Zahrajte tú moju!
@ :: Poviedky ::
Feb 14 2007, 08:26 (UTC+0) | 
Grécko-katolícky kostol v Šamudovciach
|
Miesto: Šamudovce
Čas: Okolo r. 1937
Autor: Eva Hajdu
Dvanásť rokov! Veď je to celá večnosť! Mladícka hlúposť a samoľúba pýcha, čo náhle vytryskla a zmietla do ničoty všetok zdravý rozum, sa teraz zmení na taký dlhý čas. Ïurovi vyschlo v hrdle, stisol zuby a zvyčajne jemné črty mu stuhli v podivnej grimase. Tvár mal ako bledú voskovú masku, pod ktorou sa snažil skryť búrku, čo lomcovala v jeho vnútri. Stále nemohol uveriť, odmietal, čosi sa v ňom vzpieralo. Otupený pohľad upieral pred seba na dôstojnú postavu v sudcovskom talári, akoby dúfal, že to len on snáď zle počul. Že to predsa nemôže byť pravda. Veď on nechcel, naozaj, doteraz netuší, ako sa to mohlo stať, odprisahal by na všetko, čo mu je v živote sväté. Ako sa má brániť, ako vysvetliť, prečo to urobil? Ozaj, prečo vlastne? V jedinej kratučkej chvíli sa v ňom ako prudká riava prehnala úzkosť, zmätok, beznádej i nekonečná ľútosť. No príliš neskoro.
Rozochvenými rukami sa zachytil o kraj stola, nohy sa mu podlamovali. Jeho vysoká, svalnatá postava ani čo by sa každým sudcovým slovom zmenšovala. Zvyšok rozsudku ani poriadne nevnímal. Dvanásť rokov - akoby mu to vlastný tep posmešne vybubnovával v pravidelnom rytme a nemohúcnosť sa démonicky škľabila do tváre. Koľko vlastne bude mať, keď ho pustia? V náhlivosti rátal – tridsaťštyri! Súdna sieň sa mu náhle roztancovala pred očami, ako izba vtedy na svadbe, keď vykrúcal Hanku...
Dvor pred mladoženíchovým domom sa kúpal v slnečných lúčoch neskorého septembra. Dedinčania sa pomaly schádzali, tí, čo boli pozvaní na svadobnú veselicu, i tí, čo len chceli spoza plota zazrieť nevestu. Veď svadba nebola v Šamudovciach každodennou záležitosťou, a nik, mladí ani starí si ju nechceli nechať ujsť.
„No čo, Jano, kde máš mladú? Nejako mešká, že by sa jej nechcelo ísť pod čepiec, čo?“ doberal si ženícha Ïuro, jeho prvý družba. Sebavedome zdvihol hlavu, vystrel plecia a klobúk s pierkom si posunul viac do čela, aby mu tak nesvietilo do očí. Bol hrdý, ba priam pyšný, že si kamarát vybral za prvého družbu práve jeho. To on po obrade v kostole privíta nevestu i svadobčanov v ženíchovom dome, on bude dozerať, aby bolo všetko tak, ako má byť. Aj cigánom, čo sem došli z Vrbnice, bude porúčať čo majú hrať. A dievčence, tie dnes budú po ňom zaiste viac pozerať ako inokedy, nič im neujde. Budú mu nadbiehať, hádzať po ňom úsmevmi, lákať ho ženskými trikmi. Každá sa mu bude chcieť zapáčiť, zaujať ho. Veď svadobná tancovačka je na to ako stvorená. Ïuro bol urastený driečny fešák s tmavými vlasmi i očami, šamudovské dievčatá, i tie z okolitých dedín, čo ho poznali, mu dávali neskrývane najavo, že by si veru dali ochotne povedať. A on si dobre uvedomoval, ako sa im páči, tak prečo by sa mal ponáhľať? Času dosť, najprv si každú dôkladne poobzerá a až tak bude vyberať. Pri tej predstave pocítil v bruchu príjemné, vzrušujúce šteklenie.
„Len sa ty neboj, tuto Jano už len tak ľahko nevytiahne hlavu z manželského chomúta. Zuzka s družičkami tu budú, ani sa nenazdáš,“ zasmial sa Mišo, Ïurov najlepší kamarát. Bol od neho o dva roky mladší, len pred týždňom mu minulo rovných dvadsať, veď to aj v krčme spolu poriadne zapili. Vyspevujúc, až skoro zachrípli, vtedy kráčali potme dolu dedinou, oblapení okolo pása.
„Hádam by sme si aj mohli skrátiť čakanie dačím ostrejším, či nie? Lepšie sa nám potom bude s družičkami krepčiť,“ navrhol Ïuro a hneď sa aj zberal po fľašu domácej pálenky, čo nechal na stole pod orechom. Už z nej poriadne ubudlo, chlapi, mladí i starší, sa v takýto významný deň nenechali dlho vynukovať.
„Už idú!“ skríkol odrazu ktosi pri bráne.
Zvedavosť sa miesila s očakávaním, ľudia sa otáčali, naťahovali krky a pohľady zvedavo upierali k ceste.
„Vidíš, predsa si sa dočkal chomúta,“ žmurkol Mišo na ženícha.
„Tak na to, že mladucha je konečne tu!“ zdvihol prvý družba pohárik. „A na poriadnu svadbu, aby sa na ňu ešte dlho spomínalo!“ Prevrátil ho do seba, vysal pálivý mok do poslednej kvapky. V útrobách sa mu hneď rozlialo príjemné teplo. Rozpaľovalo krv a dodávalo sebaistotu. Odkašľal si a rukou poťažkal zdobenú valašku, ktorú bude potrebovať. Už onedlho sa na neho budú upierať desiatky párov očí. Aj tých dievčenských.
Mišo tiež vyzunkol pálenku a rýchlo položil pohár späť na tácku. Poriadne ho zaštípalo v hrdle, až mu vybehli slzy, takú silnú, ostrú už dlho nesproboval. Ale zato dodala guráž. Spakruky si utrel ústa a očami hľadal medzi nevestinými družičkami Borku. Bola tam, sedela na druhom voze spolu s ostatnými dievčatami. Smiali sa, prekárali jedna druhú. Mišo cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. Už dávno sa mu páčila, pri tancovačkách by najradšej vykrúcal len ju, a keď ju iný vyzval do tanca, cítil, ako v ňom ihneď vzkypela žlč. Možno si Borka dnes dá konečne povedať, bude tancovať iba s ním a po celý čas sa na neho usmievať a žartovať. A on ju bude zasa pri čardáši držať okolo pása, ba občas si ju privinie aj mocnejšie. Bude pri ňom tak blízko, blízučko. A potom jej povie… Zhlboka sa nadýchol. Ešte netušil, čo Borke povie, keď si pôjdu trocha oddýchnuť von na vzduch a on sa zadíva do tých jej veľkých modrých očí.
Ale to až potom, keď bude po sobáši a začne sa ozajstná zábava.
„Pohnite sa, čakajú na nás!“ Ïuro kývol bradou k domu, kde sa pri dverách zhrčili svadobčania. To už utíchol hlahol zvonov i kňazova reč o nutnosti stáť bok po boku v dobrom i zlom, lebo Bohom spojený zväzok je posvätný. Poniektorí Šamudovčania nedočkavo upierali zraky na skupinku mládencov z Ïurovej družiny, najradšej by si už asi posadali za plné stoly. Veď mladí už boli konečne svoji a teraz sa to patrilo osláviť.
Ïuro sa narovnal, ešte viac vypol hruď a vykročil. Kráčal pomaly, rozvážne, ako sa pri takej príležitosti patrí. Kútikom očí sledoval tváre okolo seba, cítil ich pohľady, akoby sa ho priamo dotýkali. Teraz bol on tou dôležitou osobou, prvým družbom, bez neho by sa hostina ani nemohla začať.
Zastal pred dverami do prednej izby, kde už bolo všetko nachystané. Nečakane ho obliala horúčava, srdce mu prudšie tåklo a dych akoby sa zasekával kdesi na polceste z hrude. Nie, nesmie predsa zlyhať, nie teraz, keď má privítať ženícha s nevestou, ich rodičov, príbuzných i pozvaných hostí. Nadýchol sa, cez pery mu prekåzli prvé slová. Sprvu sa mu trochu aj hlas triasol, dlane zvlhli a červeň vystúpila na líca. Tàpol, aby voľačo nepokazil. No vydržal, nepoddal sa, vyhnal trému ako prašivého psa. Kàčovité napätie konečne povolilo, vnútorná vyrovnanosť sa mu opäť vrátila. Uľahčene si vydýchol. Veď bol na očiach celej dediny, všetci stíchli a sledovali každé jeho slovo i pohyb. Aj to, ako ho sama nevesta opásala tromi ručníkmi, ako nejakého vojvodu. Akoby mu tie ručníky dodali sebadôveru, oči sa mu zasa rozžiarili. Tak veru, dnes všetkým ukáže, čo je v ňom! S hrdo vztýčenou hlavou sa otočil k dverám a valaškou urobil pred nimi vo vzduchu kríž. Teraz už mohla nevesta vojsť dnu ako prvá.
Mišo zatajil dych, keď popred nich prešla Zuzka v bielom. Na okamih privrel oči, zasníval sa. Predstavoval si, že by to mohla byť Borka a on sám by teraz stál na prahu dverí namiesto Jana. Sledoval by ju, ako trikrát obíde celú izbu, tak ako to v tejto chvíli robila nevesta. Borka by žiarila šťastím, zakaždým, keď by prešla popri ňom, pôvabnú tvár by jej ešte viac skrášlil nežný úsmev, a oči, tie jej modré oči, aké nemá žiadna iná, by sa na neho dívali s nekonečnou láskou.
Zo snenia ho prebral detský plač. Postavil sa na špičky, natiahol sa, aby lepšie videl spoza chrbtov mládencov, čo stáli pred ním. To Zuzke práve vložili do náručia nemluvňa, aby tak do roka aj ona chovala svoje vlastné. Mišo sa otočil, očami pátral po Borke. Zachytila jeho uprený pohľad, trochu sa zapýrila a rýchlo sklonila hlavu. No len na chvíľku, azda aby si dodala smelosti. Potom ju zdvihla, trošku naklonila nabok a teraz už opätovala Mišov pohľad. Dokonca sa naňho i usmievala.
Takže predsa… Mišovi tåklo srdce tak mocne, až sa zľakol, či to nezačujú aj ostatní naokolo neho. Ani nevnímal, čo sa okolo deje, len stál a pohľadom sa vpíjal do Borkiných očí. Až keď cigáni spustili na Ïurov príkaz prvú pesničku, pridal sa k ostatným mládencom. Už sa nevedel dočkať, kedy sa začne tanec. Čo tam po hostine, odrazu ho celkom prestala zaujímať. Žalúdok mal od vzrušeného očakávania taký roztrasený, že na jedlo ani nepomyslel. Inokedy by pri predstave slepačej polievky, paprikáša, plnených holúbkov a domácich koláčov, čo sa na svadbách zvyčajne podávali, hneď lačno pregågal. No teraz mal plnú hlavu iba tanca. Jasné, s Borkou.
Muzikantom behali sláčiky po strunách, až sa zdalo, že už-už idú prasknúť. Na čelách sa im perlil pot, no v rytme nepoľavili. Veď ani nemohli, len čo dohrali jednu pesničku, prvý družba si hneď kázal hrať ďalšiu. Čižmy rezko dupotali, ženské sukne vírili okolo štíhlych nôh v nespočetných otočkách.
„A teraz tú moju! Tam okolo Levoči!“ skríkol opäť Ïuro, len čo husle prestali na chvíľu kvíliť. Sotva dožičil cigánom chvíľu oddychu, aby sa aj oni na svadobnej hostine čímsi potúžili. Rázne buchol prázdnym pohárom a vyskočil spoza stola. V tele mu hrali vari všetky žilky, akoby ani únavu nepoznal. Cítil sa ako nejaký kráľ. Zvýskol, až v ušiach zaľahlo, dupol nohou o zem a klobúk s pierkom vyhodil do vzduchu. Muzikanti znovu spustili a on schytil Hanku okolo pása. Páčila sa mu, veď pomaly už každé kolo tancoval iba s ňou. A ona sa tomu ani prinajmenšom nebránila, naopak, od samého začiatku po ňom hádzala veľavravné pohľady. Nie, ona veru neuhýbala placho očami, nepýrila sa a neskláňala hlavu k zemi ako poniektoré dievčatá. Ona bola z iného cesta, priamočiara a smelá a to sa mu na nej páčilo azda najviac. A ako vedela tancovať! Keď sa Ïuro dostal do švungu, máloktorá tanečnica mu stačila. Nie však Hanka, tej akoby sa dokonca málilo.
Aj teraz sa s ňou točil dokola, až sa mu izba mihala pred očami. Možno to bolo i od toľkého vína, no nedbal na to. Tak si to veru predstavoval, pekné dievča po boku, rezká muzika a poriadna zábava, ktorej udával tón on, prvý družba. Dobre mu to padlo, a najmä vtedy, keď mu aj Hanka dávala najavo svoj obdiv. To priam až rástol.
Mišo sedel za stolom, ešte dojedal makovník. Pozrel na Borku, podupkávala nohou do rytmu, akoby čakala len na to, kedy sa zas zdvihne a pôjdu tancovať. Usmial sa, ani sa mu veriť nechcelo, že má toľké šťastie. Že jeho vysnívaná Borka venuje svoju priazeň iba jemu a žiadnemu inému mládencovi. Vstal, rukou poometal omrvinky z bielej košele a zamieril k nej. Azda by si mohol aj on nejakú rozkázať, nech cigáni zahrajú aj podľa jeho gusta. Doteraz hrali len to, čo prikázal Ïuro. Veď aj on je družba, i keď nie prvý ako Ïuro, ale zahrať si predsa môže dať. Naklonil sa k primášovi a dojednával sa s ním. Ten len prikývol, zazubil sa a hral ďalej. Dobre, až skončia túto, zahrajú tú jeho.
A od Prešova, zanôtili husle v pomalšom tóne. Mišo sa spokojne usmial a sprisahanecky mrkol na primáša, keď s Borkou zakrúžili popred neho. Len Ïuro zostal odrazu stáť v pomykove. Čo je, čo to dočerta hrajú, veď on im predsa nič také nekázal! Mali hrať celkom inú, takto sa predsa nedohodli. Spustil rozhorúčené dlane z Hankinho drieku a nazlostene vykročil k cigánom. On je prvý družba, jeho budú počúvať!
Muzikanti sa len usmievali, keď zvyšoval hlas, ale hrať neprestali. A primáš len hlavou nejasne naznačil, na čie prianie zmenili nôtu. Čo to, došľaka, kto sa opovážil?! Zúrivosť ho celkom opantala, ani sám nevedel, kde sa to v ňom vzalo. Krv sa mu navalila do hlavy, hučalo mu v nej ako v úli. Tak to teda nie! Budú hrať to, čo si rozkáže on a dosť! Skríkol na nich, až mu vyprskli sliny. Muzikanti jeden po druhom zarazene prestávali fidlikať. Tanečníci i svadobčania pri stoloch otáčali hlavy a snažili sa zistiť príčinu.
„Čo je, hrajte predsa tú moju!“ zvolal rozjarený Mišo. Cigáni prestali akurát v tom najlepšom, keď im to s Borkou išlo tak pekne.
„Ja ti dám tvoju!“ zreval odrazu Ïuro ako nepríčetný. Priskočil ku kamarátovi, oči podbehnuté krvou, tvár skrivená od zlosti.
„Čo sa ti robí?“ nechápal Mišo.
Bol to len okamih, nik si netrúfal povedať, ako k tomu vlastne došlo. Vo vzduchu sa zablyslo medené ostrie valašky. A nato výkrik, ostrý, zdesený, plný úzkostnej bolesti.
Ïuro akoby náhle precitol, vytriešťal oči na Mišovu skrvavenú hlavu. A potom na vlastnú valašku, z ktorej odkvapkávala na zem krv. Pohľady sa im stretli. Ïurov dočista vyjavený a Mišov prestrašený i nechápavý zároveň.
Čo som to, preboha... Ale veď to hádam nie je také strašné, iba som ho trochu škrabol, uisťoval sa v duchu, keď zo traja mládenci podopierajúc odviedli Miša von na dvor ku studni. Poumýva sa od krvi a bude dobre. Načo mu robil prieky? Sám si za to môže. A čo ak to nie je len škrabnutie, čo ak som mu nejako ublížil? Výčitka zaťala do živého ako pred chvíľou jeho valaška. Celkom vytriezvel, hlavu mal odrazu jasnú a čistú ako horský prameň.
Rýchlo sa spamätal. „Čo stojíte, hrajte!“ skríkol na cigánov.
Vybehol na dvor. V hustnúcom šere rozoznal kamarátovu postavu, sklonenú nad vedrom s vodou. Zastal pár krokov od neho. Zaváhal, chcel mu tak veľmi povedať, ako ľutuje to čo sa stalo, slová sa mu už-už drali na jazyk, ibaže keď ich chcel vysloviť, namiesto toho len čosi nezrozumiteľne zabľabotal. Cítil sa neuveriteľne hlúpo. A najmä keď pozrel na Borku. V očiach jej zreteľne čítal strach. Strach o Miša a možnože aj iný, z neho. Akoby bol nejaký netvor. Odvrátila pohľad a usilovala sa nevšímať si ho. Jemne prikladala Mišovi na ranu biely ľanový uterák, čo jej narýchlo dala ženíchova mama. Ïuro na ňom aj v polotme zreteľne rozoznal škvrny od krvi.
„Možno by si mal zájsť do nemocnice,“ dohováral Mišovi Jožo, jeden z mládencov, čo ho vyšikovali von.
„Nechaj tak, už je dobre,“ zahundral Mišo. „Prestalo to krvácať.“ Konečne zodvihol mokrú hlavu a pohľad sa mu skrížil s Ïurovým. No nepovedal nič, iba sa mlčky narovnal a chytil Borku za ruku. Z domu doliehala hudba, svadobčania sa zasa zabávali, akoby sa pred chvíľou ani nič nestalo. To len jemu a Borke akosi prešla chuť na tanec i všetko ostatné.
„Prepáč, nechcel som,“ zmohol sa konečne Ïuro na chabé ospravedlnenie, keď videl, že sa zberajú na odchod. Zasa nič, z Miša nevyšla ani slabika. Ani sa neobzrel, iba čo mávol rukou a pevne obchytil Borku okolo pása.
Do Ïura sa opäť zadrapili výčitky, keď sa pozeral na ich vzďaľujúce sa postavy. Len tam stál a odrazu nevedel čo robiť. Aj by sa rozbehol za Mišom, veď sú najlepší kamaráti, azda by to pochopil, odpustil mu. No nemôže len tak, bez slovka vysvetlenia zdupkať zo svadby. Keď sa Janovi sľúbil, že mu pôjde za prvého družbu, musí slovo dodržať.
Netušil, ako dlho tam len tak bez pohybu hľadel do tmy. Až keď prišla po neho Hanka, konečne odohnal chmúrne myšlienky a šiel s ňou tancovať. Presvedčil sám seba, že Mišo bude v poriadku, čoskoro sa pomeria a všetko ostane po starom.
„Takže predsa je to pravda. Ráno som stretol Anku, Mišovu sestru, tú najmladšiu,“ stíšil hlas Ïurov otec. Sedel zhrbený nad tanierom hustej dziňanky, čo pred neho položila žena, no akosi sa nevedel do nej pustiť, hoci bol hladný. Mal pocit, že teraz by mu dole hrdlom neprešiel ani jediný hlt.
Pravdaže, aj jemu sa dostala do uší správa, že Mišo nakoniec musel do michalovskej nemocnice, lebo rana mu zhnisala. Také niečo sa po dedine hneď rozkríkne. To bolo presne pred týždňom. Odvtedy ho mučili obavy, možno ešte viac než jeho syna. Dni sa míňali a on sa už-už nazdával, že nebezpečenstvo je zažehnané.
Žena zastala na polceste k stolu so svojím tanierom. Ešte nemohla vedieť, čo sa muž dozvedel od Anky, no stačil jej pohľad na jeho tvár a šípila, že je zle. Ruky sa jej v tej samej chvíli roztriasli, i keď sa nepýtala, nemala odvahu. Ticho sa stupňovalo a ona len visela mužovi na perách. Trpezlivo vyčkávala. Konečne ich otvoril a pretisol cez ne slová, ktoré zmenia život ich syna Ïura.
„Mišo včera umrel. V nemocnici,“ upresnil, akoby na tom teraz ktovieako záležalo. Tuho stisol lyžicu, až ho zaboleli prsty. Možno preto, aby si žena nevšimla, ako sa mu trasú. Spustil hlavu nižšie, nechtiac zaboril lyžicu do dziňanky a odsunul nedotknutý tanier nabok.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
