Švicaci
@ :: Poviedky ::
Feb 15 2007, 13:46 (UTC+0) | 
Šamudovce obchádzal prízrak, alebo možno i vysvetlite¾ný prírodný úkaz, ktorý ¾údia nazývali "Švicaci" - dnes by ho oznaèili ako UFO |
Miesto: Šamudovce
Čas: okolo roku 1875
Autor: Slavomír Szabó
Bola sobota a neskorý večer, či už takmer noc s oblohou plnou hviezd. Jej klenba visela nízko nad Šamudovcami, ba zdalo sa, že ak by človek poriadne podskočil a udrel, aj by nejakú zhodil na zem. Možno to bol iba klam, čo metie oči, možno na tom bolo i niečo pravdy, ale vždy, keď bol mesiac v splne ako práve dnes, hviezdy sa zdali voľajaké väčšie, teda i viac na dosah. Po horúcom dni plnom žeravého slnka bola zem vyhriata, radosť uľahnúť do trávy. Ale Jano mal od toho ešte ďaleko. Kráčal, ženúc pred sebou sedem koní gazdu Andreja, čo sa mu stal otčimom. Prechádzal známou cestou pomedzi posledné domy, potom ďalej, tam k poliam až na Fišárske, čiže lúky pri lese neďaleko Vrbnice. Šiel ako už mnohokrát predtým, a predsa inak. Na prvý pohľad by to nepoznal nikto, pretože to, čo ním tak zamávalo, vychádzalo z jeho vnútra. Sú také chvíle, také dni, kedy to na človeka doľahne. Všetky problémy, aj tie malé, čo si inak nevšíma, lebo sa s nimi naučil žiť, sa vyplavia naraz. Žiaden z nich nemá silu konopného lana. Sú skôr ako farebné nite, čo hravo roztrhneš medzi dvoma prstami. Napriek tomu človeka úplne opantajú, keď sa poskladajú do výšivky a vytvoria obraz. Lenže výšivka poteší, ulahodí oku, prinesie radosť. Obraz zložený z rôznofarebných problémov vniesol do Janovej duše smútok. Bôľ, ktorý nemal jednotnú príčinu. Len tých malých bolo toľko, že sa to pod vplyvom silného mesačného svitu i samoty noci muselo všetko vyplaviť.
„To bol Švicaci, hej, ten to bol!“ akoby znova počul svoju starú matku, ktorú popoludní navštívil. A nebolo to príjemné. Keď od nej odchádzal, bol presvedčený, že už načisto zišla z mysle. ¼udia mali pre ňu len jediné označenie. Pijačka. Po tom, ako mu rodičov skosila cholera, ľudia mysleli, že ho bude vychovávať ona. Nepamätal si všetko, bol ešte malým chlapcom. Zopár obrazov, čo sa mu vrylo do pamäte, sa však vynáralo celkom živo. Dve truhly zbité z dosák zasypala zem. On veľa nechápal, len bezradne pozeral okolo seba. Čakal kto to zmení, kto truhly naspäť vyhrabe a otvorí, aby sa s ním rodičia vrátili domov. Namiesto toho mu babka povedala, že mamka s otcom odišli do neba. Vraj odtiaľ sa naň budú dívať, strážiť jeho kroky a tešiť sa zo všetkého dobrého, čo vykoná. Potom si ho vzala k sebe, ale nie nadlho. Zlomil ju žiaľ a pila. Niektorí ľudia hovorili, že jeho chránil anjel strážny a ona nedostala choleru azda kvôli tej pálenke. Že ju tak vypálila. Kdesi z podvedomia sa vynárali spomienky na chvíle s babkou, ktorej oči sa podivne leskli a ústa bľabotali čosi, čo vtedy nedokázal pochopiť. Keď si ho bral gazda Andrej, jeho krstný otec, mal vraj vyfúknuté bruško. Že nedostával pravidelne jesť a teplé jedlo takmer nikdy. Odvtedy uňho žil, už celých dvadsať rokov.
„To bol Švicaci, hej, ten to bol!“ počul opäť vo svojom vnútri hlas starej matky. Keď tak na ňu dnes pozeral, ani nedokázal pochopiť, ako to, že ešte žije. Nemala síce ešte ani šesťdesiat, ale bola len úbohá troska, už takmer ako bezzubá starena a v špinavých šatách, ktorú si každý mohol na ulici popliesť so žobráčkou. Zase len niečo bľabotala o prízraku, čo sa zjavuje iba v čase veľkých zmien. Vraj sa ukázal i predtým, než prišla tá porantaná cholera. Ale Janovi to bolo jasné. Babka už nepila len zo žiaľu. Čas prešiel hodný, po rane ostala síce jazva, lenže ona teraz pila, lebo už nevedela prestať. Nechal jej tam voľajaké jedlo, ani naň poriadne nepozrela. Keď odchádzal, už len sedela na stoličke, hľadela do zeme a mlčala.
Slabý závan vetra vytrhol Jana zo zamyslenia. Až sa sám prekvapil, kam už došiel. Nohy ho niesli akoby samy, nesledoval cestu. Kráčal hore lúkou, tam na Fišárske ku pastviskám, kde mal stráviť noc. Gazda Andrej bol šetrný. A vlastne nielen on. Všetci rozumní ľudia z okolia po večeroch chodievali pásť kone. Čerstvá tráva je lepšia ako seno, a to treba ponechať hlavne na zimu. Cez deň sa pásť nedalo, bolo dosť inej roboty. Ale sobota, tak ako dnes, bola trochu iná. Často sa na pastvu vychádzalo až za noci, prespávalo na lúkach a v nedeľu páslo celý deň. Jano pozrel hore a uvidel oheň. Presne na tom mieste, rovno pod lesom, kde chcel ísť aj on. Na chvíľku sa zastavil, ale žrebce a kobylky nie. Tie kráčali ďalej nahor. Z rúk si cez plece prehodil konopné putnáre, laná na zväzovanie nôh koní, aby sa nemohli v noci rozutekať. Mohol im ich nasadiť už skôr, aby skrátil ich krok a išli pomalšie, ale akosi sa mu to nechcelo. Teraz len pozeral na ich veľké zadky, ako kráčajú nahor rovno k ohnisku, i keď jemu nebolo do reči s nikým. Vykročil, nemal na výber a pokúšal sa ostriť zrak, i keď vedel, že na tú diaľku ešte nerozozná, kto tam sedí.
„No dobre že ideš, aspoň nebudem sám,“ ozval sa hlas, keď ešte presne nevidel, kto to vlastne hovorí.
„A ty si kto?“ prehodil na pol úst, hádal na troch, štyroch mládencov, ale hlas mu k nim akosi nesedel.
„Mižo. A ty?“ odpovedal neznámy.
Mižov poznal aspoň desiatich, chvíľku trvalo, kým sa priblížil natoľko, až v jase ohňa spoznal mladého muža z Vrbnice. Kone neďaleko ohňa poslušne zastali, jeden už i sklonil hlavu a začal sa pásť. Jano k Mižovi hneď neprišiel. Najskôr pokľakol ku každej kobyle či žrebcovi a zväzoval im nohy tak, aby nemohli utekať, len pomaličky chodiť. Až potom, keď si bol istý, že je všetko v poriadku, podišiel k ohníku a pozrel na neznámeho.
„Budeš do rána?“ opýtal sa Mižo.
„Hej.“
„A si sám?“
„Hej,“ Jano opäť odvetil len tak stroho.
„Myslím, že ťa poznám. Ty si od gazdu Andreja, tak?“
„Hej, ja som ten od gazdu,“ vzdychol Jano otrávene, čím dal jasne najavo, že mu nie je do reči. Nie, on nie je od rodičov, ale od gazdu. Od krstného otca. A nie od zlého gazdu, ani by to tak nebolelo, keby nebol ten hlúpy deň, keby okrem opitej starej matere nemusel myslieť i na to, že...
„No, počul som o ňom dosť. Veď som ho i zopár ráz videl,“ skočil mu Mižo do myšlienok. „Je to pravda, že i keď nedrie biedu, spávaš v stajni?“
„To nielen ja. Aj jeho synovia. Krstný otec hovoria, že lepšie dať do majetku, do statku, než do parádnej chyže. V dome spí len on so ženou. A keď príde na to, aj v zime je v stajni aspoň tak teplo ako v izbe.“
„No ja len tak, vieš ako sa u nás hovorí...“
„U vás sa hovorí tak, u nás inak. V Šamudovciach všetci vravia, že Vrbnica je pánska dedina, domy väčšie, ale sýpky nie. Ja netvrdím, že majú pravdu, ale u nás má dom len jednu izbu a s rodičmi spia deti, iba kým sú malé. To je všetko. Krstný otec hovoria, že za stajňu sa netreba hanbiť, a aj to, že majetok je len na to, aby sme žili ako treba. Nie na chválu a vystatovanie. Vraj iba prázdny klas sa hore dvíha.“
„No, vidím, že dnes tu nejaká veľká zábava nebude. Alebo ti niekto niečo urobil? Veď ja som to nie tak,“ skúsil Mižo upokojiť Jana zmierlivým hlasom. Potom palicou rozhrabal oheň a do pahreby vložil zemiaky. „Dáš si aj ty, nie?“ opýtal sa úplne priateľsky, lebo sa mu tiež nechcelo stráviť večer vyrývaním, ktorá dedina je lepšia.
Jano kývol plecom akoby bez záujmu a ľahol si na chrbát s rukami za hlavou.
„Všimol si si? Dnes je taký mesiac, že máme tiene,“ skúsil Mižo znova nadviazať reč, ale Jano len zahmkal. Nakoniec, aby sa konečne rozhovoril, opýtal sa ho, či sa učí nejakému remeslu.
„No,“ teraz Jano naozaj spozornel, lebo ho to zaujalo, „zatiaľ len pomáham gazdovi. Pole, orba, žatva a tak. Veď vieš, že nie som jeho syn. Aj by som dačo skúsil, kedysi som myslel, že by som šiel i za hrnčiara do Pozdišoviec, ale nikdy som mu to nepovedal.“
„No, ja nechcem rýpať, ale už som o tebe počul. Ty musíš vedieť, ale remeslo má zlaté dno. Neviem, to gazda Andrej určite rozhodne, ale keď sa raz pominie, majetok ostane jeho synom, nie? Teda notár neuzná, polia nedá, a ty čo budeš robiť?“
Jano sa posadil, skoro ho vystrelo a pozrel priamo do Mižovej tváre. Vzápätí sa však upokojil, nevidel v nej nič zlé. Bola to len prostá otázka, možno vo veci, do ktorej ho nič, ale mal pravdu. Akosi hlbšie sa nadýchol, možno rozmýšľal, či s ním tú tému začať, ale čo by mal stratiť?
„Vieš, chcel by som teraz alebo stavať domy, alebo viazať strechy. Veď aj krstný je známy tým, že vie i to i to. I ražnej slamy má dostatok. Vlani na žatve spali u nás Ukrajinci. Zo šesť chlapov, pomáhali s kadečím. Dreli ako kone, mlátili žito, cepy búšili celé dni. A po večeroch viazali kyčky. Steblá ražnej slamy viazali do takých zväzkov a tie potom spolu do väčších. Tak som sa to pri nich naučil. Ale nie je to veľmi zábavné. Ako zväzuješ slamu silným steblom, musíš to poriadne, silou. Ruky som mal od nej celé dopichané, dorezané. Ale naučil som sa. A viazať kyčky do župy, to už nemôže byť taký problém. Aj som pomáhal, keď raz krstný robil strechu. Pozeral som, ako ukladá drevo, robí rámy, na ktoré potom viaže župy. To by som chcel vedieť. A možno potom neskôr i robiť trámy, stavať drevenice, omietať ich hlinou. No, to už asi také ľahké nebude, ale keď sa iní naučili?“
„A kde je problém? Veď aj vo Vrbnici práve hľadali stavbárov. Prečo sa neučíš? Gazda nedovolia?“
Jano si opäť ľahol na chrbát, pozeral na hviezdy a mlčal. Mal by mu porozprávať, že to už skúšal? Že chcel prehovoriť gazdu, ale ten vždy len, že dobre Janko, veď vyčkaj, i to sa naučíš, ale teraz treba orať, alebo pásť, alebo dačo iné, len k robote ho nepustil, čo by mu bola zárukou, že nebude vždy odkázaný len naňho. Mižo mal pravdu. To bola ďalšia boľačka, čo sa vyplavila so spomienkami na opitú starú mater. Jano je už dospelý, iní sa aj poženili, ale on ako? Nemá nič, odkázaný síce na dobrého človeka, ale ten akoby nemyslel na to, že raz sa pominie a majetok si rozdelia jeho synovia. Čo potom bude s ním, s Janom, keď ostane bez rolí a nepričuchne k žiadnemu remeslu? Aj dnes sa to krstnému snažil naznačiť. Nechcel to vravieť priamo, lebo by to vyzeralo, akoby sa dopredu pýtal, či sa má učiť remeslu, alebo aj jemu sa ujde niečo z dedičstva, na ktoré vlastne nemal nárok. Tak sa len ponúkol, že v pondelok, keď sa pôjde stavať dom do Lastomíra, že by tam rád pomáhal a dačomu sa priučil. A strýko mu namiesto toho nakázal, že v pondelok má s krstnou vyplieť burinu, čo sa im nejako rozmohla na poli pri zemiakoch. Robota, čo by mohlo robiť i decko! Neozval sa, nedal mu najavo, že je proti. A Ïuro, Michal i Ondrík, krstného synovia, pôjdu robiť trámy, stavať dom.
Kone sa už rozliezli dosť doširoka, aj by bolo dobré ich zohnať dovedna, keď Mižo len tak akoby nič prehodil: „Pekná noc, jasná. Možno sa nám dnes podarí vidieť i Švicaceho.“
„Čože?“ zdvihol Jano hlavu, ihneď prejavil záujem.
„Švicaci, že vraj sa tu teraz ukazuje po nociach.“
„A to hovoríš len tak? Veď vieš, čo ľudia vravia...“
„Čo?“
„Že Švicaci ohlasuje zmenu. K dobrému, alebo ku zlému. Ale častejšie ku zlému. Vraj netreba chodiť tam, kde sa zjavuje.“
„To staré babky tak hovoria? Čo? To odkiaľ máš také povedačky?“ zarehotal sa Mižo, očividne ho to pobavilo.
Jano sa zodvihol, zahol sa a narovnal chrbát, ale trápne sa necítil. Nebol poverčivý, chcel si to len vyjasniť.
„Neviem, kto je ten Švicaci. Iba podaktorí rozprávajú, že nejaká bytosť, azda z pekla. Horí jasným plameňom, chodí za nocí okolo dedín a zvestuje, že sa má voľačo stať. Ale nikto nevie čo.“
„A ja som zasa počul,“ začal Mižo, „vraj to je len plyn. Taký ako pri močiaroch, veď aj tam to najviac svieti. Že aj Zemplín sa podľa toho volá. Zem – plyn.“
„No a prečo sa potom presúva, svieti, obchádza dediny. Prečo ho vietor nerozfúkne?“
Mižo len kývol ramenom a nechal to tak. Nechcel sa o tom ďalej rozprávať. Mal pocit, že nech by povedal čokoľvek, Jano by to bral ako vyzvedanie, narážku na poverčivosť, alebo čokoľvek iné, čo skončí len hádkou. Mohol by tu mať aj lepšieho spoločníka, myslel si, lebo nemal ani zdania, čo všetko dnes na Jana doľahlo. Sirota, babka na hanbu, k remeslu ho nepustia, a to ešte nevedel to najdôležitejšie. Nevedel o Zuzke. Jano si to sám nechcel pripustiť, ale celý ten rad chmúrnych myšlienok spustila práve ona. Aj by sa jej vyznal, aj by si ju vzal, ale predstava toľkého šťastia a radosti neprináležala sirote, čo sa raz bude pretåkať bez majetku. Kam by išli? Do maštale?
Obaja mladí muži prešli lúkami, aby zohnali kone opäť dovedna. Mižo svoje a Jano krstného. Potom sa Mižo začal hrabať palicou v pahrebe, vyberal zemiaky a núkal i Janovi, ale ten nemal na jedlo ani pomyslenie. Len si ľahol nabok, tak aby mu ohník hrial na chrbát a zažmúril oči. Nechal sa unášať predstavami. Peknými, čo prekryjú jeho zlú náladu, potešia, i keď sú len také, že čo by bolo keby... Pod zavretými viečkami videl Zuzku. Ako sa usmievala, keď nosili vodu do sudov. Alebo ako hnala husi k potoku. Vtedy sa pri ňom pristavila, zarozprávali sa a ona vôbec nedbala, že jej celý kàdeľ prešiel sám, krížom cez celú dedinu. Radšej ostala s ním a až potom ich zháňala dovedna. Bože, čo by za to dal, keby ju mohol aspoň raz objať, pritisnúť si ju na hruď, privoňať k jej vlasom. Predstavoval si to, v duchu sa s ňou láskal, ale v skutočnosti si skôr dával pozor. Veď čo už on, človek bez budúcnosti... Takto zaspal, a dosť tvrdo.
„Vstávaj Jano! Počuješ? Vstávaj!“ hegal ním ktosi, a to dosť poriadne. Jano sotva otvoril oči, ani si ešte nestihol uvedomiť kde je.
„Jano, no rýchlo! Chceš vidieť Švicaceho? Ja som to už videl! Alebo ho videl? Tam nižšie na lúke. Veľké svetlo, skoro ako taká guľa,“ kmásal ním rozrušene Mižo, ale pritom hovoril tlmene, skôr šeptom.
„Čože? Švicaci? Nemali by sme sa radšej skryť?“ prebral sa Jano, ale sám vlastnú myšlienku zavrhol skôr, než ju dopovedal.
„Vstaň a poď. Rozumieš? Pobehneme dole a tam si ľahneme na zem. Možno sa ešte ukáže,“ naliehal Mižo ticho, no dôrazne. Potom sa sám rozbehol dole lúkami a Jano ihneď za ním.
„Tu si ľahni a pozeraj,“ udrel Mižo vedľa seba dlaňou do trávy, keď sa už sám natiahol a hľadel na miesto, kde azda pred chvíľou zazrel svetlo.
„Ja nevidím nič. A ty?“ šepol Jano, keď už dosť dlhý čas ležal osvietený len mesiacom.
„Musíme počkať. Ver mi, videl som. Ale ticho a nehýb sa,“ zdôraznil Mižo.
Tak ležali obaja, takmer bez dychu. Čas však plynul a stále sa nič neukazovalo. Ale nejaká zmena predsa len nastala. Začuli akýsi šuchot, azda kroky. Obaja otočili hlavu tam, odkiaľ to prichádzalo. Namiesto prízraku však zbadali len siluetu muža, čo prichádzal po ceste od Šamudoviec.
„Hej, Ïuro, neľakaj sa. Poď ticho sem,“ pološeptom, ale nie zas celkom tichým sa ozval Jano, ktorý neznámeho spoznal podľa jeho typickej šuchtavej chôdze. Bol to syn krstného, gazdu Andreja, ktorý s ním býval v maštali.
„To čo sa deje?“ takmer sa Ïuro zarehotal, keď uvidel ako Jano leží v tráve s akýmsi mužom z druhej dediny.
„Pst! Ticho a ľahni ku nám. Tuto Mižo videl Švicaceho!“ ukázal mu Jano na zem vedľa seba a Ïuro poslúchol. Nevravel teraz nič, nevysvetľoval a Ïuro sa viac ani nepýtal. Janovi síce napadlo, že prečo tu prišiel takto uprostred noci, ale tiež nechcel lomoziť.
Čas opäť plynul, steblá trávy sa ohli pod závanom vetra a zdalo sa, že z čuda nebude nič. Jano sa už aj začal nepokojne mrviť, keď sa čosi ukázalo v diaľke. Najskôr len také čosi slabé, nejasné. Svetielko, čo by prehliadli, ak by tak nedávali pozor, ale potom to narastalo a poriadne zažiarilo. Videl to každý, ten jas, čo ich ohromil natoľko, že takmer zabudli dýchať. Svetlo v tvare gule, čo sa nieslo len tesne nad zemou a celkom blízko. Aj kameňom by ho trafili, ak by sa postavili, ale na to teraz nemyslel nikto. Svetlo sa vznášalo, pulzovalo a presúvalo hore lúkou. Išlo pomaly, videli to veľmi dobre. Akoby i menilo farby. Raz biele ako mlieko, potom trochu do žlta.
„Ide ku koňom,“ zašepkal Mižo.
„Ideme tam?“ váhal Jano, či by nebolo lepšie sa postaviť a rozbehnúť za ním.
„Ostaň,“ chytil ho Ïuro za rukáv, sám mal strachu dosť.
Svetlo nezastávalo, nemizlo, šlo priamo ďalej a už sa ozvalo aj erdžanie koňa. Nevedno ktorého, ale zviera sa vyplašilo tak, že sa pokúsilo rozbehnúť, lenže putnáre mu to nedovolili. Spadlo nabok. Svetlo, akoby vyplašené nečakaným rozruchom, v kratučkej chvíli, možno v takej krátkej ako žmurknutie okom, vzlietlo rovno nad oheň. Potom doň padlo. Výbuch. Nie silný, taký čo by vyvracal stromy, ale predsa. Iskry lietali a plamene vyšľahli nečakane vysoko. Žeravé uhlíky rozmetalo všade naokolo a všetky kone sa splašili. Záhadné svetlo sa opäť vznieslo a zmizlo voľakde k lesu.
„Oheň! Kone!“ kričal Jano a rozbehol sa nahor. Za ním aj Mižo s Ïurom, ale on dobehol prvý. Chytal rýchlo, zháňal kone dohromady, a aj sa mu to darilo. Rovnako i ostatní a o chvíľu to vyzeralo ako predtým. Aj roztrúsené žeravé uhlíky už pozmetali dohromady, ak by tu ešte prišiel voľakto ďalší, iba ťažko by uveril, že sa tu stalo čosi mimoriadne. Ale tam kdesi vo vnútri všetkých troch mládencov to vrelo, vynárali sa otázky, na ktoré iba ťažko hľadať odpovede.
„Tak čo? Plyn, alebo prízrak?“ pozrel Jano na Miža, keď si už sadli a vydýchavali sa.
„Švicaci. Švicaci a stačí,“ pokrútil Mižo hlavou.
„Nikdy by som neveril...“ snažil sa pridať Ïuro, ale Jano mu skočil do reči: „Vraj ho videli, keď prišla cholera. Aj keď boli povodne, čo sa Laborec vylial.“
„Ale vraj ho videli, aj keď bola úroda i zo dva razy taká ako inokedy. Aj keď sa tak darilo, že každá sviňa mala hromadu mladých, aj kravy sa telili a všetky teľce prežili,“ doplnil Ïuro, zatiaľ čo Mižo len ticho počúval. Už mu bolo ťažko uveriť, že by to bol iba plyn.
„Tak ako vravíš,“ pritakal Jano, „aj moja babka vraveli, že Švicaci oznamuje zmenu. Ale akú? Poručeno Bohu...“
Mládenci sa už upokojili, i keď do spánku teraz nebolo nikomu. Predsa len, na taký zážitok sa nezabúda. Ïuro ešte stále nepovedal, prečo prišiel. Videli na ňom, že nie len tak, že aj by dačo chcel porozprávať, ale prekážal mu Mižo. Preto vyzval Jana, že nech sa s ním prejde, len tak naokolo, nech sa trochu rozhýbu. Jano súhlasil, ak dá zatiaľ Mižo pozor aj na ich kone, a ten sa tomu neprotivil.
„Takže Švicaci ohlasuje zmenu, čo?“ začal Ïuro, keď boli dosť ďaleko a Mižo ich nemohol počuť. Bolo už dávno po polnoci, ostávali možno len dve hodinky, kým začne blednúť obloha a oni zastali na kraji lesa, odkiaľ videli na Vrbnicu i na Žbince.
„Veď si to videl, nie? Niečo sa deje, ľudia azda vedia, čo hovoria,“ kývol ramenom Jano, akoby ani nemal o takú reč záujem, lebo tušil, že Ïuro za ním prišiel kvôli čomusi inému.
„Ale keby sme dobehli do dediny, robili huriavk a pobudili ľudí, len by sa nám vysmiali.“
„No, ani neviem, či to dakde povedať. Mladí nás vysmejú, starí nepodržia.“
„Niekto mladých podrží, niekto nie. Preto som prišiel, aby si vedel, že bude zmena.“
„Zmena?“ prekvapil sa Jano.
„No otec dnes večer rozprávali, že čo a ako plánujú. Aj s tebou.“
Ïuro sa odmlčal, Jano sa nepýtal. Hodil síce zvedavý pohľad, ale otázka sa mu akosi zasekla v hrdle.
„Otec hovorili,“ začal zasa Ïuro po chvíli, „že v pondelok predsa len nepôjdeš plieť burinu, ale s nami do Lastomíra. Budú ťa učiť robiť trámy, vymeriavať dom, ale robota to bude tvrdá, aj základy budeme kopať. Že sa musíš naučiť všetko.“
Jano od vzrušenia takmer nedýchal, ale z jeho výzoru sa dalo jasne vytušiť, ako sa teší.
„Otec ešte hovorili,“ usmial sa Ïuro, „že treba myslieť na všetkých, bo si mu ako syn. Že rodičia ti pošli mladí, majetok nezanechali a babka okrem toho domu na spadnutie prepila všetko. A ešte aj o tú jej chyžu sa možno pohašteria tvoji strýkovia. Takže sa máme, ty aj ja, učiť stavať domy a robiť aj strechy. Na budúci rok...“ Ïuro sa odmlčal a potiahol nosom.
„Čo o rok?“ nedokázal už Jano skryť svoju zvedavosť.
„No vieš, otec sú šetrní. Takže ušetrili a na budúci rok, ak bude treba, môžu postaviť rovno dva domy. Aj polia prikúpia. Žeby sme ty i ja, lebo sme najstarší, už mohli stáť na vlastných, ak by sme sa chceli poženiť. No čo pozeráš, máš istotu, že ak sa rozhodneš pre vlastnú rodinu, postavíme ti dom!“ zasmial sa Ïuro, keď uvidel ako Jano vypúlil oči. „Veď otec hovoria, že už je i na čase. Ja ešte nechcem do chomúta, ale videl som, ako pozeráš za Zuzkou...“
„Ale, to so Zuzkou, to ešte nie, to len tak, že...“
„Švicaci ohlasuje zmenu, nie? A obaja sme ho videli. A mladý stavbár, čo má prisľúbené, že hneď po svadbe môže začať robiť na vlastnom dome, že mu s tým má kto pomôcť a zabezpečiť... A nejaká roľa k tomu, to je už lepšie pre frajerku. No, čo povieš!“
„Naozaj, ja na Zuzku len...!
„Nehovor, nehovor! Aj keby to nebola Zuzka, ale len pomysli! Koľko chlapcov ako my má taký prísľub? Slovo gazdu! Otec už rozhodli, a vieš, že čo prisľúbia, z toho nikdy necúvnu. Veď to je... No aj ja sa už celý trasiem. Zlatý otec! Šetrili, nevystatovali sa majetkom, však ako vravia, iba prázdny klas hlavu hore dvíha!“
Na Fišárskom, tam na lúkach medzi Šamudovcami a Vrbnicou, postávali na lúke kone. A pri slabnúcom ohnisku, kde slabučko tleli len posledné uhlíky, ležali tri postavy. Mižo i Ïuro už zaspali. Jano nie, on nemohol. Cítil ako mu hlasito bije srdce. Sledoval hviezdy, čo s blednúcou oblohou strácali na jase. Potom otočil hlavu a pozrel na pahrebu. Práve na tú, kde sa ešte pred niekoľkými hodinami vznášal Švicaci. Záhadná bytosť, prízrak, čo im rozmetal oheň. Nositeľ zmien, dobrých i zlých. A Jano veril, že jemu priniesol tú dobrú. Lepšiu si ani priať nemohol...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
