login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

V službe

@ :: Poviedky ::     Aug 11 2019, 13:33 (UTC+0)

Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca
Čas: zima 1929 - 1944
Autorka: Zuzana Kratyinová

       „Veď sa pohni! Motáš sa ako malé decko. Kým prídeme k Ide, vystúpi slnko a potom už veľa nechytíme. Možno som ťa predsa len nemal brať,“ zvolal Pišta, môj starší brat, no nepočkal na mňa, ani nespomalil. Tak som radšej pobehol, nechcel som, aby ma nabudúce nechal doma. Veď nie som malé decko a rybačku si ujsť nenechám. Už mám šesť a na jeseň pôjdem do školy!

       Bola to zábava. Najprv sme sa hrabali v zemi a hľadali dážďovky, potom som sledoval brata, ako ich zvíjajúce nastrkáva na háčik, ako hádže lanko, ako ticho našľapuje proti prúdu a šikovne vyťahuje z vody metajúce sa ryby. Bol som celý napätý, keď Pišta vybral z vrecka ďalšie lanko s háčikom a strčil mi to do ruky. „Na, chytaj aj ty!“
       Keď sa slnko oprelo o vrchy, Pišta rozhodol, že už máme dosť. Odbehol za kríky a ja som vyčkával a pyšným pohľadom prechádzal po rybách, čo ležali zabalené v lopúchoch na tráve. Už sa netrepali, len otvárali papule a bezmocne lapali po dychu.
       „To si chytil ty?“ ozvalo sa zrazu a predo mnou zastala obrovská postava.
       Prebehol som zrakom po veľkých nohách vo vysokých čižmách aj po tmavých nohaviciach a kabáte a zahľadel sa do zarastenej tváre veľkostatkára Grünbergera. Poznal som ho. Vlastnil veľký statok, dlhé lány polí, plné stajne dobytka a koní, veľký dom, aj krčmu, do ktorej sa chodil potúžiť aj môj otec.
       Chcel som prikývnuť, no potom som si to rozmyslel. „Nie všetky. Len dve. Hentie tam!“ kývol som rukou, akoby nič.
       Usmial sa a položil mi dlaň na hlavu. „Šikovný si, hoci taký malý. Takí sa mi páčia. Keď budeš mať sedem, ohlás sa, zoberiem ťa do služby.“
       Až vo mne radostne hrklo. Vedel som, koľko sa otec aj strýkovia kade tade u bohatých naprosia, kým si pozháňajú nejakú robotu a ja ju mám sľúbenú už teraz. Sledoval som odchádzajúceho veľkostatkára, keď mi z úst vyšlo hlasné: „A veď ja už mám sedem!“
       Ani sa neotočil, len zvolal: „Tak príď zajtra ráno. Dám ti robotu.“
       „Prídem!“ zvolal som.

       „Veď máš ledva šesť!“ skríkla mama, keď sa dopočula novinu. Možno by ma ani nepustila na druhý deň z domu, nebyť otca. Ten na mňa pozrel pohľadom, v ktorom svietila pýcha a prikývol. „Pôjde. Dojednal si robotu. A čo sľúbil, to musí splniť!“
       Ráno som vyšiel rýchlym krokom z chalupy, aby si to naši hádam nerozmysleli a ani som nepomyslel, že kráčam v ústrety zodpovednosti a drine a nebude viac bezstarostného života a detských hier. A možno, keby som to vtedy vedel, aj tak by to moje kroky nezvrátilo.
       Dom Žida Grünbergera bol vysoký, honosný, taký rozťahaný, lebo hneď vedľa bola aj ich krčma. Z bielej vakovky sa blyšťali obrovské sklené tabule okien a strechu nemali pokrytú slamenými kyčkami ako iní, ale ozajstnými pálenými škridlami.
       Zastal som pred prahom a zrazu som sa nemal k tomu, aby som zabúchal. Čo keď už vie, že som klamal - prešli mi mysľou obavy, keď sa dvere na dome roztvorili a v nich stál pán Grünberger. V skúmavom pohľade mu zasvietil úsmev.
       „Tak si prišiel. Mám rád ľudí, čo držia slovo.“
       O pár minút nato som mal svoju prvú prácu. V ruke som stískal košík, v ňom sliepku so zviazanými nohami a vo vrecku mincu pre seba a ďalšiu pre šocheta - kóšer mäsiara. Dôležito som si vykračoval po ceste do Veľkej Idy, odhodlaný splniť svoju prvú úlohu a zaslúžiť si svoj zárobok. Sliepka nešťastne kotkodákala, akoby tušila svoj nešťastný osud, tak som ju na chvíľu vybral z košíka, nech si pred smrťou ešte trocha užije a sadol som si na breh k riečke. Len na chvíľočku som sa zahľadel na druhú stranu, keď sa tá nešťastnica skotúľala dolu brehom do vody. Ešteže sa začala metať a švihať krídlami, inak by sa hneď utopila a zbohom moja minca. Okamžite som skočil za ňou a schňapol ju.
       „No vidíš, bolo ti to treba? Nebolo! Ty sa utopíš, mňa vybijú, ani plácu mi nenechajú a ešte aj Židia ostanú bez obeda,“ dohováral som jej, ale zrejme zbytočne. Sliepka ma vôbec nepočúvala. Zatriasol som ňou, či ešte žije a keď na mňa uprela oko, radšej som si švihol. Vedel som, že ak prídem k šochetovi s mrcinou, to tam radšej ani chodiť nemusím. Taká sliepka už kóšer nebude, čo by jej zlaté pierka vyklíčili.
       Cesta späť mi ubiehala rýchlejšie. Dosť sa mi uľavilo, keď mäsiar urobil všetko bez zaváhania a prebral odo mňa mincu. Za tú svoju som si kúpil klobásku a kúsok voňavého pečiva. Bolo mi jedno, či sú kóšer alebo nie. A tak som sa do Šace vracal s plným žalúdkom a zamieril si to ku krčme. Pán Grünberger bude isto tam, za pult nikoho iného nepustil.
       Keď som sa priblížil, počul som krik a nadávky. Zvonka, cez okná i dvere nakukovali chlapi a muselo sa čosi diať, lebo inak by boli dnu a popíjali. Pretisol som sa pomedzi nich a uvidel, ako akýsi invalid bez ruky bije hlava nehlava pána Grünbergera. Strašne som sa zľakol, že ho aj zabije. Preliala ma zimnica a dolu lícami mi začali tiecť slzy.
       „Kto tu pustil to decko?!“ započul som a nejaké ruky ma vyniesli von na dvor.
       „To plačeš kvôli mne?“ ozvalo sa po chvíli.
       Zdvihol som hlavu a zazrel som pána Grünbergera. Bitka sa zrejme skončila. Chlapi držali invalida a hoci sa metal, odvádzali ho preč. Chvíľu som premýšľal, či sa nepustím ešte do väčšieho revu, lebo vyzeral hrôzostrašne. Oko mal napuchnuté, na líci ranu a tvár zaliatu krvou. Hánky modré, šaty špinavé a rukáv odtrhnutý. Spodkom krčmárskej zástery si poutieral tvár aj ruky. Zvraštil od bolesti tvár a čosi zamumlal po hebrejsky. Nerozumel som, ale iste to bola nejaká ich najväčšia nadávka. Keby mňa niekto takto zmastil, nadával by som ako pohan. Ale ja by som sa od nikoho ani nedal, určite nie od jednorukého.
       „Vidím, že si úlohu splnil. Odovzdal si mincu mäsiarovi?“
       Mlčky som prikývol.
       „Dobre. Som spokojný. Tú druhú mincu si môžeš nechať.“
       Vypleštil som naňho oči, že akú mincu.
       Usmial sa a povedal: „Ty ju už nemáš, čo? Utratil si ju?“
       „Hej, kúpil som si klobásku a pečivo,“ povedal som a mysľou mi mihlo, či som neurobil niečo, čo som nemal a teraz sa na mňa nahnevá.
       Ale on len mávol rukou. „Peniaze už zarobiť vieš, ešte sa musíš naučiť ich aj ušetriť pre budúcnosť. Nikdy nevieš, kedy sa ti budú hodiť. Teraz odnes sliepku kuchárke a choď domov. Zajtra pošlem po teba môjho syna.“
       A tak ma pán Grünberger – bohatý Žid, veľkostatkár, priekupník dobytka a krčmár prijal do služby. Od toho dňa Ernö, jeho dvanásťročný syn, pribehol po mňa vždy, keď ma potrebovali.
Jénočke - tak ma tam volali. „Jénočke poď, treba narúbať dreva. Jénočke priprav triesky do pece, dones zeleninu kuchárke, vyčisti kurníky, dones vajíčka, nakŕm sliepky, pozametaj podlahu, vyčisti dvor!“
       Zarobené drobné som nosil mamke. Už dávno nefrflala, že odchádzam robiť k cudzím, nebránila mi, peniaze sa doma zišli. Hlavne v sobotu som ostával u Židov. Musel som byť poruke, lebo Židia v ten deň nerobia nič. Odpočívajú, modlia sa a majú šábes. Nemôžu zapáliť v krbe, ani ohriať si polievku, či utrieť rozliate mlieko. Nič. Inak porušia tie svoje zákony.
       Obdivoval som ich dom. Izby boli presvetlené, okná zdobené jemnými prekrásnymi záclonkami, podlaha nebola hlinená, smradľavá, zapustená kravskou močovkou, ako u nás, ale drevená a na nej mäkučké pestrofarebné koberce. Steny boli zdobené obrazmi, v sklenených skriniach vystavené krehké porcelánové taniere a šálky, aj by som sa ich bál chytiť do ruky, ale najviac ma uchvátila knižnica. Desiatky, možno stovky kníh, naprataných v poličkách odhora až dolu v celej izbe. Toľko iste nemá ani pán učiteľ, veď to sa nedá ani prelistovať za jeden život, nieto ešte prečítať - premýšľal som a vybral z knižnice jednu z tých kníh. Trocha ma sklamalo, že v nej nebolo obrázkov, len samé písmenká.
       „To nie je kniha pre teba!“ ozvalo sa vtedy od dverí.
       Skoro som od ľaku pustil do gatí.
       „Pán Grünberger ... ja ...ja som sa len chcel pozrieť, či v nej nie sú nejaké obrázky. Už to neurobím,“ vyjachtal som a obrátil hlavu k nemu, presvedčený, že uvidím nazlostenú tvár.
       „Ale práve naopak. Musíš to urobiť. Ale zober si inú knihu. Nejakú pre deti. Tam nájdeš pekné obrázky aj príbehy, čo ťa budú zaujímať. Napríklad túto,“ vytiahol nejakú knižku a podával mi ju. „Prečítaj mi niečo.“
       „Ale ja... ja ešte neviem čítať. Až na jeseň pôjdem do školy,“ priznal som sa zahanbene.
       Zahľadel sa na mňa, akoby mi chcel povedať, že sedemroční už predsa chodia do školy, ale napokon len povedal: „Dobre, tak keď budeš chodiť a naučíš sa všetky písmená, príď a ja ti nejakú požičiam.“
       „A načo je vám toľko kníh?“ odvážil som sa opýtať. „My máme len jednu – bibliu. Tú sme podedili po starkých.
       „V knihách je ukrytá múdrosť,“ vyhlásil. „Sú v nich tisíce príbehov. Stačí len čítať a môžeš prežívať veci, čo sa stali, alebo aj tie, čo sa nikdy nemôžu stať. Nikdy neprežiješ toľko, koľko môžeš prežiť práve vďaka knihám. Tak sa nauč čítať a potom čítaj, vždy keď budeš môcť. Čas, ktorý venuješ knihe, nikdy neoľutuješ. Urobia ťa múdrejším aj lepším,“ vyhlásil a vyšiel z izby.
       K večeru som šiel domov a premýšľal som o tom. Nešlo mi do hlavy, ako ma také knihy môžu urobiť múdrejším a lepším. Ako by to dokázali, keď si len stoja na policiach a nič nerobia? Mohli by urobiť lepšieho zlostného Paliho, čo hádže kameňmi do husí, keď ich pasie? Bol by otec múdrejší, keby prečítal nejakú knihu?
       „Sú to sprostosti,“ odvrkol Lajoš báči, keď som sa mu zveril. „Židia na to majú čas, ale my nie. Kto by robil, keby každý čítal? Ako by si rodinu nakŕmil, há? Nebodaj čítaním? Pozri Janči, od mladosti robím u Žida. Idem do Mukačeva, kúpim preňho dobytok a potom ho ženiem do Šace. Tu sa predá oveľa drahšie. Rozdiel je pre Žida, zvýši aj na plat pre mňa. A dobre si z toho žijem. To je moja múdrosť, aj bez kníh,“ potľapkal ma po chrbte a otočil sa k Alašu, teda k furmanskému hostincu.
       Zamyslene som ho sledoval a premýšľal som. Niečo mi stále vŕtalo v hlave, ale nevedel som prísť na to, čo. Pustil som sa do behu. A veď ja na to prídem, keď sa naučím v škole čítať.

       „Jánoš! Nepočuješ?! Breše ti ten blcháč,“ zvolal na mňa Pišta, keď som sa práve
motal v komore. Psa som nemal dlho, ešte som mu ani nevymyslel meno. Mama hromžila, že načo ďalšie hladné brucho do domu, no napokon aj tak ostal u nás. U pána Grünbergera som robil už šiesty rok. Zosilnel som a dávali mi čoraz ťažšie práce, zväčša na statku, ale aj na poli. Dostával som väčší zárobok a na jeho radu som si niečo z neho odkladal.
       Blcháč neprestával brechať a keď sa do toho zamiešal krik, radšej som vybehol na dvor. Na zemi ležal Ernö, držal sa za stehno a stonal. Krv som nikde nevidel.
       „Do riti s tebou! Čo si to urobil?!“ skríkol som na psa. Schmatol som ho za huňatý krk a odtlačil od Ernöa. Kým som ho uväzoval, pribehli aj rodičia.
       Mama sa okamžite pustila do náreku: „Hovorila som ti, že neber k nám toto hnusné psisko? Hovorila!“
       „Hovorila si. Hovorila. Ale kvôli žrádlu,“ oboril sa na ňu otec. „Radšej dones nejakú handru, nech mu tú nohu stiahneme, aby to tak nebolelo. Našťastie to má len trochu rafnuté. Krv nevidím. Hádam, to nebude nič hrozné.“
       „A ty, Janči,“ obrátil sa na mňa, „zapriahni koňa do voza! Odvezieme ho domov. Za toto ťa Židia nepochvália. Ktovie, či ťa ešte budú volať do roboty.“
       Ernöova mama lamentovala a vrieskala na pol dediny, že sme jej synáčika zmárnili. Že ani nevieme, čo za psa to je, či nemá dajakú chrontu a že na to môže umrieť jej synáčik. Pán Grünberger nepovedal nič, ani na mňa nepozrel a to bolo hádam rovnako zlé, ako krik jeho ženy. Od strachu ma zamrazilo. Myslel som, že keď sa rana zhojí, bude Ernö zdravý. Začal som šípiť, že to také jednoduché nebude, a keď prišiel doktor, potvrdil mi to.
       Darmo som utekal domov, po celý ten čas ma prenasledovali výčitky, tým sa utiecť nedalo. Keby som bol vedel, nikdy by som psa od tých komediantov nezobral. Vbehol som dnu a vybral zo skrýše všetky ušetrené peniaze, strčil ich do vrecka a šiel k psovi, aby som ho odviazal. Už nebrechal, ticho vstal a zazeral na mňa prosebnými očami, žeby z toho jeden zmäkol.
       „Nepozeraj tak na mňa! Pôjdeme do Veľkej Idy k zverolekárovi. Nepohnem sa odtiaľ, kým nebudem vedieť, či nie si chorý,“ vyhŕkol som a ani som nevedel, či som viac nahnevaný na neho, či na seba, že som ho zabudol uviazať.

       Keď som podvečer zamieril do krčmy, v kapse som mal lajster od veterinára a v duši smútok. Ale vedel som, že inak som sa rozhodnúť nemohol. Pán Grünberger stál za pultom a umýval krígle. Keď ma zbadal, poutieral si ruky do zástery a vyčkávajúc na mňa hľadel. Netváril sa dvakrát príjemne, a tak som len vytiahol papier a podal mu ho. Stálo tam, čierne na bielom s podpisom aj pečiatkou, že pes je zdravý.
       „Ako si k tomu prišiel?“ opýtal sa podozrievavo.
       „Bol som u zverolekára aj so psom. Vyšetril ho.“
       „Ale také vyšetrenie niečo stojí. Odkiaľ si mal peniaze?“
       „Ušetril som. Odkladal som si, ako ste povedali.“
       Skúmavo sa na mňa zahľadel, až sa mi rozhorela tvár a povedal: „Zajtra príď, budem potrebovať tvoju pomoc. Ernöa nepošlem, bojí sa tvojho psa.“
       „Už sa nemusí, dal som ho poštárovi. Stretol som ho na ceste domov. Podplatil ho chlebom nasiaknutým slaninou. Tak som mu ho nechal,“ vyhŕkol som.
       Zahľadel sa na mňa takým zvláštnym pohľadom a potom vyšiel spoza pultu a tľapol ma uznanlivo po chrbte. „Dobre si urobil, a tiež už niečo o peniazoch vieš. Odteraz budeš dostávať viac.“

       V tridsiatom ôsmom som mal pätnásť rokov a vo vzduchu bolo cítiť zlovestnú predtuchu vojny. Šaca, Košice, ba aj celá Podkarpatská Rus pripadli Maďarsku. Ale i keď celá trasa, ktorou sa hnal dobytok k pánovi Grünbergerovi, bola teraz maďarská, voľačo sa tam pobabralo. Už nemal možnosť dobre zarobiť na priekupníctve dobytka. Odvtedy sa všetko zhoršovalo. Svetom sa prehnala vojna, mladí skapínali na frontoch a ostatní doma od hladu, no najviac zlého okúsili Židia. Všetci museli nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Šepkalo sa všeličo, no nikto takým hrozným chýrom veriť nechcel. Snažili sme sa žiť ďalej ako sa dalo. Aj oni. Veľmi nechceli meniť nič ani na svojich zvyklostiach a na vedení hospodárstva. Pani Grünbergerová mi už dávno odpustila niekdajší prehrešok a keďže som si už psa nezadovážil, ich syn Ernö naďalej chodil po mňa. Bol už dávno dospelý, no vo všetkom poslúchal rodičov. Môj otec si ho za to neraz doberal a lákal na zakázané veci.
       „Ernö, všade navôkol sa bojuje. Hocikedy môžeme skapať a ty sa bojíš bravčoviny ako malé decko. Máte ju zakázanú? A čo?! Neskúsiš slaninku?! No, ochutnaj, fajne vyúdenú. Cítiš tú vôňu? To ti pohladká črievko a na tú chuť si spomenieš ešte aj v starobe. Daj si!“ lákal ho s úsmevom. Jedného dňa ho dokonca stiahol k stolu a naučil hrať mariáš. Ernö sa okúňal, nechal sa prehovárať, no potom neodolal a ostával u nás čoraz dlhšie. Ktovie, či ho presvedčila vôňa údeného alebo zvesti o mŕtvych a zmiznutých, bombardovanie Košíc, vojaci v Šaci, či vedomie vlastnej zraniteľnosti vo vojnou zmietanom svete?
       „Je tu Ernö?“ prekvapila ma jeho mama jedného večera na dvore.
       Škárami v zle zatemnenom okne sa dralo von skúpe svetlo lampáša a strohý rozhovor kartárov. Stŕpol som a mysľou mi prebehol obraz mladého Žida s kartami v ruke a nakrájanou slaninou na stole. Otvoril som ústa, no na nič príhodné som neprišiel.
       Vrhla na mňa prísny pohľad a nečakajúc, kým vykoktám nejakú odpoveď, netrpezlivo ma odstrčila a ráznym krokom vošla do chalupy.
       „Ernö!“ zvrieskla. „Slanina?! Karty?! A cez šábes? Čo si spochabel?! Chceš na seba, chceš na nás privolať nešťastie?!“
       Hlas hrozivo naberal na sile a keď som sa pretlačil do kuchyne, zjavil sa predo mnou nezvyčajný obraz dvoch vysokých chlapov, ako sa pod paľbou výčitiek snažia prikrčiť k zemi. Schmatla Ernöa a silou, čo sa hnevom zintenzívnila, ho tlačila pred sebou k dverám. S očami plnými strachu bez protestov odišiel.
       Na druhý deň som zašiel za ním, no nepustili ma k nemu. Sluhovia sa škerili a šepkali, že taký harmatanec u Židov ešte nezažili.
       „K Ernöovi nik nesmie, sedí nahý v izbe, kde si má odpykať svoj dvojtýždňový trest o čistej vode a suchej paske,“ šepli mi, a tak som odišiel.
       Mal som výčitky. Kvôli otcovi, že ho na to nahovoril, a tak keď ubehol posledný deň z trestu, hnal som sa netrpezlivo za Ernöom. Tesne pred bránou som spozornel. Na dvore i v dome vládol nezvyčajný ruch. Všetky dvere boli roztvorené dokorán, chodbami sa preháňali sluhovia a vynášali z domu rôzne veci. Ernöa, jeho súrodencov, ani jeho rodičov však nebolo nikde. Akoby sa vyparili. Sluhovia mi uhýbali pohľadom. Až po chvíli jeden prezradil, že Židov odvliekli vojaci.
       „Nabehli do domu a bez rečí ich brali preč. Vraj na práce do Nemecka. Z toho množstva po zuby ozbrojených vojakov šla hrôza. Nemali žiadne zľutovanie, len vrieskali, puškami ich tlačili von, nezniesli žiaden odpor, zaváhanie, či otázky. A oni šli. Bez rečí, bez odporu, bez plaču. Všetci až na Židovku, ktorej tiekli slzy a v očiach mala viac hnevu ako strachu. Oborila sa na Ernöa a vykrikovala, že je to všetko jeho vina. Že sa previnil proti ich Bohu aj zákonom.“
       Vydesený som vybehol z domu prenasledovaný hroznou myšlienkou, že otec, že my sme zapríčinili toto nešťastie. No už po niekoľkých dňoch vo víre ďalších udalostí a skutočností, sme sa dozvedeli, že Židov brali a berú všade. Boli to hrozné správy a vryli sa nám bolestivo do duší ako hrdzavé ostré drôty, aby už nikdy neprestali jatriť a bolieť. No zostali mi aj pekné spomienky na človeka, ktorý prívetivo riadil moje detské a chlapčenské kroky, dal mi šancu a rady, ktoré ma viedli po celý môj život.

čitateľov: 812