Božej prírody, darilo rozjímať oveľa ľahšie ako doma či v kostole. Pravda, bola som opatrná, aby som si nepostrapatila vlasy či nenatrhla šaty alebo plášť o konáre, aby som sa pred rodičmi ničím neprezradila. Za nič na svete som sa nechcela pripraviť o túto možnosť – aspoň na chvíľu môcť byť sebou, byť takou, akou sa cítim ja, nie takou, ako odo mňa svet očakáva, aby som bola. S radosťou som sa dotýkala konárov a privoniavala ku kvetom. Kráčala som, nevediac ako dlho, až kým moju pozornosť neupútal príjemný zvuk zurčiaceho potôčika. Blížila som sa k prameňu, o ktorom ľudia vravia, že je liečivý. Na okolitých kríkoch som videla rozvešané časti odevov, ktoré tu nechali mrzáci, opustení a chorí ľudia ako obetu za svoje uzdravenie, či za milosť, v ktorú dúfali. Ktovie, koľkými slzami zbrázdili svoju cestu – nie iba v tomto lese, ale na svojej životnej púti. A čo ich sem viedlo? To, že počuli o prameni od iných? Bola to viera, ktorá ich uzdravila, alebo je prameň skutočne čarovný? Nevedela som, čo si myslieť. Možno to spolu súvisí. Viera v človeku znásobená zázrakom prírody. Asi všetko, čo je dobré, vzniká spojením dvoch vecí. Lebo darmo na stromoch kvitnú kvety, strom zarodí až vtedy, keď ho včely oplodnia. A možno k uzdraveniu nestačí iba voda z prameňa, ale aj vnútorná viera v uzdravenie. Nedokázala som odolať zvedavosti a načrela som vodu do dlaní. Bola svieža a mala zvláštnu, príjemnú chuť. Tak, ako mi stekala ústami a hrdlom, cítila som jej nežný, chladivý a možno i liečivý dotyk.
Pri prameni nebolo nikoho. Veselé, upokojujúce klokotanie vody, šum lístia a pohľad na modrú oblohu, na ktorej sa oblaky preskupovali do nových a nových obrazov, mi ulahodili. Dívala som sa na rastúce obláčiky i na bielych barančekov, miznúcich kdesi v diaľke, až náhle spomedzi nich vytryskla silná žiara. Zalial ma lúč svetla, hýriaci všetkými farbami dúhy. Akoby padol na mňa rovno z neba. No to ešte nebolo všetko. Zvuky lesa prerušil nárek. Zmes nespočetného množstva hlasov plných bolesti. Zdalo sa, že to sa ozývajú muži i ženy, starci i deti, každého niečo bolí a každý prosí o uzdravenie, prosí o pomoc, prosí o zázrak. No okrem mňa tu nebolo nikoho. Srdcervúci nárek sa mi zarezal priamo do srdca. Pocítila som bolesť všetkých, čo v týchto miestach hľadali spásu. Zdesene som lapala po vzduchu. Bála som sa, že ak to neprestane, prídem o rozum. Áno, cítila som všetko, čo gniavilo chudákov, ktorí kedy prešli týmito miestami. Začala som sa modliť.
„Otče náš, ktorý si na nebesiach…“
Ktosi ma vyslyšal a lúč svetla sa rozostúpil, odkryjúc neznámu ženu. Bola staršia, so zahalenou tvárou. Pomaly odhrnula závoj a dívala sa mi rovno do očí. Vedela som, že pohľad veľa prezradí o človeku a i teraz som si bola istá, že neznáma bola múdra žena, vznešená, láskavá a súcitná, hoci pôsobila prísne.
„Prejavila si túžbu pomáhať. Je však tvoja túžba silná, dievča?“
Prečo ma nazýva dievčaťom? Som predsa šľachtičná, prečo ma oslovila tak, akoby som bola jednoduchým človekom? - ozvala sa vo mne pýcha. Áno, musím byť obozretná, lebo pokušenie číha všade. A potom som sa pousmiala vďaka krásnej spomienke na svoje detstvo. Otec bol tým posledným človekom, ktorý ma volal svojim dievčatkom , keď som ešte mala dovolené prejavovať sa slobodne, nie tak ako dnes, keď som sa musela naučiť potláčať, alebo aspoň neukazovať prirodzené túžby svojho srdca.
„Áno,“ odvetila som. „Moja túžba pomáhať je skutočná a je silná a neutícha.“
Oči sa jej rozžiarili: „Vieš, kto som? Už sme sa predsa stretli.“
Mala som ju spoznať? Pravda, jej tvár mi bola povedomá… Ale kde sme sa stretli? Mala červené, v drieku prepásané šaty, zelený závoj a v ruke držala knihu. Bože môj! Už viem!
„Nevideli sme sa. Nie naozaj. No viem, kto si. Vídavam ťa za privretými viečkami, rozprávam sa s tebou v myšlienkach a v modlitbách. Si Anna. Svätá Anna. Matka Bohorodičky.“
„Chodievam k tebe, keď spíš. Nepamätáš si naše stretnutia, no tvoj živý súcit, tvoja láska k ľuďom, to všetko je následkom našich nočných stretnutí. Ak chceš byť užitočná a prispieť k dielu Božiemu, daj ľuďom to, v čom vidia nádej. Posilni ich vieru. Daj na tomto mieste postaviť chrám!“
„Urobím, ako si praješ. Dávam ti svoje slovo.“
Zmizla tak rýchlo, ako sa zjavila. Darmo som si pretierala oči, svätej Anny nebolo. Akoby zastal čas. Hľadela som rozšírenými zreničkami do prázdna a myšlienky odrazu stratili význam. Ostal však pocit, ktorým som presiakla a ten nemožno pomenovať inak, než nadpozemská láska. Prebral ma až chlad, keď sa zmrákalo.
Znova som sedela v koči a snažila som sa pochopiť, čo sa vlastne stalo. Bol to sen? Alebo skutočnosť? Odpoveď neprichádzala. Alebo áno? Opäť som pri ceste zbadala mrzáčku. Kráčala bez palice, ktorú ráno tak kàčovito zvierala. Darmo som si trela oči, či dobre vidím, ale naozaj šla rovno a vzpriamene. Okrem palice jej chýbal rukáv na šatách. Áno, veď oboje isto ostalo pri prameni. Oporu už nepotrebovala a kus rukáva tam určite ponechala na znak obety za dar uzdravenia. Prikázala som zastaviť a vystúpila som.
„Zrána si kráčala ťažko, pomaly, o palici. A teraz si vykračuješ, akoby ti nikdy nič nebolo,“ snažila som sa jej hľadieť priamo do očí, ale nedarilo sa mi. Skláňala hlavu a klopila zrak. Potom však tvár zdvihla a prosto riekla: „Netvárte sa tak prekvapene. Práve vy by ste sa tak nemali tváriť. Nemajte mi za zlé, že to hovorím tak priamo, hoci vo mne vidíte len bedač a vy ste veľkomožná pani. Ale vari vás nepresvedčila tá, ktorá vás nazvala dievčaťom?“
Prameň a jeho uzdravujúca moc sa tak hlboko vryli do mojej mysle, že som už nedokázala myslieť na nič iné. Prítomnosť svätej Anny som cítila, nech už som robila čokoľvek. Dala som jej slovo. A slovo nejde vziať späť. Nevedela som však, ako začať. Nie, nesmiem na to zabudnúť, nesmiem to odkladať. Musím ju mať stále na očiach! Tak som hneď na druhý deň kázala poslať po maliara a požiadala som ho o obraz svätej Anny. Maliar súhlasil. Každý maliar by súhlasil, zárobok mal istý. Len sa mu zdalo čudné, že chcem byť pri tom, keď maľuje, aby si ma dobre vypočul, ako svätica vyzerá. Celé týždne sme stáli nad plátnom, až bol obraz podobný mojim spomienkam. Napokon som bola spokojná. Z obrazu na mňa hľadela ona. Jej pohľad bol živý, až som čakala, že sa mi prihovorí a povedie ma v diele, ktoré mi zverila. Tak som obraz zavesila do svojej izby. Možno som dúfala, že sa mi zase bude prihovárať vo sne, tak, ako to robievala. Ale nebola som schopná zachytiť jej slová, alebo som si na ne ráno už nevedela spomenúť, alebo Anna jednoducho mlčala. Na určité veci človek musí prísť sám. Zrejme tak majú veci väčšiu cenu, ba možno i sám človek stane sa cennejším, ak sa dokáže vo svojom vnútri pohrúžiť tak hlboko do sveta myšlienok, že odtiaľ vynesie na svetlo sveta to, čo má za úlohu nájsť. Ako baník, keď doluje rudu. Loviť myšlienky je náročnejšie, lebo sa niet o čo oprieť. Ale našťastie menej špinavé, ako práca v bani. A menej nebezpečné. Usmievala som sa. Cítila som, že môj život nadobudol nový zmysel. Postaviť kostol. Ale prečo ho stavať v lese? A ako, keď s tým nemám žiadne skúsenosti? Potrebujem pomoc.
Otca sa mi podarilo presvedčiť rýchlo. Súhlasil, ba ani nechcel vedieť dôvod. Bála som sa, že bude vyzvedať, odhovárať ma, ale zdalo sa, že mi rozumie aj bez zbytočných rečí. Lenže hneď potom sa stalo niečo nečakané. Môj obraz svätej Anny zmizol. Večer som sa pred ním modlila a ráno ho jednoducho nebolo. Noc bola pokojná, chýbal iba obraz, nič iné z kaštieľa nezmizlo. Prečo? To mi nedávalo zmysel.
Hneď po raňajkách som nasadla do koča. Dalo sa, teraz sme, našťastie, nemali žiadnu návštevu, ktorá by sa rozplývala nad koláčikmi podľa talianskeho receptu. Túžila som zájsť k prameňu na miesto, kde som bola poverená úlohou priamo z nebies. A len čo sme tam došli, poslala som kočiša preč a zažiadalo sa mi prejsť sa lesom. Len tak, počúvať praskot vetvičiek a hru vánku, čo roztancoval listy na stromoch. Môj príchod očividne vyrušil sojky, ktoré so škrekotom vzlietli. Namočila som vreckovku do vody, utrela som si tvár a zvlažila pery, aby som sa osviežila. Odrazu sa mi zatočila hlava a v hrudi sa voľačo zachvelo, až som takmer zabudla dýchať. Medzi kríkmi som zbadala stratený obraz. Obraz svätej Anny.
Odrazu bolo všetko jasné. Nemohla som dostať jednoznačnejšiu odpoveď. Kládla som si otázky, na ktoré je každá odpoveď mimo ľudského chápania. Rozum ustúpil a uvoľnil cestu srdcu. Zaplavil ma pocit, pri ktorom som padla na kolená a cítila slzy šťastia, ako mi stekajú po lícach. Toto miesto je požehnané. Svoje dielo začnem i dokončím, nech sa deje čokoľvek. Postavím tu kostol, čo poskytne nádej všetkým tým, ktorí ju potrebujú...
Poznámka autorky:
A cane non magno saepe tenetur aper! - latinský výrok – Aj neveľký pes udrží diviaka!
Kostol sv. Anny – v lese medzi obcami Kluknava a Ovčie bol okolo roku 1632 postavený na príkaz grófky Anny Čákiovej - Vešeléniovej (Anna Csáky - Vesselényi). Pôvodne to bola väčšia kaplnka, na kostol ju nechal prestavať gróf Imrich Čáki (Csáky).
|
|
