Roľnícky alebo Štefánikov?!
@ :: Poviedky ::
Mar 06 2007, 20:55 (UTC+0) | 
Šamudovce v roku 2007 - stará a nová vidiecka architektúra |
Miesto: Šamudovce
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Michal stál rovno, bez pohybu, pokorne a klobúk, čo si ešte pred dverami zložil z hlavy, teraz žmolil v prstoch. V tichu izby, čo richtárovi slúžila aj ako jeho úradovňa, pozoroval ako Ján Čižmárik píše písmo na okres. A bolo na čo pozerať. Čižmárik vážil slová, takmer za každým na chvíľku ustal, zdvihol pohľad kdesi k povale a rozmýšľal. Jeho vysoká chlapská postava so širokými ramenami, ako i krátke vlasy ostrihané na ježka, čo ešte zvýrazňovali jeho mužnosť, boli v ostrom kontraste s pózou sústredene uvažujúceho filozofa. Potom pomaly, pomaličky, aby sa atrament nerozpil po papieri, opäť čosi dopísal a znova sa zamyslel. Trvalo to už hodnú chvíľu, súmrak vonku zhustol a Ján Čižmárik už aj zapol svetlo.
„Takže, čo by si chcel?“ narovnal sa odrazu, keď už list ukončil podpisom.
„Ja, no viete, ja by som rád vozil kameň.“
„Kameň?“ začudoval sa naoko, akoby to bolo čosi neprirodzené. Veď už dnes s tým začali, chlapi s koňmi a vozmi merali cestu do Vinného, aby ho z tamojšieho kameňolomu navozili čo najviac.
„Hej, kameň,“ prisvedčil Michal. Akoby to nestačilo, radšej ešte hneď dodal, že je teraz bez roboty, koňa aj voz má, takže by to rád skúsil.
„Skúsil? Čo sa dá na tom skúšať? Počul som už ráno, že aj ty chceš voziť. Ale vraj ťa voľačo zdržalo, že si ešte musel dačo dokončiť u gazdov. No, aj som čakal, či sa neukážeš ešte počas dňa, a ty až teraz. Nedbám, i keď som ťa nevidel na schôdzi. Ráno môžeš prísť a začať. Čím skôr to povozíme, tým skôr začneme stavať.“
Michal sa takmer uklonil a radšej poďakoval hneď dva razy. Nebýval vždy taký zdvorilý, veď to ani nebolo tak dávno, čo spolu pásli kravy za dedinou. Michal ešte ako dieťa a Ján Čižmárik ako mládenec. Ale potom sa veci zmenili, Jano bol zvolený za richtára a Michal mal pred úradmi vždy rešpekt. Keď vyšiel späť na ulicu a nasadil si klobúk, vydýchol, akoby mu spadol kameň zo srdca a spomenul si hneď na Zuzku.
„No, vidím, že dnes už ideš. Hovoril si s richtárom? A čo? Spomínal, že môžeš, ak zaprieš Štefánika?“ zabàdol do Michala na druhý deň hneď zrána Ján Štofa. Chlap nižší, skôr územčistý, ale šikovný hospodár. Jeho sedem hektárov polí bolo vždy pýchou Šamudoviec a stíhal popritom kadečo. Okrem toho, že v dedine viedol ľudákov, teraz sa chystal na stavbu. Nie vlastnú, ale obecnú, pre všetkých, teda aj preň.
„Čože? Richtár žiadneho Štefánika nespomínal. Veď ja nechcem nič, len voziť kameň,“ začudoval sa Michal, keď sadal na kozlík svojho rebrináku, aby popohnal koňa.
„Také niečo normálny chlap z úst nevypustí! Dakedy sa čudujem, na koho si sa podal. Nikto nechce voziť kameň. Ani ja, ani hentí, čo už vyšli na cestu. Každý chce alebo zarobiť, alebo postaviť dôstojný dom na pamiatku nášho generála. No najlepšie oboje. Ale nájdu sa i takí, čo sa vykrúcajú. Tak teraz povedz, komu by sme mali dať úctu, ak nie Štefánikovi?“
Ján Štofa hovoril dôrazne, akoby prehováral k celému davu, pričom pozeral rozpačitému Michalovi priamo do očí. Na chvíľu i prestal kontrolovať konský postroj, azda aby zvýraznil váhu svojich slov a zároveň sledoval, aký to bude mať na Michala účinok.
„Do politiky sa nestariem. Ja chcem iba voziť kameň.“
„A zarobiť nič?“
„Hej, zišlo by sa.“
„Tak čo sa vykrúcaš? Keď z teba treba páčiť i takú samozrejmosť, odpovede sa Štefánika sa asi nedočkám, he?“
Michal len pokrčil ramenami, neodpovedal. Pozrel bokom; tam po kraji blatnej cesty, kde to kolesá vozov nerozryli tak ako uprostred, už kráčala Zuzka, jeho nastávajúca. V tej chvíli ihneď zabudol na gazdu i jeho Štefánika. Ján Štofa zatiaľ vyliezol na svoj voz a pohol sa. Michal sa strhol, akoby sa prebral, pozrel za ním a videl už len ako sa vzďaľuje, vytvára si náskok, ktorý sotva dohoní. No načo aj? Počúvať večné politické hádky sa mu nechcelo. Veď Michal patril k tým málo mužom, čo ešte nevstúpili do strany ani k agrárnikom, ani k ľudovcom. Jeho srdce i myseľ opantalo voľačo iné. Ženská neha, ktorej naberal plnými priehrštiami od svojej milej. Už len pár týždňov ho delilo od svadby a chvíle, kedy sa prisťahuje do jej rodičovského domu. A potom začnú spolu, tak ako muž a žena, čo sa chystajú vystavať vlastné hniezdo šťastia.
„Čakáš dlho?“ zasmiala sa naň Zuzka, i keď vedela, že to nemôže byť viac než chvíľka.
„No, odišli už všetci. Budem posledný. Ale kým sa povozí kameň na taký veľký dom, no, roboty je dosť na niekoľko dní. Veď bez teba by som nešiel.“
„Ehm,“ prikývla mu, ako vychádzala na voz. „Tak ja vystúpim hocikde na kraji Michaloviec, na trh už dôjdem sama. A sama sa aj vrátim, ak ťa náhodou niekde neuvidím. Alebo niektorého iného z chlapov. Veď keď povezú kameň, ja im už veľa nezavážim,“ zasmiala sa znova, tak milo a rozkošne, ako to vedela len ona.
Michal ihneď pookrial, aj by mu tie večné politické prekáračky neliezli tak na nervy, ale len čo sa pohli, spomenul ich, aby reč nestála. No najskôr dával pozor, aby vyšiel s vozom za dedinu, tam na cestu do mesta.
„Vraj, že či chcem postaviť dom ako pamätník Štefánikovi. Tak sa ma Štofa pýtal, a ani neviem, čo som mu mal povedať.“
„Už zasa?“ prekvapila sa Zuzka. Sedela na kozlíku vedľa Michala, košík si položila vedľa a objala si kolená.
„Čo zasa?“
„Ja viem, že ťa to nezaujíma, ale už je to tak, že sa schyľuje k zvade. Keď richtár zvolal do školy schôdzu, povedal, že nejaké peniaze z Michaloviec už sú, aj plán na dom. Vraj sa už začnú kopať základy. A potom ktosi začal, že sa to bude volať Roľnícky dom. To, že to má byť kultúrny dom, vraj na tom nič nemení, lebo tu sú všetci roľníci. Vtedy sa vraj Štofa postavil a hovoril, že niet väčšieho Slováka ako bol Štefánik. A že keď to má byť najväčší dom v dedine, že by sa mal volať Štefánikov dom.“
„A?“
„Potom sa začali hádať. Vraj už aj boli politické schôdze. Ján Štofa si zvolal ľudovcov a richtár zasa agrárnikov.“
„A teraz? Čo bude teraz? Vlastne, odkiaľ to vieš?“ začudoval sa Michal, jedným okom stále merkujúc na cestu a druhým na jej profil s jemnými črtami.
„Ženy to hovorili. Že chlapi prišli domov nasrdení, vraj keď majú robiť, tak na seba a nie pre tých, čo zrádzajú národ, alebo vlastné korene. Rozumieš? Agrárnici, že sme roľníci a bude to Roľnícky dom a ľudovci, že sme Slováci a bude to Štefánikov dom. Keď súhlasíš s jednými, pre druhých si zradca, a tiež naopak. Nedohodli sa.“
„A richtár? Ten na tom tak trval?“ prejavil Michal naoko záujem, i keď si takéto počínanie nevedel vysvetliť a zdalo sa mu hlúpe.
„Ten bol skôr voľajako ticho. Veď vieš, že vo voľbách vyhral len o jeden hlas. Keby prispel k tomu, že sa dedina rozháda, už by ho druhýkrát nezvolili. Ale ako predseda našich agrárnikov zasa nemôže ísť proti nim. Tak čaká, či sa s ľudovcami pomeria a vymyslia niečo, čo uspokojí aj tých aj tých. Lenže nahlas to nepovie. A nakoniec, i keď je z agrárnej strany, tá teraz nie je tak pri moci, ako keď sme boli s Čechmi,“ dodala Zuzka múdro, ako školená politička.
Voz ďalej miestami hrkotal, miestami čvachtal v blate a cesta sa skracovala. Už boli na dohľad i prvé michalovské domy, keď Zuzka povedala, že už pôjde sama. Zoskočila rovnými nohami, Michal jej podal košík a i keď vykročila, on ešte voz nepohol. Pozeral na ňu, aká je i zozadu krásna. Ako pekne chodí, ako sa vlní v bokoch. I v politike sa vyzná možno viac ako daktorí muži. Nevedel síce, či je to práve na osoh, ale určite toho vedela viac než on. Michal považoval politiku skôr za panské maniere a bolo mu i trochu ľúto, ako im vliezala i do dediny. Najskôr sa tu ľudia hádali kvôli viere. Kalvíni s gréckokatolíkmi, alebo s rímskymi katolíkmi, i keď tých tu bolo pomenej, lebo v Šamudovciach nemali ani vlastný kostol. Ale teraz? Kalvíni sa stali agrárnici sa hlásili k Národnej republikánskej strany roľníckej, rímski katolíci do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a gréckokatolíci sa rozdelili tu i tam. Ale čo je horšie, táto strana už bola i zakázaná. Priamo vládou! Tak sa teraz stretávajú len ako taký klub agrárnikov, ale tvária sa, že sa nič nestalo! Zvada o vieru vystriedala zvada o politiku. Prečo? Veď správny muž príde domov a poriadne pomiluje svoju ženu. Koho by zaujímalo strácať čas politikárčením, keď svet je plný lásky? Potláčať jedno a zaujímať sa o druhé bolo nad jeho chápanie.
Slnko vystúpilo už na prostriedok oblohy, jeho sila rástla a na nebi chýbali mraky. Michal sa poriadne zapotil, kým naložil voz. V kameňolome, hneď za dedinou Vinné, zvláčal balvan po balvane, v náručí ich dvíhal a vyhadzoval na voz, až mu pritom navreli žily na sluchách. Prst si kdesi tak nešikovne pritlačil, až mu vystrekla krv spod nechta a teraz si ho cmúľal. Chcel posedieť len chvíľku, tak na minútku, než zas popoženie koňa, aby zvládol tento ťažký náklad. Pri práci ostatných chlapov veľmi nepočúval, i keď sa spočiatku čudoval, koľko ich sem prišlo. Nemal však prečo púšťať sa s nimi do reči, keď videl, že tie hlúposti, aspoň tak to vnímal on, ich delia na dva tábory stále viac a viac. Či však chcel, či nechcel, čo-to mu ujsť nemohlo. Že čo je to za agrárnu stranu, keď jej predseda Milan Hodža utiekol do Francúzska. Kým sme boli s Čechmi, vraj si vyskakoval, ale ako vznikol Slovenský štát, zľahla sa po ňom zem. A ľudovci zas dostali na oplátku, že Hlinkova strana už nie je čo bývala, lebo odkedy zomrel Hlinka, sú ako bez hlavy.
„My nie sme dedina generálov, ale roľníkov, tak nech bude Roľnícky dom!“ kričal ktosi.
„Národ, čo si neváži svojich hrdinov, skape!“ oponoval zasa niekto múdrosťou vyčítanou z kníh, či voľajakých novín a takto to pokračovalo bez prestania.
Michal myslel len na Zuzku. Či predala tie vajíčka, čo mala v košíku, keď išla na trh. Tiež, ako sa poteší, keď za ňou večer príde a z bezoblačnej oblohy pršať nebude, takže sa určite pôjdu prejsť niekam do polí. A tam... Tam už bude celá politika na smiech. No, čo by asi povedala na tie reči, keby tu tak s ním počúvala? Pridala by sa k politickej debate? Nie, ženy sa medzi chlapov nikdy nemiešali, aspoň nie na verejnosti. A doma? Ktohovie. Možno v ktorej rodine ako. Michal si bol istý, že než by teraz vyrukoval s čímkoľvek, než by sa pridal na akúkoľvek stranu, Zuzka by stála pri ňom. Možno by potom doma povedala nesmelo, že či to ozaj tak myslel ako hovoril, ale viac nie.
Hej, je to tak, múdrosť starých otcov je stále platná. Taká žena je dobrá, ktorú môže muž v noci zobudiť a povedať jej, že nech si nič neberie, len vstane a nasleduje ho, že už sa nikdy nevrátia domov. Dobrá žena sa v takú chvíľu ani nespýta prečo a kam idú. Jednoducho, bude veriť svojmu mužovi, že chce to najlepšie a nasledovať ho. Tak je, dobrá žena si však zaslúži dobrého muža a on jej takým bude.
Michal nasakoval sladkosťou snenia, ulietaval vo svojich predstavách, rozjímaní, cítil neuveriteľný pretlak nehy, o ktorú sa potreboval podeliť.
„Nikdy tak nebude, že by som mal stavať pamätník ľudákom! To sa im na to môžem...“ zakričal voľakto a Michal sa prebral do skutočnosti. Vytiahol prst z úst a pozrel, či mu ešte krváca. Áno, ešte, ale už len trochu. Bolo mu však jasné, že ešte dnes, alebo dozajtra mu poriadne napuchne. Netrápil sa preto, to bolo preň v tejto chvíli nepodstatné.
Súmrak padol na šamudovské domy; komíny na slamených strechách, i na tých novších z eternitu, vypúšťali kúdoly sivého dymu. Bolo po daždi a cesta, tak ako vždy keď zapršalo, bola samé blato. Prešlo niekoľko dní a Michal už mal dávno spočítané, koľko pálenky pripraviť na svadbu. Zuzka zasa presne vedela, aké koláče napečie. Ich veľký deň sa blížil a myšlienka na spoločný život bolo to jediné, čo ich zaujímalo. Všetko, čo sa dialo, prebiehalo akoby len tak pomimo, bez väčšej pozornosti zaľúbencov. Alebo aspoň takmer všetko. Stalo sa totiž, čo bolo možné predpokladať. Dedina sa rozdelila na dva tábory. Krik sa ozýval z ulíc častejšie než inokedy, muži sa často chytali od zlosti za hlavy, nadávali, šomrali, nevedeli prísť jeden druhému na meno. Michal mal pocit, že to všetko z nedostatku lásky. Veď inak by sa normálny chlap o politiku nezaujímal. Tento názor si však radšej nechával len pre seba. Aj teraz, keď nakládol pod dobytok čisté seno, chystal sa, že zasa skočí za Zuzkou. Len tak na chvíľku, aby ju uvidel, lebo mal pocit, že bez nej nevydrží ani o chvíľočku dlhšie než musí.
Sotva zatvoril dvere na maštali a vyšiel na ulicu, uvidel richtára Čižmárika, ako sa niekam ponáhľa.
„Ideš na schôdzu?“ vyštekol naň richtár, vyzeral akýsi nabrúsený.
„Čože? Schôdza? Ja nie, teda neviem...“
„Nevieš, že bude schôdza?“
„Teda, no, priznávam, nepočúval som. Veď viete, teraz chystám svadbu a...“
„Miško, tebe je najlepšie. Vidím, že teba nezaujímajú ani ľudovci, ani agrárnici. Základy si kopal, hej, veď si videl, že budeme mať veľký dom. Kultúrny dom pre celé Šamudovce, ale aj z ostatných dedín tu budú chodiť. Na divadlo, na kurzy varenia, aj politici si tam budú môcť robiť schôdze, nech sú odkiaľkoľvek. Ale vieš si predstaviť, žeby ľudovci mali schôdzu v Roľníckom dome? Alebo agrárnici v Štefánikovom? Veď by to brali ako pohanu. Ale nikto neustúpi, toto musíme riešiť, lebo inak...“
„Lebo inak čo?“ zatváril sa Michal akoby ho to zaujalo, ale v kroku hore dedinou už predbehoval richtára a udával tempo.
„Základy sú vykopané, kameň nanosený, peniaze na to dali z okresu. A teraz musíme zobrať aj pôžičku na ďalšiu robotu. Múry ťahať, na strechu a tak. Dnes sa dohodneme, zajtra požiadame na okrese. Veď si z dediny, tak sa to týka aj teba. Takže naozaj nepôjdeš na schôdzu?“ pozrel na neho Ján Čižmárik, ale nezdalo sa, že by naň až tak tlačil.
„Viete, pán richtár, dnes nie. To tá svadba a tak. Ja len, že kedy by som mohol skôr rovno za vami. Ako ste včera hovorili, že treba aj chlapov na opravu cesty, že už by bolo načase...“
„Takže hlasovať neprídeš?! No dobre! Ale nehnevám sa, nemysli si. Dôjdi ráno ku mne. Dohodneme ako s robotou, nech sa neženíš s holým zadkom,“ hodil rukou richtár a potom sa rýchlo otočil rovno ku škole.
Michal si ešte všimol, že už tam stojí a fajčí niekoľko chlapov. Vyzeralo to na vášnivý rozhovor čo viedli, rozkladali rukami, potom ktosi ešte z diaľky zavolal na richtára, že konečne už ide. Škola, richtár i fajčiaci chlapi čakajúci na začiatok schôdze, ostali za Michalovým chrbtom. Ostával mu už len kúsok cesty. Potom zavàzgala drevená bránička a už bol na dvore, kde mu oproti bežala Zuzka. Iný svet než ona, preňho v tejto chvíli nejestvoval.
Bolo ráno a Michal stál znova v richtárovej izbe; ticho a mlčky ako vždy, keď mal pocit, že v danej chvíli nie je vhodné na seba veľmi upozorňovať. Videl, že Ján Čižmárik zasa píše písmo, určite na úrad. Opäť sa prizeral, ako sa richtárova mohutná postava hrbí nad papierom. Napíše zopár slov, zastane, premýšľa. Trvalo to však dlhšie ako minule, aj Michal, inokedy vždy neuveriteľne trpezlivý, si už nahlas povzdychol.
„Dobre, viem, že čakáš,“ pozrel naň richtár. Tvár mal unavenú, nesálalo z nej toľko nadšenia pre robotu ako inokedy. „Chceš robiť cestu? Môžeš prísť od zajtra, dobre?“
„Ïakujem, určite prídem,“ uklonil sa poslušne Michal a už sa aj otočil ku dverám, že pôjde, keď richtár začal nanovo.
„Nemôžem s tebou teraz viac rozprávať. Píšem na okres. Do Michaloviec, veď vieš. Pôžičku na dostavbu kultúrneho domu neberieme. Počul si už?“
Prekvapený Michal len zavrtel hlavou a richtár pokračoval.
„Chlapi po sebe štekali ako psi. Jedni za Štefánika, druhí za roľníkov. Nakoniec sa hlasovalo, ale za to, či si peniaze požičiame a dom dostaviame, alebo nie.“
„A? Veď keď sme už dostali peniaze na projekt a materiál...“ prekvapil sa Michal.
„A? A čo? Nepochopil si? Chlapi odhlasovali, že keď sa nevedia dohodnúť ako sa bude kultúrny dom volať, radšej ho nechcú. Už by ho nemal kto stavať.“
„Politika?“ spýtal sa Michal.
„Možno politika, možno iba ľudská hlúposť a zaťatosť. Ale vidím, že ty žiješ v inom svete. Už choď a nezabudni sa mi ráno nahlásiť,“ kývol richtár rukou ku dverám. Potom sa opäť zohol nad popísaný papier a zamyslel sa. Možno tušil, možno vedel, že po tomto liste nebudú mať Šamudovce kultúrny dom celé desaťročia...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
