Voz, na ktorom mlčali všetci muži
@ :: Poviedky ::
Dec 14 2006, 13:25 (UTC+0) | 
Typický abovský dom v súèasnej Vyšnej Myšli |
Miesto: Vyšná Myšľa a Nižná Myšľa
Čas: Február 1945
Autor: Slavomír Szabó
„Vidíš, to sú časy! Všetko začína úplne odznova! Ešte nedávno tu pobehovali Germáni, ale teraz sú tu naši. Rus je Slovan, to nie je ani Nemec, ani Maďar. Nie ako keď sme museli obliekať uniformy, čo nám...“
„Drž hubu! Rozumieš?!“ zasipel Jano hľadiac Gejzovi rovno do očí. Opraty však nepopustil. Obaja sedeli na kozlíku rebrináku a za nimi zo desať chlapov z Vyšnej Myšle a Manikula. Popredku kráčal kôň, boril kopytá do zamrznutého snehu a kolesá voza vàzgali v pravidelnom rytme.
„No čo?!“ odprskol urazený Gejza, pretože mal pocit, akoby s ním Jano hovoril ako so sopliakom. Či skôr nehovoril, bol skúpy na slovo, len naň zazeral ako na vraha.
Rebrinák už dávno prešiel z Vyšnej Myšle do Bohdanoviec, potom cez most a späť po druhej strane rieky Olšavy. Inak než touto okľukou sa do Nižnej Myšle ísť nedalo. Vyšnomyšliansky most vyhodili nemeckí vojaci do vzduchu skôr než utiekli z dediny. Jano sa opatrne obzrel dozadu, či ich azda niekto nepočúva. Chlapi však sedeli mlčky, v hrubých kabátoch s vyhrnutými goliermi proti februárovému mrazu a pozerali na špičky svojich čižiem bez toho, aby si všímali okolie. Bola sobota a len pred chvíľkou začalo svitať.
„Bude pekný deň, gospodin Manikula!“ kývol Gejza akoby na pozdrav chlapovi v ruskej uniforme, ktorého čierne oči sústavne sliedili po okolí. Predsa len, i keď od bojov prešli už zo dva týždne, ostražitosti nebolo nikdy dosť.
„Budet, budet,“ odfúkol Manikula skôr sám pre seba a naďalej jastril.
A opäť ticho. Mlčiace postavy, všetci takmer bez pohybu. Výnimkou bol len Gejza, až sa vrtel od zlosti, že s ním nikto nechcel rozprávať. Práve teraz! V týchto dňoch, kedy sa rodil, ako skalopevne veril, nový svet. Preboha, veď o čom všetkom sa dá pohovoriť! Čo všetko prežili! Napríklad tie kaťuše, čo spadli na ich dedinu. Alebo Nemci. Predtým páni sveta, frajeri v stále nablýskaných čižmách, a nakoniec ako utekali! Poriadne to buchlo, keď vyhodili ten most. Podmínovali ho už niekoľko dní predtým. Hej, už si neboli istí ako keď len panovačne rozkazovali, čo má kto robiť. A Rusi? Len čo zistili, že v dedine niet nepriateľov, už aj bežali k Olšave. Ponad hladinu rieky lietali guľometné guľky z oboch strán. Tiež granáty, čo narobili jamy popri brehoch. ¼udia z dediny sa tešili, sami utekali k Rusom a nosili im jedlo. A teraz? Všetci na voze mlčali, akoby sa nič nestalo.
„No, ideme?“ ukázal Jano na úzky chodníček v snehu, čo viedol k železničnej trati a zastavil voz. Chlapi by už hádam mohli zoskočiť a ten zbytok prejsť sami, lebo tam sa nemá ako otočiť. Aj zoskočili, znova mlčky. Jano len zložil bič na kozlík a tiež zišiel. Koňa nechal aj s vozom tak, veď nikam neutečie.
Pri koľajniciach už pracovalo niekoľko mužov z iných dedín. Stavali vodokačku. Takto Rusi nazývali veľkú vodnú nádrž, pre ktorú osadzovali šesť mohutných kmeňov do zeme. Vodokačka bude na vrchu a z nej budú napúšťať vodu do lokomotív, nech je para.
Manikula hneď všetkým rozdelil prácu, len Jana poslal, nech sa vráti naspäť do Vyšnej Myšle, kde mu naložia drevo na voz. A potom, keď sa okolo obeda vrátil, ho pridelil ku Gejzovi.
„Čo si taký nijaký? Urobil som ti niečo? Nie je ti do reči, alebo čo?“ spustil Gejza znova na Jana, keď začali sekerami čistiť jeden z pripravených kolov od kôry. Sekali opatrne, centimeter po centimetri, no i tak ostrie robilo do dreva hlbšie zárezy akoby chceli. Lenže v takej zime so skrehnutými prstami sa inak nedalo.
„Sme tu len dvaja, tak ti to poviem. Dobre? Čo si chcel ráno tam pred Manikulom?“ na chvíľku sa vystrel Jano. Od Gejzu bol skoro o hlavu vyšší, aj o voľačo starší, a to ho možno robilo i istejším. Ale Gejza sa nedal.
„No čo som asi mohol chcieť? Nič! Len porozprávať!“
„Hovoril si, že to sú časy, nie ako keď sme si museli obliekať uniformy!“
„A čo? Veď každý musel, aj my, nie? Ešteže sme ušli!“
„Hej, ale to boli maďarské uniformy, nie?“
„A aké mali byť?“
„No to, že Rusi Maďarov hnali. Preboha, veď proti sebe bojovali, nie? A ty teraz ako taký sprosták vyrukuješ s tým, že aj my sme boli v maďarskej armáde!“
Gejza sa zháčil. Na Jana pozeral len akoby úchytkom a rozmýšľal. I ruky mu na chvíľu zastali, prestal rúbať, hľadal správne slová.
„Jano, ale veď my sme neboli proti nim. Teda, proti Rusom. Však vyhnali Nemcov, a vlastne aj Maďarov. Nás nie, tak čo?“
„Keby si nestihol utiecť od Maďarov, keby si sa neskryl na pôjde, keby ťa našli v uniforme, nikto by sa ťa nič nepýtal. Mazal by si na Sibír ako gáfor! A aj tvoji rodičia, lebo ukrývali ruského nepriateľa! Tak ako mnohí iní!“
„Bože, ale veď to sú Rusi! Jano, rozumieš? To sú Slovania!“ nedal sa Gejza, dokonca zvýšil hlas. Od úst mu stúpala para, ešte aj keď sa pokúsil o úsmev, hoc násilný a neistý.
„Aj Manikula je Slovan?“ zdvihol Jano obočie.
„A nie je?“
„No, nezdá sa ti na Slovana trochu tmavý? A jeho oči? Nie sú trochu šikmé?“
„A čo,“ posmelil sa Gejza, „vari je to japonský cigán?“
„Je to Kirgiz. Možno kašle na Slovanov, možno nie, ale hovorím ti, Slovan – Neslovan, drž pysk! Za každého zajatca, za každého nepriateľa na úteku môže dostať odmenu. Možno povýšenie a možno tu ani o to nejde. Ten človek celé roky bojoval. Určite je veľa jeho kamarátov màtvych. Dobrých kamarátov, na ktorých nikdy nezabudne. Roztrhali ich míny, zhoreli zaživa v zákopoch, črepiny z granátov im povytrhávali črevá! Možno aj on už nemal ďaleko od toho, aby hnil pod dákym stromom. Ten, keď sa raz dozvie, že sme boli v armáde u Maďarov, nebude ho zaujímať, či sme tam chceli, či museli. Potom sme už len nepriatelia na úteku, zločinci proti akým bojoval, ktorí sa ho usilovali zabiť a podľa toho by s nami aj naložil. Tak drž hubu, lebo si sprostý až to bolí!“
Uprostred pracujúceho davu stáli mlčky dvaja mladí muži. Gejza a Jano, obaja si hľadeli bez pohybu do očí, akoby išlo o to, kto dlhšie vydrží pohľad toho druhého. Každý z nich presvedčený o svojej pravde, obaja odhodlaní streliť tomu druhému po papuli, ak neprestane. Gejza, ktorý veril, že starým dňom je koniec a všetci sú priatelia. A Jano, ktorý sa síce tiež tešil, že Vyšná Myšľa, aj tá Nižná, Rákoš a vôbec všetky dediny z okolia už nepatria Maďarom ale znova Československu, no na druhej strane bol viac než opatrný. Stačila by iskra a skočili by na seba ako psy.
„Mlieko, kam to môžem položiť?“ zaznela odrazu otázka akoby z druhého sveta. Gejza i Jano pozreli prekvapene smerom, odkiaľ sa ozval tichý jemný hlas. Dievča, či skôr mladá žena v krátkom kabáte a s hrubou šatkou previazanou cez hlavu, prešľapovala z nohy na nohu. Bolo jasné, že je jej zima. V rukách držala veľký hrniec.
„Mlie-mlieko? Aké?“ zajachtal Gejza. Neznáma naň zapôsobila ako zjavenie z nebies.
„No, zamrznuté. Dám hrniec na zem, dobre?“ opýtala sa, ale na odpoveď nečakala. Zohla sa, zložila hrniec, spod kabátca vytiahla nôž a hrotom začala sekať do bieleho ľadu.
„Počkaj, pomôžem ti,“ ponúkol sa hneď Jano a pokúsil sa jej nôž vziať. Ako sa dotkol jej ruky, hanblivo ju odtiahla a sklopila oči. Potom mu ho podala sama.
„Ty si nám doniesla mlieko? Sama, či od koho?“ rozjasnila sa odrazu Gejzova tvár, keď pristúpil bližšie.
„Nie všetko vám, to je pre každého. Ale od včera a zamrzlo. Lenže chlapi hovoria, že ak si dáte kúsok ľadu do úst, že sa rozpustí a je dobré,“ opäť hlasom tichým, až nápadne nesmelým odpovedala mladá dievčina.
Pre Gejzu odrazu prestal existovať svet. Chlapi, ktorí po sebe pokrikovali ako naprávali železničné podvaly, aj tí čo osekávali ostatné kmene na vodokačku, Manikula, ktorí pomedzi nich chodil a dozeral na robotu, všetci zmizli. Videl len ju. Na prvý pohľad možno nenápadnú, zababušenú, ale svojim tichým prejavom tak príťažlivú, až sa mu niečo pohlo v hrudi. Mal chuť sa pýtať odkiaľ je, že ju doposiaľ nevidel, či jej ten hrniec nie je ťažký a vôbec, chcel o nej vedieť všetko. Ale slová mu kdesi uviazli v hrdle a na povrch sa už nepredralo žiadne.
„Na,“ nastrčil mu Jano ruku s kusom bieleho ľadu. „Cmúľaj!“
Dievčina sa tomu zasmiala, keď zbadala Gejzov prekvapený výraz a obaja muži si všimli, aké má pekné biele zuby.
„Počkaj,“ zajachtal Gejza, keď videl, ako neznáma zdvíha hrniec, že s ním pôjde ďalej. „Kto si?“
Ona sa už však neobzrela a kráčala preč.
„Pekná, nie?“ prehodil Jano tak, aby ho nemohla počuť, ale vlastne mu ani nebolo dobre rozumieť, lebo kus mliečneho ľadu si do úst vložil aj on.
„Poznáš ju?“
„Vidíš, Gejza, o tom si mal začať hneď od rána. O dievčatách! Spomínať teraz nikomu nepomôže, ver mi. Najmä kým sú tu Rusi.“
„Ale poznáš ju?“ zopakoval Gejza o čosi nástojčivejšie.
„Zatiaľ nie, ale budem sa snažiť. Prečo, chceš mi o nej niečo povedať?“
„Si zo mňa strieľaš? Pohádali sme sa na Rusoch, teraz sa povadíme kvôli nej?“
„Nie, Gejza, nestrieľam si z teba. Ja už vôbec nechcem počuť žiadnu streľbu. A ani počuť o streľbe. Odžili sme si svoje, tak teraz mlčme a robme ako Rusi chcú. A potom, keď odídu celkom, len potom spomínajme. No?“
Gejza však namiesto odpovede len zakrútil hlavou a opäť schytil porisko. Sekol a ostrie sekery odlúpilo ďalší kus kôry. Ešte raz zodvihol pohľad a pozrel ako sa mu neznáma stráca z dohľadu.
Rusi Nemcov z Vyšnej Myšle vyhnali delami a kaťušami. Tí vojaci, čo prišli do dediny ako prví, tam už žiadne vojsko nenašli. Nemci s Maďarmi sa stiahli k Nižnej Hutke, len niektorí ostali pri Olšave. Strieľalo sa hlavne pri železnici neďaleko rieky. Nemci okrem mosta stihli poškodiť aj koľajnice, a to hneď na niekoľkých miestach. Preto sa teraz všade stavalo, opravovalo. I keď Rusi odišli, vo Vyšnej Myšli nechali troch vojakov – ligenantov, čo mali riadiť ďalšie práce.
Michail mal na starosti ťažbu dreva, aby bolo dosť materiálu na robotu. Chlapi rúbali hlavne Na Trigaču, ako tu volali les, čo kedysi patril grófovi Károlyimu. Lenže Károly o svoju zem prišiel ešte za prvej republiky, a tak tam potom zriadili Les študijnej základiny. Mali sa tam pestovať tie najlepšie a najkvalitnejšie stromy na semená pre celé Československo. Darmo dedinčania Michailovi vysvetľovali, že toto by sa rúbať nemalo, nech berie drevo z inokadiaľ, on tak rozhodol a vyšľachtené stromy padali jeden po druhom a vozili ich do všetkých okolitých dedín.
Druhým Rusom bol Vasiľ. Ani on si nenechal do ničoho hovoriť. Jeho úlohou bolo vybudovať most tam, kde zo starého stáli len obhorené trosky. Mosty sa v zime stavajú zle. On to vedel, ale mal taký rozkaz, tak poslúchol. Len čo však ruskí dôstojníci odišli, spravil čosi zvláštne. Z uniformy si odopol výložky, vložil do vrecka a ďalej už chodil bez nich. Nik nemal odvahu opýtať sa ho, prečo tak urobil.
Tretím ruským vojakom bol už známy Manikula. Vysoký tmavý Kirgiz, čo okrem toho, že mal na starosti opravu železničnej trate, bol aj Michailovým a Vasiľovým veliteľom. Ale skôr to boli kamaráti. Aspoň medzi sebou, pretože vyšnomyšliančanov si držali od tela. Nie, nebolo to o nedôvere. Nakoniec, sami dali dedinčanom pušky. Aspoň tým, či mali za úlohu strážiť. Na vyšnom i nižnom konci dediny stáli dve strážne búdky. V nich sa striedali ozbrojení chlapi, čo museli cez deň každého prichádzajúceho do dediny skontrolovať. A v noci za tmy každého hneď pred nabitou hlavňou predviesť k Rusom. V noci totiž platil zákaz vychádzania, či prechádzania z obce do obce. Výnimku mali len Rusi a tí, čo od nich dostali bumašku, teda papier s povolením a pečiatkou.
„Jano, počuj, keď si s Gejzom celý deň, skús mu dohovoriť,“ trochu prívetivo, trochu naliehavo zatiahol ujo Miro, keď išli do Myšle. Teraz pre zmenu nie do Vyšnej, ale do Nižnej. Manikula ich tam poslal, len pred chvíľkou im dal taký príkaz, aby nechali všetko a vybrali sa na voze po klince a skoby. A ujo Miro, nízky a chudý starec, ktorému tiahlo pomaly na sedemdesiatku bol rád, že si tak trochu oddýchne.
„Čo, zasa niekde táral?“ posmešne prehodil Jano, nebol vôbec prekvapený.
„Hm, takže už si si všimol, čo? Včera v krčme pred Michailom hovoril ako ruská kaťuša strafila dom. Rovno do Sepeša. Ako mu zabilo dcéru, veď vieš, Reginku. A jej otec to schytal črepinou do hrdla. Chudák. Michail pozeral na Gejzu, či ho chce obžalovať z vraždy, všetci sme čakali čo bude, ale našťastie sa nestalo nič. Gejza sa potom rozplýval, že teraz sa začne všetko odznova, takže tým ho možno trochu upokojil. Možno. Ale nemôžeš vedieť, ako to dopadne. Ten somár ani netuší, že Michaila provokoval.“
„Ujko, máte pravdu. Je to somár. A tvrdohlavý,“ dal mu Jano za pravdu.
„Čudné veci sa dejú. Až teraz sa dozvedáme, čo bolo za posledné dni, než prišli Rusi. Najskôr chceli preraziť medzi Slancom a Rákošom. Rovno cez priesmyk. Celé týždne sa tam strieľalo, až kým od Holloházy nedošli ruské kaťuše. Že ešte i teraz je les plný màtvol. A v rákošskej škole si Nemci urobili nemocnicu. ¼udia hovoria, že odtiaľ išiel príšerný krik. Keď Nemci utiekli aj odtiaľ, Rákošania našli v sklade pri škole plno màtvych nemeckých vojakov. Naukladaných na policiach, po zemi, asi im už nepomohol ani lekár. Hovorím ti, my sme ešte dobre obstáli, ale Gejza nech i tak drží jazyk za zubami. Rusi sú unavení, nahnevaní, nemožno sa im čudovať, ak by.... No, nech len Gejza mlčí!“
Voz sa zastavil medzi prvými domami a obaja muži zišli k vojenskému autu, čo na nich čakalo so zásobami. Jano si v tej chvíli všimol, že na druhom konci ulice ide žena s hrncom v ruke. Tá, čo im dnes doniesla zamrznuté mlieko. Mal chuť za ňou pobehnúť, ale nedalo sa. Z korby auta práve zoskočil ruský vojak s jasnými príkazmi, čo majú ihneď robiť.
Bola nedeľa, voľný deň, jediný v týždni, kedy sa nepracovalo ani na moste, ani na trati. Už sa stmievalo, keď sa Gejza postavil do strážnej búdky na dolnom konci Vyšnej Myšle. Teraz vyšla služba naňho. Cez plece mal prehodenú pušku a pred sebou dlhú chladnú noc. I keď dnes nepracoval a mohol spokojne oddychovať, cítil sa unavený, mrzutý. Už ráno hneď po omši sa vybral do susednej dediny. Potom ako od Jana počul, že videl tú peknú dievčinu v Nižnej Myšli, jednoducho sa vybral tam, dúfajúc, že ju niekde stretne. Čudné, veď dievčatá z celého okolia poznal, ale ju videl včera prvý krát. Vàtala mu hlavou, ba zdalo sa, že sa mu zavàtala i do srdca. Celkom otvorene si to nepriznal, ale voľačo ho k nej ťahalo. A chcel ju stretnúť skôr než Jano, lebo... Lebo čo? Na to si priamo neodpovedal, skôr len tušil než vedel.
Ako chodil celý deň po Nižnej Myšli, rozprával sa skade kým. O tom, ako Rusi zničili tie štyri nemecké delá, čo mali v dedine. Že z pôjdu videl i to, ako vyletel olšavský most do vzduchu. Aj o Hansovi a Karlovi, tých Nemcoch čo bývali u jeho rodičov pekne v teple pri kachliach, zatiaľ čo on mrzol ukrytý len v sene na pôjde presne nad ich hlavami. Tiež o tom ako utiekol Maďarom z armády. Hovoril nahlas, s nadšením, že je už dobre, keď vojna skončila. Úmyselne na seba pútal pozornosť, akoby tým mal neznámu privolať. Lenže ju nevidel, nenašiel a priamo sa pýtať ľudí hanbil.
Len pred chvíľou sa vrátil domov, no teraz už stál na stráži a vťahoval nosom chladný vzduch. Čas nebežal, nekráčal, len sa šmatlavo vliekol a noc sa zdala byť nekonečná. Mráz zaliezal pod kabát i do čižiem. Už dávno ho nehriali, nespokojne prešľapoval z nohy na nohu. Dýchal si do dlaní, občas sa prešiel na druhú stranu ulice a späť, ale nič veľmi nepomáhalo. Tešila ho len predstava, že ráno, až mu strážna služba skončí, nebude musieť ísť robiť na železnicu, ale môže sa doma vyspať. Dobre si to vymyslel, veru dobre. Pospí len tak dve, tri hodinky, a potom pôjde zasa do Nižnej Myšle, aby tam bol na obed. To bude akurát tá kráska roznášať mlieko. Aspoň tak dúfal. Pristaví sa, prihovorí, pomôže jej nosiť ten hrniec a potom... Čo bude potom? Pri tejto predstave sa len blažene usmial.
Azda tak nejako – premrznutého, no usmiateho ho ráno uvideli chlapi z voza, keď Manikula zakričal: „Stoj!“
Jano zatiahol opraty a voz zastal. Manikula pozrel priamo na Gejzu, a ten hneď bez otázky spustil: „Už končím, gospodin Manikula. Strážil som celú noc a všetko je v poriadku!“
„Daváj, pojďoš s námi,“ kývol naň Manikula a ukázal na voz.
„Kam?“
„Délať.“
„Pracovať? Gospodin Manikula, ja som celú noc strážil! Som hladný, musím ísť spať, ja dnes nemám pracovať!“
Manikula sa nečakane na voze postavil a namieril na Gejzu samopal.
„Ty nepóňal? Daváj, pojďoš s námi!“
Gejzovi sa zahmlilo pred očami. Je to možné? Čo chce? Zabiť ho? Jeho? Jeho, čo všade a každému chváli Rusov a nové časy? Stál ako obarený.
„No što? Nechočeš?!“ teraz už skríkol Manikula a odistil samopal. Jeho úzke oči sa zúžili ešte viac, prst na kohútiku sa mohol kedykoľvek pohnúť.
„Gejza, nerob sprostosti! Daj mu pušku a nastúp si!“ zvolal Jano, ale Gejza akoby stále nechápal, len omieľal svoje.
„Ja som strážil celú noc, ja nemám ísť na trať!“
„Gejza nastúp, lebo je po tebe!“ zakričal ešte ujo Miro a vtedy sa ozval výstrel. Krátky, zo samopalu, našťastie do vzduchu. Zatiaľ len do vzduchu.
Gejza sa roztriasol od ľaku, zmätene pozrel na Manikulu, čo naň opäť zamieril, potom po ostatných chlapoch, akoby u nich hľadal pomoc. Ale oni len sedeli a mlčali. Vykročil teda k rebrináku, zvesil a podal Manikulovi pušku.
„No nastúp si,“ ukázal Jano na prázdne miesto vedľa seba.
Voz sa znova pohol a Gejzove myšlienky lietali v nekonečnom víre. Bol by ho Manikula zabil? Prečo? Veď sme predsa... Čo sme vlastne? Ako ten vzťah teraz pomenovať? Nevedel, nechápal. To, čomu veril, sa v ňom zlomilo. Zabudol na radosť s akou prežíval posledné dni, ba aj na peknú dievčinu s hrncom mlieka. Od Vyšnej do Nižnej Myšle šiel voz ťahaný koňom. Voz, na ktorom mlčali všetci muži...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
