Päť mín pre dedinu
@ :: Poviedky ::
Apr 11 2007, 20:28 (UTC+0) | 
Kostol v Sliepkovciach v marci 2007 |
Miesto: Sliepkovce
Čas: november 1944
Autor: Eva Hajdu
Jemné mrholenie vystriedalo okolo obeda vytrvalý dážď, ktorý neustával už niekoľko dní. Zo zatiahnutej novembrovej oblohy sa na Sliepkovce spúšťali striebristé stužky vody a zmáčali slamené strechy domov i dedinské dvory. Aj Laborec sa už na niektorých miestach vylial z koryta a jeho kalná voda sa s hukotom valila v dravom prúde. Obavy z možnej záplavy ešte viac vystupňovali strach, čo bujnel ako nikdy doposiaľ. Veď front už bol na dosah a každým dňom sa dalo čakať, že červenoarmejci sa objavia aj tu. Nemeckí vojaci, čo bývali v Sliepkovciach, to brali ako zásah osudu, ktorému sa nedá vyhnúť a svoj ústup sa už ani nenamáhali tajiť. Načo aj, domáci boli radi, že sa ich konečne zbavia ako nejakej pliagy, čo ich dlho kvárila a na Ivana už vôbec nemali prečo čakať.
Sedemročný Jožko pritískal pehavý nos na okennú tablu a očami sliedil po blatistej ceste, čo viedla popred ich dom. Teraz sa vonku vždy dialo čosi zaujímavé a on si to nechcel nechať ujsť. Aj včera sledoval spoza okna nemeckého veliteľa, toho, čo mal stále okolo krku vlajúci biely šál. Pozeral naň ako sedí vzpriamene na koni a ostrým hlasom vydáva jeden rozkaz za druhým. Vojaci ho poslúchali na slovo, pobehovali hore-dolu po dedine, zhromažďovali v gazdovských dvoroch všeličo možné a potom to nakladali na vozy. Bolo hneď jasné, že sa voľačo chystá. A o niečo neskôr, začul aj on tú ohlušujúci výbuch, čo prichádzal odkiaľsi od rieky. Oči sa mu rozšírili strachom a celý sa zachvel. Netušil, čo sa stalo, no nepochyboval o tom, že to zrejme súvisí s rozkazmi bieleho šálu.
V podvečer sa u nich zastavil sused Bodnár a tlmene rozprával otcovi, že to vraj Nemci vyhodili do vzduchu most cez Laborec smerom na Palín. Jožko naťahoval uši, aby z rozhovoru zachytil čo najviac. Rozdumoval, ako asi teraz vyzerá to miesto, kadiaľ už toľkokrát prebehol z jedného brehu na druhý. V lete tam občas zašli s otcom chytať ryby, most sa klenul ponad rieku olemovanú húštinou smutných vàb ako måkvy strážca. V detskej hlávke sa mu vynárali rozličné predstavy skazy; veď po takom mohutnom výbuchu z neho asi veľa nezostalo. Privrel oči a kdesi za zatvorenými viečkami uvidel obhorené trosky, plávajúce dolu prúdom. No neodvážil sa dospelých vypytovať, dobre vedel, že otec nemá rád, keď sú detváky príliš zvedavé, a tak sa uspokojil s tým, čo započul. Tomu mostu už aj tak nič nepomôže, a keď sa vojna skončí – podľa rečí, trúsiacich sa pološeptom, to vraj už bude čoskoro –, istotne postavia na jeho mieste nový, a s otcom potom budú chodievať na ryby k nemu.
„A čo tí vaši príbuzní z Poruby? Ako si zvykli v Sliepkovciach?“ začul otcovu otázku. Šípil, že sa zasa dozvie nejakú novotu, nenápadne sa schúlil za pecou do klbka a zatajoval dych, aby mu neušlo ani slovo. Rozhovory dospelých mal nesmierne rád, odmala sa zvykol tmoliť okolo ľudí a pritom pozorne počúvať. Na svoj vek bol obdivuhodne bystrý, dokázal si dať veci rýchlo dokopy a toto bola jeho vlastná malá škola života.
Otec položil na stôl fľašu domácej slivovice a štedro nalial sebe i susedovi. To aby im pri debate neopuchol jazyk, ako s obľubou hovorieval. Jej vôňa ihneď naplnila celý dom, ale Jožkovi to skôr smrdelo.
„Čo ti mám na to povedať? Už to budú pomaly tri týždne, čo prišli k nám,“ odvetil sused a vyzunkol pohárik na dúšok. „Fú, Jano, tá má teda grády!“ uznanlivo riekol a utrel si fúzy. „Že ako si privykli? No ako – ako každý, komu zhorel celý majetok do tla, a tak je rád, že má kde hlavu zložiť, kým sa toto všetko dajako skončí. Veď Poruba horela dva dni v kuse, tretieho novembra ju Nemci podpálili, vraj kvôli partizánom, a ešte aj na druhý deň plamene ničili, čo im stálo v ceste. Zostalo po nej len jedno veľké začmudené rumovisko. My tu v Sliepkovciach máme šťastie, poviem ti,“ pokyvoval hlavou Bodnár a bez otáľania prisunul pohárik bližšie k fľaši.
„To hej, my sme ešte obišli celkom dobre,“ pritakal otec a zasa nalial. Jožko už vedel, že to preto, aby im pálenka išla aj do druhej nohy; keby vypili len po jednom, mohlo by sa vraj stať, že by potom krívali. A on zatiaľ v dedine veru nevidel žiadneho krívajúceho chlapa, azda iba okrem toho chromého žobráka s drevenou nohou, čo každému koho stretol hovoril, aby sa nik nebál, že dedinu vraj ochraňuje sám Pánboh, lebo je postavená do kríža. A tak Jožko usúdil, že sliepkovskí chlapi sa asi boja, aby nedopadli ako ten žobrák, a preto musia zakaždým vypiť aspoň po dvoch pohárikoch.
„Všimol som si, keď som minule šiel okolo, že aj u vás je už na dverách vyvesený papier s ich menami,“ nadhodil otec.
„Nuž, museli sme, taký je rozkaz komisára,“ pokrčil plecami sused. „Každý jeden, kto má pod strechou nejakých prišelcov, musí mať na dverách ich zoznam. Uznaj, akoby tí ľudia boli dáki zločinci,“ krútil hlavou. „O všetko prišli, nezostalo im nič. Ešteže aspoň tie dve kravy sa im podarilo dohnať až sem. Darmo, šesť krkov navyše je šesť krkov, tak je?“ uprel podliate oči na Jana, dožadujúc sa súhlasu.
Jožko si v duchu hneď predstavil, ako tí nešťastní Gnorikovci, o ktorých už počul rozprávať rodičov aj predtým, utekajú cez les aj s dobytkom a za chrbtom im horí dedina. Brodia sa v blate pomedzi stromy, šmýka sa im pod nohami, občas daktorý z nich aj spadne a zhora na nich padá studený dážď. No oni v tej chvíli na to premálo dbajú, strach ich ženie ďalej, niekam do bezpečia. Bà, až ho striaslo. Premýšľal, čo by tak asi robili oni, kam by sa pobrali, keby Nemci podpálili Sliepkovce? Zrejme by aj oni prosili o cudziu pomoc, a to sa mu zasa až tak nepozdávalo, takže radšej odohnal tú myšlienku preč. Doma, v teple za pecou je predsa len dobre a bezpečne, a hoci aj u nich v dedine sú Nemci, títo musia byť určite inakší, lepší ako tí v Porube, lebo u nich nikomu nepodpálili dom ani stodolu. Tým si bol Jožko istý.
Sused ešte chvíľu posedel s otcom a potom si spolu dali po jednej kapurkovej, keď sa nakoniec rozhodol ísť domov, lebo vraj žena bude zasa šomrať, kde bol tak dlho. No ešte predtým sa dôverne naklonil ponad stôl a presvedčivo prehlásil, že červení tu budú, ani sa nenazdáme. A že voľajaký Hitler – Jožko už to meno počul – už má nadobro po vojne, už ho teraz budú hnať ako prašivého psa. Vraj to vie od spoľahlivého človeka, no odmietol prezradiť od koho. A Jožkov otec len pokýval hlavou a riekol, že už by veru bolo načase.
Konečne sa za susedom zavreli dvere a chlapča hneď zliezlo spoza pece. Aj mama práve prišla zo zadnej izby, kde uspávala malú sestričku a spýtavo nadvihla obočie, keď si všimla na stole fľašu s pohárikmi.
„Paľo Bodnár sa zastavil na kus reči,“ kývol Jano bradou k stolu. „Ten výbuch, čo sme počuli, to bol most cez Laborec. Že ho Nemci vyhodili do vzduchu. Už im tečie do topánok, Rus tu bude čo nevidieť,“ vysvetľoval ďalej.
Matka len tlmene zhíkla a podvedome si pritisla Jožka k sebe, pripravená ho chrániť v každej sekunde. Nemci, Rusi, človek nikdy nevie, čo sa z koho nakoniec vykľuje. No hlavne aby už bol pokoj, na to v posledných dňoch myslievala čoraz častejšie.
„Ocko, a ako vyzerajú tí červení, čo spomínal ujo Bodnár?“ nesmelo zatiahol Jožko. „To sú naozaj celí červení? Celkom všade?“
„Och, ty mudrlant,“ zasmial sa otec a postrapatil mu vlasy. „Neboj sa, vyzerajú celkom tak ako aj my, nemajú červenú ani kožu, ani vlasy, ani nič iné. Sú to ruskí vojaci z Červenej armády, to preto ich tak volajú,“ s nezvyčajnou trpezlivosťou mu vysvetľoval otec. Nebýval vždy taký, bol skôr prchkej nátury a všetečné detské otázky ho neraz dokázali podráždiť. Jožko to vedel, preto sa ho ani veľmi nevypytoval na to či ono, keď mu voľačo nebolo jasné, to radšej zašiel za mamkou, alebo jednoducho načúval kade chodil, ako mával vo zvyku. Otcova odpoveď ho uspokojila a na tých červených, čo vôbec nie sú červení sa aj začal v kútiku duše celkom tešiť, aspoň sa tu zasa ukážu nejaké nové tváre. Domácich poznal dobre, spoznal aj prišelcov z vypálenej Poruby nad Vihorlatom, a Nemci, tí sa mu už tiež okukali. Zato tí druhí vojaci, čo sa sem každú chvíľu chystajú, tí budú isto zaujímavejší. Posmelený otcovou ochotou vysvetľovať, bol by hneď vysypal zo seba množstvo ďalších otázok, čo nedali pokoja jeho detskej predstavivosti, no mama zasiahla a hnala ho do postele. Sklamane sa podvolil a pobral sa do zadnej izby k dvojročnej Aničke, ktorá spod periny blažene odfukovala, nestarajúc sa o okolitý svet. No on ešte dlho nevedel zaspať, s otvorenými očami hľadel do stropu a premýšľal o dnešných slovách, čo odzneli pri fľaši slivovice.
Prešli dva dni a všetko sa zmenilo. Jožko sa nadránom prebudil na mohutné dunenie, pri ktorom sa otriasal celý dom a zo stien padala omietka. Najskôr, keď ešte len prichádzalo z diaľky, to ešte ne také zreteľné. I tak si prestrašene vytiahol perinu až nad hlavu, a teraz mu od toľkého rachotu až trhalo uši. Okná boli tmavé, a to znamenalo, že buď je ešte noc, alebo nadchádzajúce brieždenie nemá zatiaľ dosť síl, aby premohlo temnotu. Hukot bol čoraz silnejší a naliehavejší a Jožkovi po počiatočnom šoku ihneď napadlo, že to musia byť istotne tí červení. Veď aj Nemci, čo tu bývali sa už vytratili, poslední oneskorenci prešli cez Sliepkovce včera. Videl ich ako náhlivo odchádzajú, poniektorí na koňoch, ostatní na nákladiakoch alebo pešo. Netušil, ako dlho to trvalo, čas akoby sa v týchto rozhodujúcich okamihoch ani nedal zmerať.
Paľba na chvíľu utíchla. To ticho, inak bežné a každodenné, sa v tejto chvíli zdalo čudesné, priam neuveriteľné. V chlapcovi hlodala neodolateľná zvedavosť, naveľa pozbieral všetku odvahu a priplichtil sa do prednej izby, odkiaľ presvitalo spopod prahu svetlo. Opatrne otvoril dvere a v mihotavom plamienku petrolejky uvidel rodičov, ako stoja pri okne a očami sa usilujú preniknúť cez šero, nesmelo sa vkrádajúce do dvorov.
„Čo nespíš?! Zobudil ťa ten hluk, pravda?“ obrátila sa k nemu matka a zdvihla ho na ruky. Prikývol, pretierajúc si oči a zaboril tvár do jej pleca. Ihneď sa cítil bezpečne, hoci tam niekde za obzorom sa opäť rozbesnela streľba.
„Postupujú, ženú fricov kadeľahšie,“ precedil otec cez zuby, neodtàhajúc zrak od okna, akoby tam videl všetko ako na dlani.
„Ako vieš?“ nesmelo zaševelila mama a pritisla si Jožka tesnejšie k sebe.
Otec mykol plecom, bez toho, aby otočil hlavu. „Proste viem.“
„Prídu červení?“ zašepkal Jožko do maminých vlasov a ona len mlčky prikývla. Spokojne sa zahniezdil, takže predsa ich nakoniec uvidí, keď sú už vraj na ceste k nim.
Odrazu čosi ostro zasvišťalo vzduchom a na to, čo vzápätí nasledovalo, Jožko nezabudol do konca života. Omračujúci treskot naplnil celý priestor a jemu sa zdalo, akoby ho nejaká neznáma strašlivá sila chcela vytrhnúť z maminho náručia a vrhnúť kamsi hrozne ďaleko. Tlaková vlna, ktorá vznikla pri výbuchu delostreleckej míny na dvore, bola taká mohutná, že vyrazila dvere do domu a všetkých troch ich odhodila k stene. Hustý štipľavý dym zmiešaný s prachom sa neúprosne tlačil dovnútra, zaliezal do nosa i úst a kruto mučil pľúca. Chlapec prskal ako naježené mača a zúfalo lapal po dychu, zápasiac s dusivým čmudom, čo v okamihu zahalil celé okolie. Sotva sa stihol spamätať z toho, čo sa práve prihodilo a po lícach sa mu rinuli slzy. Zanechávali na tváričke pokrytej tmavým prachom svetlé prúžky. Šúchal si päsťami štípajúce oči, no nič nepomohlo, všetko naokolo neho bolo dokonale rozmazané.
Mama s ním vybehla cez vyrazené dvere na dvor, na vzduch, aby sa nebodaj nezadusil. Konečne sa mohol voľnejšie nadýchnuť, hoci ani tam to po výbuchu nebolo bohviečo. A potom to uvidel – ohromný kráter, ktorý hyzdil dvor pred ich domom. Otec chvíľu váhal, no potom neodolal, opatrne sa priblížil až k nemu a nazeral na dno. Mama chcela čosi povedať, azda i skríknuť, vystríhať ho, aby neprovokoval osud, no cez stiahnuté hrdlo sa jej vydralo len akési podivné syknutie. Jožko cítil, ako sa mama trasie na celom tele a pevnejšie sa do nej zakvačil. Náhle sa zvnútra domu ozval hlasitý detský plač a ten ju prinútil na chvíľu zabudnúť na prežitú hrôzu. Postavila Jožka na zem a vbehla dnu.
Ovzdušie sa zakrátko opäť zatriaslo pod náporom ďalších štyroch výbuchov. Prichádzali odkiaľsi z opačného konca dediny, burácali, splývajúc do mohutného hromobitia. A potom nastalo hlboké, zlovestné ticho, ako odozva predošlého rámusu. No netrvalo dlho. Celá dedina bola čochvíľa na nohách, ľudia zmätene pobehovali v snahe zistiť, čo sa vlastne stalo.
„Matička svätá, ľudia, ste všetci nažive?“ začul Jožko odrazu hrmotný hlas suseda Bodnára. Ani nepostrehol, kedy sa tam zjavil. Stál vedľa jeho otca a vytriešťal oči na hlbokú jamu, čo ostala po míne. Medzitým sa celkom rozvidnelo a bledé neduživé svetlo nového dňa odhalilo v plnej miere celú tú skazu.
„Len sme odrazu začuli strašný tresk, moju Zuzu skoro zrádnik uchytil, čo sa tak zľakla. Doteraz sa len prežehnáva a nevie sa spamätať. Vraj je už naisto po vás. No ja som musel prísť pozrieť, či ste nebodaj… no… veď vieš,“ zajachtal odrazu, keď si uvedomil, že susedov od osudného konca delil vari len vlások.
Na dvore sa pristavovali ďalší zvedavci. Každý s úžasom hľadel na kráter a Jožka si nik nevšímal. Zato on si všímal všetko, jeho pozornosti neuniklo nič. Strach ho už opustil, premohla ho neodbytná zvedavosť. Presne tá, o ktorej jeho ocko často prehlasoval, že v živote raz na ňu doplatí. No nebyť tej zvedavosti, Jožko by sa nikdy nebol podozvedal toľko zaujímavých vecí. Priplichtil sa odzadu k otcovi a skrývajúc sa za jeho nohavice, naťahoval krk, aby dovidel do jamy.
„Aj u Mosáka to tresklo, ibaže on obišiel horšie,“ dobehol k nim zadychčaný Ïuro Oláh. „Mína spadla rovno na chliev a zabila mu dve svine,“ vysypal zo seba, trochu sa predkláňajúc, lebo ho pichalo v boku.
Všetky hlavy sa obrátili k nemu, chlapi mlčky postávali pri okraji jamy a nevedeli, čo povedať. V týchto chvíľach, plných neistoty a obáv sa nik neodvážil rozdávať plané rozumy. Nešťastie jednotlivca sa stávalo spoločným nešťastím a všetci to tak pociťovali.
„Hádam je už po všetkom, najhoršie už máme snáď za sebou,“ prerušil nakoniec ťaživé ticho Jožkov otec. „Ïakujme Bohu za to, že zabilo len prasatá a nie nás.“
„Hej, tak je,“ zamrmlal aj Bodnár a súhlasne pokýval hlavou.
Na Sliepkovce doľahla po rannom nepríjemnom prebudení måkvosť. Každý už vedel, čo sa kde prihodilo, no nik teraz nemal chuť to pretriasať. Plynúci čas odkrajoval zo soboty ako nôž z čerstvo upečeného koláča a dedina v tichom odovzdaní očakávala čo sa bude v najbližších hodinách diať.
Jožka pálilo na jazyku množstvo otázok, no vycítil, že nie je na to vhodný čas. Otec sa dal do odstraňovania škody a mama sa venovala malej sestričke a domácnosti. Nehlučne pritom čosi ševelila perami a častejšie než inokedy si túlila Jožka k sebe. Dobre mu to padlo, to hej, ibaže sa mu videlo, že dnes to až preháňa. Najradšej by jej povedal, aby sa už toľko nebála, veď on je už veľký chlapec, a keď bude treba, obráni ju pre každým, kto by jej chcel nejako ublížiť. Dokonca aj pred tými červenými, keby si k nej niekto dovoľoval. Mama ho chcela mať ustavične na očiach, nedovolila mu, aby sa čo len na chvíľu vzdialil z domu. Zmocňovala sa ho skľúčenosť, vedel, že to myslí dobre, no aj tak sa cítil ako väzeň. Spočiatku sa snažil pomáhať ockovi pri oprave dverí, a potom chcel i vonku na dvore, ale tam mu to ani on nedovolil. Vraj to môže byť nebezpečné. A jeho pritom lákalo práve to, tá nefalšovaná príchuť čohosi nezvyčajného, priam dobrodružného. Ibaže rodičia to nijako nechceli pochopiť. Keby tak mohol ísť aspoň k Laborcu, pozrieť ako to tam teraz vyzerá. Počul, že teraz je vraj úplne rozliaty po okolitých lúkach a poliach. Pršať už celkom prestalo, zem bola síce rozmočená a blato bolo všade kde pozrel, no on by si predsa dával dobrý pozor kam stúpa, aby niekde nezapadol. No na také niečo nemohol ani pomyslieť. Tak sa len motal po dome so sklonenou hlavou a keď sa na sklonku dňa za oknami zotmelo, bol rád, že ho má konečne za sebou.
Jožko zdvihol hlavu od drievka, ktoré si po raňajkách stružlikal na dvore, práve keď ten neznámy vojak vošiel do ich dvora. Vysoký plecnatý muž zastal na polceste k nemu a uprel naňho svoje nezvyčajne belasé oči. Chvíľu len tak bez pohnutia stál a trochu udivene hľadel na chlapca. Ten skåzol pohľadom z jeho ušianky, na ktorej sa skvela malá päťcípa červená hviezda na samopal, prehodený cez plece. Nie, Jožko sa nebál, nepocítil ani najmenší záchvev strachu. Ba akosi hneď vytušil, že to bude naisto jeden z tých červených. Vojak naveľa podišiel až celkom k nemu, stále nespúšťajúc zrak z jeho tváre.
„Zdravstvuj, maľčik,“ prihovoril sa mu zachrípnutým hlasom. Pomaly zdvihol ušpinenú ruku a jemne sa dotkol jeho vlasov. „Kak tebja zavut?“
Jožko tú mäkkú melodickú reč, ktorou hovoril neznámy vojak nepoznal, no predsa sa mu zdala akási povedomá, blízka.
„Piotr, meňja zavut Piotr,“ ukázal vojak dôrazne na seba a mäsité pery sa mu v hustom svetlom strnisku, ktoré mu pokrývalo vpadnutú tvár, roztiahli do úsmevu.
Jožko pochopil, že sa ho zrejme pýta na meno. Aj on sa usmial a zopakoval po ňom gesto. „Jožko,“ riekol zreteľne, aby vojak porozumel.
„Jožko, da, Jožko,“ pokyvoval Rus hlavou a neprestával sa naň usmievať. „U meňja tóže maľčik kak ty,“ snažil sa mu vysvetliť.
V tej chvíli sa vo dverách ukázala mama. Na okamih ju zamrazilo, keď uvidela ruského vojaka pri svojom synovi, no výraz jeho tváre ju upokojil. Nie, Jožkovi nič nehrozí, to by predsa ihneď vycítila.
Vojak sa otočil a len čo ju zbadal, dožadoval sa jedla. „Chľeb, davaj chľeb i malako,“ naznačoval rukami potrebu jesť.
Mama hneď pochopila aj bez toho, stačil jej jediný pohľad na jeho zúbožený výzor. Istotne nemal nič v ústach už poriadne dlho, preblesklo jej mysľou, keď sa náhlila do kuchyne. Za Piotrom sa onedlho nahrnuli do dvora ďalší jeho spolubojovníci, všetci rovnako vyhladnutí a vyčerpaní. Jožko ich zvedavo sledoval, ako hltavo jedli, keď mama s otcom povynášali von chlieb, slaninu i mlieko a hrudu masla. A potom odišli, rovnako napochytro, ako aj prišli. Jožko sa ešte dlho za nimi díval, keď kráčali po ceste a v dlani zvieral červenú hviezdičku, ktorú mu daroval Piotr zo svojej čiapky.
V Sliepkovciach bolo v tú nedeľu nezvyčajne rušno, no bola to po rokoch konečne prvá skutočne slobodná nedeľa. Popoludní, keď dedina ako-tak utíchla, sa otec pristavil pri Jožkovi: „Tak čo, maľčik,“ zasmial sa, napodobujúc onoho ruského vojaka, „nechce sa ti so mnou zájsť k Laborcu pozrieť, či už voda trochu opadla, hm?“
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
