Manina premena
@ :: Poviedky ::
Feb 01 2007, 13:29 (UTC+0) | 
Krásnovce v januári 2007 |
Miesto: Krásnovce
Čas: 1938
Autor: Eva Hajdu
Joj, keby som mala také krásne vlasy ako pani Chmelářová, sledovala desaťročná Marienka s obdivom štíhlu pôvabnú plavovlásku, čo práve išla na bicykli okolo ich domu. Mladá česká učiteľka, ktorá prišla do Krásnoviec pred dvomi rokmi, bývala v rodine učiteľa Kučinského, kde jej prenajali jednu izbu. Podobne ako niekoľko iných učiteľov z Čiech a Moravy, aj ona prišla na Zemplín, aby tu učila deti. Pravidelne raz v týždni sa vybrala na poštu do neďalekých Pozdišoviec a Maňa, ako Marienku všetci prezývali, išla na nej zakaždým oči nechať. Obdivovala na nej vari všetko. Jej prirodzenú krásu, to, aká bola vzdelaná a inteligentná, ako sa elegantne obliekala, nie ako ženy v dedine, čo chodievali stále v krojoch. Nadchýnala sa jej hebkou, žiarivou pleťou, nezábudkovomodrými očami, súmernou, štíhlou postavou. A najmä jej vlasmi, dlhými, hustými, mierne zvlnenými kaderami.
Marienka si prihladila krátky vrkoč, spútaný gumkou na zátylku. Jej vlasy boli jemné, slabé, také páperie, ako hovorievala jej mamka. S hustou hrivou pani učiteľky sa nedali ani zďaleka porovnať. Dokonca ešte aj podaktorí muži, ktorí chodievali za Marienkiným otcom, aby ich ostrihal, mali bujnejšie vlasy. Neraz s tajnou závisťou sledovala, ako sa jej tatko vo voľnom čase zvàta okolo stoličky na dvore a pod nožnicami v jeho rukách padajú k zemi chumáče chlapských kaderí. Zvyčajne sa u neho zastavilo viacero mužov naraz a vtedy sa otcovo rýchle cvakotanie nožníc miesilo s vravou. Maňa mala rada tieto chvíle, nenápadne sa zvykla pritmoliť a natàčala uši. Chlapské rozhovory jej pripadali zaujímavejšie ako ženské, najmä keď prišla reč aj na politiku. Nerozumela síce všetkému, ale videla otca, ako zatiaľ čo cvakal nožnicami a prstami rýchlo prehàňal vlasy, nadšene rozprával o nových časoch. Nezniesol odpor. Vo všetkom mal jasno, stál si tvrdo za svojím, takže neraz skoro vznikla hádka. Nakoniec však z akejkoľvek slovnej potýčky vyšiel víťazne on. Jej tatko. Nevedno, či kvôli tomu, že pre politiku nechcel žiaden chlap riskovať, aby skončil na hlave s účesom, čo by vyzeral ako strihanie podľa hrnca, alebo mal jej otec jednoducho pravdu. Bolo to skrátka tak a ona ho videla ako muža, čo si vedel vybudovať rešpekt.
Bicykel s pani učiteľkou už dávno zmizol z dohľadu, no Maňa sa akosi nevedela prinútiť odísť od plota. Kuchyňu stále neupratala, keď sa vráti mama so straším bratom Ondrom z poľa domov, zasa bude krik. Naveľa sa otočila a kráčala popri chodníčku lemovanom šípovými ružami, vzorne zastrihnutými tiež otcovou rukou.
„Maňa, kde sa zasa ponevieraš, poď chytro sem!“ ozval sa odrazu od domu prenikavý hlas. Jej staršia sestra Anna, tak ako inokedy i teraz na ňu nevedela zavolať inak, než s riadnou dávkou kriku.
Čo zasa nedá pokoj, furt musí voľačo vydumovať, pomyslela si nespokojne a prstami utrhla list z kríka. Rozstrapkala ho po okrajoch do akéhosi obrazca, chvíľku na neho znudene hľadela, a nakoniec ho zhúžvala v dlani a ledabolo spustila dolu na zem. Vliekla sa z nohy na nohu, do ničoho sa jej nechcelo, najradšej by všetko nechala tak a vybrala sa na lúku za dedinou nachytať motýle pre pani učiteľku Chmelářovú. Motýle, tými jej žiaci vždy vedeli urobiť radosť. Občas zobrala deti so sebou na vychádzku popri železničnej trati a tam im ukazovala tieto krehké pestrofarebné stvorenia. Aj v školskom kabinete z nich mala peknú zbierku; Maňa si ešte pamätala, keď im ju priniesla ukázať. Všetci s obdivom híkali. A ako vedela motýle rozoznávať podľa druhov, dokonca ovládala aj ich latinské názvy a to už bolo niečo! Maňa si bola istá, že ani jej tatko by to nedokázal.
„No konečne!“ ozvala sa prísne Anka. Stála uprostred kuchyne, ruky panovačne založené vbok, ako bývalo jej zvykom, keď sa snažila dirigovať mladšiu sestru.
„Vždy keď ťa treba, zmizneš ako dym. Tatkovi treba odniesť na stanicu olovrant, zabudol si ho doma a do večera bude hladný ako vlk.“
„A prečo nejdeš ty?“ ohradila sa potmehúdsky Maňa a prstami špacírovala po stole. Niežeby snáď nechcela otcovi odniesť jedlo, naopak, celkom ju potešilo, že môže na chvíľu odísť z domu a cestou premýšľať o všeličom možnom i nemožnom. Ibaže nedokázala odolať, aby sestru vždy voľačím nepodpichla. Juj, tá škodoradosť, keď sa jej Anku podarilo najedovať, veru za to stála!
„Len sa ty o mňa nestaraj, dobre?! A neodvrávaj, lebo poviem mamke, že si zasa nechcela počúvnuť!“ vyletela na ňu sestra ako osa. „Na, vezmi to a už bež!“ vtisla jej do rúk tašku so zabaleným jedlom a zľahka ju posotila k dverám.
Maňa sa na prahu ešte otočila a vyplazila na sestru jazyk. Potom sa zvrtla a utekala po bicykel, aby sa jej náhodou neušlo poza uši.
Šliapala do pedálov a pritom si pre seba pospevovala: „Skákal pes přes oves, přes zelenou louku...“ Len prešla dedinou a už uvidela dôverne známy domček a vedľa neho železničné závory. Tam pracoval jej tatko ako výpravca.
Maňa oprela bicykel o stenu a vošla dnu. „Ocko, tu som!“ zvolala od dverí. Nič, žiadna odpoveď. Opatrne strčila hlavu dnu a sliedila po miestnosti. „Kde si, neskrývaj sa, aj tak ťa nájdem!“ dodala a hlas sa jej zachvel tajným očakávaním. Občas sa totiž stalo, že otec ju zbadal cez okno, ako sa blíži k staničke a skryl sa jej niekam do kúta alebo za dvere. Maňa, nič netušiac vošla dnu, a vtom sa jej od chrbta ozvalo hlasité hu! Od ľaku takmer vždy vyletela z kože a tatko sa len smial, až mu slzy vbehli do očí. No tentoraz to vyzeralo, že tu naozaj niet nikoho. Sklamane vyšla pred domček. Závory boli spustené, to znamená, že pred chvíľkou tu ešte musel byť.
Sprava sa ozval ťahavý hvizd. Lomoz silnel každým metrom, až jej zaliehalo v ušiach. Pritisla si na ne dlane, no veľmi to nepomohlo. S rozšíreným očami hľadela na oceľovú opachu, čo sa s funením a ostrým pískaním valila po koľajniciach. Tie pod náhlym náporom pukotali v pravidelnom rytme, akoby si pospevovali vlastný nápev. Lokomotíva s nákladnými vagónmi prehrmela okolo staničky a nechala za sebou užasnuté dievča i konské povozy, ktoré trpezlivo stáli v rade za závorami a vyčkávali, až ich výpravca zdvihne a uvoľní im cestu cez trať.
Minúty plynuli, hukot vlaku už dávno doznel v diaľke, no závory zostávali spustené.
„Tak čo je to tam, to tu máme trčať na večnosť?“ ozval sa od cesty nespokojný hlas ktoréhosi gazdu.
Maňa bezradne pokrčila plecami. Veď to skús sama - našepkal jej odrazu akýsi tichulinký pokušiteľský hlas - už si neraz videla, ako železničiari zdvíhajú závory, či nie? Čo ho sa bojíš, ty strachopud, veď na tom nie je nič zložité.
Marienka zvraštila čelo, nevedela čo robiť. Aj by to rada skúsila, hlas mal pravdu, neraz videla, ako treba odistiť kovové závory, aby samé vyleteli hore, no zároveň akoby jej pohrozil neviditeľný prst: Nepchaj nos tam kde nemáš! Zošpúlila pery, váhala. Tak do toho, na čo čakáš? - domàzal ďalej neviditeľný pokušiteľ. Vari tu chceš postávať ako trdlo?
Nie som žiadne trdlo a závory dokážem aj sama zdvihnúť! - odvrkla v duchu dotieravému hlasu a odhodlane vykročila k závorám. Natiahla ruku k poistke, zovrela ju drobnými prstami a potiahla. Išlo to ľahko, žiadny problém. Začula kovový škripot a potom bác! Na okamih sa jej zatmelo pred očami. Spadla horeznak a chvíľu nechápala, čo sa stalo. Temný závoj spred očí sa roztiahol a ona uvidela nad sebou nekonečnú oblohu, belasú ako oči pani učiteľky Chmelářovej. Kde som to, v nebi? - napadlo jej v prvej chvíli. V ušiach jej hučalo a hlava sa jej bláznivo krútila. Celú sánku mala akoby stàpnutú. Siahla si rukou k brade a zhrozene hľadela na svoje prsty, po ktorých stekali kvapky krvi. Štípalo to, aj bolesť sa začala ohlasovať, narastala, až nakoniec prekryla všetky ostatné vnemy.
„Kristepane, dievčisko nešťasné, čo si stvárala pri tých závorách?! Veď ťa to mohlo zahlušiť!“ začula celkom zblízka akýsi povedomý hlas. Nepatril jej tatkovi, ale predsa ho poznala. Ujo Milan, železničiar, ktorého poznala, sa skláňal nad ňou a pomáhal jej vstať zo zeme.
„A kde je môj tatko?“ namáhavo pretisla pomedzi stàpnuté zuby.
„Potreboval kamsi súrne odbehnúť, tak sme sa dohodli, že ho dnes od obeda tu prídem ja. Vari som mohol tušiť, že kým sa na minútu vzdialim, než prejde vlak, prídeš a vyparatíš takú somarinu? Poď dnu, nech ťa trochu poumývam. Si celá od krvi! Bolí? No poď, umyjeme, ale potom už radšej maž domov,“ zľahka jej položil ruku voviedol do železničiarskeho domku.
„A ty zasa ako vyzeráš, čo si stvárala?“ privítal ju otec s plechovým lavórom v ruke. Práve si chystal na dvore svoje holičské náčinie. „Nože ukáž, čo máš s tou bradou,“ jemne jej ju podvihol prstami a prižmúrenými očami skúmal škaredú odreninu.
Maňa neisto prešľapovala na mieste. Váhala, či má vyjsť s pravdou von, alebo radšej zatåkať. Nervózne stískala rukoväte bicykla, akoby z nich chcela vyžmýkať radu.
„Nno... ja som...“
„Čo si, hm?“ vyzvedal tatko ďalej a pozorne jej hľadel do tváre.
„Ale keď tam nik nebol a vlak už dávno prešiel,“ snažila sa ospravedlniť svoj prečin. „¼udia stáli za závorami a nemohli prejsť. Tak som...“ posledné slová už vyslovila pološeptom.
„Samozrejme, pani skúsená chcela sama zdvihnúť závory, všakže?!“ dokončil za ňu otec. „A to ti nenapadlo, že je to nebezpečné? Decko ako ty nemá pri závorách čo hľadať! Také niečo je prísne zakázané, vari som ti to nehovoril hádam stokrát?!“ zvyšoval hlas a tvár mu celkom očervenela.
Maňa opatrne zdvihla hlavu.
„Veď ťa to mohlo zabiť!“ kričal otec. „Vari si už dočista osprostela?!“
Maňa svojho otca ešte takého nahnevaného nevidela. Výčitky na ňu dopadali ako ľadové krupobitie. Ruka mu odrazu vyletela, zdrapol ju za plece, prehol cez koleno a naložil jej na zadok, koľko vládal. Mani sa cez stisnuté zuby dral potláčaný vzlykot. Pocit krivdy sa jej vnáral do duše ako ostrá čepeľ noža. Veď ona chcela len dobre, chcela pomôcť. Aj bradu si pri tom poranila, ešte dobre, že si zuby nevytåkla. A doma sa jej namiesto pochvaly ujde takýto výprask!
„A teraz padaj do domu a premýšľaj nad tým, čo si urobila!“ vyprskol otec, ale najväčšia zlosť zmiešaná s ohromným strachom už z neho vyprchala. Vyprášil ju na dcérinom zadku.
Maňa so slzami v očiach vbehla do šopy, zvalila sa do sena a tam sa v prítmí pokúšala stráviť svoju hanbu. Ešte šťastie, že keď jej otec nakladal na zadok, neprišli k nim chlapi čo sa chceli dať ostrihať. Bože, toľké poníženie! Už len to by jej chýbalo! V duchu si premietala všetko, čo sa dnešného dňa odohralo, usilovala sa prísť na to, kde len mohla urobiť chybu, keď odisťovala železničné závory. A ktovie, čo by na to všetko povedala pani učiteľka Chmelářová? Nakoniec sa jej už všetko plietlo jedno cez druhé, až vyčerpaná zaspala na sene ako drevo.
Netušila ako dlho spala, no keď konečne vyliezla zo šopy, otec strihal už len starého báčika Košču. Ten sedel na stoličke, šušľal cez bezzubé ústa a rukami rozkladal okolo seba.
„Čo si spadla z bicykla?“ ozvalo sa zrazu vedľa nej. Sedemročný Milanko, najmladší zo štvorice súrodencov zvedavo vyvaľoval okále na sestrinu bradu.
„Nebuď zvedavý, lebo budeš skoro starý!“ odbila ho Maňa a pobrala sa k lavičke. Nenápadne sa na nej usalašila, hompáľajúc nohami. Prihladila si okraje červenej sukne, spod ktorej vytàčal lem bielej spodničky a z vyšívanej vesty si oprášila suché stebielka, čo sa jej tam prichytili.
„Dedo, veď seďte chvíľu pokojne, ešte vám zastrihnem do krku,“ napomenul báčika Košču Manin otec. Bol k nej obrátený chrbtom, nevidel ju.
„Tak čo, spadla si z bicykla alebo nie? Veď povedz, nebuď taká,“ dobiedzal ďalej Milanko. Aj on sa usadil vedľa sestry a usiloval sa z nej stoj čo stoj vymámiť odpoveď.
Na to otec otočil hlavu a žmurkol na syna. Dobrá nálada sa mu už zasa vrátila, zrejme si s chlapmi dobre poklebetil.
„Hej, pravdaže z bicykla, čerta starého, len nech ti povie, ako ju pobozkala železničná závora,“ krátko sa zasmial.
„Čo?“ nechápal Milanko.
„Tomu ty nerozumieš,“ odvrkla Maňa a vyskočila z lavičky.
„A ty čo, slečna, nechceš trochu pristrihnúť vlasy, hm?“ navrhol jej odrazu otec. Vytriasal uterák, ktorý mal dedo Koščo pred chvíľou na pleciach. Kývol hlavou k uvoľnenej stoličke a lišiacky sa usmieval. „Chceš? Urobím ti moderný účes, aký sa dnes nosí v meste,“ zacvakal nožnicami vo vzduchu, akoby tam komusi odstrihával neviditeľný prameň vlasov.
Maňa naklonila nabok hlavu, prižmúrila oči ako mačka a tuho uvažovala. A prečo nie? Aspoň bude inakšia ako ostatné dievčatá v dedine. Chvatne prikývla a sadla si na stoličku.
„Tak, drž hlavu rovno, nech ti nenarobím schody,“ prikazoval otec. Hlas mal zasa mäkký, melodický, na aký bola u neho zvyknutá. Predošlá tvrdosť sa celkom vytratila.
Poslušne nakláňala hlavu, ako jej nakazoval a vnímala len cvakotavý zvuk nožníc. Kútikom očí sledovala svoje tmavé padajúce vlasy. Nehlučne klesali na trávu okolo stoličky a akoby sa pritom žalovali: Prečo nás nechceš, vari sa ti nepáčime?
„Hotovo,“ zahlásil po chvíli otec, oprášil jej plecia i chrbát a nastavil jej pred tvár zrkadlo. Vzala ho do rúk a uprela naň zrak. Na okamih ustrnula, z oválneho rámu sa na ňu dívala akási cudzia tvár. Prekvapene si ju obzerala zo všetkých strán. No postupne, ako skúmala každú jednu črtu, si na ňu zvykala. Dokonca jej bola dôverne blízka. Veľké hnedé oči, trošku vyhrnutý nos, sem-tam posiaty drobučkými pehami, pery v tvare srdca. Aj líca i čelo zostali nezmenené, hladké a zhnednuté od slnka. Pomaly preniesla pohľad nadol. Och, brada teda vyzerá naozaj nepekne, opuchnutá, s oškretou pokožkou a podfarbená poriadnou modrinou. A okolo tej tváre už nepoletujú žiadne neposlušné pramene, naopak, lemuje ju krátky chlapčenský účes. Áno, niet pochýb, je to predsa len ona, Maňa. Jazykom si oblizla pery a pomaly ich roztiahla do úsmevu. Páčila sa sama sebe. Dokonca aj s tou dochrámanou bradou.
„Bože dobrý, to čo si porobil s tým dievčaťom?“ prerušil odrazu jej rozjímanie mamin výkrik. „Vari si sa už načisto spochabel? Ako sa teraz ukáže v škole?“ neveriacky krútila hlavou. Pribehla k stoličke a s rukami na ústach zostala stáť ani skamenená. „A... a tá brada má zasa čo znamenať? Kde si si ju roztåkla? Na chvíľu vytiahnem päty z domu a tu je hotová pohroma!“ lamentovala. „No len sa pozri na Maňu, aká je spotvorená,“ zakvačila sa prstami do košele najstaršieho syna Ondra, ktorého sem prilákal neobvyklý rozruch.
„No čo, vyzerá ako chlapec, ktorý dostal poriadnu nakladačku,“ zachechtal sa Ondro a žmurkol na sestru.
„Ešte aj ty sa ich zastávaj!“ hodila na neho zamračený pohľad. „Budem jej musieť narýchlo ušiť voľajaké šaty, veď nemôže chodiť v kroji s takýmto čudom na hlave!“
„Ale veď ty si šikovná, iste dačo pekné ušiješ. Také, aby sa jej hodilo k účesu,“ objal ju muž chlácholivo okolo pliec.
„Hej, robíte sprostosti a ja vás mám potom ratovať!“ odvrkla.
„Ale no, veď nevyzerá zas tak strašne,“ zamiešal sa opäť Ondro. „Naša Maňa je teraz taká... no... povedal by som, moderná,“ zasmial sa a štipol sestru do líca.
„Pravda, moderne sa nosiť, na to by ju bolo, ale na pole prísť pomôcť kopať, to nie! Ech!“ hodila mama rukou a radšej sa pobrala do kuchyne. Nespokojne chodila hore-dolu, hrkotala s riadmi a až na dvor sa nieslo jej horekovanie. Veď šaty sú hotový majetok, teraz aby zasa robila do noci, ďalej trápila beztak boľavý chrbát. A ktovie čo na to povedia susedia, isto ich ohovoria, že sa chcú opičiť po mestských pánoch, akoby ani neboli z Krásnoviec!
V izbe monotónne vrčal mamin šliapací šijací stroj. Tá zvyčajne obšívala celú rodinu, šila i susedkám, keď bolo treba. Noc už poriadne pokročila a mama celkom prestala vnímať čas. S námahou zdvihla oťaženú hlavu a pozrela na hodiny. Oči jej od únavy klipkali, ledva rozoznala ručičky a číslice. Ciferník ukazoval desať minút po pol tretej. V chrbte ju pichalo a svaly sa občas nekontrolovateľne zašklbli. Únava tentoraz zatlačila do úzadia aj jej rozčarovanie nad dcérinými ostrihanými vlasmi. Čože sa už teraz dá robiť? Opatrne posunula kvietkovanú látku o kúsok ďalej, dávala pozor, aby neroztrhla niť. Na chvíľku prerušila prácu, postavila sa, povystierala boľavý chrbát a rukami si pomasírovala stuhnutú šiju. Krv sa jej pomaly rozprúdila, už sa cítila o byľku lepšie. Ešte párkrát pokrútila hlavou na jednu i druhú stranu a opäť si sadla na rozvàzganú stoličku. Silou vôle prekonala ospanlivosť, prinútila sa sústrediť na šitie. Nemôže predsa Marienku pustiť do školy tak ako vždy - v kroji. Ako by v ňom vyzerala s tými krátkymi vlasmi? Tá predstava akoby do nej vliala novú silu. Odhodlane šliapla na pedál a zaostrila pohľad na ihlu, behajúcu hore-dolu. Steh striedal steh, vytrvalo a pravidelne. Po zemi sa povaľovali rozstrihané kúsky látky a zvyšky nití, nemí svedkovia jej námahy.
Ešte rukáv a hotovo, pomyslela si s uľahčením o polhodinu neskôr. Šaty vyzerali naozaj pekne, ale aj tak v nej hlodal tieň pochybností, či všetko dobre pomerala, či nebude voľakde niečo úzke alebo krivé. Keď sa už pustila do šitia, dala si vždy záležať, aby bol výsledok ako sa patrí. No teraz nemala času nazvyš, iba pár hodín a aj to uprostred noci. Ale nech, stihla som to - spokojne si vydýchla, keď konečne urobila posledný steh. Zdvihla hotové šaty, jemne z nich povytriasala zvyšky nití a rozložila ich na stôl. Oči jej od vysilenia slzili, ale s prácou bola spokojná. Maňa pôjde ráno do školy celkom vynovená, usmiala sa a odvliekla sa do postele, aby unavenému telu dopriala aspoň pár hodín spánku, čo ešte zostávali do brieždenia.
„Ostrihaná Maňa, ostrihaná Maňa!“ pokrikovali deti na Marienku, keď na druhý deň ráno kráčala popri michalovskom cintoríne do školy. Ukazovali na ňu prstom, vyškierali sa a robili si z nej posmešky.
„Ktože to tam ide? Pozrite sa, nejaký chlapec v dievčenských šatách!“ vysmieval sa Ïuro, čo sedel v triede v lavici hneď za ňou a vždy ju ťahal za vrkôčik, keď ju chcel nazlostiť. „Alebo že by to... ja puknem, veď je to naša Maňa!“ až zvýskol od smiechu. „Maňa, čo to máš na hlave, ha? A tú bradu si si zasa čím namastila?“ dobiedzal ďalej a čoskoro sa k nemu pridali aj ostatné chlapčiská.
Marienka sprvu schúlila hlavu medzi plecia, cítila sa nesvoja, veď všetci na ňu pozerali, akoby mala azda dve hlavy a troje rúk i nôh. Zahryzla si do spodnej pery, aby jej nebodaj nevyhàkli slzy. Čo im urobila, že sa takto z nej smejú, že sa na ňu škľabia, akoby spadla do močovky a ukazujú na ňu ako na opicu v cirkuse?
Nevšímaj si ich, veď oni ani nemôžu vedieť, čo je dnes moderné, preletelo jej odrazu mysľou. Spomenula si na včerajšie bratove slová a odrazu sa cítila istejšia. Veru tak, nech jej dá každý pokoj a nestará sa o jej vlasy!
Odvážne zdvihla pohľad, rázne prikročila k chichúňajúcemu sa Ïurovi a strčila do neho rukami až sa zatackal. „Ïuro truľo, daj sa vypchať, dobre?! Keď sa nevyznáš v moderných účesoch, tak buď radšej ticho!“ skríkla nahnevane.
Posmievači zmåkli, prekvapene vypliešťali oči a raz nevedeli, čo povedať. Ïuro očervenel v tvári ani rak, otvoril ústa a len čosi zahabkal. No Marienka to už nepočula. Zvrtla sa a s hrdo vztýčenou ostrihanou hlavou a s poriadnou modrinou i chrastou na brade odkráčala ku škole. Ale som im ukázala! - pomyslela si spokojne. Cítila sa odrazu ľahko a bezstarostne, priam prekypovala veselosťou. Dokonca si pohmkávajúc aj poskočila ako kozľa v svižnom rytme moravskej pesničky, čo ich kedysi naučila pani učiteľka Chmelářová.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
