login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Statky, láska a koniec

@ :: Poviedky ::     Nov 17 2019, 09:00 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate až päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó


       „Takže, na záver sa mi žiada povedať už len pár slov. Poctivo robiť je dobré, ale to nestačí. Musíš si vážiť, pre koho robíš. Kedysi tu zanechali svoje stopy rôzne bohaté rodiny. Drugethovci, Forgáchovci, Kormosovci a mohol by som hovoriť aj ďalej, lebo každý z týchto rodov písal dejiny Ždane, ale to teraz nie je dôležité. Milan, vieš, čo je teraz dôležité? Že najbohatšími sme tu práve my. Teda, ak budeš robiť pre nás, musíš na to stále myslieť a podľa toho sa i správať. Rozumel si, čo ti hovorím?“
       Ihneď som horlivo prikývol. Popravde, bol by som robote rád, aj keby mi gazda Ondrej toľko neprízvukoval, ako sa mám tešiť. Beztak by som bol úslužný. Sirotám nič iné neostáva. Vlastne ma šťastie sprevádza dosť dlho. Najskôr, keď si ma zo sirotinca vzali ujo Ďula s tetou Jolanou. Veľa sirôt našlo nový domov v Ždani. Stali sme sa lelencami, čiže chovancami v rodinách, čo sa o nás starali a dostávali za to trochu peňazí. Sirotinec a rodina - to sa ani nedá porovnať. Keď som k nim prišiel a oni ma usadili za stôl medzi svoje deti a prisadli si k nám, mal som pocit, že svet náhle rozkvitol, prestal byť nepriateľským miestom a prechádzam životom tak, ako som kedysi o tom iba sníval. Navyše, od štátu som dostával šaty dva razy ročne a raz ročne topánky, takže som chodil často lepšie oblečený a obutý ako ich deti. Ujo Ďula ani teta Jolana neboli bohatí. Veď preto ma i prijali, aby si prilepšili. Ale nikdy mi nedali znať, že nie som ich. Rozdiely medzi mnou a svojimi deťmi nerobili. Lenže ako som skončil školu i učňovku, nadišiel čas, aby som sa o seba postaral sám. Peniaze im už neprídu. Ani som nedúfal, že budem môcť ostať v Ždani. Ale gazda Ondrej ma prijal, môžem robiť pre neho a teda ostávam.
       „Milan, začneš už zajtra. Príď po svitaní. Roboty je viac než dosť. Dozerať na teba bude priamo môj syn. Pišta,“ dodal gazda Ondrej, potom si nasadil klobúk, ktorý ho robil ešte vyšším, než v skutočnosti bol. A teda, nebol malý, či nízky. Ani chudý a grambľavý. Už pohľad naň budil rešpekt, z jeho hranatej tváre jastrili oči ako jastrabovi. Vyzeral prísny a vecný ako mnohí kalvíni, jednoducho taký typ muža, čo si vydobyl dobré postavenie. Patrili mu najväčšie polia, vyše dvadsať kráv, dva páry koní a o ostatnom ani nehovorím.
       Ešte raz som poďakoval a ubezpečil ho, že nesklamem. Jemne som sa pred odchodom uklonil a potom som vyšiel z jeho domu na dvor a na ulicu. Gazda Ondrej šiel po mne a už si to trielil niekam na polia. Zajtra tam budem i ja. Začala letná orba.

       Zo všetkých vecí, čo ma čakali, som mal najmenší strach z toho, že na mňa začne dozerať Pišta. Vlastne som sa tomu i tešil. Kdekto o ňom hovoril, že je čudák, ale mne sa páčil. Už dávno by sme sa skamarátili, lenže on bol samotár. Aj v škole. Učil sa dobre, často mal nos zastrčený v knihách a vedel toho veľa o zvieratách. Tiež o technike. Pamätám sa, keď raz v triede vykladal, ako robia sekačky, ako pracuje ich motor i to, ako sa oň treba starať. Učiteľ ho sledoval s otvorenými ústami, lebo lepšie by to nevysvetlil ani on. Ba Pišta o tom vedel určite viac. Alebo keď hovoril o koňoch. Napríklad o tom, ako skontrolovať žriebä, keď sa narodí. Tiež ako sa koňom starať o kopytá. Potom zasa učiteľa prekvapil, keď rozprával o traktoroch. O amerických typoch Fordson a John Deere a neskrýval svoju radosť, keď sa rozhovoril, že sa podobné stroje už vyrábajú aj u nás v Československu, a to v Plzni. A zatiaľ čo sa nadchýnal hlučnými a silnými motormi, my sme pozerali dievčatám, ako sa im nadúvajú blúzky, aké majú krásne lýtka a predstavovali si, aké by bolo dobré, keby sme sa s nimi mohli bozkávať. Učiteľ veľmi chcel, aby šiel Pišta na štúdiá. Počul som, ako mu vtedy odporoval. Vraj gazdovstvo treba zachovať a nie rozdeliť. Že otec mu hovoril, ako to robievali kedysi a od predkov sa treba učiť. Ak mal gazda viac synov, gazdovstvo nechal iba jednému a ostatných dal študovať. Jeho dvaja starší bratia teraz študujú v Košiciach a aj on sa musí starať, aby mali z čoho žiť. A potom, keď doštudujú a bude o nich postarané, gazdovstvo ostane jemu. Myslím si, že o inej možnosti ani neuvažoval. Otec mu povedal, ako to bude a tak to i prijal.

       „A tancovať vieš?“ Betka sa veľavravne usmievala, zatiaľ čo som zaháňal smäd zo džbánu, ktorý práve priniesla na pole.
       „Trochu. Vlastne hej, výborne,“ hneď som sa opravil, lebo z učňovky mi bolo jasné, že pred pekným dievčaťom sa treba správať ako majster sveta, aby si vás všimla. Aspoň spolužiaci tak hovorili a oni už mali frajerky.
       „A vedel by si aj čapáš a poriadne ma vykrútiť?“ Betka pri otázke ani nesklopila oči, ale pozerala na mňa s trochu zdvihnutou bradou, ktorú si niekde zamazala od hliny. Bola krásna. Trochu drobná, ale krásna, s plavými vlasmi stiahnutými do vrkoča a bosými nohami, ktorých som sa mal chuť dotknúť. Potiahol som si rukáv na košeli, že jej tú bradu očistím, ale ako som prišiel tesne k nej, ustúpila krok vzad s otázkou, čo to robím.
       „Máš tam špinu. Chcem ti to dať dole, nech si ešte krajšia,“ pokúsil som sa o úsmev, ale jej sebavedomie naraz kamsi zmizlo a povedala, že sa očistí sama. „No dobre,“ zamrmlal som. „Takže pozajtra pôjdeme na tancovačku do Skároša. Som rád, že si mi o nej povedala. A pôjde s nami ešte niekto?“
       „Mariša,“ prikývla Betka a ja som si hneď predstavil zo štyri Mariše, až kým mi nepovedala ktorá. To ma prekvapilo. Myslel som, že dcéra druhého najbohatšieho statkára nepôjde s takými komenciášmi, ako sme my. Ale nepovedal som to tak, načo pripomínať vlastnú chudobu.
       „No, Betka, počúvaj. Keď pôjde i Mariša, tak mi napadá, či nezavoláš aj Pištu. Vieš, ja tu robím len prvý deň, a hoc sme boli spolužiaci, už je to iné. Gazdov syn. No, keď tak nad tým opäť rozmýšľam, ani neviem, či by bolo dobré, aby sme šli spolu. Dobré by to bolo, ale nemuselo by sa to páčiť jeho otcovi. Čo si myslíš?“
       „Milanko, ale veď je celkom jedno, či by sa to jeho otcovi páčilo alebo nie. Pišta by beztak nešiel. S dievčatami to nevie a ani si nemyslím, že by niekedy s nejakou tancoval. Práve včera mi hovoril, aká je letná orba dôležitá. Že nemusí byť taká hlboká ako jesenná, ale treba, aby strnisko nevyšlo navnivoč, lebo keď sa dostane do zeme, tak ju pohnojí a ušetrí sa viac kravského hnoja. A to sme, prosím pekne, išli spolu na Malomky a vieš, že k tým poliam je dlhšia cesta, ako tu. Keď som sa ho zo srandy opýtala, či ho hnojenie zaujíma, rozrozprával sa o tom, že aj o to sa treba vedieť starať, nech hnoj dobre dozreje, najmä ten z jaloviny, čo majú na dvore. Že zrelý hnoj vonia úplne inakšie ako čerstvý a aj medzi prstami ho cítiť inak, lebo sa drobí a sype. Povedz mi, som taká škaredá, že keď ma vidí, musí rozprávať len o kravských sračkách?“ Betka sa usmiala, až jej zažiarili biele zúbky a ja som mal čo robiť, aby som sa zdržal a nezačal ju objímať.
       „Mne dnes nadšene rozprával, že už nielen v Plzni, ale že sa traktory začali robiť aj v Mladej Boleslave, a že keby taký mal, tak je poorané raz dva a stihne sa viac roboty,“ vystrúhal som neistú grimasu, ale potom som hneď dodal: „Nie, nie si škaredá. Vôbec. Ty si... Joj, vždy si sa mi páčila.“
       „Hej, Milanko, aj tebe?“ zasmiala sa, potom schytila džbán a zvrtla sa, odchádzajúc z poľa. Teda, to bola odpoveď. Určite len chce, aby som sa trápil. Kamaráti na učňovke hovorili, že to dievčatá tak robia, aby si chlapcov k sebe poriadne pripútali. Aspoň dúfam, že to preto tak povedala. Alebo nie?
       „Milan! Keď si už dopil, poď sem a orieme ďalej!“ ozvalo sa spoza môjho chrbta. To volal Pišta. Rozbehol som sa k nemu, nech nečaká.

       „Betka, ty si naozaj myslíš, že by sme sa mali vrátiť bez Mariše? Čo keď sa jej niečo stalo?“ strachoval som sa, keď už zábava v Skároši skončila a všetci sa pomaly rozchádzali domov. „Spolu sme prišli, spolu odídeme!“
       „Milanko, to si ty tak rozhodol? Nenapadlo ti, že ona sa s nami vrátiť nechce?“
       Ako môže byť Betka taká ľahostajná? Čo by sme robili, ak by sa Mariši niečo stalo? Videl som ju, ako tancuje. Ako ju vykrúca raz jeden, potom druhý parobok. Aj tí zo Skároša, aj tí, čo prišli zo Ždane či z Nádošťa. Cigáni hrali tak vášnivo a tak rýchlo, že i ja som mal čo robiť s dychom. Betku tiež vytancoval kde kto, ale potom, keď videla, že sa tvárim, akože mi je to jedno, držala sa ma až do konca zábavy. A to doslovne. Keď mi položila ruky na ramená, cítil som jej horúce dlane a často sme si pozerali do očí tak zblízka, až sa nám takmer dotýkali nosy. Ako len vonia! Mal som chuť priložiť nos rovno na jej vlasy a vdychovať z plných pľúc. Až som si musel dávať pozor, aby som k nej nebol veľmi sprostý a nezľakla sa ma. Nečudo, že som si už Marišu nevšímal a ona sa medzitým niekam stratila.
       „Nevrátime sa a nepôjdeme ju hľadať?“ napadlo mi, ale Betka ma hneď na to buchla zaťatou pästičkou do ramena.
       „Milan, už prestaň! To je to najhoršie, čo by teraz chcela. Čo myslíš, prečo išla s nami? S ňou už skoro nikto nikam nechodí, lebo je taká. Viackrát sme tu boli a skoro vždy sa vrátila sama. Ale vie, že ja to nikde nepoviem. Ani ty to nikde nepovieš, všakže?“ Betkin hlas trochu zvľúdnel.
       „Takže budeme mať spoločné tajomstvo?“ zasmial som sa a skúsil ju chytiť za ruku, lenže ona sa odtiahla.
       „Betka, Milan! Čakajte ma!“ ozvalo sa z tmy a hneď sme spoznali Marišin hlas.
        „Vidíš, hovoril som ti, že nás hľadá,“ hodil som výčitku, ale Betka len zavrtela hlavou, že nič nechápem.

       Pracovať s Pištom, to je robota bez prestávky. Stále ma udivovalo, kde sa v ňom berie toľko chuti orať, mlátiť, opravovať mláťačku a zasa mlátiť, kopať jarky, nech nezamokajú polia, kosiť, dojiť, mútiť maslo i kadečo iné. Všade som chodil s ním. Dokonca ma začal zaúčať aj do obchodu, lebo z času na čas prichádzal do Ždane na voze mäsiar z Košíc, v rukách mal taký veľký zvonec, ktorým stále zvonil a volal, že vykupuje zvieratá. Pištu akoby práca neunavovala, ba práve naopak. Vyzeralo to skôr, že mu dávala stále viac a viac chuti robiť ďalej, až kým napadne súmrak. Akoby okrem práce v živote nič iné nejestvovalo. Mal som ho rád, lebo stále z neho išlo nadšenie, čo kde a ako sa dá vylepšiť, zdokonaliť. Na druhej strane nikdy nepoznal to, čo teraz moju myseľ zamestnávalo najviac. Radosť zo ženskej krásy a nehy. Už celá Ždaňa vedela, že Betka a ja patríme k sebe a raz sa možno i vezmeme. Občas, keď mi Pišta vysvetľoval, ako si musíme počas dňa rozdeliť úlohy, aby sme ich stihli, ani som ho nepočúval. Myslel som na moju milovanú, na jej biele ruky, na to, ako sa smeje, keď ju hladím po vlasoch a ako ma rada naťahuje, keď sa máme stretnúť a ona spoza rohu pozoruje, ako ju čakám a čo robím, keď tak dlho mešká. Potom pribehne a napodobňuje ma, ako som sa tváril. Ja už možno budem mať vnúčatá a Pišta sa bude radovať iba z nového traktora, ak si ho teda dovtedy kúpi. Alebo nie?
       Dnes ráno vyzeral Pišta inak ako inokedy. Už keď som po neho prišiel, že ideme, videl som, že niečo nie je v poriadku.
       „Budem sa ženiť,“ takmer mi tým vyrazil dych, keď sme došli za dedinu a sadol si na zem. Zdalo sa, že sa teraz nikam neponáhľa.
       „Naozaj?“ žiadna múdrejšia otázka mi nenapadla.
       „Mám si zobrať Marišu. Za ženu. Otec mi to povedal. Naši sa už dohodli s jej rodičmi. Že bude len dobre, keď sa dve najsilnejšie gazdovské rodiny spoja a ani nám sa nepovodí zle. Už večer máme ísť k nim, nech si pozriem majetok. Moji rodičia už boli. Aj dohodli, čo nám kto dá. No, otcovi sa nepáčilo, že teraz majú len tri kravy, ostatné predali na bitúnok. Ale veď nie kravu si vezmem za ženu!“
       Bol som prekvapený. Zo všetkého. I z toho, že som prvýkrát počul, ako Pišta povedal niečo proti svojmu otcovi. Teda nie priamo, ale dalo sa to vycítiť.
       „S Marišou ste už o tom hovorili?“ prisadol som si k nemu.
       „Nie. Dnes jej to povedia jej rodičia.“
       „A páči sa ti?“ skúšal som zvedieť viac.
       „Ako poznám otca, tušil som, že mi ju vyberie. Už viackrát som sa jej lepšie prizrel. Hej, je pekná. Naozaj.“
       „Takže budeš mať peknú ženu,“ pokúsil som sa o úsmev.
       „Otec hovorí, že nech sa nechmúrim, lebo neobanujem. Vraj z lásky sa ženia iba blázni, múdri ľudia z rozumu. Láska časom vyprchá, rozum ostane a potom je už neskoro biť hlavou o stenu. Pretože máme väčší statok, tak nepôjdem bývať ja ku nim, ale Mariša ku nám. Tomu som celkom rád. Za dom nám pristavajú jednu izbu, takže budeme vo svojom. Milan, počuj, ty sa tu stretávaš so všetkými. Aj s Marišou. Povedz mi, akú má povahu?“

       Bola svadba. A potom krstiny. Skoro. Pol roka po svadbe. Pišta sa zmenil. Nie tak, že by sa mu už nechcelo robiť. Práve naopak. Za svitania ho už doma nebolo a večer sa sotva dovliekol nazad. Zmenil sa v tom, že už toľko nerozprával o mašinách, o zvieratách, ani o hnoji. Stal sa z neho mĺkvy muž. A neskôr i zatrpknutý. Veľmi zatrpknutý. Keď po rokoch prišli k moci komunisti, keď chodili agitátori z domu do domu a presviedčali ľudí, aby vstúpili do družstva, jeho otec sa zaťal. Vyrúbali im také kontingenty, že keď bol slabší rok, robili iba na štát. Zadarmo odvádzali povinné dávky mlieka, masla, zrna, vajec, všetkého. Potom im vzali zvieratá. Nasilu. Ako sa dá orať bez koní? Ale Ondrej, Pištov otec, nechcel o družstve počuť ani tak. Svoju zem si bránil. V jeden deň Ždaňou preletela novina, pri ktorej tuhla krv v žilách i mne. Ondreja odviedli žandári. Označili ho za nepriateľa štátu a dali ho do basy. Vráti sa vraj až po rokoch. Ak sa vôbec vráti, lebo že to tam nie je med lízať. Prvýkrát som bol rád, že nemám majetku a teda ani nemusím banovať nad stratou toho, čo budovali celé generácie. Keď som to povedal mojej žene Betke, len mi pritakala, že mám pravdu a kým máme jeden druhého, môžeme byť šťastní. Myslím si, že Pišta šťastný nebol. Nielen kvôli otcovi. Postupne sa mu rúcal celý jeho svet. Bol to koniec statkárov v Ždani.







čitateľov: 644