login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

„Nechcem ja maľučkej ženy“

@ :: Poviedky ::     Nov 25 2018, 14:28 (UTC+0)

Kostol sv. Anny v Ťahanovciach

Miesto: Ťahanovce, dnes mestská časť Košice-Ťahanovce
Čas: koniec päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Ďuri cítil, ako ho zalieva pot. Ako sa mu perlí na čele, steká po chrbte, no v hrdle má sucho, až sa mu lepí jazyk na gamby.
       „Takže ty páliš? Slivovicu, že? Cítiť ju až na dvor! Toto, no... A zákony ti nič nehovoria?!“
       Joži, ťahanovský žandár, ktorý svoj nízky vzrast rád nahrádzal povýšeneckým hlasom, stál uprostred kuchyne, zhlboka nasával prenikavú vôňu pálenky a rukami si držal opasok, akoby mu mali padnúť gate. Na perách mu pohrával sebaistý úsmev; jeho nakrátko ostrihané vlasy prekrývala placatá čiapka uniformy a na Ďuriho pozeral ako na nepriateľa štátu, ktorého dolapil pri čine. Bolo skoré ráno, dedina vyľudnená, každý šiel do práce, no Ďuri mal po nočnej, lebo na železnici treba robiť i za tmy.
       „Tichšie, prosím. V izbe mi spí Olinka. Doteraz sa len obracala v postieľke, veď netreba kričať,“ Ďuri šepkal.
       „Netreba kričať?“ zvolal žandár Joži nahlas, až mu preskočil hlas a potom pristúpil k Ďurimu tak blízko, že cítil na tvári jeho dych. „Páliš načierno! Kašleš na svoju rodinu, na ženu, čo teraz pracuje a buduje vlasť, kým ty len položíš decko, nech drichme, a robíš toto, no... Protištátnu činnosť!“
       „Každý páli. Od Rusov sme sa naučili. Vojaci priniesli slobodu a ukázali, ako urobiť špiritus zo sliviek, zo zemiakov, z repy, z hocičoho. Veď buď úprimný a nehovor mi, že všetko čo preleješ dolu hrdlom, je z obchodu,“ skúšal Ďuri zmierlivo, ba priam priateľsky, lebo cítil, že toto je jediná cesta ostať na slobode. Nechať sa zatvoriť pre pár litrov slivovice? Nie, to nie. Veď nech sa ten krpec, preboha, nad ním zľutuje. Beztak celé Ťahanovce hovoria, že načierno páli aj jeho brat. Teda Jožiho brat, a to Joži predsa musí vedieť tiež.
       „Čo si to povedal? Ja ťa prichytím pri čine a ty začneš obviňovať mňa? Mňa - zástupcu politickej moci a vykonávateľa spravodlivosti? Že aj ja pijem pálenku z takých kadejakých hrncov a pipiek, ako máš tu na peci?“
       „To nie sú len také nejaké. Pozri, napríklad tento chladič je medený. Presne ako má byť. Taký chladič musí mať potrebnú dĺžku a stočený je do kruhov presných priemerov. To nie je len podomácky zhotovená pipka! A tuto dole, keď začne kvapkať pálenka, mám na hrnci urobené čiarky. Podľa toho, koľko slivkového zákvasu som dal variť, viem, pokade musí nakvapkať to zlé, z čoho môže človek oslepnúť. To zničím, jasne, že to zničím, ale potom už kvapká dobrota, akú ti nenalejú v žiadnej krčme. Prosím, Joži, veď si sadni a pospomíname, keď sme ako chlapci pásli husi pri Hornáde. A potom, sľubujem, pred tvojimi očami všetko zničím. Ak chceš, pálenku vylejem, chladič rozmlátim kladivom, aby sa už nedal použiť a viac páliť nebudem. Ale mysli na moju Olinku. Neskoro sa nám narodila, už sme ani nedúfali, že ju budeme mať, ale prišla na svet a potrebuje otca. Veď ako by ju žena vychovala, keby si ma dal zavrieť?“ skúšal Ďuri stále pokorne a zdalo sa, že to zabralo.
       Žandár Joži si sadol na stoličku, na takú menšiu bez operadla, azda aby sa mu nehompáľali nohy, ak by nimi nedočiahol na zem a začal klopkať prstami po stole. Bol to jediný zvuk v inak tichej kuchyni, ktorej okno odkrývalo výhľad ponad gánok na dvor, kde pobehovali sliepky.
       „Dajme tomu, že by som jedno oko prižmúril. Máš pravdu, poznáme sa dlho. Ale ty, a poviem to tak, ako to píšu v novinách, ty teraz stojíš na opačnej strane zákona. Toto, no... Keď páliš načierno, okrádaš robotníkov, ktorí poctivo pracujú v našom liehovarníckom priemysle. Okrádaš družstevníkov, ktorí dodávajú do páleníc slivky. Okrádaš štát, ktorý dáva prácu aj tebe. Takto nerozmýšľaš, čo? Ty si nebol na takých politických školeniach ako ja, veď čo by si tam robil?! Ty sa radšej zavrieš doma a myslíš si, že na teba je zákon krátky. A vlastne, odkiaľ máš slivky? Sám si si ich nevypestoval, veď viem, že ty máš len jablone a čerešne. Však ako zasrani sme k vám chodili kradnúť cez plot,“ zasmial sa Joži, až sa mu zatriasli ramená s výložkami, ale naraz zvážnel a pozrel Ďurimu priamo do očí. „Povedz, kto ti dáva slivky a či páliš aj pre neho! Potom sa dajako dohodneme, prižmúrim oko, ale z toho odkundesa urobíme odstrašujúci príklad. Že ti dal úlohu, aby si urobil pálenku. Ale že ty si sa rozhodol radšej všetko nahlásiť, lebo inak ti svedomie nedovolilo.“
       Aj Ďuri si odtiahol stoličku a sadol oproti Jožimu. Na starej fľakatej železničiarskej košeli, čo nosil už len doma, si rozopol gombík pod krkom a nasucho prehltol.
       „A kde vezmem istotu, že dodržíš slovo, ak ti poviem, pre koho pálim? Vieš, ja z toho beztak nebudem mať ani za fľaštičku. Isto sa mi nič nestane?“
       „Takže ty páliš len a len pre niekoho iného? Pre niekoho, kto ti za to platí? Čierny obchod? Fíha!“ žandár Joži až hvizdol. „Povedz, kto je to? Veď dajako to uhráme. Ako som vravel, povieš, že si to vzal len preto, aby si mi pomohol odhaliť triedneho nepriateľa. Vyzuješ sa z toho, ulapím ho, keď bude brať od teba slivovicu a dávať ti peniaze. Tak nebude mať šancu zatĺkať. Podpíše všetko, čo mu dáme do zápisnice. O to sa už súdruhovia z košickej vyšetrovačky postarajú. A ak ma povýšia, alebo aspoň mi pridajú na odmenách, ani ten chladič nebudeš musieť rozbíjať. Však škoda by ho bola,“ prijal žandár Joži Ďuriho spôsob reči a taktiež začal hovoriť zmierlivo, až šeptom.
       „Nemôžem. To nemôžem! Je to kamarát! Veď aj ty si môj kamarát. Kamaráti sa neudávajú.“
       „Ale doba sa zmenila, Ďuri, naozaj zmenila. Ak ťa teraz odvediem, na železnici viac robiť nebudeš. To je štátna služba, tam takých nepotrebujú. Keď vyjdeš z basy, začneš s cigánmi kopať kanály a stavať cesty. Toto chceš Ďuri? Toto chceš? Buď rozumný a mysli na Olinku.“
       Ďuri cítil, ako mu na čelo vyrazila ďalšia vlna potu a už rozmýšľal, či by nebolo lepšie kľaknúť si na zem a zopnúť prosebne ruky ako pri modlitbe. Zatiaľ si len zúfalo ukladal tvár do dlaní, keď sa za oknom rozbehli sliepky na všetky strany a ktosi rýchlo kráčal k domu. Obaja chlapi pozreli von, ale uvideli len montérky. Postava sa mihla rýchlo. Hneď nato sa otvorili dvere a do kuchyne vstúpil Ondrej.
       „Chlapi, vy pijete z mojej pálenky bezo mňa?“ zasmial sa na plné ústa a rukou si prešiel hustou šticou čiernych vlasov. Živými očami prebehol po oboch mužoch a z ich výrazov ihneď pochopil, že tu nie je všetko v poriadku.
       „Sadaj, Ondrej, sadaj!“ ukázal žandár Joži na ďalšiu stoličku.
       „Tak aká je? Dajte mi okoštovať, ale len pohárik, lebo som odbehol z roboty,“ Ondreja úsmev neopúšťal, ale oči dali znať, že sa už neusmieva úprimne, skôr strojene.
       „Toto, no... Takže ty sa priznávaš, že si dal Ďurimu páliť?“ žandár Joži sa pýtal bez okolkov.
       „Aké priznávaš, čo za priznávaš? Vari ma vyšetruješ? Jasné, že som ho poprosil. Veď keby som pálil doma, páchlo by to až ku kostolu. Nie je to vždy výhra bývať naprostred dediny.“
       „A odišiel si z družstva počas pracovného času, aby si tu popíjal?“
       „Jasne! Veď aj ty si tu preto, nie? Pozri, veľa pozemkov v družstve bolo našich. Otec, dedo, pradedo na nich robili, ale už nám ich vzali a mne tam dali robotu za pár korún. Dobre, také časy nastali. Lenže otec, dedo aj pradedo, tí ma naučili, čo kedy robiť, a tiež kedy nechať zem odpočívať, nech má pokoj. Aj ja to učím tých, čo nikdy pôdu nemali, ale pracujú tam. Že niekedy treba dať zemi vydýchnuť. Aj človek, čo len drie a drie, sa časom zlomí, až ho trafí šľak. Potom môže nanajvýš sedieť na lavičke pred domom, pozerať do slnka a roztrasenými rukami si utierať sliny tečúce z vykrivených úst. Porážka je sviňa, aj pole musí občas odpočívať, aj človek. Veď aj ty.“
       „Čo ja?!“ žandár Joži sa na stoličke vystrel ako vždy, keď cítil, že naň môže niekto útočiť čoby len slovom. Ondrej sa opäť usmial.
       „Veď aj ty tu sedíš, odpočívaš, a to je dobre. To znamená, že si dobrý žandár a v dedine je všetko ako má byť. Keby si sa stále iba naháňal a naháňal, každý by si myslel, že si tu nevieš urobiť poriadok, že si neschopný a ľudia by ti prestali dôverovať. A beda takému žandárovi, ktorému vlastná dedina neverí! Ale to nie je tvoj prípad, lebo ty si správny chlap.“
       Žandár Joži sa na stoličke vystrel ešte viac, no teraz už nie preto, že očakával útok, ale z hrdosti. Roztrasený Ďuri iba ticho sedel a sledoval oboch chlapov, tušiac, čo sa odohráva v ich hlavách. Najmä v tej žandárskej. Joži kedysi patril medzi najmenších, takých dengľavých chlapcov. Tenký bol ako cverna a z chudobnej rodiny. Keď niekto prišiel na ulicu s krajcom chleba, vždy žobronil, nech mu dá odhryznúť. Koľko výsmechu musel prežiť... Ale teraz má uniformu a moc! A Ondrej? Vysoký a ramenatý bol vždy, všetky dievčatá sa za ním nenápadne obzerali, ba neskôr i nápadne, len aby si ich všimol. Mohol si z nich vyberať a doma sadal len za plný stôl. Jožiho rodičia boli radi, ak im Ondrejova gazdovská rodina občas dala nejakú prácu aspoň pri žatve. Ale teraz? Gottwald poriadne zamiešal karty. Joži je žandár a Ondrej robotník na družstve. No staré napätie sa tým nevytratilo, stále prebýva kdesi v ich podvedomí a vyplavuje sa navrch pri každom stretnutí. Ondrej robí dobre, že predstiera voči Jožimu obdiv. Minule síce vravel, že po tej komunistickej revolúcii iba vyplávali všetky hovná na povrch, ale to tu boli iba sami dvaja. Teraz sa jeho reč zmenila, do väzenia sa nechce nikomu.
       „Joži, vieš čo mi stále vŕta hlavou?“ nahol sa Ondrej k žandárovi priateľsky.
       „No?“
       „Vieš, kedysi si sa nezdal, ale poriadne si sa vypracoval. Nemyslím ako žandár, i keď opakujem, že ty si dobrý žandár. Ale ako si sa vypracoval ako chlap! Vieš ako veľmi som chcel vysokú ženu? Také sa mi vždy páčili. Majú akýsi zvláštny pôvab, krásu, vyzerajú hrdo. Akoby sa narodili iba preto, aby ich svet obdivoval. Lenže získať si takú, to nie je len tak. Tá moja mi je akurát po nos a pritom nie je nízka. Ale ty... Ty si si naraz do Ťahanoviec priviedol nevestu, čo i na mňa pozerá z výšky! Všetkým si nám ukázal, čo je v tebe! Povedz, ako si to tak dobre vedel so ženami?“
       Ďuri zatajil dych, bál sa, či to Ondrej neprehnal. Veď Joži nebol svojej žene ani po ramená. Ale Joži sa zas vystrel, najviac ako to bolo možné, akoby chcel vyrásť až po strop a hrdo zatiahol: „Toto, no....“
       „Napijeme sa?“ skočil mu do reči Ondro. „Aby sme sa pred sebou nehanbili otvorene rozprávať o takých citlivých veciach. Nože, Ďuri, nalej kapitánovi i nám!“
       „Ešte nie som kapitán.“
       „Ale raz budeš, Joži, isto budeš. Spláchneme prach v hrdle a potom nás už pouč ako na ženy!“
       Tri poháriky štrngli, pálili v gágoroch, teplo sa hneď každému rozlialo po tele a Ondrej trval na tom, že musia vypiť aspoň ešte raz, do druhej nohy, nech nekrívajú. Nikto sa neprotivil, nenamietal a potom, keď Ondrej s Ďurim začali hľadieť na žandára s predstieranou zbožnosťou, ten rozprával. No neboli to slová pyšnej samochvály. Hovoril pravdivo, z hĺbky duše. Ako sa mu kedysi deti smiali. Keď jeho spolužiaci nosili domov od studne vodu s vedrami v rukách, on musel všetko nakladať na káričku, aby vládal. Najviac vraj nenávidel tých, čo po ňom pokrikovali vtedy, keď to počuli aj dievčatá. Ako rád by im tresol po papuli, ale zbili by ho ako nič. Cítil sa strašne. O frajerke z gazdovskej rodiny mohol iba snívať. Rodičia takých pri svadbe vždy pozerali iba na to, aby sa spájali pozemky. A jeho otec s mamou žiadne nemali. Ani chudobnejšie dievčatá, ktoré sa nedokázali dostať ku gazdovským synkom, ho nechceli. Tie pozerali najmä po urastených chlapcoch. Hoc nie bohatých, no urastených určite. Aj keď komunisti všetko zmenili, vzali kulakom pôdu, založili družstvá a bohaté rodiny prišli o majetky, ani to z neho urasteného muža neurobilo.
       „Až na jednom politickom školení v Herľanoch, až vtedy ma stretlo šťastie. Tam som spoznal Haňu. Rozumeli sme si, lebo aj jej sa so socializmom otvoril nový svet a skončila jej chudoba. No a po jednej prednáške o morálnych vlastnostiach mladého proletára som ju nahovoril, nech si so mnou dá trochu pálenky. Viete, chlapi, pili sme tam tú smradľavú vodu z kúpeľného prameňa a nejako nám z nej krútilo žalúdky. Tak si so mnou dala za štamperlík i ona. Jeden pohárik, potom do druhej nohy, do tretice všetko dobré, na štvrtú svetovú stranu sa predsa nemožno vykašľať, na piaty cíp červenej hviezdy tiež treba uliať... A potom sa nejako zlomila a skoro rozplakala. Viete čo mi povedala? Že i keď sme si v novej spoločnosti všetci rovní, úplná rovnosť tu nebude nikdy! Už som ju aj chcel upokojiť, že to sa iba mýli a rozmýšľal o nejakých poučkách z nášho manifestu. Škoda, že som ich nevedel naspamäť, mohol by som jej ich predniesť pre mier v duši, ale tu z nej vypadlo, že závidí malým dievkam. Lebo malá dievka je dobrá i ku vysokému chlapovi i k štupľovi. Ale ona, tak vravela, že vysoká je ako rebrík a bude musieť kvôli tomu navždy ostať sama.“
       „Fakt, Joži, takto to povedala? To si ozaj myslela? Ale veď to nie je pravda, také niečo by mi nikdy ani nenapadlo!“ dvíhal Ondro prekvapene obočie. „Takto si jej mal zaspievať:

       Nechcem ja maľučkej ženy,
       vona ma pri samej žemi,
       ked idze pres veľke blato,
       ta še jej naľepi na to.“


       „Toto, no... A to je čo za pesničku?“ tváril sa žandár Joži prekvapene.
       „Vidíš? Nepoznáš ju, lebo si s nami nechodil na tancovačky! Teraz však nastali nové časy! Tak ako si to povedal. Teraz si to môžeme zaspievať spolu. Ale Ďuri, ešte nalej! Ako spomenul tuto náš kamarát - súdruh kapitán, že do tretice všetko dobré!“
       „Ešte nie som kapitán,“ krútil Joži hlavou, ale na tvári mu začal pohrávať úsmev. Ďuri, stále plný očakávania ako to dopadne, nalieval. Presne ako Joži hovoril. Tretí pohárik, lebo do tretice všetko dobré, potom na štvrtú svetovú stranu, na piaty cíp červenej hviezdy...
       „Musíme spievať všetci! Nech si to Joži dobre zapamätá, dobre? Takže poďme... Zaspievam kúsok a vy po mne zopakujete.“
       Tak i bolo. Keď Ondrej stíchol, Joži s Ďurim po ňom zopakovali slohu, Ondrej dirigoval, rozkladal doširoka rukami a Ďuri, tušiac, kam to povedie, nalial znova. Po zaspievaní sa pripilo a prišla na rad ďalšia sloha, tú hneď preložili dvoma pohárikmi, lebo na prvý raz ju zopakovali zle. Keď dospievali, pripili si zasa a znova, oči sa im leskli, jazyky plietli, ale Ondrej ich vyzval, nech to teraz zaspievajú v celku. A tak sa kuchyňou nieslo:

       „Nechcem ja maľučkej ženy,
       vona ma pri samej žemi
       ked idze pres veľke blato,
       ta še jej naľepi na to

       Ľen ja scem ženu vysoku,
       bo vona noši na štoku,
       ked idze pres veľke blato,
       taku ma čistu jak zlato.“


       Keď dospievali, žandár Joži odpadol. Doslova. Vyvalil sa zo stoličky a ostal ležať na zemi. Ďuri k nemu hneď priskočil, ale Ondro len mávol rukou.
       „Neboj sa. Iba sa ožral. Taký škriatok nič nevydrží!“
       Potom vstal aj Ondrej, Jožiho obrátil na bok a z puzdra na opasku mu vytiahol revolver.
       „Čo robíš? Preboha, nechaj to tak, lebo bude zle! Už i tak bude zle!“ Ďuri očividne zrozpačitel ešte viac, ale Ondrej, hoc sám pripitý, nehovoril hlúpo.
       „Olinka ti v izbe plače. Počuješ? O tú sa postaraj. Dones ju sem a ja nastrkám tuto súdruha kapitána do detskej postieľky. Isto sa do nej vmestí.“
       „On ešte nie je kapitán.“
       „A ani nikdy nebude, keď ma naserie!“
       „A načo do postieľky?“
       „Nech sa mu nikdy nerozviaže jazyk. Však on dobre vie, čo by ho čakalo, keby sa ľudia dozvedeli, ako v takej postieľke spinkal. A keď sa preberie a zistí, že nemá pištoľ, možno sa od strachu aj poserie!“
       „Pištoľ mu nechaj!“
       „Vrátime mu ju, neboj sa. No keď sa zobudí, isto si nebude pamätať ako zaspal. Povieme, že chcel strieľať do stropu, a to nie je sranda. Že až potom padol na zem a pištoľ nechal len tak napospas bez dozoru. A že to musíme nahlásiť v Košiciach, lebo tam sú naozajstní kapitáni a toto bol vážny prehrešok. Bude sa cítiť celkom bezmocný a triasť sa od strachu, aby ho nezobliekli z uniformy. Veď čo by potom robil? Až keď bude na pokraji plaču, tak mu pištoľ vrátime. Uvidíš, do konca života nám bude vďačný, len aby sme boli ticho!“

       Zvon na kostolnej veži bil na pravé poludnie, keď sa vracal Ondrej späť na družstvo. Pálenku i všetko na jej výrobu už preniesol domov. Za iných okolností by tak urobil až v noci, ale teraz to riskol. Veď ktovie, kedy sa Joži preberie. Veci iba naložil na vozík a prekryl starou celtou. Našťastie, nestretol nikoho, kto by sa mu chcel prihovoriť. Isto by ucítil, čo tam má.
       Ďuri mu nepomohol. Nemohol. Práve totiž kŕmil malú Olinku. Nevedel síce, kde ju dá popoludní spať, ale zatiaľ na to nemyslel. Cez otvorené dvere do izby pozeral, ako v detskej postieľke spí poskladaný, poskrúcaný žandár Joži. Dúfal, že Ondrejov plán prejde a hoc mal určité obavy, súhlasil so všetkým. Vždy lepšie, než sa nechať zatvoriť pre pár fliaš slivovice...

čitateľov: 515