Zachráňme most!
@ :: Poviedky ::
Mar 24 2005, 09:01 (UTC+0) | 
Prvá písomná zmienka o území obce Vyšné Opátske pochádza z roku 1344. Bolo to územie, ktoré patrilo premonštrátstvu z Krásnej nad Hornádom. Mnísi si vybrali toto územie na založenie viníc, pri ktorých neskôr vznikla dedina. |
Miesto: Vyšné Opátske
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Beáta Tomášeková
English version / Anglická verzia
"Jožo, počul si? Nemci chcú vyhodiť do vzduchu most," tajnostkársky prehodil Milan. Tváril sa dôležito, veď povedal niečo, čo malo ostať skryté. Určite vojenské tajomstvo, ktorým Joža prekvapí. Dvanásťroční mládenci, ešte deti, ale občas s pocitmi dospelých. Zdalo sa im, že už toho vedia veľa. Aj teraz, ako veľakrát predtým, ležali v šope na sene a rozprávali o všetkom, čo im prišlo na myseľ. Bol začiatok roku 1945, takže najmä o vojne a Nemcoch.
"Hm, niečo sa mi dostalo do uší," mykol plecom Jožo, aby dal pocítiť, že je to preňho už staré, a on sa to dozvedel prvý.
"Kto ti to povedal?", posadil sa prekvapený Milan. Myslel, že o tom ešte nemôže vedieť, veď on sa to dopočul len ráno, keď to hovoril otec mame.
"Zabudol si? Veď vojaci bývajú aj v našom dome," zagúľal Jožo očami. "Večer sa o tom rozprávali na dvore a niečo prikazovali ujcovi z dediny. Mama tak vyrozumela, že ide o most a jeho podmínovanie, či čo."
"Takže, ty o tom vieš," hodil sa Milan späť do načuchraného sena. Jozef ležal na chrbte, v ústach steblo. Privrel oči a rozmýšľal. Myslel na most, ktorý vlastní najbohatšia rodina vo Vyšnom Opátskom. Seligovci. Mal v sebe hnev, čo sa vždy vystupňoval, keď chcel prejsť cez rieku. Stával tam strážnik. Bol prísny a cez most pustil len majiteľov a ich hostí. Ak sa niekto z dedinčanov chcel dostať na druhú stranu Hornádu, musel použiť kompu. No nebolo to zadarmo.
"Pôjdeme sa pozrieť, či sa tam naozaj niečo deje? Čo myslíš?" Bol nadšený vlastnou myšlienkou a hovoril hlasnejšie než sám chcel.
"Čože?", strhol sa Jožo. "Na most? Hm, no", zatiahol, vypľul steblo a vystrúhal neistú grimasu.
"Poďme. Inak sa nedozvieme, čo Nemci plánujú," naliehal Milan. Vzpriamil sa a čakal. Predstava ho lákala, dráždila, voňala dobrodružstvom, až cítil jemné chvenie kdesi v žalúdku. Jožo ešte chvíľku uvažoval, váhal, no nakoniec rozhodne vyskočil a popľul si do dlaní: "Máš pravdu, poďme! Čo už v šope? Poležiačky a na sene sa vojna nevyhráva."
Vojna sa Vyšného Opátskeho priveľmi nedotkla. Dedinu boje viac-menej obišli. Vlastne až teraz pred jej koncom prišli Nemci na autách i motorkách. Prvé, čo spravili, vybrali dom pre veliteľstvo. Práve ten, kde býval Jožo s mamou a bratom. Okrem najmenšej izbietky, kam sa stiahla Jožova rodina, Nemci obsadili všetky miestnosti. Boli iní ako si ich predstavovali. Slušní, čistí, vyholení a voňaví. V dedine z nich mali strach, nevedeli čo bude ďalej, ale všetkých prekvapilo ako vyzerajú. Upravení vojaci, no najmä oficieri, rozdávali deťom čokoládu a iné sladkosti. Tvárili sa milo, a to všetkých miatlo. Len keď vydávali rozkazy, bolo z nich cítiť chlad a tvrdosť. Joža ohúrili rýchlosťou, ako začali dom prispôsobovať podmienkam veliteľstva. Bez problémov natiahli odkiaľsi drôty a zapojili telefón. Mali všetko poruke. Nič im nechýbalo.
Jožova mama bola opatrná. Predsa len, sú to nepriatelia a napriek ich pomerne milému správaniu nemohla vedieť čo sa môže stať, čo kedy urobia.
"Bože, len aby neprišli na to mäso, čo sme zamurovali," šepkala večer žehnajúc sa. Dedinčania sa o blížiacich sa Nemcoch dozvedeli pomerne skoro. Rodiny, ktoré mali nejaký statok, kravku, dve, sa rozhodli jedlo poskrývať. Aj v Jožkovej rodine zabili teľa a mäso narezali. Nahrubo ho nasolili a uskladnili v dome, v jeho zadnej časti, kde ostala prázdna maštaľ. Ešte i stenu vymurovali, aby na to Nemci neprišli. Dúfali, že takto mäso uchránia.
Jožo s Milanom zbehli dole dedinou. Sneh im vàzgal pod nohami, no teplé kabátce a baranice chránili pred chladom. Srdcia im bili ako splašené zvony. Odkedy prišli Nemci, Seligovci stiahli strážnika preč. Nik nevedel kde je; akoby zmizol. Konečne čupeli medzi kríkmi len pár krokov od mosta. Prudko dýchali, obzerali okolie.
"Aha, vidíš?", ukázal Jožo prstom na mostné piliere.
"Čo?" vyštekol Milan a plesol ho po ruke. "Neblázni, zbadajú nás.""No tam! Pod mostom. Vidíš, niečo je tam pripevnené."
Milan natiahol krk a čapicu si posunul až navrch hlavy. Mal pocit, že takto uvidí lepšie.
"Veď to sú výbušniny! Nemci to naozaj odpália! Mali by sme niečo urobiť."
"Ale čo?", širokými zrenicami civel Jožo.
"Počkaj, rozmýšľam. Ale výbušniny musia preč."
"Čože, ty chceš aby sme išli na most?! Veď nás uvidia!" Jožo znervóznel a zložil si baranicu. Odrazu mu bolo príšerne horúco.
"Rieka je zamrznutá, priplazíme sa až k pilierom a všetko odmontujeme. Rozumieš, ty bojko? Zachráňme most!"
Jožo mal strach, ale nakoniec súhlasil. Dokonca vytiahol z vrecka nôž, že takto to pôjde ľahšie, len aby tam už boli. Vraj, aby ich nikto nezbadal, musia byť stále v strehu. ¼ad bol pevný a keď už prerezali na prvom pilieri špagáty, čo držali červené šúľky s trhavinou, zmocnil sa ho zvláštny pocit. Dych sa mu krátil a pot vystúpil na čelo keď si uvedomil, že to môže vybuchnúť a rozmetať ho na kúsky.
"Bože, Milan, čo s tým?", jachtal.
"Hoď to pod most! Neboj sa, nič sa nestane. To rozbušku nespustí, ale ponáhľaj sa," prikazoval Milan rozhodne, ale takto zakrýval len vlastnú úzkosť. Nad hornou perou ho šteklili slané kropaje. Po spánkoch mu tiekol pot neistoty, hučalo mu v hlave.
"Zvládneme to, zvládneme," šepkal si, aby nepodľahol panike. Veď čo keď ich nepriatelia zbadajú, alebo vyletia do vzduchu? Rukávom si utrel tvár, potriasol hlavou, odháňal dotieravé myšlienky. Pilier po pilieri rezali šnúry, všetko v chvate, ale niektoré si nevšimli. Ostali tam, kde si mysleli, že už majú hotovo. Podarilo sa im prejsť až takmer na koniec mosta, keď sa po brehu blížili hliadkujúci Nemci. Zbadali pohyb.
"Halt! Halt!" - zaznelo krátko predtým, než zaštekal samopal.
"Utekajme," zvrieskol Milan a rozbehli sa. Išlo o život. Namierili si to hore dedinou rovno do lesa. Jožo prudko dýchal a keď si myslel, že sa Germánom aspoň na chvíľku stratili z očí, učupil sa za strom. Zrakom prekutral okolie. Vyzeral vojakov i Milana, no nerád by ich videl spolu. Pochopil, že to už nie sú srandy, ani zbojstvá. Stali sa súčasťou vojny, aj keď na to hneď nemysleli. Niekde blízko praskol konár. Otočil sa a uvidel rovnako zmoreného a vystrašeného Milana, ukrytého pár metrov od neho. Opäť sa ozvala streľba. Našli ich! Odrazu sa do kmeňa stromu zavàtala guľka, potom ďalšia a ďalšia.
"Mamka, kde ste?", rozplakal sa. Veľmi sa bál. Skryl tvár do dlaní, slzy sa miesili so špinou rúk a snehom. Naraz nastalo ticho. Všetok ten príšerný rachot a hvizd letiacich projektilov prestal. Najskôr si pomyslel, že už sú tak blízko, že sa im ani neoplatí strieľať. Pozeral stále na zem, bál sa pohnúť, čakal, kedy ho niekto chytí za krk. Ale nič. Pomaly zdvihol zrak. Videl Milana, ležal ako màtvy. Pohol sa však a pozrel naň. Boli v poriadku, len ufúľaní a vydesení. Po Nemcoch ani stopy. Čupeli ešte dobrú hodinu, kým nabrali odvahu postaviť sa a zísť do dediny. Všade bolo rušno. Nik si ich nevšímal, Nemci už vôbec nie. Tí len pobehovali a balili si veci. Zrazu ich odzadu zdrapila teta Agáta: "Tak tu ste vy fagani! Čo ste to spravili?! Už celá dedina o tom vie! Chlapčiská nešťastné, teraz nás Nemci vypália z troch strán," nadýchla sa a prudko pokračovala: "Kým opustia dedinu, zapália nám domy, všetkému ste vy na vine!" Zlostne ich sotila a kamsi sa rozbehla.
Stáli tam vydesení. Podišiel k nim dedo Juraj: "Chlapci, už aj sa practe domov k materiam! Nemci utekajú, idú sem Rusi. Už sú blízko. Bežte domov!"
Milanom heglo. Pozrel na Joža, dotkol sa mu ramena: "Idem."
Jožo sa tiež pobral za mamou. Kráčal rýchlo, sem-tam pobehol. Keď prišiel pred dom, Nemci už sedeli na motorkách i nákladiaku. Vojak, lezúci na korbu sa pošmykol, spadla mu prilba. Rozbehol sa za ňou, no keď videl, že auto nepočká, nechal ju kotúľať sa a vyliezol späť. Nechať len tak prilbu na ceste? Jožovi to vàtalo v hlave, bolo mu jasné, že to už nie je len tak. Naozaj sa dejú veľké veci. Veď to skôr vyzeralo na útek ako na odchod. Na zemi ostali akési škatuľky, čo vypadli z jednej motorky a dokonca neďaleko domu ležal ufúľaný vojenský kabát. Jožo vyjašene pozeral ako tí, ktorým na nákladiaku nezvýšilo miesto, utekajú dole ulicou. Mama mu vybehla v ústrety. Plakala.
"Kde si bol? Vieš, čo som tu prežívala? Čo vám to napadlo trepať sa na most?“ objímala ho, nevedela, či sa má smiať alebo plakať. Počuli už ruské autá, ale i výbuch. Nemci ešte predsa stihli odpáliť most. Vlastne - pokúsili sa. Keď osloboditelia vstúpili do dediny, po nepriateľskom vojsku už nebolo ani chýru. Ako rýchlo prišli, aj odišli. Opátčanom sa uľavilo, lebo toho sa najviac báli, že práve tu zarachotia samopaly, budú padať bomby a tiecť krv. Ruskí vojaci, unavení a špinaví, sa v dedine veľmi nezdržali. Pokračovali smerom na Košice. A most? Chlapcov nakoniec dedinčania pochválili. Aj keď ho Nemci poškodili, nezničili ho celý. Mal len zopár dier, ale tie preložili drevenými latami a dalo sa po ňom prejsť. Stihli odmontovať dosť výbušnín, aby sa nezničil. Aj Seligovci nakoniec upustili od jeho stráženia. Dedinčania už po ňom mohli prechádzať cez Hornád kedy chceli.
*
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
