login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Apr 30, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(235)

vložiť obrázok do galérie

Boží súd

@ :: Poviedky ::     May 08 2018, 05:22 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: rok 1222
Autor: Slavomír Szabó

       „Vraveli, že ak má človek pochybnosti, či jeho rozsudok bude alebo nebude spravodlivý, treba to ponechať na Boží súd,“ chvejúc sa, šepol som do ticha noci.
        „Čo tým mysleli? Že vás zbavujú obvinenia až do chvíle, kým na poslednom súde nezasadne Kristus po pravici Otca? Že on bude tým sudcom, lebo pred ním sa nič neutají?“
       Ležiac vedľa Pirošky som hľadel do jej tváre tak zblízka, až som cítil jej dych. V tej tme som videl iba jej obrysy, a to bolo dobre. Aspoň nezbadala, ako mi pri jej otázke vyhŕkli slzy. Hanbil by som sa plakať pred ženou. I pred vlastnou. Neodpovedal som. Už som radšej nevravel nič. Do domu spod dverí prenikal závan studeného nočného vzduchu. Tiahol na moje bosé nohy. Chladil ich, ofukoval, ale kdesi vo svojom vnútri som celý horel, akoby mi niekto vrazil do hrude kus žeravého železa. Nie, do hrude mi ho nikto nevrazí. Ale...
        „Gejza, ja som taká šťastná! Tak veľmi som sa bála, že ťa už neuvidím! Keď tu prišli kopijníci, aby nám prehľadali dom, chliev i stodolu, myslela som si, že už sudca rozhodol proti tebe. Ale nenašli žiaden lup, lebo kde nič nie je, tam nič nie je. A naraz si sa vrátil. Prosím, rozprávaj mi, ako to vyzerá na hrade? Voviedli vás až dnu? Videl si, ako tam žijú páni? Bála som sa, modlila som sa za teba a bola som vyslyšaná. Už o tom súde nehovorme. Každé zlo sa raz človeku vráti a tá pobehlica určite neostane bez trestu! Povedz mi radšej, ako to vyzerá u pánov v Abaujvári.“
       „Zajtra, prosím, radšej zajtra. Dnešný deň mi z pamäte nevymaže nikto. Teraz spime,“ rýchlo som ukončil rozhovor a otočil sa na bok, chrbtom k Piroške. Cítil som, ako ma objala, ako sa pritúlila, ale radšej som sa tváril, že som usnul. No pravda je iná. Celú noc som takmer nezažmúril oko. A ak, tak vždy len na krátku chvíľu, čo netrvala dlhšie ako pár nádychov. I tak sa mi prisnil sen. Horel som v plameňoch s pohľadom upreným na kríž a okolo mňa stál rad zámožných pánov. Rátali peniaze, moja bolesť a krik sa ich nijako nedotýkali.

       Svitalo. Hviezdy sa už stratili v blednúcej oblohe, tma ustúpila prvým lúčom, čo sa drali spoza Slanských vrchov ešte skôr, než odtiaľ vystúpil jasný slnečný kotúč a zalial krajinu ostrým svetlom. Ponad slamené strechy našich domovov preletel kŕdeľ divých holubov, rybári sa chystali, že pôjdu k Hornádu skontrolovať siete, pastieri otvárali chlievy i maštale a odkiaľsi kikiríkal kohút tak nahlas, akoby to bolo priamo v mojej hlave. Richtár nás však zvolal všetkých pred svoj dom, že ešte skôr, než sa pustíme do práce, musí zvestovať dôležitú novinu. Stáli sme tam pred ním, upieralo sa naň pár desiatok párov očí, len Štefan a ja sme hľadeli do zeme.
       „Všetci viete, že pán Merth, veľavážený komes Vizsolyskej stolice, nás viní z okradnutia svojej služobnej. Keby tu siahala jeho moc, vinníci už dávno visia. Ale jeho moc tu nesiaha. Preto požiadal komesa Abovskej stolice Martinusa, aby učinil spravodlivosti zadosť. Včera jeho dvorný sudca Bedech načúval ako okradnutej slúžke, tak aj Gejzovi a Štefanovi, ktorých označila za zlodejov. Keďže Gejza i Štefan to popierajú a peniaze sa u nich nenašli, sudca sa rozhodol, že pravdu objasní až Boží súd.“
       „Výborne!“ Piroška, hoc by si to nikdy inokedy pred richtárom nedovolila, teraz radostne poskočila a hľadela na mňa so širokým úsmevom. Avšak pohľad richtára, ktorým si ju premeral, bol celkom iný.
       „Mlč, žena! Tušíš vôbec, o čom hovorím?“
       Nik iný sa neradoval, nik nekričal na slávu súdnej spravodlivosti, pár ľudí sa prežehnalo a Piroška začala chápať, že nevie všetko.
       „Gejza a Štefan musia odísť do Varadína a musia tam prísť do štyroch dní. Ak tam včas nedorazia, sú vinní a trest ich neminie. Ak to stihnú, musia podstúpiť Boží súd podľa zákona svätého Ladislava. To znamená, že pred zrakom kňaza a ľudu ponesú v rukách žeravé železo. Ak ich spáli tak, že na následky zomrú, je koniec. Ak ich popáli, ale nezomrú, budú ich sledovať, ako sa im zranenie hojí, či je k nim Boh aspoň trochu milostivý a podľa toho rozhodnú o vine či nevine. Ak ich však žeravé železo nespáli, ba ani nepopáli, Božie milosrdenstvo bude znakom ich úplnej neviny.“
       Piroška spadla na zem. Zamdlela. Pribehol som k nej a vzal ju do náruče. Z dlhých čiernych vlasov jej kvapkala voda premiešaná s blatom cesty. Náhlil som sa domov, zatiaľ čo sa ostatní prizerali, modlili, či len nemo stáli, akoby sa potrebovali vyrovnať s myšlienkou, že o našej vine či nevine môže vlastne rozhodnúť len boží zázrak. Zázrakom by bolo, ak by sme sa vôbec dostali do Varadína do štyroch dní.

       Ťažko je na cestách človeku, ktorý doposiaľ ani neopustil chotár vlastnej dediny. Kadiaľ sa vlastne ide do Varadína? Veľkou Abovou cestou? Tá sa Ždane skoro dotýka, ale ktorým smerom? Tam, odkiaľ prichádzajú kupci so soľou? A až dôjdeme k Solivaru, ako ďalej? Alebo ísť presne opačne? Ak aj zapriahneme do voza vola, cesta by nám trvala možno dvadsať dní, možno i viac. Nie sú to všetko iba panské výmysly, aby nás odsúdili za to, čo nám nemôžu dokázať? Aj od pána komesa Mertha musí prísť do Varadína jeho človek v rovnakom čase. Ak by sme prišli včas my, ale Merthov človek nie, značilo by to našu nevinu. Lenže jeho určite už vyslali na rýchlom koni a kôň je hotový majetok. Kto by nám zveril kone? Richtár.
       Richtár nám zohnal tri kone. Pre Štefana, toho chlapa, čo by mi mohol byť otcom a nikdy nič zlého neurobil, no tiež i pre mňa. A tretieho pre nejakého Kolomana, muža, ktorý pôjde s nami, aby nám ukázal cestu. Dovedie nás až do Varadína a tam vyčká, ako Boží súd dopadne, aby sa mohol vrátiť a všetko zvestovať. Neviem, prečo to richtár robí. Isto ho nedokáže zaplatiť. Zadlží sa? Alebo je v tom niečo viac? Možno priateľstvo z detstva, protislužba, ale to je vlastne jedno. S koňmi a s Kolomanom nám svitla nádej, že do Varadína dorazíme včas, aby sme našu vinu vyvrátili. Ako? Len zázrakom.

       Cesta vraj ubiehala dobre. To som nevedel posúdiť. Vody v riekach bolo pomenej ako inokedy, párkrát sme mohli použiť i brody, čo nie sú vždy priechodné a vraj sme tým dosť ušetrili. Koloman sa ukázal ako znalý sprievodca. Bol to chlap, čo o sebe veľa nehovorí a ja som sa ho nechcel pýtať. Strach mi spútal myseľ tak mocne, že ma nezaujímalo nič. Inokedy by som hľadel na kraj, na dediny, mestá, na všetko, aby som o tom mohol rozprávať Piroške. Teraz som sledoval iba zadok Kolomanovho koňa a Štefan bol na tom podobne. Celý čas sa modlil. Iba raz, keď sme prechádzali akýmsi nekonečne dlhým a čiernym lesom, povzdychol si, ako by bolo dobre, keby nás prepadli zbojníci. Na cti by sme nestratili, lebo sme sa do Varadína vybrali. No zomreli by sme menej bolestivou smrťou.
       „Ver v Boha!“ skríkol mu vtedy Koloman zblízka do tváre a ďalšie Štefanove mlčanie bolo len nemou obžalobou nespravodlivosti, ktorú cítil.

       „Keby ste boli šľachtici, či aspoň slúžni v zbroji, mali by ste to o niečo ľahšie,“ rozrečnil sa Koloman, keď sme večer zastali pri nejakom potoku, napojili kone a priviazali ich o stromy tak, aby sa mohli napásť. Lúka bola mokrá, hľadali sme suché miesto a potom z kresadla vyšlo pár iskier, čo zažali oheň. Sedeli sme vedľa seba, nasávali teplo plameňov a žuli ražné zrno, čo nám naložili v Ždani do mecha, nech máme čo jesť. Aj pár jabĺk, no tých pomenej a Koloman každému urezal kúsok nasoleného sušeného mäsa.
       „Prečo by sme to mali ľahšie?“ spýtal som sa len preto, lebo túto otázku očakával.
       „Boží súd by bol súbojom na meče. Kto vyhrá, je nevinný. Kto prehrá, toho Boh označil za vinníka.“
       „To by som bojoval s tou slúžkou, čo niesla pánove peniaze?“ pokýval som neveriacky hlavou.
       „Čo si doteraz robil? Iba na poli? Len hádam podľa toho, aké máš mozoľnaté ruky. Bol si vôbec niekde mimo váš chotár? Málo toho vieš o svete. Ak by si bol šľachticom a obvinil by si slúžku, nikdy by na žiaden Boží súd nedošlo. Slovo šľachtica má väčšiu váhu, ihneď by si vyhral.“
       „Aj keby sme mali súboj, mohol by som sa brániť nanajvýš palicou. Meč môže mať len ten, komu to povolí pán. A vôbec, načo toľko hovoríme o kadečom nemožnom, čo začína keby si bol, keby si mal, keby sa dalo, ale nedá sa. Radšej nám povedz, ako to tam bude vyzerať,“ konečne sa ozval Štefan. Bol som prekvapený, pretože jeho hlas znel tak pokojne, až som v tej chvíli nadobudol pocit, že sa už vyrovnal so smrťou. Že sa ženie na koni ako na vlastnú popravu a vo svojej oddanosti a viere v božiu spravodlivosť očakáva, že po božom súde na zemi ho čaká skutočné rozhrešenie na nebesiach.
       „Človek komesa Mertha, teda ak príde včas, vznesie proti vám žalobu pristaldovi, ktorý zastupuje kráľa. Potom vám obviažu ruky hrubým plátnom a zapečatia ho, aby ste si ho nemohli dať dole a nepoužili dáke masti, čo by zmiernili bolesť. Tak vás zatvoria na tri dni, počas ktorých sa máte modliť a prosiť Boha o pomoc. Potom vás privedú na omšu. Nebude to omša ako iné. Kňaz posvätí miesto posledného súdu a tiež oheň, na ktorom sa začne žeraviť železo. Počas omše vás kňaz vyzve, aby ste v prípade viny upustili od svätého prijímania. Lebo ak prijmete sviatosť a Boží súd vás uzná vinnými, kňaz na vás uvalí kliatbu a nespasí vás ani očistec. Budete naveky zatratení.“
       „Takže po príchode máme ešte tri dni,“ zamrmlal som, ale Štefan do mňa drgol, nech mlčím a počúvam.
       „Po omši všetci na čele s kňazom prejdú na miesto Božieho súdu. Budú spievať žalmy a odriekať litánie. Potom vyberú z ohňa žeravé železo. Vždy sa používa rovnako veľké, váži tri funty, teda nie je také ťažké. Vložia vám ho do rúk a ukážu, kam ho máte odniesť. Všetko ostatné záleží na Bohu,“ dokončil Koloman a nastalo mĺkve ticho. Ani neviem, ako som zaspal, zobudil som sa až nadránom na chlad. Zo snov som si, našťastie, nič nepamätal.
       „Ideme?“ Štefan sedel na koni ako prvý, dokonca súril aj Kolomana, aby sme už vyrazili na cestu.

       Nebolo toho veľa, čo sme počas ďalších dní stihli narozprávať. Koloman sa vyznal v koňoch, vedel koľko a ako rýchlo ich hnať, aby sa nevysilili. Cestu poznal dobre, tak mi napadlo, že voľakedy mohol byť furmanom, čo sprevádzal obchodníkov. Nebol som si tým však istý a ani som po tom nepátral. Ale isto to nebol žiaden pastier, rybár či garbiar, alebo voľakto, čo presedel celý život na zadku v jednej dedine. A veľa toho vedel. Aj o kráľovi. Vravel, že kráľ Ondrej práve toho roku vydal zlatú bulu, kde sa prvý raz zákonom stanovili povinnosti i práva šľachty. Že si tým pritiahol na svoju stranu mnohé bohaté rody, ktorým sa nepáčilo, že kedysi bojoval proti svojmu bratovi, aby získal trón. Vraj kráľ, aby potvrdil, že tieto výsady myslí vážne, dal na koniec buly napísať, že šľachta sa mu môže postaviť so zbraňou v ruke, ak by niektoré z ich práv porušil. Inokedy zasa hovoril o kráľovnej Gertrúde. Že je Nemka a pozýva do kráľovstva Nemcov, aby tu rozvíjali remeslá. Majú výsady, o akých sa obyčajným Uhrom ani nesníva a kadejako ich podporuje. Že práve komes Merth je na jej dvore obľúbený a v jeho stolici vznikajú nemecké remeselnícke dielne. Isto, tým ma veľmi nepotešil, až som sa čudoval, že nás nepopravili rovno v Abaujvári.
       „Koľko peňazí ste vlastne mali tej slúžke ukradnúť?“ spýtal sa Koloman počas ďalšej zastávky.
       „Šesť mariek,“ odpovedal som stroho.
       „Čože?“ Koloman zvraštil čelo. „Veď len pomysli, čo všetko si za to kúpiš! Kto by zveril toľko peňazí služobnici? Kto by pustil služobnicu s takým bohatstvom bez ozbrojeného sprievodu? Keby som mal toľko peňazí, tak by som....“
       „Tak by si tu nebol s nami, ale radoval by si sa pohľadom z okna svojho veľkého domu na vlastné stáda dobytka, zatiaľ čo by si sedel za plným stolom a dve slúžky by ti umývali nohy,“ usmial sa Štefan. Usmial sa! S roztiahnutými perami na nás hľadel a čakal, či sa pridáme, ale videl iba dve prekvapené tváre. A potom sa rozosmial na plné hrdlo, hlasito, až sa celý natriasal a plieskal si dlaňami do stehien. Oči sa mu podivne leskli, div nezačal skákať a tancovať. Nakoniec pristúpil ku mne a oboma rukami ma schmatol za ramená. „Gejza, my im ukážeme, kde je pravda! Ver Bohu, lebo on vie, kto klamal a krivo prisahal. Boh nedovolí, aby nám ublížili, lebo my sme nezhrešili, my nechceme nič než spravodlivosť a on nám pomôže, on nás spasí. Na domy bezbožníkov nech padne kliatba, ale príbytky spravodlivých sú hodné požehnania! Povedz Gejza, veríš v spravodlivosť Božiu? Veríš v jeho nekončenú lásku? Tak prečo sa neraduješ? Prečo mlčíš?“

       Štefan spieval. Modlil sa a spieval. Celé dni a noci. Aj keď sme prišli do Varadína, keď komesov človek proti nám vzniesol žalobu, keď nám obalili ruky do hrubého plátna a dali priestor i čas na rozjímanie.
       „Gejza, kde je tvoja viera? Hľadaj radosť v Bohu a dá ti slobodu. Kráčaj po cestách spravodlivých, spoliehaj sa na jeho prozreteľnosť a Boh ťa neopustí. Gejza, spievaj so mnou! Modli sa a rozjímaj!“
       Napadlo mi, že Štefan je na tom lepšie ako ja. Že si už možno ani nedokáže zrovnať v hlave, čo nám hrozí. Jakživ som nepočul o človeku, ktorý by dokázal v rukách nosiť žeravé železo. Dobre som videl, ako sa niektorí kováči popálili. Moje mozole na dlaniach ma isto neochránia. Myslel som i na to, čo robili popálení. Močili si na rany, lebo ak nemáš liečivé masti, aj moč hojí dobre. Potom som sa skúšal utešovať tým, že azda toho naozaj dosť neviem. Možno boli muži, čo vyšli z tejto skúšky bez poškvrny. Len v hlave som si to nejako nedokázal zrovnať.
       „Gejza, čo sa mračíš? Prečo rozmýšľaš? Čo ti tu pomôže rozum? Len ver, musíš veriť!“ opäť ma schmatol Štefan za ramená a lomcoval mnou, kým som sa nezačal usmievať. Najskôr strojene, aby prestal, ale potom som si uvedomil, že má vlastne pravdu. Ak nám ostáva už len pár dní, je lepšie nemyslieť na utrpenie, ale z niečoho sa tešiť. A čo iné nám už ostávalo, než stretnutie s Bohom?

       „Dôveruj Bohu a kráčaj priamou cestou za ním. Nevyboč z čistoty duše na hnojisko hriechu a on ťa vyslobodí. Dúfaj v neho a dá ti silu! Klop a bude ti otvorené! Božia milosrdnosť nemá hraníc, ak pred neho predstúpiš s úprimným srdcom. Potom niet ničoho, čo by vrhalo v duši tiene a tvoja čistota bude tvoj štít,“ šepkal si Štefan, keď sme prichádzali na omšu a spolu s ním som sa začal modliť i ja.
       Už dávno som zistil, že keď odriekam modlitby, chválospevy, keď spievam, alebo keď sa iba smejem, myseľ ma nepokúša. Tak sa zbavujem bremena strachu a narastá vo mne túžba po Božej prítomnosti. Všetko naokolo, čo sa dialo, odrazu nebolo dôležité. Prijali sme sviatosť a cítili sme v sebe toľko sily, odhodlania, možno i túžby po priamom dotyku a pohľade do tváre Stvoriteľa, že sme sa vo svojom vytržení priam rozbehli po žeravé železá a vlastne si už ani presne nepamätám, ako sme ich preniesli a uložili na miesto podľa príkazu kňaza. Kto by si to pamätal, kto by si tým zaťažoval myseľ vo chvíli, v ktorej môže venovať svoje myšlienky Bohu? Čo iné by som mohol očakávať, keď moje vedomie neotrasiteľne verilo, že duša je mocnejšia než telo? Ani stopa po pálení. Ľudia okolo nás kričali, že sa stal zázrak. Boží súd nemožno spochybniť a my sme nevinní. Samozrejme, vždy sme boli nevinní. Kto by si pre šesť mariek, čo minie za života, pošpinil krádežou dušu, ktorá je nesmrteľná?
       Aj kňaz sklonil hlavu pred triumfom preukázania Božej vôle. Koloman nás objímal, akoby sme boli oddávna starými priateľmi a my sme sa smiali i plakali šťastím. Až cestou domov som začal znova myslieť na Pirošku. Chcel som byť s ňou, objať ju, poláskať, povedať jej, nech sa nebojí, že žijem a budem stáť pri nej až do konca života. Na žiaden zázrak som už nemyslel. Do Ždane sme kone hnali ešte rýchlejšie než do Varadína. Minulosť nás už neťažila a tešili sme sa na budúcnosť. V tej chvíli mi ani nenapadlo, že v tom meste, kde ešte chladlo žeravé železo, práve niekto vyhotovuje zápis v registri Božích súdov, aby sa na tento deň nikdy nezabudlo.

Zápis vo Varadínskom registri z roku 1222 o Božom súde, jeho príčinách a jeho výsledku, je najstaršou zachovanou písomnou zmienkou o existencii obce Ždaňa.

čitateľov: 298