login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Medzi nebom a zemou

@ :: Poviedky ::     Aug 29 2019, 23:34 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       „Len počkaj, Zajac!“ zahrozil päsťou Kocúr, ale len pod fúzy, tak, aby to Zajac nevidel a nepočul. Nechcel riskovať ešte jednu ranu. Alebo rovno nakladačku. Tak sa len chytro pozviechal z prachu cesty, v ktorom sedel naširoko rozkročený, pomasíroval si krk aj bradu, aby prestali brnieť, a nehlučne si ešte na rozlúčku odpľul za odchádzajúcim susedom, čo ho pred chvíľkou tak šikovne usadil.
       Veru, Mižo Kocúr mal už dávno vážne dôvody hnevať sa na Zajaca. A oddnes zas o jeden viac. Boli susedmi spod hradu, no ako to často býva, susedmi nedobrými, čo sa neznesú, robia si prieky, hádajú sa a občas aj bijú, pretože sa za nimi tiahnu nespočetné krivdy a nespočetné pomsty za ne. Začalo sa to už ani nikto nevie kedy a kde, ani vlastne čím – akiste sporom o nejaký konár, čo tienil do okna, alebo o medzu posunutú pri oraní, možno zle zvoleným tónom, nevhodným žartom, čo prerástol v urážku, to už nevedno, no trvalo to takto roky a zaberalo obom rodinám veľa času. Lebo do boja sa zapájali aj ženy a deti oboch bojovníkov. Vzájomná nevraživosť už vlastne patrila do rodinných tradícií a stala sa aj akýmsi športom, ktorého bolo nemysliteľné sa vzdať – jednak preto, že sa ani u jedného nenašla ochota na zmierlivé gesto, a jednak preto, že predsa nemôže vyhrať ten druhý, vyvrheľ jeden... Drobné naschvály sa tak tiahli roky. Ale ku cti obom treba povedať, že nikdy neprerástli do veľkej, krvavej potýčky, či, nebodaj, do súdneho sporu. Stačili si aj bez toho.
       Lenže čo narobíš, ak sa ti sliepka zatúla k susedovi a tam kotkodáka, zakliesnená kdesi pod brvnami, ty sa vydáš demonštratívne cez plot na jej záchranu, a až keď ju hrdo nesieš domov priamo cez ulicu, vyjaví sa, že je predsa len susedova? A ten má plné právo ti ju demonštratívne odňať, a kým sa ty divíš, že si si to skôr nevšimol, využije tvoju nepozornosť a „náhodou“ ťa lakťom pošle k zemi? A ľudia sa za plotmi smejú? Nuž, v takom prípade ti nezostane nič iné, než zdvihnúť sa, ísť domov a tam zosnovať pomstu.

       Na druhom konci dediny, smerom od Kluknavy, kráčali v ten podvečer tri ženy. Niesli košíky plné mrkvy, zemiakov a slnečníc, čo si boli nazbierať na svojich políčkach pod lesom, a hlasno sa spolu rozprávali. Štebotali si, tak ako len ženy vedia, a nič im nevadilo, že boli celkom unavené z roboty. Všetky tri mali šatky na hlavách a obnosené šaty, ale len jedna z nich mala šatku i šaty čierne – a práve ju najviac pozoroval gazda Dzuro Šesták, starý mládenec, keď išli popred jeho dom. Bola to Mária, mladá vdova po starom Kremenáčovi. Dzuro sa prižmúrenými očami vpíjal do jej štíhlej postavy i do jej jasnej tváre, sledujúc najmä, či sa nepozrie jeho smerom, a myslel na ňu tak, ako len muži vedia.
       Prešla okolo a nepozrela sa. Ale po celý ten čas ani nemukla, len urputne hľadela do zeme. Aj to bolo veľaznačné! No najdôležitejšie bolo, že práve pred bránou, keď išla okolo, nenápadne pustila na zem menší kvet slnečnice. A odkráčala preč. Keď zmizli za ohybom cesty, vybehol – pravda, nie priamo vybehol, ale nenápadne vyšiel, ako rýchlo sa len nenápadne dalo – na cestu a malú slnečnicu zdvihol. Znamenie! Od nej! Pre neho! Presne ako sa dohodli! Až sa musel prikrčiť, ako sa mu celým telom preliala vlna horúčavy, rozoženúc mu radostne krv do všetkých údov – čaká ho dnes večer, vdova Kremenáčovie, a týmto kvetom ho pozýva k sebe!

       Mižo Kocúr zamračene dumal, ako sa Zajacovi najlepšie pomstiť. Pozeral sa spoza plota na susedov dom, stodolu, záhradku, kurín, psiu búdu... a neprišiel na nič. Všetko bolo mimo dosahu, v najlepšom poriadku, nenašiel, čo by mu dávalo mravnú prevahu a príčinu zasiahnuť. Ba čo viac, sem-tam po dvore prešiel aj samotný sused, chlap zavalitej postavy, a vždy, keď ho Mižo zbadal, podvedome si pohladil bradu, čo stále bolela. Do priamej akcie sa mu teda veľmi nechcelo. Až po chvíli si spomenul, že sused má konča dediny políčko. Pestuje na ňom zeleninu a zemiaky na zimu. A v tomto období už budú aj zrelé. To je ono! To je cieľ! Ak sa mu podarí dostať sa na pole, bude kde a na čom sa pomstiť. Ak to spraví nebadane, aby ho nikto, a obzvlášť Zajac nevidel, bude pomsta dokonalá! Ale ako to narafičiť, aby ho nik nezbadal? Alebo aspoň nespoznal? Mižo dostal nápad.
       „Idem sa pozrieť do maštale a potom možno skočím do krčmy,“ oznámil žene, ktorá sa už chystala do perín. Začínalo sa stmievať a bola dnes akási ustatá.
       „Choď,“ odpovedala rezignovane. „A nieže sa s niekým pochytíš. Na dnes ti dúfam stačilo...“
       Ja ti ukážem, či stačilo...! - chcel nahnevane odseknúť. Ale našťastie stihol preglgnúť.
       „Neboj sa,“ odpovedal namiesto toho. „Len sa pekne vystrojím. Aby sa nikomu
nechcelo do mňa skákať...“

       Nedá sa povedať, že by bol Dzuro Šesták nejaký kurevník. Taký, čo si zakladá na neverách a pritom sa nikdy nikde nechce viazať už z princípu. Ale záletný bol, ak sa to tak dá povedať. Naučil sa na vojne – nie že treba striedať a preberať, ale že treba byť opatrný. Že treba najprv vyskúšať. A neskočiť hneď do prvého chomútu, a navyše, kým je chomút vo vreci. Jeho filozofia bola možno osobitá, ale vo svojej podstate jasná – skôr, než dákej povie áno (a bude za to pykať do konca života), musí predsa zistiť, či to s ňou bude stáť za to. Či s ňou nebude zvada, ba čo horšie, nuda, či s ňou nebude treba po doktoroch chodiť a na vlastnom chrbte vláčiť, či sa mu nerozkysne v chalupe a či s ňou, aspoň prvých pár rokov, bude za to stáť aj ten hriech. A či sa aspoň v tom bude vyznať! Veď čo ak sa bude schovávať, po humnách utekať, po kostoloch sa skrývať? Huf!
       Na druhej strane však i to vedel, že medzi cnostnými dievčatami bude ťažko vyberať, tam so svojou filozofiou podporu ani úspech nenájde. Cnostným dievčatám ide v istom zmysle o pravý opak – vydať sa skôr, než sa na chyby príde; a potom je už neskoro. A Dzuro tiež vedel, že kto dlho vyberá, najčastejšie preberie. Bol ešte pomerne mladým starým mládencom. A usadiť sa chcel, prečo nie? Vzaté všetko dohromady, logicky sa stalo, že zo všetkých žien naokolo mu najviac do oka – a aj do jeho filozofie – padla vdova Mária. A na dôvažok aj on jej. Mali totiž podobnú filozofiu... No aby im to spolu nakoniec dobre pristalo, a aby sa neunáhlili, museli kvôli povesti svoje skúšobné obdobia pred svetom tajiť. Dohodli si teda znamenia. Ako aj toto posledné – kvet pred bránou znamená: v noci ťa čakám. Stačí len prísť. No prísť nebadane!
       Ako to však zaonačiť, aby ho nik nevidel, prípadne aspoň nespoznal...?

       Mižo v maštali na pôjde, kam odkladal staré nepotrebné krámy, ľahko našiel roztrhané handry. Také, do ktorých sa už pustili mole, ba aj myši, tak práve tie povyberal a niektoré ešte viac natrhol. Do nich sa začal prezliekať. Snažil sa obliecť si najprv tmavé, až čierne, a potom na nich tie svetlejšie, potrhané – vedel, že v tme sa bude zdať, akoby viseli vo vzduchu. Tvár aj ruky si natrel bravčovou masťou a nakoniec ich ešte poprášil vápnom z oškrabanej omietky. Okolie očí a kútiky úst naopak utrel a kožu začiernil krémom na topánky, aby vyzerali prázdne. Po chvíľke rozmýšľania zvesil zo steny povraz, uplietol na ňom slučku a tú si zavesil na hrdlo tak, aby sa voľne kymácala pred ním, až po kolená. Potom celý výsledok skontroloval úlomkom zrkadla. Veru, urobil na seba dojem!
       „Cesta vedie popod cintorín, a ja pôjdem pre istotu povyše neho,“ hovoril si v duchu, keď vyrážal zadnou bránkou. „Nepôjdem rýchlo, čo najviac od cesty, a ak dakoho uvidím, zatajím sa – nechcem predsa nikoho strašiť (aj keď toho Zajaca by som... Boha jeho!), ide len o to, že aj keď ma uvidia, nespoznajú. A neprídu sa pozrieť bližšie. Ha! Chcel by som vidieť, ako sa mi v tme niekto priblíži! A keď pôjdem okolo hrobov a bude tam horieť sviečka, možno si jednu aj zoberiem... To by bolo, podpáliť Zajacove zemiaky!“
       Na kameňoch zaklopkali topánky otrhanej postavy, ktorá sa ticho zlomyseľne smiala.

       Dzuro to vyhútal pomerne rýchlo. Cesta za Máriou vedie popod cintorín, ale dá sa aj povyše neho, skoro cez Šibeň. Tadiaľ veľa ľudí nechodí. A keby aj niekto náhodou išiel a zbadal ho, urobí sa tak, aby sa báli čo i len pozrieť naň – rozhodol sa prezliecť za starého Kremenáča, bývalého Máriinho muža! Proti tomu nemôže nikto nič namietať, že chodí navštevovať svoju ženu... čo aj zo záhrobia! A ešte, ak to vyjde, aj vystraší chudinku Máriu, vystrelí si z nej, a keď sa všetko vyjasní, bude hádam oveľa povoľnejšia... Až sa radostne zazubil, keď nad tým dumal.
       Zo skrine vybral starý kabát po otcovi, zapol ho a pod neho na brucho si strčil starý vankúš. Kremenáč bol silnej postavy, rád chodil poľovať do lesa, vtedy sa obliekal po lesnícky – Dzuro si na hlavu narazil klobúk, za stuhu nasadil starý štetec, čo vyzeral ako mydlenička, a keďže pušku doma nemal, priviazal povraz na porisko od metly a to si zavesil na rameno. Skontroloval siluetu podľa svojho tieňa na stene. A čo sa týkalo bližšej podoby – cez tvár si prehodil tenkú bielu látku, do ktorej vystrihol otvory pre oči, a pod nos uhľom nakreslil obrovské čierne fúzy, aké nosil aj nebohý Kremenáč. Na ruky si nasadil biele pletené rukavice po matke a do ruky vzal lampáš, ale bez sviečky.
       „Tú si zoberiem až z cintorína, ak tam nejaká bude,“ plánoval, keď opúšťal dom. „Nech sa Mária zľakne!“

       Mižo sa bez nehody dostal až na horný koniec cintorína. Zatiaľ ho nik nevidel, ani on nevidel nikoho. Všetko vychádzalo. Len aby to šlo aj ďalej tak... Musel si totiž priznať, že pomalé zakrádanie sa tmou smerom k čiernym siluetám krížov, pri ktorých blikali zo dve-tri svetielka, mu poriadne odlialo z odvahy. Predsa len tma, to miesto, občas mierny vetrík, čo tajomne šumel v lístí, a hlavne myšlienky na mátohy a strašidlá, za ktoré bol prezlečený, dokázali vytvoriť znepokojujúcu atmosféru, od ktorej slabli nohy. Mižo sa už netešil, že ide na trestnú výpravu k Zajacovi – omnoho radšej by sa rovno vrátil a vybavil odplatu za dnešnú krivdu kameňom hodeným do strechy. Ale keď sa už raz na to dal...
       „Tamto ľa je sviečka,“ povedal si v duchu. „Už len dvadsať krokov. Keď sa priblížim, uvidím, koľko z nej ešte zostalo – ak veľa, vezmem ju, ak len kúštik, nechám ju tak a vrátim sa domov. Nech rozhodne osud, čo s dnešnou výpravou...“
       No len čo sa priblížil na dosah, zmeravel ako kameň. Sviečka sa totiž, priamo pred jeho očami, znenazdajky vzniesla do vzduchu; a tam, vo výške očí, ožiarila akúsi tvár. Tvár znepokojujúco známu, a predsa len cudziu. Neživú. Spoznal fúzy, kabát aj pušku, a len s vypätím všetkých síl sa udržal na nohách – pred ním stál starý Kremenáč, už viac než dva roky mŕtvy! Mižo slabo zastonal, hoci chcel najprv kričať; ale cez zovreté hrdlo žiadny silný zvuk neprešiel. Ledva sa vedel nadýchnuť. A začal pociťovať blízkosť mrákot, ktoré ho už-už milosrdne zbavia vedomia.

       Dzuro stuhol s natiahnutou rukou a cítil, že mu srdce spadlo až takmer do čižmy. Svetlo sviečky, ktorú práve zdvihol z čiehosi hrobu, červeným mihotavým svetlom vytiahlo z tmy obrysy akéhosi otrhaného chlapa. Presnejšie, kdežeby chlapa – tento akoby ani nemal nohy, ani ruky, dotrhané šaty na ňom len tak viseli a celý aj vyzeral, že sa vznáša nad zemou. Neznáma mátoha sa naňho dívala prázdnymi jamkami namiesto očí a bezzubé, čierne ústa nehlasne otvárala, akoby v snahe o ľudskú reč, ktorú už dávno zabudla. Od krku jej visela slučka, na dolnom konci rozpletená a Dzuro si zdesene uvedomil, že napravo od nich je Šibeň, čo by kameňom dohodil. Bolo mu okamžite jasné, kto to asi stojí pred ním, i odkiaľ sa vzal... A čo chce? Lepšie nevedieť. Cítil, že mu srdce strašne rýchlo bije, ale skôr sa obával, že sa úplne zastaví.

       Silnejší poryv vetra prefúkol obidve oproti sebe stojace postavy ostrým chladom, zmenšil mihotavý plamienok sviečky a nakoniec ju definitívne sfúkol. Všade sa rozhostila tma. Do šuchotu lístia a trávy odrazu zabuchotali dva páry podrážok, ktoré sa šialeným behom pustili od seba do opačných smerov, tam, odkiaľ prišli. Dva zavýjajúce hlasy sa navzájom desili prerývanými tónmi a praskali konáre i šachor, drvené ozlomkrky bežiacimi nohami. Netrvalo však dlho a vietor výsmešne odnášal posledné ozveny výkrikov. Kdesi v diaľke z tmavých oblakov zahrmelo.

       O niekoľko dní neskôr rozprával gazda Podhorský okolo stojacim chlapom už asi po tretíkrát, ako sám na vlastné oči videl v noci cestou z krčmy na cintoríne strašidlo. Ale chlapi sa už po tretíkrát jeho rozprávaniu len smiali – a gazda začínal byť dopálený.
       „Zbadal som najprv svetlo a potom tvár. Mala namiesto očí len také čierne diery, vznášala sa nad hrobmi a zavýjala. A mizla z jednej strany, aby sa vzápätí objavila úplne inde, spínala ruky a volala k sebe živých do hrobu. Naozaj!“ snažil sa Podhorský presvedčiť poslucháčov, aby sa aspoň prestali uškŕňať.
       „Bohvie, čo si ty videl,“ podpichoval ho krčmár, keď rozdával ďalšiu práve prinesenú rundu. „Pamätám si, v akom stave si vtedy odchádzal domov. Čudné je, že si nevidel žiadne biele myšky... To by som ti veril.“
       „Na môj hriešnu dušu!“ búchal sa Podhorský do pŕs. „Videl som týmito očami! Je pravda, mal som už v sebe, ale to som rozoznal dobre – duch obesenca alebo nejakého vojaka v roztrhanej uniforme, alebo nejakej ženy, veď kričal takým vysokým ženským hlasom! Či hádam na duchov neveríte? Ani mne, riadnemu gazdovi?“
       Chlapi sa síce zasmiali, ale čosi v hlase i očiach starého Podhorského im predsa len nasadilo chrobáka do hlavy. Takto nevyzerá človek, ktorý chce len získať pozornosť a balamutiť ľuďom hlavy. Na chvíľu sa všetci odmlčali, rozmýšľajúc, či môže byť v rozprávaní starého gazdu predsa len kúsok pravdy.
       „Ja vám poviem len tak,“ ozvalo sa zrazu z rohu výčapu. Všetci sa obrátili za hlasom. Tam, sám za stolom, až doteraz ticho sedel pri poháriku borovičky Mižo Kocúr a zdal sa neobvykle bledý v tvári. „Sú veci medzi nebom a zemou, o ktorých my nevieme nič. A ktoré je lepšie ani nevedieť...“
       „A niet žiadneho dôvodu neveriť, že Podhorský videl, čo videl,“ povedal z druhého rohu mierne roztrasený hlas, ktorý, ako sa ukázalo, patril Dzurovi Šestákovi, čo už niekoľko dní bez slova mlčky sedával pri mierke slivovice a toto bolo prvýkrát, čo za celý ten čas prehovoril. „Ja by som mu veril. Všeličo sa v živote pritrafí a niektoré veci nás presahujú. Nevieme nad nimi zvíťaziť, ani ich ovládať...“
       Mižo aj Dzuro si navzájom súhlasne na diaľku pripili so zdvihnutými pohárikmi.
       „Ále, starú Belu videl,“ mávol rukou nakoniec krčmár. „Aj vy dvaja ste hádam niečo videli?“
       Zavrteli sklonenou hlavou. Potom obaja, akoby sa dohodli, položili na stôl útratu a pobrali sa na odchod. Chlapi zatiaľ so smiechom prosili, aby im gazda Podhorský ešte raz rozpovedal, ako pozoroval strašidlá zo zeme vyrastať.
       Keď vyšli z dverí, mávli si na rozlúčku na pozdrav. Mali pritom vážne tváre. Obaja totiž vedeli svoje – sú veci medzi nebom a zemou, ktoré neradno dráždiť či pokúšať. Kým nie je neskoro... A keď sa rozišli, rozmýšľal Mižo, že v nedeľu po kostole sa so Zajacom rozumne pozhovára, a keď bude treba, aj ospravedlní za všetky príkoria – a Dzuro sa definitívne rozhodol, že bude dobré si Máriu predsa len nakoniec vziať.

čitateľov: 1053