login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Príroda nám len klame

@ :: Poviedky ::     Nov 11 2018, 09:49 (UTC+0)

V kúpeľoch Štós

Miesto: Medzev a Kúpele Štós, okres Košice-okolie
Čas: koncom štyridsiatych rokov 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       „Hovorím ti, niet nad pastiera koní! Si myslíš, že keď si furman, je ti lepšie ako mne?“ Zasmial som sa, či aspoň skrivil ústa do akéhosi úškrnu, ktorý mal dať najavo, že som veselý. Ale po pravde, cítil som sa inak.
       „Čo ti je, Hanes? Zdá sa ti, že s tebou hovorím zvrchu? Povedal som dačo zlé? Alebo o čo ti ide?“ Adolf vravel potichu, trochu pomaly, možno odmerane, ale veď to je jedno. Hoc by nahodil akýkoľvek hlas, líškal sa mi, či priamo klaňal, alebo predo mnou tancoval pre moje potešenie, nič by mi nezlepšilo náladu. No čo som mu mal povedať? Že niet horšej roboty, ako pásť kone a všetkým furmanom je isto lepšie ako mne? To nikdy!
       „A čo by mi bolo? Nič mi nie je. Si myslíš, že mi musí dačo byť, keď som iba pastier?“
       „Ale Hanes, aké iba?“
       „To sú všelijaké?“
       „Čo všelijaké?“
       „Všelijaké iba.“
       „Aké všelijaké iba?“
       „A čo ja viem? Veď to ty si povedal.“
       „Čo som povedal?“
       „Pýtal si sa ma, aké iba!“
       „A aké?“
       „Však to ty si mal povedať!“ Poslednú vetu som priam vyprskol a bolo po pretvárke.
       Adolf pokrútil hlavou a pochopil, že sme sa stretli v nepravú chvíľu a dnes so mnou nie je žiadna reč. Stáli sme na lúke pod lesom pri ceste vedúcej na Štóske sedlo. Teda stáli... Stál som iba ja, Adolf iba zastavil svoj furmanský voz ťahaný párom hnedákov, ale ostal sedieť na kozlíku. Teda naozaj na mňa hľadel zvrchu. A ešte predtým, než sa medzi nami strhla slovná potýčka, sa chválil, aká nádherná krčmárka ho v Štóse obsluhovala, ba povedal i to, že od nás z Medzeva odviezol do Štóskych kúpeľov akési mladé dievčatá, čo tam majú robiť kúpeľníčky a bývať ostanú v niektorom kúpeľnom dome. Na záver ešte dodal, že večer pôjde s Grítou na prechádzku k Bodve a ak bude stále tak teplo, možno sa spolu i okúpu. Mal som chuť ovaliť ho bakuľou. Alebo sa s ním vymeniť. Ale vymeniť sa nedá, lebo Gríta so mnou ani nerozpráva, odkedy ma prichytila, že jej za tmy kukučkujem cez okno z dvora do izby a čakám, kedy sa začne prezliekať. To len vtedy bolo! Kričala na mňa, až mi urobila hanbu po celom Medzeve. Keby som aspoň dačo videl... Ale nič! Akurát jej otca, lebo vtedy sa tam práve prezliekal on a Gríta sa ešte len vracala domov. No nemám ja smolu?
       „Hovorím ti, niet nad pastiera koní! Tu mám aspoň od každého pokoj!“ povedal som opäť poriadne nahlas a rázne, hľadiac Adolfovi rovno do očí. Občas tak zvyknem. Môj priamy pohľad vydrží málokto. Adolf zvesil hlavu, neisto ňou zakrútil, potom však pozrel vpred, cmukol na kone a odišiel z lúky. No ešte skôr, než mi zmizol z dohľadu, zavolal: „Škoda, Hanes, škoda! Tie kúpeľníčky boli ozaj pekné. Mohli by sme za nimi zájsť. Aj by som vás zoznámil. No nič,“ kývol ešte plecom a skutočne odišiel.
       Ostal som tu zase iba ja, kone, kone, kone a Hera. Hera je kobyla. Skrotená. Občas na nej jazdím. Teraz sa mi však nechcelo ani to. Ľahol som si do trávy, pozrel na mraky, prižmúril oči a klobúk som si stiahol hlboko do čela. Tak ako tiahli mraky po oblohe, premávali sa sem a tam podľa nálad neviditeľného vetra, aj v mojej mysli sa vynárali rôzne obrazy, prekrývali sa navzájom, jeden cez druhý splývali vedno ako baránky, čo sa spoja v búrkový mrak. Už som len čakal, kedy šľahne blesk, v mojej duši opäť zahrmí a ja sa postavím, v zlosti kopnem do zeme tak ako včera, predvčerom, a i dnes už aspoň tridsaťkrát. Posrané kone! Veď kvôli nim vídavam dievčatá už len v nedeľu na omši! Niet horšej roboty, než má pastier! Ale zatiaľ to ešte tak nehrmelo, neblýskalo sa, len kdesi v mojom vnútri sa vynárali obrazy, ktoré azda nikdy neostanú zabudnuté.

       Adolf bol vždy môj najlepší kamarát. Už aj vtedy, keď proti sebe v Medzeve bojovali Wusling a Grunt. Obaja sme z Wuslingu, čo nie je taká celkom obyčajná ulica. To preto, že na nej žilo i žije veľa detí, ale keď sme boli malí, tak tam bývali len štyri dievčatá. Ani teraz ich nie je oveľa viac. Však sa v Medzeve aj hovorí, že kto chce mať syna a nedarí sa mu, mal by sa odsťahovať na Wusling. Proti Gruntu sme bojovali s drevenými mečmi a vždy tá ulica, ktorá zvíťazila, potom robila akože bujaré oslavy. Vlastne len chodili hore-dole a vykrikovali: „Hurá, hurá, vyhrali sme!“ A dievčatká okolo takých chlapcov vždy nadšene poskakovali a tlieskali im. Na Grunte hádam vyše tridsať dievčat a u nás na Wuslingu iba štyri. Lenže raz mi v jednom boji zúrivý Lojzo sekol palicou po prstoch, a tie mi opuchli tak, že som nimi nevedel ani pohnúť. Nepomohlo mu to, vtedy sme nad Gruntom zvíťazili a pri oslavách si štrbavá Jolana všimla moju ruku. Vzala ju do svojich dlaní, fúkala mi na opuchnuté prsty, potom namočila svoju šatku do vody, obviazala mi ich a povedala, že som hrdina. Keby sa dalo, hneď v ten okamih by som si ju vzal za ženu, alebo ju aspoň pozval k nám na záhradu, že si naoberáme jablká. Ale ja som sa hanbil povedať i to. Jej farebnú šatku som strhol z prstov, hodil ju na zem ako nepotrebnú handru a vyprskol jej priamo do tváre, že chrabrí bojovníci sa nepotrebujú zdržiavať úzkostlivosťou žien. Adolf mi ešte v ten večer vytkol, že som sa správal ako hlupák. Vraj keby sa to stalo jemu, opýtal by sa Jolany, či sa jej môže za opateru odmeniť bozkom, alebo aspoň jablkom. Potom by ju odviedol k najbližšej jabloni, oboma rukami ju chytil okolo pása a dvíhal hore, nech si sama odtrhne to jabĺčko, na ktoré má chuť. Adolf mal v podstate pravdu, i keď som mu iba odsekol, nech sa stará o seba, lebo Jolana za mnou ešte istotne príde. Omyl. Viac už neprišla. Tak som musel uznať, že Adolf to vie s dievčatami lepšie ako ja a mohol by som sa od neho voľačo priučiť.
       Aj som sa priučil. Keď sme raz sedeli na kraji cesty a zhovárali sa opäť o dievčatách, Adolf ma zasvätil do tajomstiev zvádzania.
       „To máš skoro ako s býkom a kravou.“
       „Myslíš to tak, že čím má chlap viac frajeriek, tým viac sa o ňom hovorí, aký je býk? A čím má viac frajerov žena, tým viac sa o nej hovorí, aká je krava?“
       „Nie, ty ...“ Adolf krútil hlavou a potom pokračoval: „Treba len pozerať, čo robí býk s kravou a podobné je to vraj aj medzi ľuďmi.“
       „A to odkiaľ vieš?“ hľadel som prekvapene, lebo som si vždy myslel, že ľudia sú predsa len o niečo iní.
       „Chlapi v krčme tak hovorili. Počul som ich, keď som šiel otcovi po pivo. Vraj na ženu treba skočiť ako býk a ona potom skrotne ako ovečka, až začne bľačať blahom.“
       „Tak býk skočí na ovečku?“ vôbec som nechápal.
       „Ja ti len vravím, čo som počul. Možno by nebolo zlé to vidieť.“

       Stále som ležal na lúke pod lesom pri ceste do Štóskeho sedla a obrazy z detstva sa v mojej mysli vynárali i naďalej. Len pár dní po tomto dôležitom rozhovore mi mama povedala, že mám ísť s našou kravou za pastierom Ferom, aby ju pustil k obecnému býkovi. Cítil som príležitosť, že konečne aspoň raz budem o niečo múdrejší ako Adolf. Že moje poznanie, čo premieňa chlapca v muža, ma zbaví všetkých pochybností o tom, ako treba pristupovať k žene. Predstavoval som si, ako si býk s kravou spoločne a zasnívane hľadia do očí, potom stoja vedľa seba, až sa im ich hovädzie boky dotýkajú a delia sa o jeden spoločný šťavnatý trs trávy. Ako si navzájom olizujú svoje papule, ako sa k sebe túlia, ako z nich sálajú neha a rozkoš. Akoby som priam počul ich zamilované bučanie rozliehať sa ponad pasienky, ozvenu odrážať od lesov a hôr, v duchu videl býka, čo premôže svoju prvotnú ostýchavosť a krava jemne sklopí zrak k zemi, že áno, že mu je dovolené všetko.
       „Hej, prišiel si, chlapče? Tak ukáž kravu sem. Pustím ju do ohrady k býkovi, nech ju poriadne...“ Posledné slovo pastiera Fera sa mi zdalo také nechutné, hrubé i úbohé zároveň, že som si ho radšej nevybavil ani vo svojej spomienke. Krava vošla do ohrady k býkovi, ten na ňu pozrel jedným okom a ďalej sa nerušene pásol. Kravička naň chvíľu hľadela bez pohnutia, potom zabučala a pristúpila bližšie. Nechápavo som sledoval, ako ju mohutný býk od seba odstrčil ostrým rohom, lebo asi práve šliapla na kvietok, čo chcel zožrať. Bolo to vskutku poučné. Krava sa neustále motala okolo býka, zaliečala sa mu, takmer až tancovala, ale on o ňu vôbec nejavil záujem. Možno sa mu nepáčila. Nebola jeho typ. Nevoňala podľa jeho predstáv, neľúbili sa mu jej kopytá, scvrknuté vemeno či rovno jej otvorené nadbiehanie.
       „Asi sa mu dnes nechce,“ hodil pastier Fero plecom a vyviedol kravu von. „Zober ju domov a príďte zajtra.“
       „Dobre teda,“ prikývol som sklamane a šli sme preč. No vtedy sa stalo niečo nečakané. Býk odrazu zabučal a keď ho začula krava, rozbehla sa k nemu, nevšímajúc si, že ju držím za reťaz. Padol som na zem, ale nepustil. Krava ma vláčila za sebou ako takú handru, až sa mi zopár kamienkov zadrelo do brucha a zovretie mojich prstov povolilo. Fero sotva stačil otvoriť ohradu, krava vbehla dnu a býk na ňu vyskočil, plný sily a vášne, pudov a túžby, ale popravde, s romantikou to nemalo vôbec nič spoločné. Až som sa čudoval, že jej pri tom nedolámal chrbát. Vtedy som to pochopil. Je potrebné na seba upútať pozornosť, ale ženy si výrazne nevšímať, kým sa ich túžba nevystupňuje natoľko, že pribehnú samé aj na ten najjemnejší signál, aby sa plne oddali do moci muža. Či býka? To je jedno, však Adolf hovoril, že to je to isté. Myslím, že tento deň zmenil môj život. Lenže neviem, kde som urobil chybu, lebo keď som si potom dievčatá úmyselne nevšímal, nevšímali si ani ony mňa.

       Nastalo popoludnie. Už som prestal snívať, spomínať na detstvo, ale trvalo mi to isto dlho, lebo som zistil, že sa mi kone rozliezli po celej stráni. Ba možno zašli i do lesa. Ešte to by mi chýbalo, aby sa nejaký stratil! Veď sú to ešte mladé hlúpe žrebce, kadejaký bažant ich vyplaší a odcválajú až do aleluja, ba možno i ďalej.
       „Hera!“ zakričal som a hľadel, kde mám tú svoju kobylu. Nebola nikde. Teraz by sa zišli psy. Ale čo mám robiť, keď ja som psy odmietol, lebo potom, čo ma ako decko pohrýzol susedov Sultán, sú to pre mňa tie najodpornejšie zvery na svete?
       „Hera!“ zakričal som znova a hlasité zafŕkanie z nozdier mi dalo znať, že stojí rovno za mojim chrbtom.
       „No poď!“ vyskočil som jej na chrbát, trhol som uzdou a pätami ju poriadne štuchol do bokov. Hera sa rozbehla, ja nie. Ešte som asi nesedel dosť pevne, a o tom, že je život pastiera dosť tvrdý, ma presvedčila i tvrdá zem. „Do riti, do riti, do riti! Môžem sa na to všetko...!“ Zúril som, dobre vediac, čo ma čaká. Teraz musím celé stádo obehať po vlastných, žriebä po žriebäti plašiť bližšie k ohrade a dúfať, že sa i tak nerozlezú, kým budem na opačnej strane pastviska. A tak i bolo. Keď som po vyše hodine skončil, zadychčaný, spotený a ufúľaný, celé telo ma svrbelo. Bolo to také nepríjemné, až som si stiahol košeľu a šľahal sa smrekovou vetvou plnou ostrého ihličia. Niežeby to naozaj pomáhalo, ale keď z toho človeka poriadne bolí chrbát, tak mu to svrbenie až tak neprekáža. Opäť som sa rozhliadol, kde je Hera. Vykrúcal som hlavu do všetkých strán, ale jej nikde. Aspoň do chvíle, kým znova hlasito zafunela tesne za mojim červeným uboleným chrbtom. Odkiaľ nabrala ten sprostý zvyk skrývať sa za pastiera? Otec mi už dávno hovoril, nech ju predám a niečo doloží, aby sme kúpili vraníka. Lenže Heru nemôžem predať v Medzeve. Až kdesi v Moldave alebo Smolníku, lebo kôň, na ktorom sa jazdí, nevie orať ani ťahať voz. A všetci chcú len koňa na ťahanie. Zbavím sa Hery a za tými kúpeľníčkami sa vyberiem hoc aj sám. Nebudem sa tváriť, akoby som ich nevidel a čakať, kedy na mňa nežne zabučia. Prihovorím sa im, ako to zvyknú robiť ostatní chlapci. Hej, tak. Zmením sa a skončí moje trápenie.

       Bola sobota. Deň, keď ma na obed ku koňom prichádza vystriedať otec a ja sa môžem potom doma poriadne vyumývať, vykúpať v kadi plnej teplej vody. Dokonca som si aj vypýtal mydlo, čo moju mamu tak prekvapilo, až sa ma rovno opýtala, či som si konečne našiel dievča. Akurát mame to budem hovoriť! Ešte by sa v tom začala vŕtať a nakoniec by všetko pokazila. Šla by na tancovačku za mnou, inak by od zvedavosti pukla. A tam by sa každého vypytovala, či vie, kto je tá kúpeľníčka Betka, odkiaľ prišla, kto sú jej rodičia, čo robia, či majú polia, alebo aspoň dajaké poriadne remeslo. Toto mi treba?
       „Mama, čím viac sa budete pýtať, tým menej vám poviem, “ zatiahol som tajomne a len tak mimochodom zbadal, ako sa mama snaží tváriť pobúrene, no pritom len s námahou potláča radosť z toho, že jej syn nie je až také nemehlo. Keď som ešte prezvedal, či mám na svojej košeli všetky gombíky a ak nejaký chýba, tak nech mi ho prišije, už sa netajila ničím. Pery sa jej roztiahli naširoko a pripomenula mi, nech si po kúpeli poriadne nabrúsim britvu, aby som bol oholený pekne na hladko. Taký býk sa nikdy neholí - tlačilo sa mi na jazyk, ale radšej som si doň zahryzol. Mame nič nepoviem. Nemusí vedieť, že keď som v Štóskych kúpeľoch predal Heru, akurát šla po chodníku tá najkrajšia dievčina, akú som v živote videl. Rozpustené blonďavé vlásky jej viali, a tak sa otáčala za koníkom, až zakopla a spadla skoro na mňa. Keby som uskočil, rozpľaštila by sa mi rovno pri nohách, no ja som ju schmatol tesne nad zemou, takže si zakrvavila iba jeden lakeť. Najprv zhíkla, potom povedala: „Ďakujem. Myslela som, že rytieri už vymreli.“
       „Však asi hej. Veď na hradoch už nikto nebýva,“ odpovedal som pohotovo, aby videla, že som učený a história nie je mojou slabou stránkou.
       „Môžete ma už pustiť?“ pýtala sa, keď ju moje paže stískali čoraz silnejšie a silnejšie a nechceli povoliť.
       „Keď ťa pustím, spadneš na zem.“ Moje tvrdenie malo svoju logiku.
       „Skúste ma zdvihnúť a potom pustiť,“ priam prosila. Schmatol som ju do náručia, zdvihol až k svojej hrudi a spýtal sa: „Ozaj ťa mám pustiť?“
       „S vami je teda zábava. Pri vás sa žiadne dievča nemôže nudiť. Keď chcete, môžete ma odniesť až hen, do kúpeľného domu, a sľúbte mi, že sem prídete na tancovačku. Tancujete?“
       „Kto vie, možnože aj hej. Ešte som to neskúšal.“
       „Vy ste ozaj vtipný! Tak príďte. Volám sa Betka. A vy?“
       „Ja nie, ja sa Betka nevolám,“ odvetil som a ona sa smiala tak srdečne, že si odratý lakeť ani nevšímala. Popravde, najradšej by som ju takto odniesol k sebe domov. Alebo na lúku ku koňom. Doma by kukučkovala mama, no na pastvisku by nás nikto nevidel. Možno by som ju ukázal iba obecnému býkovi, aby vedel, že som sa niečomu podučil a nech mi závidí. Ale Betka zmizla za dverami kúpeľného domu a ja som si ešte skontroloval vrecká, či mi z nich neukradla peniaze za Heru. Boli tam. Všetky. Je to teda slušné dievča. Bude moja. Určite. Neviem, odkiaľ som nabral tú istotu, no bol som presvedčený, že mi v tom nič nezabráni.

       Nastal sobotný podvečer a z Medzeva do Štóskych kúpeľov ma Adolf s Gritou viezli na furmanskom voze. Keby s nami nebola aj Grita, isto by som tu všetko rozpovedal. Lenže, ani sám neviem prečo, nejako som sa obával, že by mi práve ona neverila, alebo ma rovno vysmiala. Teraz som si ju premeriaval spod jemne prižmúrených viečok a sám sebe sa čudoval, prečo som ju kedysi špehoval, či sa už prezlieka. Veď má krivý nos! A na ľavom predkolení chrastu, čo vyzerá ako prilepený husacinec. Zato Betka, Betka, Betka - prižmúril som oči úplne - Betka je to najlepšie, čo ma mohlo v živote stretnúť.

       V Štóskych kúpeľoch sa konali tancovačky trikrát do týždňa. Vždy v stredu, v sobotu a v nedeľu a volali to Čaj o piatej. Kapela bola moderná, klavír, trúbka, harmonika a bubon. Hrali kadejaké šlágre, čo čardáš, polku a valčík nepripomínali ani náhodou. Ale to je jedno. Neviem tancovať ani to. Aby som nabral odvahu, upíjal som z drienkovice, čo vypálil otec, a núkal som Adolfa a i Gritu, ale oni nechceli. Chvalabohu. Do kúpeľov sme prišli, keď už tancovačka začala. Omylom sme najprv vstúpili do miestnosti pre fajčiarov, a tam nás ovalil hustý dym, ako keď deti objavujúce čaro zápaliek podpálili ryšavému Lojzovi stoh slamy. Až ma štípali oči. Museli sme vybehnúť rovno do tančiarne, kde Adolf takmer spadol z nôh.
       „Vieš, kto hrá na klavíri?“ Od vzrušenia sa takmer triasol a dal mi ruku na plece ako najlepšiemu kamarátovi. Také som už dlho nezažil.
       „Klavírnik?“ prehodil som neisto.
       „Klavirista.“
       „Aha,“ pokýval som uznanlivo hlavou.
       „Ale nie hocikto! Veď to je Wlaszlovits, majiteľ fabriky na nože tu v Štóse.“
       „Tam v Štóse,“ opravil som ho teraz ja, aby si uvedomil, že nie sme v Štóse, ale v Štóskych kúpeľoch a mne, hoc stále pasiem na jednom mieste, nie je okolie neznáme.
       „Tu ste?“ zafunelo mi čosi za chrbtom. Obzrel som sa a stála tam ona. Betka. V ľahkých letných šatách s obväzom na lakti a žiarou v očiach.
       „Tancujeme?“ opýtal som sa jej ako skúsený parketový lev.
       „Dobre, ale musíte ma to naučiť. Ja som do tanečnej nechodila.“ Trochu sa začervenala a mne už bolo jasné, kto bude ďalej určovať naše spoločné kroky. A tak i bolo. Základom tanca je uvoľniť sa a človek sa najlepšie uvoľní, keď si trochu uhne z drienkovice.
       „Nedbám,“ kývla ramenom a čo sa stalo potom, to by som takto verejne nemal hovoriť. Predsa len, je to moje dievča a nebudem každému vešať na nos, ako sme sa zblížili. Iba ak tak trošku. Trošičku. Bez podrobností.
       Vyšli sme von, sedeli sme na lavičke, popíjali z fľaše potajme, nech nás nik nevidí a hľadeli na Heru, moju niekdajšiu kobylu, ktorá sa tam pásla, no po každom glgu sa jej obraz stále viac a viac rozmazával. Keď Betka navrhla, že sa jej v tých topánkach bude zle tancovať a musí sa ísť na izbu prezuť, galantne som ju odprevadil. V izbe sa ukázalo, že príklad býka s kravou je úplná volovina. Príroda nám len klame a u ľudí je to presne naopak! Úlohy býka sa totiž zhostila Betka, skočila na mňa a viac vám už nepoviem nič! Záver noci si nepamätám. Drienkovica došla a spomienky tiež.

       „Hanes, vstávaj! Dačo sa stalo.“ Nasledujúce ráno ma budila mama, keď som už u nás doma vyspával premilovanú noc.
       „No?“ Otvoril som opuchnuté oči a pozeral, či niekde na blízku nie je hrnček s vodou.
       „Heru máme vo dvore! A priviazaná je o strom! Sama sa nepriviaže. Ty si sa opil a v noci ju ukradol?“
       „Hera je zasa tu?“ usmial som sa. „Moja milá zlatá Hera. Aspoň mám o dôvod viac vrátiť sa dnes do kúpeľov,“ pozrel som priamo na mamu, no už nie ako decko, ale jej dospelý syn – chlap.


čitateľov: 532