V druhý decembrový deň
@ :: Poviedky ::
Feb 25 2008, 02:59 (UTC+0) | 
Sudy s tokajským vínom v jednej z pivníc Malej Tàne |
Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov
Čas: 2. a 3. december 1944
Autor: Slavomír Szabó
„Keď prídu, čo urobíme?“
„Myslím, že sme si horšie miesto ani nemohli nájsť. Mali sme radšej ostať doma pri mužoch. Rusi sú už isto v dedine. Ak ešte nevedia, niekto im povie, kde nájdu sudy s vínom. Možno, keby sme ešte vybehli von. Azda je ešte šanca, čo myslíš?“
„Vyjdeme von a pobežíme domov? Možno sa podarí. Ale čo ak je vojsko akurát nad nami? Ak im vybehneme rovno uprostred nich?“
„Radšej ani nehovor! Keď sem prídu, tak po víno. A začnú otvárať prvé sudy, ktoré nájdu. Tak dobre, radšej poďme hlbšie. Ïalej do podzemia, až kým sa dá. Podaj mi ruku, ideme!“
Vo vínnej pivnici, v jednej z tých mnohých, ktorých chodby možno rátať na kilometre, čo sa tiahnu tokajským podzemím ako diery v syre, hovorili šeptom dva ženské hlasy. Mária a Júlia. Obklopovala ich len čiernočierna tma, čo stierala rozdiel medzi dňom a nocou. Sviečky sa im pomaly míňali, vlastne už im ostala len jedna. Tú práve zapálili a z kroka na krok vchádzali ešte ďalej, ešte hlbšie. Ostali už len ony dve, i keď donedávna sa tu skrývala skoro celá dedina. To keď Rusi bombardovali Sátoraljaújhely, nechali tri bomby padnúť aj na Malú Tàňu.
Mária s Júliou vedeli, že na konci chodby budú schodíky, nimi klesnú o ďalšie podzemné poschodie nižšie, kde sa chodba rozdvojuje. Hotové bludisko, ale vyznali sa tu. To im dávalo nádej, že ich Rusi možno neobjavia. Veď chýry boli horšie ako nočné mory. Vraj Nemci priniesli kávu a čokoládu, ale od Rusov sa dočkajú len båch a vší. I tak dúfali, že prídu, aby sa skončila vojna. Privítajú ich len chlapi. Ženám ostalo zaliezť do podzemia, na pôjdy, do lesa, kdekade a poriadne sa schovať. Blchy a vši nebolo totiž to najhoršie, čím ich všetci strašili.
„Na zdaróvje!“ zakričal zarastený vojak snáď už po dvadsiaty krát a vylial do seba pohár vína ako vodu. Barbar, inak by ho nikto z miestnych vinárov ani nenazval, vlastne nikoho, kto hlce ten úžasný mok z tokajských viníc, ako keď sa vylievajú pomyje do žumpy. Nevie k nemu privoňať, podržať ho v ústach, vychutnať.
„Na zdaróvje!“ zakričal vojak znova, to si už opäť nalial z džbánu a spolu s ním aj ďalší Rusi, čo sedeli v Miklošovom dome. V kuchyni ich bolo päť, šesť, sedem, kedy ako, lebo vždy nikto vošiel dnu, niekto zasa odišiel.
Mikloš, Máriin muž s malým bruškom, aké k päťdesiatnikovi patrí, sedel s nimi za stolom, ale radšej nepil. Ani nenalieval. Iba porozkladal po kuchyni všetko jedlo, nech sa len nadžgajú a odídu. Malá Tàňa predsa nie je miesto, kde by malo postupujúce vojsko zdržať, počul to aj od iných, že väčšinou sa len zastavia, skontrolujú, či sa voľakde neschovávajú Nemci a idú ďalej. Víno, to určite naložia na autá a odvezú, s tým počítal, preto aj voľačo ukryl, nie veľa, zo dva sudy, snáď ich v záhrade nenájdu. Lenže autá zatiaľ ešte neprišli. Len prví vojaci, čo sem doklusali na koňoch a ani nemuseli strieľať. Nemci im pri vstupe do dediny nekládli odpor, rovno zutekali. Bol druhý december, rok tisícdeväťstoštyridsaťštyri a Malá Tàňa bola slobodná. Ale naozaj? Mikloš si o tom myslel svoje, ale radšej len mlčal.
Krik. Ten sa stupňoval, vystreľoval z hrdiel soldátov, ktorí isto prežili hrôzy bojov, každý z nich prišiel o kamarátov, každý z nich už neraz cítil, že mu život visí iba na vlásku, keď niekde vedľa neho zasvišťali nemecké guľky, alebo padli granáty. Kto by sa v takomto položení hneď pri prvej príležitosti neožral? Mikloš to chápal, nezazlieval, i keď tàpol, nech im víno načisto nepomúti rozum a nezačnú vyvádzať.
Na zdaróvje! - tomu jedinému rozumel. Všetky ďalšie reči, obsah ich slov a viet odhadoval iba podľa gest a naliehavosti, s akou ich vykrikovali. Napríklad tamten chlapík so svetlými vlasmi a rozpraskanými perami. Oči mu už svietili, akoby mal horúčku, keď náruživo rozkladal rukami a čosi vysvetľoval, kričal viac ako iní, nech ho počujú, a potom sa postavil a ukazoval ra-ta-ta-ta-ta akoby strieľal zo samopalu. Napodobňoval to ako decko, ale isto išlo o dačo dôležité, lebo každý hneď spozornel.
Alebo tamten s okrúhlou hlavou, isto bol pred vojnou gazdom, mal svoju roľu a kravy, vyzeral tak už na prvý pohľad. Hovoril akousi lámavou ruštinou, určite o víne, lebo pritom ukazoval na džbán a usmieval sa ako mesiac v splne.
Bol tu hluk, v ktorom sa Mikloš cítil rozpačito. Už dnes, najneskôr zajtra Rusi odídu. Aký bude život potom? Dom bude len jeho, Máriin a ich detí. Žiadni Nemci, čo sa rozťahovali v prednej izbe, akoby im patrila odjakživa. To ho napåňalo radosťou, i keď dobre ukrytou pred obavami z ruskej návštevy, čo sa práve tvárila mimoriadne spokojne i bujaro zároveň.
„Mikloš!“ zaznel zrazu uprostred tej pitky spred dverí výkrik, tie sa prudko otvorili a na prahu kuchyne zastala Mária. Rozcuchaná a vystrašená lapala po dychu, očami prebehla po opitých Rusoch a tí ako na povel zmåkli. Prestali kričať, aj ten vojak s okrúhlou hlavou, čo si práve odkrajoval zo slaniny, stál pri stole s nožom v ruke a bez pohybu.
„Čo sa stalo? Prečo si neostala v pivnici? Našli vás? A Júlia?“ vyskočil Mikloš zo stoličky rovno k svojej žene. Objal ju. Naschvál, nech vidia, že je jeho, aby sa v nich nebodaj neprebudili chlipné chute. Cítil, ako sa Mária chveje, niečo sa stalo.
„Hej, našli. Vyšmykla som sa im, bežala sem, kričali za mnou a...“
Nedopovedala. Do dvora vbehol z ulice ruský vojak a z tváre sa mu nedalo vyčítať nič dobré. Napravil si čapicu, čo mu skåzla hlboko do čela, čosi zvolal, ukázal na Máriu a za ním dobehli ďalší dvaja. Zadychčaní ako ona a ten, ktorý dobehol prvý, ju chytil za rameno, nehľadiac na to, že je ešte stále v Miklošovom objatí. Potiahol ju poriadne, ale ona sa Mikloša nepustila. Vyšla s ním na dvor a za nimi aj všetci vojaci z kuchyne. Strhla sa zvada. Aká a o čom, to sa dalo z rozhnevaných tvárí iba domyslieť. Rozmočená zem s tenkou pokrývkou snehu čvachtala pod vojenskými čižmami, keď jeden z Rusov odistil samopal a namieril na Mikloša i na Máriu. Prečo? Mikloš nechápal, ale nezmohol sa na odpor. Bol prekvapený, hrdlo sa mu naraz stiahlo a akoby skamenel. Nevedel sa ani pohnúť, len hľadel na čierny otvor hlavne. Práve vtedy sa stalo, čo nikto nečakal. Medzi samopal a Máriu sa postavil vojak s okrúhlou hlavou. Všetci zmåkli. Bola to chvíľka mrazivého ticha, v ktorej sa onen vojak otočil k Miklošovi a naraz spustil rovno po maďarsky: „Hovoria, že tvoja žena neposlúchla rozkaz a nezastala, keď za ňou kričali.“
„Vy viete maďarsky? Odkiaľ ste?“ vytušil Mikloš príležitosť, že tento neznámy vojak mu môže pomôcť.
„Z Rumunska. Tu je s nami veľa rumunských Maďarov. Ale hovorím, že tvoja žena neposlúchla vojakov, tak tento ju chce zastreliť.“
„Akože neposlúchla? Akoby mohla? Však určite nevedela, čo kričí. Čo by čakal od ženy iné, než že pobeží za svojim mužom? Za to ju chce zabiť?“
„Že vraj sa skrývala v pivnici a potom utekala. Prečo sa skrývala?“
Mikloš mlčal. Nutkalo ho povedať pravdu, ale pochopili by? Pochopil by ho aspoň ten, čo teraz ako jediný bráni Máriu, ak ju vôbec bráni a nejde mu len o to, aby si pred osudným výstrelom vypočul obe strany? Rumunský Maďar. Mal by ho pochopiť, aj keď je z Rumunska, veď aj Malá Tàňa bola do tridsiateho ôsmeho československá, až potom ju pripojili k Maďarsku.
„Pomôžte nám, prosím. Pomôžte ako Maďar Maďarom,“ zašepkal Mikloš prosebne, vediac, že žiadne vysvetľovanie by viac nepomohlo.
Na ulici zahučalo auto. Prvé vojenské auto, čo vôbec prišlo, ostané ešte možno ostali niekde pozadu, ktovie, čo kde riešili. Bol to gazík, pre špinu a blato sa ani nedala poznať farba, len uprostred dverí bol na jednom mieste očistený plech, z ktorého bila do očí päťcípa hviezda. Zastalo rovno pred dvorom. Vojaci spozorneli a potom, keď z auta vystúpil akýsi chlapík s výložkami, čo svedčili o vyššej hodnosti, veci nabrali rýchly spád. Všetci mu salutovali, vojak so svetlými vlasmi, mútnym pohľadom a rozpraskanými perami sa snažil vystrieť, ale v opitosti sa zatackal. Chlap, čo prichádzal, bol isto veliteľ, a teraz sa voľačo pýtal. Najskôr odpovedal vojak s namiereným samopalom, potom rumunský Maďar s okrúhlou hlavou. Nakoniec veliteľ pokynul rukou, vojak samopal zvesil a prišiel ku gazíku. Tam si veliteľ vyložil na kapotu akýsi papier a voľačo písal. Nakoniec podal papier vojakovi do rúk, ešte niečo stroho vykríkol a sadol si späť do auta. To naštartovalo, pohlo sa a za ním utekali všetci vojaci do jedného. Mikloš s Máriou osameli.
Túto chvíľu ťažko opísať slovami. Pocit, v ktorom sa človek bojí o svoj život, alebo život blízkeho. Bezmocnosť i zúrivosť, čo sa zlievajú do jedného pocitu. A úľava, keď to naraz skončí, v ktorej ani nie je možné uveriť takému šťastiu, že teraz tu môžu stáť, dýchať, žiť. Mária sa rozplakala. Slzy jej tiekli až na pery, vzlykala, nedokázala povedať ani slovo.
„Utíš sa, moja, utíš. Už bude dobre. Uvidíš, šťastie nám praje. Dnes som sa znova narodil už dva krát,“ šepol Mikloš. Mária mu namiesto otázky len pozrela priamo do očí.
„Druhý krát teraz a prvý krát, keď prišli Rusi,“ začal Mikloš vysvetľovať. „V izbe sme mali ešte dvoch Nemcov. Neviem prečo neušli s ostatnými. Vlastne viem, alebo aspoň tuším. Strach zaháňali vínom, obaja boli opití.“
„Našli ich Rusi?“ konečne vysúkala Mária prvé slová.
„Nie. Ukázal som im, nech ujdú cez okno. Keby ich chytili u nás v dome, veď vieš, to by sa ťažko vysvetľovalo, že my sme ich tu nevolali. Preto som v kuchyni postavil na stôl víno a porozkladal všetko jedlo.“
„Takže v kuchyni sme mali opitých Rusov a v izbe opitých Nemcov?“
„Veď som ti povedal, že dnes som sa narodil už dvakrát. Bolo to veľké šťastie, že sa nestretli. Uvidíš, vydržíme a bude dobre. Ale i tak, ešte sa ukry. Keby sa títo vrátili, veď vieš... Vylez na pôjd, sú tam aj deti.“
Mária poslúchla. Ešte raz sa poriadne pritúlila k mužovi a vyšla na pôjd po rebríku. Mikloš osamel. Ostal stáť pred dverami, vediac, že toto sú chvíle, ktoré musí prečkať. Prečkať, a tu si znova naplno uvedomil svetlú stránku zajtrajška, kým Rusi odídu a dedina ostane bez vojakov. To by už preňho mohol byť ozajstný koniec vojny.
Seno na povale šuchotalo pod Máriinými krokmi a obľahlo ju šero. Nebola to tma ako v pivnici, kde sa skrývala s Júliou, stačila len maličká chvíľka, aby si oči privykli. Hľadala deti. Veď predsa Mikloš povedal, že sú túto hore.
„Pišta, Ištván?“ zavolala chlapcov po mene, ale tak, aby ju nebolo počuť až na dvor. Odpoveďou bolo len ticho, ktoré ju opäť poriadne neistilo. Až po tom, ako obišla celú jednu stranu strechy, v sene zbadala pohyb. V tej chvíli sa roztriasla, pretože nemohla, či skôr nechcela uveriť vlastným očiam. Chlapci tam boli obaja. Ale spolu s nimi aj akýsi nemecký vojak. Na hlave prilba, hľadel na ňu bojazlivým pohľadom a prstom priloženým k ústam jej dával najavo, nech len, preboha, nekričí. Pristúpila bližšie a naklonila sa k deťom. Obaja chlapci sa postavili, privinula si ich a dala im bozky na čelo. Potom si rezignovane sadla vedľa nich a pozrela na Nemca. Nepoznala ho, doposiaľ ho v Malej Tàni nevidela. Isto nemohol mať viac ako dvadsať, dvadsaťdva rokov. Vyzeral riadne vystrašený, pokúsil sa aj o úsmev, ale bol to skôr rozpačitý úškrn. Kdeže ostala tá nekonečná nemecká sebaistota? Teraz sa tu chvel a pri pravej ruke mal na sene uložený samopal. Keď si všimol, ako naň Mária pozrela, ukázal na zbraň a potom rukami akési gesto, že nechce nikomu ublížiť. Bolo to jasné, chcel len prežiť.
„Hovoril, že za tmy ujde,“ šepol mame do ucha Pišta, a i keď už mal štrnásť, pritúlil sa k nej ako malé dieťa.
„A to ako vieš? Hovorí maďarsky?“
„Nehovorí, ale no veď vieš, ukazoval to rukami, určite je to tak, že čaká na noc. Mama, bojíš sa?“
Čo mu mala povedať? Že ak náhodou vylezú Rusi na pôjd a nájdu ich, bude ich osud spečatený, pretože schovávajú Nemca? Alebo sa má pokúsiť aj s deťmi zliezť dolu a zavolať Rusov? Znova pozrela na mladého nemeckého vojaka. Nie, tento vojnu nezačal. Keď padali prvé výstrely, možno ešte sedel v školskej lavici, učil sa Goetheho básne, nesmelo sa prvýkrát pokúsil chytiť nejakú spolužiačku za ruku a potom spolu snívali o krásnej budúcnosti. Netušil, že existuje nejaká Malá Tàňa, a že sa tam raz bude skrývať na pôjde, aby ho nezastrelili. Aj jeho asi doma čaká matka a bojí sa oň, ako sa teraz ona bojí o Pištu a Ištvána. Spolu tu ale ostať nemôžu. Mária vstala a ukázala chlapcom, aby išli za ňou. Nemec v tej chvíli celkom zbledol, zopäl ruky ako pri modlitbe, nemo prosíkal, nech ho neprezradí. Kývla mu hlavou, že nie, nech sa nebojí. Potom ešte pozrela z pôjdu dole a keď videla, že dvor je prázdny, zliezla po rebríku ako prvá.
„No, takto sme si to nepredstavovali, že nie? Ale bála som sa, krvi by si sa vo mne nedorezal,“ hlasito rozkladala Júlia rukami. Už hneď na druhý deň zašla k Miklošovi a Márii. Teraz bola zhovorčivá, usmievavá, tak ako všetci ľudia v dedine, pretože vojsko odišlo.
„A viete, že v tej jednej zamknutej pivnici,“ pokračovala Júlia, „ktorú sme museli v jeseni Nemcom vypratať, boli celé debny výbušnín? Rusi všetko povynášali von. Z tej pivnice granáty, náboje a z ostatných víno. Ale však aj u vás, isto ste boli pozrieť, vám nechali aspoň sud?“
„Ale hej, niečo ostalo. Sudy skoro prázdne, ale nie celkom,“ prehodil len tak ledabolo Mikloš, nechcel zbytočne rozvádzať reč, Júlia by ho beztak nadlho nepustila k slovu.
„No, a nám aj iným vyniesli väčšinu sudov von. Bola som na to pozrieť skoro so všetkými ľuďmi z dediny, len vás tam nebolo. Dreli ako otroci, veď si viete predstaviť, čo je to vykotúľať plný sud. Takže tie najväčšie nevzali. Keď už boli z pivnice vonku a chceli jeden súdok otvoriť, nevedeli. Od zlosti ho rozostrieľali samopalom. Ale bol tam s nimi aj jeden Maďar.“
„Taký s okrúhlou hlavou?“
„No, ja si neviem predstaviť, že by ju mal hranatú, ale určite hovoríme o tom istom, lebo rozprával, že bol u vás. Veď toto som sa chcela spýtať, že hovoril, vraj vás chcel jeden Rus zastreliť. Ale že keď to videl ich veliteľ, vraj hneď vystúpil z auta a na mieste vypísal akýsi papier. Prevelil to vojaka, čo vás chcel zabiť, no ja neviem kam, ale že ho poslal niekde, kde to bude veľký boj. Chceš strieľať? Tak pôjdeš do prvej línie! Že presne to mu povedal ten veliteľ.“
„Takže takto to bolo... Teraz už chápem. Ale Juliška, ja som sa teba chcela opýtať. Keď nás Rusi našli v pivnici a mne sa podarilo vybehnúť von, čo bolo s tebou?“ prejavila záujem Mária, ktorá doposiaľ viacmenej mlčala. Pre toto ani nevedela v noci spať, strach o Júliu ju ťažil rovnako ako obavy, aby toho Nemca z pôjda nechytil nikto pri úteku u nich na dvore. Ale jedno i druhé dopadlo dobre. Ako a kam sa podel Nemec, sa už asi nikdy nedozvie, ale Júlia by o sebe mohla rozpovedať všetko.
„Nóóóó´...“ zatiahla Júlia. „Oni ťa začali naháňať, lebo si utekala. Ja som v sebe nenašla odvahu ani na to. Ale spamätala som sa rýchlo a otvorila najbližší sud, že nech sa len ponúknu, že ja ich tu už čakám, aby som ich pohostila, lebo lepšieho vína ako tokajského na svete niet.“
„A?“
„A už som nebola zaujímavá. Tak som odišla domov k našim. Rusi mali na výber – víno alebo ženu. A vína bolo dosť pre všetkých, tak čo by sa hašterili...“
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
