Kračúnov chlieb
@ :: Poviedky ::
Jan 04 2008, 15:32 (UTC+0) | 
Rovné - obec sa nachádza na juhozápad od Svidníka. Dlhé roky tu žili spoloène najmä Rusíni a Rómovia. |
Miesto: Rovné, okres Svidník
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Všetko začalo v ten večer, keď to vyzeralo, akoby Perún zošalel a chcel vyliať svoju rozhnevanú pohanskú dušu na celé Rovné. Hej, Rovné bude rovným, dedina ostane zarovno so zemou. To meno jej beztak nikdy nepasovalo, veď leží medzi kopcami Ondavskej vrchoviny. Teraz sa nad ňu od Čiernej hory i Grúňa hnali ťažké čierne mraky, zotmelo sa, hoci ešte nenastal večer a blesky švihali oblohou. Zdvihol sa vietor, veľký vzdušný vír preletel priamo cez ulicu, a potom z jedného domu vytrhol niekoľko slamených kyčiek, až zanechal v streche dieru. Za každým oknom sa rozsvecovali sviečky, hromničky na odvrátenie pohromy a ľudia sa cítili akýsi malí, bezmocní. Najmä Ivan, teraz stojac pri obloku, hľadel von s obavami o život. Nie vlastný, o ten sa nikdy nebál, vedel sa o seba postarať, ale čo žena, deti? Ráno, ešte za brieždenia odišli na Mariánsku púť, že dôjdu pešo až do Levoče, ale ktovie, kde sú teraz? Možno ich prichýlili nejakí dobrí ľudia, veď kto by odmietol ženu dvoma malými deťmi, keď sa blíži taká skaza? Takto sa utešoval, pozerajúc do ťažkej mrákavy, keď sa z neba spustil dážď. A nie hocijaký. Akoby sa ženili diabli, pršalo husto, a nielen voda. Spustili sa aj krúpy, bubnovali po strechách a o chvíľu sa od nich belel aj Ivanov dvor. Dovidel len naň, cítiac sa sám a neistý. Naviac, trápil ho aj statok. V ňom bol celý jeho majetok, v tých šiestich kravách a teľati, čo tiež práve dnes ráno zveril cigánovi Michalovi. Okolo celej dediny bola už tráva spasená, tak ho poslal, že nech ide až na Boželásky, prípadne na Paportiny, veď to je jedno, ktoré pastvisko si vyberie, ale že do večera kravy doženie naspäť, aby sa dalo dojiť. Lenže čo teraz? V tomto počasí sa cigán určite ukryl do nejakej koliby a až ráno spočíta, koľko kráv mu ostalo a koľko ušlo. Alebo nie? Ivan nevedel, ako by sám konal, nebol si istý ani cigánom.
Z oblohy šľahol blesk rovno nad dedinu, hrom sa ozval v ten istý okamih a za ním druhý, tretí. Obloha zbelela, ako keď páli slnko uprostred leta, možno ešte viac. Vidieť nebolo ani na dva kroky, a pre tie krúpy, ktoré sa na seba vàšili, celé okolie vyzeralo ako pokryté snehom. Ivanovi nenapadlo nič inšie, než zložiť roky a odriekať otčenáš, keď sa mu zazdalo, že ktosi otvoril bráničku. Nebol si tým celkom istý, hustý dážď šľahal, besnel, neustával, videl tam len čosi neurčité, rozmazané. Lenže to čosi sa tlačilo do dvora. Bez ohľadu na tú príšernú smršť vybehol pred dvere.
„Michal, ty si?“ zakričal, schovávajúc sa pod okraj strechy, i keď to neznamenalo, že by mal ostať suchý, lebo pri prvom nápore vetra mal už celkom premočenú košeľu.
Neodpovedal mu nikto, isto ho nebolo počuť, ale videl, ako mu dvora vchádzajú kravy. Zatiaľ čo prvé tri si to už poslušne a pokorne namierili k maštali, došla štvrtá, piata, šiesta, aj to teľa, čo sa držalo len okolo matkinho zadku a za nimi aj Michal.
„Gazda, veď bežte dnu! Ja som to! Bežte dnu a ratujte sa, bo ide hotová pohroma! Potoky sa rozvodnili, bohuprisahám, toto nie je len tak!“
Cigán Michal, prezimený a premočený, si jednou rukou pridàžal široký čierny klobúk a druhou zvieral drevenú bakuľu, ktorá bola jeho večnou pomocníčkou, pretože na jednu nohu kríval.
„Do maštale, rýchlo do maštale,“ kričal Ivan, akoby to nebolo dosť jasné a vybehol len tak, bosý po napadanom ľadovci až k vrátam, čo ihneď otvoril, aby zvieratá došli až ku svojim žľabom. Michal dnu vstúpil ako posledný. Premočený do poslednej nitky, husiu kožu mal snáď i na svojej počernej tvári a klepal sa ako osika. Len pokorne kývol hlavou, keď gazda nakázal, že zvieratá treba popriväzovať, lebo nevedno, čo v tejto galibe urobia. Keď tak konečne spravili, pustili sa hneď do dojenia. Michal sa triasol, drkotal zubami, ale robil. A i keď toho veľa nevydojili, aspoň vedeli, že zvieratá sú už na poriadku. Opäť pozreli von a prebehli do domu. Z Michalových nohavíc tieklo na zem, akoby ich práve vytiahol z potoka.
„Zohrejem ražnej kávy a odkrojím ti chlieb. Dáš si?“ pozrel Ivan na cigána a ten hneď prikývol. „A keď máš všetko mokré, môžeš si veci zatiaľ aspoň trochu osušiť nad pecou.“
Michal si rýchlo stiahol košeľu, chcel aj nohavice, ale potom sa zháčil, lebo by ostal celkom nahý. Chvel sa však od zimy, šaty ho chladili. Chvíľku popremýšľal, zavesil košeľu na šnúru rovno nad pec, a potom radšej stiahol aj tie nohavice. Klobúk rýchlo zložil z hlavy a prikryl si ním mužský predok, aby tu nepobehoval ako Adam v raji. Ivan naň pozrel, bol by sa aj zasmial, ale Michalov zúbožený výraz ho zastavil. Naviac, teraz rovno pred oknami šľahol ďalší blesk, až obaja poskočili. Keď Ivan položil na stôl hrnček a krajec chleba, Michal už sedel na stoličke s klobúkom v kline.
„Toto je hotové požehnanie, taká káva. Určite ma zahreje, určite,“ fúkal Michal do hrnčeka, z ktorého sa poriadne parilo a opatrne srkol. „A chlebík, boží dar, taký chlebík, určite ho gazdinka upiekla, akú má lesklú kôrku,“ básnil, ale už aj doň poriadne zahryzol až sa mu naplnili celé ústa.
„Len dúfam,“ vzdychol Ivan, čo si prisadol, „že žena i s deťmi sú teraz niekde na poriadku. Ktovie, koľko dnes prešli a kde budú spať.“
„Terka je dobrá, starostlivá, paničku máte ako sa patrí a Odnrejko aj Anička sú milé deti. Určite ich niekto k sebe zobral, veď v takej trme-vrme by som aj ja radšej spal na zemi a dal im svoju posteľ, keby ma navštívili. Tak je ako hovorím, určite teraz niekde ležia v perinách a myslia len na vás, aby ste sa o nich nebáli.“
„Veď hej, aj ja dúfam, ale čo keď šli práve cez les? Blesky, krúpy, mohli aj zablúdiť, teraz sa možno...“
„Gazda, nebojte sa! Cestu poznajú, veď vaša Terka tade chodila na púť už ako decko a rozumu má dosť. Určite sa postarala, však dosť dlho sa zberalo na búrku, musela to vidieť, tak isto šla do prvej dediny! A určite, hovorím zasa, že určite, sú niekde v teple, lebo teraz nehodno ani psa vyhnať.“
Ivan pozeral na Michala, ako zdôrazňuje každú vetu, každé slovo, najmä ak vraví o ľudskej pomoci a zľutovaní. Bolo mu to jasné. Cigánska osada je od Rovného dobrý kus cesty. Vonku bola smršť, vietor, krúpy a Michalovi sa určite nechcelo nazad do mokrých čiat a šliapať cestu križovanú bleskami. Nejedného už takto zabilo, vedeli to obaja.
„Chceš u mňa prespať?“ spýtal sa ho priamo.
Michal na chvíľu prestal žuť, akoby rozmýšľal, či sa mu to oplatí, i keď odpoveď bola zrejmá vopred.
„No, gazda, hádam by ste ma teraz nevyhodili? Tri razy sa mi rozutekali kravy. Ja sám, bez psa a s tou svojou pochrámanou nohou som za nimi utekal, zháňal ich dohromady. Ani sa mi nechcelo uveriť, že som ich tu dohnal všetky.“
„Hej, tak je,“ pritakal Ivan, tiež mu to prišlo ako malý zázrak. „Tak teda, pôjdeš do maštale, alebo do stodoly, dobre?“
Michal si usrkol z kávy, neodpovedal. Až po chvíľke začal rozdumovať: „Pokojne, však aj tam je dobre, ale... Gazda, to sú moje jediné šaty a sú mokré, žeby som ich mohol žmýkať. Spať v mokrom, to je istá choroba. Hej, istá. Mohol by som síce aj bez nich, ale čo ak ma niekto ráno uvidí, že bežím holý cez dvor od maštale rovno do domu? Celá dedina bude len o tom rozprávať.“
Opäť nastala chvíľka ticha. Taká, čo bola súčasťou rozhovoru, lebo keby Ivan odpovedal ihneď, vyzeralo by to, akoby sa chcel Michala len zbaviť. Ale dobytok mu zachránil, to je pravda. Preto nevravel hneď a svoj návrh, že mu ráno donesie do maštale vysušené šaty, si odkladal, aby to vyzeralo ako premýšľanie a hľadanie toho najlepšieho pre oboch. Už aj chcel konečne povedať, čo vymyslel, keď vonku šľahol ďalší blesk a pohľadom cez okno zistil, že celý dvor je pokrytý ľadovcom. Bože, čo robí Terka a deti? Zľutoval sa nad nimi niekto? A nemal by sa aj on zľutovať nad cigánom, čo tu sedí nahý s klobúkom preloženým cez klin?
„Dobre teda, ostaneš u mňa v dome. Ale mám len jednu posteľ, na nej spíme všetci štyria. Tak si ľahneš na druhý bok a ráno, ak sa vyprší, mi pôjdeš zasa pásť!“
„Vždy som vravel, že ste dobrý človek. Veru dobrý. Ako len chcete, ale veľmi dobre ste to vymysleli, veľmi dobre. Bude tak, ako poviete,“ začal sa naraz Michal poklonkovať, ale nebolo v tom nič neúprimné. Naopak, tešil sa, že ostane v dome, v suchu, v teple, dokonca v perinách. To bude niečo! Len šaty mal stále celkom mokré, nedali sa obliecť. Ba ani neboli ktovieako čisté. Bude nahý, len si musí dať pozor, aby sa v spánku počas sna náhodou nepritúlil k Ivanovi ako ku frajerke, veď to by bola pohroma!
Dážď o niečo oslabol, neprestal úplne, ale aspoň už nepadali krúpy a aj blesky sa zjavovali iba z diaľky. Búrka sa sťahovala kamsi za hory, keď si do postele ľahli Ivan s Ondrejom. Obaja mlčky, v rozpakoch, vediac, že toto je prejav vďaky, o ktorom nebudú nikdy nikde hovoriť.
Prešli dni, týždne, mesiace. Ivanova Terka sa už dávno vrátila šťastne domov aj s Aničkou a Ondrejom, ako mali v pláne. Ba prišli aj o niečo skôr, lebo sa zviezli hodný kus cesty späť s furmanmi na vozoch. Samozrejme, v onen večer, keď prírodné živly besneli, ich prichýlili akýsi ľudia vo svojom dome, poriadni kresťania, u ktorých sa cítili celkom v bezpečí. Už aj na všetko zabudli, najmä v posledné dni, keď ich duše naplnila slávnostná atmosféra Vianoc. Zo stropu v kuchyni visel ozdobený stromček, stôl bol plnší ako kedysi, mohli sa cítiť spokojne i radostne.
Rok bol dobrý, jedla dosť. Iba chlieb, z toho teraz museli počítať každý krajec. Bol to zvyk, ba viac než zvyk, hotový rituál, keď sa ešte pred Vianocami piekol Kračúnov bochník. Býval väčší než tie obyčajné, ktoré inak robievali raz do týždňa. Kračúnov chlieb upiekli vždy taký veľký, ako im to len dovolila pec. Aj toho roku meral azda i toľko ako chlapská ruka od ramena po končeky prstov. Ešte skôr ako ho Terka vložila do pece, urobila uprostred bochníka krížik, ktorý sa potom nádherne vynímal v čerstvo upečenej kôrke. Okrem Kračúnovho chleba upiekla aj pár bocmaniek, malých chlebíkov ako dlaň. To na zahnanie hladu, keby Kračúnov chlieb nestačil. K Vianociam patrilo viacero zvykov a medzi nimi aj ten, že ďalší chlieb sa mohol piecť až na Troch kráľov, či na Sviečky, ako tu tento zvyk nazývali podľa toho, že v onen deň v každej domácnosti jednu zapálili, aby sa im darilo po celý rok.
Anička aj Ondrejko rástli ako z vody, i keď celkom to tak z vody nebolo. Bolo to, ako inak, z jedla. A zdalo sa, akoby im chutilo stále viac a viac, určite toho pojedli aj dva razy toľko ako vlani. Bocmanky sa už dávno minuli a z Kračúnovho chleba ostala ani nie polovica a to ešte ani neprišiel nový rok. Terka ho zabalila do obrúska, aby nevyschol a vyložila na trám ku stropu, kde bolo jeho miesto. Deťom povedala, že ním musia šetriť a večer im ponúkne zemiaky, alebo fazuľu. Anička s Ondrejkom sa potom vybehli sánkovať a Terka tiež niekam odišla. V kuchyni ostal len Ivan, keď voľakto zabúchal na dvere.
„Michal, ideš vinšovať?“ prehodil napol žartovne, keď otvoril dvere a uvidel známeho cigána.
„Môžem, keď treba, ale už je po Vianociach, nie?“ zaškeril sa Michal, ale zdvorilo, tak ako sa patrilo, keď v zime chodili cigáni po žobraní. Od jari gazdom oral, ak bolo treba, rúbal a zvážal drevo, kosil lúky, na poliach, alebo pásol iným statok. Ale v zime? Čo mal v taký čas iného na robote, než žobranie?
„No poď ďalej, sadni a dám ti ražnej kávy. Budeš?“ pokynul mu Ivan rýchlo rukou, aby mu cez otvorené dvere neušlo veľa tepla. Michal pochopil, len si zložil svoj veľký čierny klobúk, poklepal po ňom, aby opadol sneh a vošiel dnu.
„Takže?“ zdvihol Ivan sebavedomo hlavu. „Deti ešte nemáš, i keď by si už mohol, ani ženu, aspoň o nej neviem, pre koho a čo si prišiel vypýtať?“
„Deti mám, aj ajáj. To nie sú moje, no mojej sestry. Ale bývame všetci spolu, oni ešte nemajú vlastnú chyžu. A psota, preveľká psota je pre nás táto zima. Síce dobre tak, že aspoň keď mrzne, tak sa i sa riadne kúri. Len tak občas dačo zarobím, keď rúbem gazdom drevo, ale to je akoby nič. Veľmi málo. A hlad je sviňa. Sviňa by sa síce zišla viac, ale my máme len hlad, teda deti majú,“ začal Michal na citlivú strunu, lebo to vždy zaberalo. Predstava hladného decka nemôže nechať nikoho na pokoji.
„No, a prečo potom neprišla pýtať tvoja sestra? Prečo ty?“ začal Ivan pochybovať, ale už na stôl kládol hrnček s kávou, zatiaľ čo si Michal s hrmotom pritiahol stoličku.
„Však by prišla, ale ešte kojí. Práve teraz dala decku cicať, tak som povedal, že pôjdem ja.“
„A čo potrebuješ? Dám ti štyri vajcia a hrsť fazule, chceš?“ ponúkol sa Ivan, vec už považoval viac-menej za jasnú, keď ho Michal nečakane prerušil.
„Ïakujem, ja som vždy vedel, že ste dobrí. Ale keď môžem, ja by som celkom rád doniesol deťom chlebík. Viete, z Kračúnovho, lebo toto sa im veľmi žiada a nikde mi nechcú dať, že už ho majú málo.“
„Nedá sa, Michal. Aj my máme málo. Aha, pozri hore na trám, tam je v obrúsku.“
Cigán zdvihol zrak, pozeral naň upriamene, ani čoby ho hltal očami a usrkol z kávy.
„Taký kúsok by nám bol hádam aj dosť.“
„Michal, to je pre moje deti! Rozumieš? Dám ti vajcia a fazuľu!“ nástojil na svojom Ivan. Nebol naozaj zlostný, skôr to prijímal ako akúsi prekáračku, možno cigánsku taktiku, že keď budú pýtať stále iba chlieb, pridajú im z iného viac, len aby sa ich zbavili.
„Ale tá búrka, to bolo riadne čudo, pamätáte?“ zmenil odrazu Michal rozhovor na celkom inú tému. „Vtedy, keď som vám pásol, to bolo skoro ako zázrak, že sa mi zvieratá nerozutekali. A viete, že iným aj voľačo ušlo? Vraj potom dajaké zvieratá našli, ale dačo nie, však len ja viem o dvoch stratených kravách, po ktorých neostalo ani stopy. Taká krava, to je riadny majetok. Keby som mal jednu, hneď by nám bolo lepšie. Ale viete, gazda, ja si kravu nikdy nekúpim. Však toľko peňazí, to kde by som zarobil?“
Ivan uznanlivo pokýval hlavou, vraviac, že pravda, vtedy ho Michal naozaj prekvapil, keď všetko zahnal domov, do maštale. Veď keby mu ušla čoby len jedna, bolo by menej mlieka a masla na predaj, a to by nebolo dobre.
„Nebolo, nebolo,“ pritakal cigán Michal. „Však ma aj mohol trafiť blesk, keď som len tak išiel po ceste a ľad mi padal rovno na hlavu.“
„Máš dobrý klobúk, ochránil ťa.“
„Hej, tak. Ale hádam len nemyslíte, že som to urobil iba pretože mám ten klobúk? Že to nie ja, ale klobúk vám zachránil statok.“
Ivan sa nad tým musel usmiať. Sadol si z druhej strany stola na lavicu, pozrel Michalovi do očí a opýtal sa rovno: „Keď máš pocit, že som ti voľačo dlžný, povedz. Koľko vajec, koľko fazule, môžem ti dať aj zo zemiakov, alebo z múky. Chlieb si upečieš doma.“
„Ja som deťom sľúbil, že im donesiem z Kračúnovho chleba, len na to čakajú. My taký nevieme piecť, ani pec na chleba nemáme. Dajte mi rovno chlieb,“ prestal Michal chodiť okolo horúcej kaše a povedal všetko tak priamo, až to Ivana zarazilo. To u cigánov nebývalo zvykom.
„Chlieb ti nedám. Múku, vajcia a fazuľu. Dobre sa najete!“
„Sľúbil som deťom chlieb,“ nástojil sa svojom Michal, a už to vôbec nevyzeralo ako prosba.
Ivan pozrel von oknom. Na dvor od rána pripadlo čosi snehu pripadlo, za bránkou na cestičke sa dokonca kopil vo vysokých závejoch, čo siahali ponad pás. Mal by rozmýšľať, čo má cigán za lubom, či tá jeho priama reč predsa len nie je zasa nejakou okľukou, aby ho pritlačil k niečomu inému, ale jemu prišiel na um práve sneh. Hlúposť! Dá mu fazuľu, vajcia a múku, iba keď mu odprace dvor. Nemal naňho tak tlačiť. Už sa aj otočil, povedal Michalovi ako sa veci majú, ale cigánova tvár bola ako z kameňa.
„Sestrine deti sú ako moje. Viete, ako ma majú radi? Dakedy sa ani ku svojmu otcovi netlačia ako ku mne. Keď som im povedal, že bude Kračúnov chlieb, ako im mám teraz dať fazuľu? Budem pre nich len táraj!“
„Chlieb ti nedám!“ zvýšil Ivan hlas, už ho to prestávalo baviť a chcel všetko ukončiť.
„Ja viem, že si vás neradno pohnevať,“ začal Michal nanovo, teraz o niečo pokojnejšie, no s rozhodnosťou v hlase. Kávu už vypil, prstami nepokojne šúchal okraj klobúka. „Viem, že sa na jar prídem ponúknuť orať, alebo pásť a nechcel by som, aby ste ma vyhnali. Ale chlieb som pýtal v každom dome, kým som tu prišiel.“
„A dali ti niekde?“
„Nedali. Preto viem, že i keď si vás pohnevám, a hoci už od vás nikdy nedostanem žiadnu robotu, musím odtiaľ odísť s chlebom. Sľúbil som deťom a sľub musím splniť! Ja som vám pomohol, ako som len vedel, pomôžte teraz vy mne.“
„Pekné, že to chceš splniť kvôli deťom, ale nemal si sľúbiť. Čo teraz urobíš? Budeš sa chcieť biť?“
„A na to ste ako prišli? Ako by som mohol? To by mi nikdy nenapadlo, pre božie rany, ruku by som na vás nikdy nepoložil!“
„Tak potom ako?“
„Tak len tak, že tu budem sedieť, kým mi nedáte chlieb, a keď ma nebodaj vyhodíte, potom v dedine porozprávam, že ste ma dali spať holého vedľa seba do postele!“
V Ivanovi sa voľačo zlomilo. Stačila táto jedna, jediná veta a pred oči sa mu navalila červená hmla. Nevdojak stlačil päste, zmraštil čelo a mal chuť vyskočiť. Vyskočiť a... A čo? To nevedel. Snažil sa zachovať triezvu hlavu, predýchať zlosť, čo ho naplnila, ovládnuť sa. Vstal, začal merať cestu od dverí k peci a nazad, presne päť krokov, po ktorých sa otočil, potom ďalších päť opačným smerom a takto neustále dookola, zatiaľ čo Michal sedel nehybný ako socha.
Ak vyhodí cigána, celé Rovné sa z neho bude rehotať. Každá klebetná baba k tomu ešte niečo pridá a o týždeň sa bude po dedine hovoriť, že je zvrhlý neznaboh a odroň, čo pošle ženu s deťmi na svätú púť, aby si pritiahol do postele holého chlapa. Nikto mu už ani nepríde na meno, budú si pred ním odpľúvať. A tá pohana pre Terku aj pre deti! Veď na niečo také sa v dedine nikdy nezabudne! Čo potom urobí? Presťahujú sa? Kam, keď tu majú dom, role statok? A ten cigán, prečo to robí? Lebo... lebo... lebo chce dať deťom chlieb. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, tak ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.... Ivanovi nevdojak došli na myseľ verše otčenáša. Natiahol ruku, zložil z trámu zvyšok Kračúnovho chleba zabalený v ľanovom obrúsku a dal ho na stôl.
„Môžem zobrať?“ spýtal sa Michal, ktorý skôr očakával krik a vyhodenie.
„Dáš ho deťom?“
„Dám.“
„Tak ti z toho odkrojím polovicu a zober,“ rozhodil Ivan rukami a ukázal na dvere.
„Ïakujem. Aj za sestru ďakujem, aj za jej deti, aj za seba... A nehnevajte sa, však viete, keď raz deťom sľúbite,“ poklonkoval sa ešte Michal, a len čo mu Ivan odkrojil z chleba presnú polovicu, už sa aj pratal von.
„A na jar prídem. Pooriem, pokosím a budem aj pásť, keď treba. Však viete, aj keď krívam, mne žiadna krava neujde. Žiadna! Aj vám som zachránil. Všetky čo máte. Aj vy ste teraz zachránili mňa. Sestrine deti si nepomyslia, že som sa chvastal, alebo im klamal. Musíme tak robiť, aby nám deti verili. Tak sa, prosím, nehnevajte. Kvôli deťom človek znesie všetko. Aj po pysku, čo som od vás čakal, keď som chcel.... no, ale dostal som chlieb. Ste zlatý človek, gazda!“ zakričal ešte Michal a už ho nebolo. Jediné, čo tu po ňom ostalo, bol úsmev na Ivanovej tvári, ktorý vyvolal prešibaný cigán.
Poznámka autora: Kračún je názov, ktorým sa v minulosti na vidieku označovali Vianoce. Vychádza z pôvodného slovanského označenia zimného slnovratu (21.december), po ktorom sa začali noci krátiť a dni predlžovať. Názov sa používal aj v spojení so slovanskou mytológiou, udával sa ako meno akejsi osobnosti, ale bližšie sa o nej nezachovali žiadne informácie. Skôr je možné predpokladať, že označovať Kračúna ako pohanského boha Vianoc je nezmysel, staré pramene takéto meno v panteóne slovanských bohov neuvádzajú. Zdroje, ktoré by slovu Kračún pripisovali takýto význam, vychádzajú nanajvýš z tradovaných informácií, ktoré však vznikli až za čias kresťanstva. Napriek tomu sa slovo Kračún používalo v personifikovanej podobe, teda nešlo napríklad o kračúnsky chlieb, ale o Kračúnov chlieb.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
