login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nemci, Rusi a my

@ :: Poviedky ::     Jan 25 2019, 15:07 (UTC+0)

Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov
Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Mali sme tajnú výpravu. Mižo a ja. Mižo je môj najlepší kamarát a hoc sme vedeli, že doma za neohlásený odchod dostaneme bitku, rozhodli sme sa, že ujdeme a pôjdeme hľadať poklad na Kapušiansky hrad. Vzali sme si lopatku, ktorou mama zhŕňa smeti, plátennú brašnu cez plece, aby bolo poklad v čom odniesť, a tiež sekeru. To ak by bol poklad taký veľký, že by sa nám do brašne nevmestil a museli by sme ho ukryť a zahádzať konármi stromov. Potom by sme sa poň vrátili a za peniaze by sme išli do Ameriky. Všetko vyzeralo jasné, náš plán bol dokonalý a nemali sme žiadne pochybnosti, že z nás čoskoro budú boháči. Lenže po ceste do Kapušian sme zbadali, ako od Prešova idú vojenské autá a za nimi kráča zástup vojakov. Nemci. Celé vojsko. Pochodovali v štvorstupe, pekne zoradení, v krásnych uniformách a vyleštených čižmách a my sme sa postavili na okraj cesty, nech nezavadziame.
       „Heil Hitler!“ zdvihol jeden z vojakov napriamenú pravicu a pozrel rovno na nás.
       „Heil Hitler!“ rýchlo sme zdvihli ruky aj my a vojaci sa rozosmiali.
       Ako sme tam stáli a dookola sme vykrikovali ten pozdrav, ktorému sme ani poriadne nerozumeli, všetci vojaci okolo nás dvíhali ruky a vykrikovali to isté. Heil Hitler! Heil Hitler!
       Neviem, prečo to robili, možno sa len s každým radi zdravia. A možno by to bola urážka Hitlera, ak by nám neodpovedali. Trvalo to dlho, kým okolo nás prešli, teda najskôr tí peší, ale za nimi ešte aj vojaci na koňoch. Až sme z toho vyhladli a pretože s prázdnym žalúdkom sa poklad hľadá ťažko, vrátili sme sa domov. Do Kapušian pôjdeme neskôr. Inokedy. Keď sa najeme.

       Neskôr mi Mižo povedal, že vraj sme videli Nemcov, ako pochodujú do Poľska. To sa mi zdalo čudné, veď Poľsko je dosť ďaleko, vraj ešte ďalej ako Bardejov a otec mi hovoril, že cesta do Bardejova je nekonečná. Viac sme sa tým nezaoberali. Nebolo prečo. Pásli sme husi pri potoku, učili sa v škole rátať a žiadna nedeľa sa nezaobišla bez návštevy kostola. Tak prešlo niekoľko rokov a naraz sme mali Nemcov aj v dedine. Najskôr ulicami prechádzal hlásnik. Každá dedina má bubeníka, ale u nás nebol ani bubon, tak chodil hlásnik so zvončekom, vždy sa niekam postavil a dlho zvonil. Keď bolo okolo neho dosť ľudí, začal čítať príkaz komisára obce - pána Michala Sabola. Oznamoval, že nemeckí vojaci budú z vyššieho poverenia pridelení do našich rodín, máme im poskytnúť miesto na spanie, vodu na pitie i umytie a stravovať sa vraj budú sami v poľnej kuchyni. Ešte v ten deň tu napochodovalo vojsko. Teda, celé vojsko nie, ale vojakov bolo najmenej päťdesiat. Tak som rozmýšľal, koľko Nemcov príde k nám a kam ich dajú otec s mamou, ale nakoniec k nám neprišiel ani jeden. Vraj kvôli Verone. To je moja sestra, mala akurát sedemnásť rokov a komisár tak rozhodol, že lepšie bude, ak nebudú spávať pod jednou strechou. Otec za to komisára chválil a ja som sa cítil podvedený. Prečo k iným idú a k nám nie?
       „Ďoďo, toto ti je ľúto? Naozaj toto?“ pozeral na mňa prekvapený otec, keď som mu to večer povedal. „A Maťa a Oskara ti už ľúto nie je?“
       Vtedy som si na nich spomenul a mal som z toho podivné pocity, lebo som ešte nechápal súvislosti.

       Maťo a Oskar boli moji kamaráti. Teda, kým žili v Šebeši, lebo ich odviezli a netušil som, ako sa im vodí. Mali aj sestry, Martu a Eťu, ale tie sa s nami nekamarátili, lebo boli staršie. Ich rodičia tu vlastnili obchod, kde nakupovala celá dedina. Nielen jedlo, ale aj petrolej, nite, gombíky, alkohol, a to som im trochu závidel, že oni majú vlastne všetko. Ľudia chodili do obchodu, nielen keď chceli kupovať, ale i predávať. Vojkovci, tak sa volali, od ľudí vykupovali hlavne vajcia a tie potom nosili kamsi do Prešova. Raz do dediny došli tri autá s Nemcami a gardistami. Videl som, ako z ich židovského domu vedú Maťa s Oskarom. Ani sme sa nemohli rozlúčiť. Marta, Eťa a ich rodičia neboli doma, ale aj tých po chvíli našli a odviedli. Keď na to pozeralo veľa ľudí, gardisti kričali, že nám bude lepšie, lebo ten obchod i dom je taký veľký, že sa tam môže urobiť aj krčma. Dovtedy sme mali v dedine jedinú krčmu, tá patrila Jurkani a keď vraj budú dve, aj ceny budú nižšie. Mňa to netešilo. Radšej by som bol, ak by sme tu mali len jednu krčmu a chodil by som ďalej do školy s Maťom i Oskarom.
       „Za všetko môžu Nemci! Keby nebolo Nemcov, nebolo by ani gardistov,“ zlostil sa doma otec, ale mama ho zahriakla, nech tak predo mnou nerozpráva. Takže teraz, keď prišli Nemci do dediny a začali tu aj bývať, mi to otec pripomenul. A ja som sa už mal radšej na pozore.

       Nemci ku nám i tak chodili. Bývali aj u Mižových rodičov, ale aj u mojej babky a dedka. Len raz sa tam zastavila Verona a Nemci si zistili, kde býva. Nosili jej čokoládu, mame kávu a tiež také čudné cukríky, čo sa v káve rozpúšťali. Vtedy som mal Nemcov rád. Najmä Waltera, ktorý hovoril česky a dosť som mu rozumel. Vravel, že je zo Sudet, a tak som mal z toho v hlave guľáš, až kým mi nevysvetlil, že Sudety sú v Nemecku. Raz u nás traja vojaci hrali karty. Aj mňa to naučili a potom povedali, že ideme hrať o peniaze. Ja som žiadne nemal, ale vraveli, že to nevadí. No a predstavte si, že som vyhral. Celých štyridsať korún! A tí hlúpi Nemci sa z toho ešte smiali. Čo povedali nemecky, Walter zopakoval česky, a tak som sa dozvedel, že hra pokračuje, ale teraz už musím vsadiť svoje peniaze. To som odmietol.
       „Ďoďo kaput!“ nadurdil sa jeden z Nemcov a vytiahol pištoľ. Mieril mi presne na čelo, ja som si dával ruky pred tvár, no on sa z toho smial. Walter však nie. Postavil sa a kričal niečo po nemecky. Vojak položil pištoľ na stôl a šiel k Walterovi, asi aby si to vyjasnili. Teraz alebo nikdy - pomyslel som si, schmatol som zo stola pištoľ i svojich štyridsať korún a vybehol som von. Utekal som do dedovho humna, kde som vyliezol celkom hore na seno a ukryl sa.

       „Doďo?“ po čase, čo sa mi zdal nekonečne dlhý, keď som sa triasol zimou a strachom, sa v humne ozval známy hlas. Prišiel Mižo.
       „Vedel som, že tu budeš. Všetci Nemci ťa hľadajú. Aj tvoj otec. Verona prišla za mnou a vravela, čo jej povedal Walter. Že ak nevrátiš pištoľ, tak bude s nimi zle a aj s tvojim otcom.“
       „Prečo by malo byť zle s mojim otcom? Veď on v kuchyni ani nebol! A Walter? S ním by čo urobili? Veď on ma bránil,“ nedal som sa, ale Mižo trval na svojom.
       „Chceš, aby tvojho otca odviedli ako Maťa a Oskara?“
       „Tak si ju aspoň poriadne pozriem,“ vytiahol som pištoľ zo sena a namieril na vedro, čo stálo v rohu humna. Stlačil som kohútik, ale nevystrelila.
       „Asi tam nie sú náboje. Ukáž,“ vzal mi Mižo pištoľ a skúsil streliť aj on. Bez výsledku. „Takú im môžeš vrátiť,“ podal mi ju naspäť a zliezli sme zo sena na zem.

       Keď som išiel s Mižom ku nám domov, stretol som otca.
       „Kde si bol? Pištoľ máš?“
       Ukázal som rukou k humnu a podal mu ju.
       „Nebola nabitá,“ otec si vydýchol a ja som rozmýšľal, prečo potom na mňa ten Nemec mieril, keď nemal náboje. Ale dlho som o tom premýšľať nemohol. Spoza domu vyšli vojaci a keď nás zbadali, bežali hneď ku nám a pištoľ otcovi vzali.
       Keď sme doma večer sedeli v kuchyni, otec i mama mi dookola vyčítali, čo som to urobil a ja som sa ich pýtal, či som sa mal dať zastreliť. Jasné, bez nábojov by sa im to nepodarilo, lenže to som nevedel. Čakali sme, čo bude ďalej. Či odvedú otca za to, že som im vzal zbraň, alebo či odvedú aj mňa niekam za Maťom a Oskarom. Ale bolo to inak. Nemci prišli, presne tí traja a aj ich veliteľ a hovorili jeden po druhom a Walter znova všetko prekladal. Vraj išlo o nedorozumenie, nechceli ma vyľakať a ani rodičov, najmä mamu nie a dali jej aj Verone také bohato vyšívané zástery. Iné, ako sa nosia u nás v dedine. Neviem, odkiaľ ich mali. Mama ticho poďakovala, ale Verona si tú svoju hneď obliekla a tešila sa, aká je pekná. Takže možno aj dobre, že som im s tou pištoľou utiekol. Dobre pre mamu, Veronu i pre mňa. Lebo na tých štyridsať korún Nemci asi zabudli a nikto ich odo mňa nepýtal. Boli to moje prvé vlastné peniaze.

       Hlásnik mal pravdu. Nemci u ľudí doma nejedli, chodili ku škole a na jej dvore mali poľnú kuchyňu. Neraz to od nich tak rozvoniavalo, že sme sa v triede tlačili na okná a nasávali tú vôňu. Vždy sa tam ráno zišli všetci vojaci a potom odchádzali na letisko, kde mali robotu. Ale koncom jesene im vraj nedoviezli potraviny. Aspoň otec tak hovoril a on si nezvykne vymýšľať.
       „Ďoďo, potřeboval bych, abys šel s námi a něco pro nás udělal. Pak dostaneš tolik guláše s masem, kolik jen sníš,“ povedal mi v jeden deň Walter, a tak som šiel. Nerozmýšľal som nad tým, prečo a kam ideme, lebo vidina gulášu odbila všetky otázky. Predstavoval som si len, ako sedím medzi vojakmi, ako sa napchávam a spolužiaci na mňa pozerajú cez okno a závidia mi. Šli sme dlho. Dvaja Nemci a ja. Cez Sengetov a okolo Kokyne až skoro ku Vagašu, kde sa pásli kravy. Nemci si ľahli na zem.
       „Musíš tam jít a přivést jednu krávu až sem. Ale opatrně, pastevec tě nesmí vidět!“ prikázal mi Walter, a tak som to urobil. Pomaly, opatrne som sa blížil k stádu a keď sa pastier nepozeral, jednu kravu som popohnal, nech sa pohne. Poslúchla. Potom som sa už ani neobzeral a hnal som ju poriadne, až sme dobehli k Nemcom.
       „Výtečně! Jsi pašák!“ chválil ma Walter, ale mne nebolo vôbec jasné, prečo si myslí, že som Turek. Veď taký paša žije v Turecku, tak sme sa to v triede učili. Možno Walter nebol dobrý žiak a nedával v škole pozor. Chcel som mu to vysvetliť, ale on na to, že mu to poviem neskôr. Teraz s tým druhým Nemcom hnali kravu tak rýchlo, až som popri nich utekal. Vrátili sme sa do Šebeša, kde v školskej záhrade čakalo niekoľko vojakov a ako sme prišli, prevolávali nám na slávu. Cítil som sa ako hrdina. Večer som zjedol toľko gulášu a s takými kusiskami mäsa, až mi z toho bolo zle. Ale škoda, že sme ten guláš jedli večer a nie až na druhý deň, lebo ma nikto zo spolužiakov nevidel.

       O pár dní na to, presne dvadsiateho septembra, Rusi bombardovali malú železničnú stanicu v Prešove. Otec hovoril, že tam zomrelo jedenásť ľudí. A o deväť dní neskôr sme počuli bomby tak dobre, akoby nám padali rovno do izby. Bola noc, ja som vstal z postele a bežal von. Pozeral som na oblohu, až kým ma neschmatla Verona a neodtiahla ma do pivnice. Rusi bombardovali letisko. Jedna bomba im spadla aj na lúku hneď pri našej dedine, ale okrem toho, že to bol poriadny rachot, sa nič nestalo. No odvtedy sa veľa zmenilo. Nemci už neboli takí kamarátski. Z každej rodiny musel ísť niekto kopať zákopy medzi naším Vyšným Šebešom a tým Nižným pri letisku. Aj môj otec chodil. Občas aj mama. A keď napadol sneh, Nemci brali aj deti, aby sme odhrabávali sneh na letisku. Každý hovoril, že čoskoro tu prídu Rusi a bude sa strieľať. Mama sa o mňa bála a nechcela ma nikam pustiť. Ale bála sa aj Nemcov. Teraz sa ich už bál každý. Ale aj Rusov, hoci sme ich zatiaľ nevideli. Večer, len štyri dni pred Vianocami, znova bombardovali Prešov. Až po Vianociach sme sa dozvedeli, že tam zomrelo vyše sto Prešovčanov, ale aj cez tristo Nemcov. Bomby spadli na hlavnú železničnú stanicu, kasárne, ale i na františkánsky kostol. Tiež aj na obidve kiná, na Scalu a Olympiu. To mi bolo veľmi ľúto, lebo v kine som ešte nikdy nebol a chcel by som tam niekedy ísť.

        „Také Vianoce sme tu ešte nemali,“ horekovala mama a ona, čo sa modlila vždy ráno i večer, žehnala sa zakaždým, keď prechádzala okolo nejakého kríža a chodila na omše, spovede i ruženec, naraz rozmýšľala, či vôbec pôjdeme na polnočnú. Tá u nás nebola. Ale nie kvôli vojne. Faru sme mali v Nižnom Šebeši, tam býval pán farár, a tak sme na Vianoce nechodili do nášho, ale do ich kostola. Čiže bližšie k letisku. Bližšie k bombám. Dúfali sme, že na Vianoce žiadne padať nebudú, a tak sme sa tam nakoniec vybrali, aby nás ľudia neohovorili.
       Polnočná omša vyzerala inak ako predošlé. Akoby v kostole boli kasárne. Prišli asi všetci vojaci, nielen z oboch dedín, ale niektorí aj z Prešova, nedalo sa tu ani pohnúť. Ale i tak mal každý svoje miesto. Vpredu sme stáli zvlášť chlapci a zvlášť dievčatá, v laviciach ženy, na chóruse muži a Nemci všade, kam sa pomestili. No najviac vzadu pod chórusom. Po omši vyšli dievčatá pred kostol a ako každý rok, i teraz začali spievať. Nemci chodili nervózne hore dolu a pozerali na všetky strany. A keď dievčatá skončili, tie z našej dediny išli spievajúc spolu s parobkami, ale Mižo aj ja sme museli ísť s rodičmi. Myslel som, že Verona tak skoro domov nepríde. Mladí podľa zvyku zastanú na moste a majú diškurku niekedy až do rána. Ale zmýlil som sa. Verona prišla za nami o chvíľku. Diškurka nebola. Nemci ich rozohnali, že musia ísť domov a nech má každý zatemnené okná.

       „Zastrelili Nemca! Chytili ho v Sengetove, ale už nemal uniformu! Neutiekol s ostatnými, skrýval sa tam u niekoho, vraj nechcel bojovať. Ale ktosi to nahlásil Rusom. Rusi Nemca chytili, zastrelili, potom mu zobuli čižmy a vzali si ich. Nemec ostal ležať na zemi,“ dychtivo a trochu roztrasene mi o všetkom hovoril Mižo. Dobehol k nám, napriek mrazu mu spod čiapky stekali po čele kvapky potu.
       „Ty si to videl?“ vypúlil som naň oči, ani sa mi to nechcelo veriť.
       „Hej,“ prikývol.
       Ten Nemec jednoducho nemal šťastie, neušiel s ostatnými skôr, než prišli Rusi. Tí k nám do Šebeša došli devätnásteho januára popoludní. Našťastie, v dedine nestrieľali. Nemali do koho. Nemci boli za posledné dni takí nervózni, že aj všetci naši ľudia od nich radšej bočili. Už u nás nehrali karty a Walter mi na ulici ani neodzdravil. A potom sa naraz zbalili a rýchlo zmizli.
       „O čom to tu hovoríte?“ vstúpila z izby do kuchyne mama, isto nás počula. Prehliadla si skúmavo Miža i mňa, ale skôr než sme stihli čokoľvek povedať, dvere z dvora sa otvorili a do domu vošiel Rus s puškou.
       „Germanov ňet?“ opýtal sa.
       Asi sme všetci traja mali aj otvorené ústa, lebo také čudo sme ešte nevideli. Na fúzoch mal nalepené kúsky ľadu, ľad aj na brade, na baranici, vyzeral dosť divoko.
       „Jest iľi ňet?“ zakričal a mama kývala hlavou, že ich tu ozaj niet, že už odišli.
       „Pasmatrju,“ Rus kývol mame, nech ustúpi a vošiel do izby, kde bola Verona. Mama šla hneď za ním. Nerozumeli sme presne, čo hovoria, ale znelo to najskôr tichšie, potom hlasnejšie a nakoniec mama kričala.
       „Bež po otca!“ drgol do mňa Mižo a už som sa chcel rozbehnúť. Vedel som, že otec je u deda. No opäť sa otvorili dvere z dvora a do kuchyne vošiel druhý ruský vojak s rovnakou otázkou.
       „Germanov ňet?“
       Mižo i ja sme stŕpli, lebo mal prelepené oko a jazvu, akoby mu niekto šľahol cez líce britvou.
       Hlasy z izby prerástli v krik. Rus spozornel, namieril pušku, kopol do dverí a vbehol tam i on. Počuli sme, že teraz kričia všetci. Mama, Verona i obaja vojaci. Naraz sa dvere priam rozleteli a do kuchyne vbehla mama, držiac Veronu okolo ramien. Ani nám nič nepovedala, len utekali von. Ostali sme tu iba Mižo, ja a tí dvaja Rusi. Tak sme tiež radšej vybehli na ulicu. Nevedeli sme ani prečo, len sme sa báli.
       Neskôr sa ukázalo, že iní ľudia z dediny sa Rusov neboja. Keď vojaci prezreli celú dedinu, zhromaždili sa v dome u gazdu Fera. Presne v tom najväčšom dome, kde predtým bývali nemeckí dôstojníci. Ľudia im tam prinášali jedlo. Mama s Veronou i otcom sa vrátili domov až za tmy. Bál som sa, kde sú, už som chcel bežať k dedovi a babke, ale nakoniec prišli.
       „Už skončila vojna?“ pýtal som sa otca, ale on namosúrený len pokrútil hlavou, že nie. Potom pozamkýnal dvere, kázal nám ísť spať a sám sedel na lavici v kuchyni až do rána. Vraj, aby nám mamu alebo Veronu neodviedli. Rusi už asi na nich zabudli, zato však odviedli komisára obce, pána Michala Sabola. Pýtali sa ho, kto spolupracoval s Nemcami a kto je v dedine gardista. Vravel im, že tu s Nemcami nespolupracoval nikto a gardistov tiež nemáme. Tak ho naložili do auta, odišli s ním preč a už sa nevrátil.
       Rusi boli v Šebeši ešte asi dva týždne. Rovnako ako kedysi Nemci, teraz sa starali o letisko oni. A keď odišli, keď už dedinou nepochodovali žiadne vojenské čižmy či baganče, ani nemecké, ani ruské, otec nás objal. Všetkých naraz, mamu, Veronu i mňa a povedal: „Až teraz nám skončila vojna. A to je... To je akoby sme našli poklad.“

čitateľov: 1911