Proti búrke, proti spevu, proti osudu
@ :: Poviedky ::
Feb 25 2008, 20:40 (UTC+0) | 
Malá Tàòa zaèiatkom roku 2008 |
Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Ignác sa zberal na lúky. Bolo ich treba pokosiť. Po tretíkrát od jari. Niektorí gazdovia už tak urobili, ale tí mali pomocníkov. Ignácovi neporodila žena potomka. V takýto čas mu chýbali ďalšie chlapské ruky, čo by sa nebáli roboty. Chystal sa už hodnú chvíľu, stále niečo kutral, vkladal do kapsy a potom vykladal, prezeral si kosu, či je dobre nakutá, pripásal si osličku na remeň nohavíc, potom si to rozmyslel a vložil ju do kapsy. Žuža stála na podstienke a s rukami v bok na neho pozerala.
„Ignác, chystáš sa akoby si šiel na kraj sveta. Čo sa ti nezdá?“
„Nechaj ma teraz, dobre?“ zamrmlal a krútil sa po dvore ako zjašená sliepka. Len sa nedať do reči so ženou, myslel si. To by sa dostal na lúky až na poludnie. Gazdiná je z nej dobrá. Vie sa postarať o hospodárstvo, no stále do neho zapára. Možno to bude tým, že mu nevedela dať syna a veľmi ju to mrzí, nevie sa s tým zmieriť. Tak nahrádza ďalšieho člena rodiny slovami. Keby mu radila, to by ešte strpel. Ale ona zapára! Večne mu niečo prikazuje, zakazuje, občas sa jej slová zdajú byť výsmechom jeho snaženia. Aj teraz, keď uvidela kosu, začala:
„Vari nejdeš kosiť? Bude pršať. Tráva len premokne a splesnivie. Nestihneme ju ani poprehadzovať. Nechoď. Radšej natrieme podlahu v kuchyni.“
„Podlaha je ženská robota. To urob sama. Obloha je čistá, slnko pečie, ešte je len ráno. Z čoho ti bude pršať?“
„Na svätú Margitu vždy prší. A keď ona zaplače, to bude pršať dosýta. Tak sa vraví.“
„Tie tvoje príslovia!“ len toľko povedal Ignác a radšej si mal odhryznúť jazyk.
„Keď si chcel vedieť, ktorý deň je najvhodnejší na sadenie zemiakov, tak si sa ma pýtal. Aj vtedy, keď hrozno zakvitlo neskôr, lebo sa mrazy vrátili zo dvakrát hneď po sebe, tak aj vtedy si chcel vedieť, čo o tom vravia moje príslovia.“
Ignác musel uznať, že Žuža vraví pravdu. Pýtal sa jej. Hrozno zakvitlo až začiatkom júla. Nestihlo nabrať farbu a sladkosť do konca septembra. Chcel len vedieť, čo na to žena. Povedala, že má čakať dobrý ocot miesto vína. On si bol istý už skôr, že v tú jeseň víno mať nebude. Aj tak sa striedali roky úrodné s menej štedrými. Bolo obdobie, keď narobil dvesto hektolitrov zlatožltého moku. No potom prišli časy, keď vyžmýkal zo strapcov len dvadsať hektolitrov šťavy. So všetkým bolo roboty vyše hlavy a výsledok bol často mizivý.
„Teraz som sa ťa nepýtal. Idem na lúky. S obedom za mnou nechoď. Pokosím a prídem sa najesť. Potom vybehnem do viníc. Už je treba odstrániť nové výhonky, lebo sa mi vplietajú medzi tie vyviazané a listy zakrývajú strapce. Nedostane sa k nim slnko.“
„Vinič a tvoje odbehnutia... Nemusíš vysvetľovať, viem, že sa tam cítiš viac doma ako v teplej posteli. Už som ti vravela, že je hrozno ovocím slnka a radosti? Iste áno. Pre teba je to radosť a polovica života. Najmä ak sa svojho vína napiješ. Chváliš sa s ním po celej dedine.“
„To sa každý,“ hundral Ignác a prehodiac kosu cez plece radšej rezkejšie vykročil, len aby ho už žena nestihla zastaviť novým tvrdením, či otázkou.
Nebol jediný, čo sa dnes rozhodol skosiť lúky a nasušiť seno pre dobytok na zimu. Bol prostriedok júla, kedy ešte tráva nie je tvrdá ani stará. Bude z nej chutné krmivo. Gazdovia kosili do rytmu a švihali kosami naraz ako jeden chlap. Ignác vytiahol osličku, namočil ju do vody a už po niekoľkýkrát znovu a znovu ostril. Cítil sa akýsi nesvoj. Akoby ho malo stretnúť voľačo zlé. Nemával predtuchy a neveril, že človek vie viac ako mu Stvoriteľ dovolí vedieť. Učil sa rozumieť prírode. Mrakom, vetru, dažďu, slnku aj mesiacu. Dôveroval svojim zmyslom a s veľkým odporom naslúchal rečiam o niečom neprirodzenom, ľudským umom nevysvetliteľnom. Teraz však nevedel nájsť pokoj. Jeho telo sa neustále kamsi ponáhľalo, celý sa potil a chcel robiť tisíc vecí naraz. Žalúdok sa mu triasol a zvieralo sa mu hrdlo, až mal pocit, že čochvíľa ním neprejde ani hlások. Bolo to iné ako strach. Ten poznal veľmi dobre. Mal ho, keď mu Žuža ochorela. Týždeň ležala v posteli biela ako stena, bez slovka. Ani len oči neotvorila. Vtedy mal strach, že o ňu príde, ostane sám a taký život je o čom? Chlap dokáže veľké veci len pri žene. Pre ňu obetuje mozole, čas, silu, majetok, všetko. Len o tom nehovorí. Sedem dní chodil ako bez hlavy. Staral sa len o to najdôležitejšie. Vtedy mu bolo jedno, či má dosť sena na povale, aj to, či sa veľkých strapcov odrodového hrozna dotýkajú slnečné lúče. Mohli mu ukradnúť dobytok z maštale a on by sa bol len díval a modlil sa, aby sa jeho žena uzdravila. To bol strach. Neschopnosť odviesť svoju prácu tak, ako bol zvyknutý. Bol nemotorný, akoby všetko robil po prvý krát. Jeho ohnutý chrbát vídali susedia len ráno a večer, keď prešiel dvorom, aby podojil kravu. Vraveli, že zo dňa na deň zostarol o desať rokov.
Teraz nemal taký pocit. Vedel robiť, plánovať čo kedy, ako, prečo... Aj sa zlostil, keď ho ráno Žuža poučovala. Uškrnul sa. Má tú svoju potvorku rád. Bez nej by to nebolo také vzrušujúce, veselé a plné prekvapenia. Len keby toľko netárala. Rozprávala hneď za troch a Ignác sa naučil ako ju počúvať a nepočuť. Ten nepokoj ho nútil byť ostražitým. Čo ho čakalo, čo si myslel, že sa stane? Vyskočí pred neho spod zeme voľajaká potvora a bude ho klať rohami a ťahať do pekla? Splašia sa susedovi kone a prevalcujú ho, ako mladú priesadu paradajok? Alebo len zmokne ako mu žena predpovedala? Držal sa poslednej možnosti a pozrel na oblohu. Bola ako neprehľadné, práve vyžehlené modré plátno. Slnko na ňom viselo ako zlatý gombík na neviditeľnej nitke. Vzduch stál na mieste a bol prehriaty, až sa ťažko dýchalo. Ignác si nalial na hlavu pol kanvičky vody. Zalapal po dychu, utrel si oči a postavil sa na kraj lúky. Ostatní gazdovia boli ďaleko pred ním. Nemalo význam kosiť rýchlo, aby ich dobehol. Pot mu stekal po chrbte, akoby už mal za sebou dva rady ležiacej trávy. Pritom ešte ani raz nešvihol kosou. To bude lopota, pomyslel si a začal kosiť.
Bol v polovici mierne sa dvíhajúceho kopca, keď sa stretol s vracajúcimi sa susedmi.
„Dobrý deň, Ignác,“ vítali ho, „dnes toho veľa neurobíme. Pozri na západ.“
Ignác držal kosu zvisle, s hrotom otočeným za seba. Nechcel nikoho zraniť. Gazdovia pristúpili blízko k nemu a ukazovali prstami na oblohu. Akoby on nevedel, kde je západ! Na modré plátno ktosi nalepil husté sivo-biele kopcovité oblaky, ktoré sa rýchlo blížili k dedine. Slnko sa stále usmievalo na svet a vysávalo z neho každú kvapku vody.
„To sem nepríde. Stihnem aj raz prehodiť, aby pokosené rýchlejšie uschlo.“
„Neviem, neviem. Nevyzerá to dobre. Nie sú to mračná, z ktorých čosi kvapne a za chvíľu je čistý vzduch a nebo ozdobí dúha.“
„Máš pravdu,“ pritakával ďalší z koscov, „bude to poriadna búrka. Valí sa to po oblohe a v diaľke počuť hrmenie.“
„Keby boli mračná do tmavomodra, alebo len sivé, tak to sa Margita vyští na zem a je pokoj svätý. No toto vyzerá na ľadovec,“ povedal starý Dudáš a odpľul si. Nikto nevedel koľko má presne rokov. Iba to, že je najstarším v dedine. Nikdy zbytočne nerozprával, a keď otvoril ústa, tak rečnil len o prvej svetovej a o bitke pri Pijave. O zdochnutých koňoch, ktoré sa nadúvali na rozpálenom slnku rovnako ako màtvi vojaci. S hrdosťou ukazoval jazvy, ktoré mu pokrývali telo a presne vedel popísať, ako sa k nim dostal. Ignác naprázdno prehltol.
„Nestrašte. Už len ľadovec tu treba. Hrozno nám zbije. Čo tam po tráve, uschne, keď uschne. Ak zhnije, narastie druhá. Ale vinič... ten musíme zachrániť.“
Všetci s ním súhlasili, lebo každý, čo mal v dedine dom, vlastnil i vinicu na kopci. Vinič bol druhým chlebom obyvateľov Malej Tàne. Nikto nevedel vypestovať tak zdravé a chutné hrozno ako oni. Víno, čo z neho robili, malo povesť kráľovského moku. Chlapi boli rozhodnutí urobiť všetko pre to, aby strapce ostali neporušené. Nikdy nepočuli o tom, že by aj niekde inde chránili vinári svoje vinice pred zničením tak, ako sa to robilo u nich. Nevedeli kto s tým vôbec začal a kto to vymyslel. No fungovalo to, i keď si to žiadalo silné svaly, jasnú myseľ, chladnú hlavu, dochvíľnosť, presnosť a dokonalý súlad. Do nohy sa všetci rozbehli domov. Zapriahli kone, či voly a hnali sa k viniciam. Ignác nepovedal žene ani slovo, keď mu tá pripomínala svoje predpovede z rána. Nemohol stratiť ani minútu.
Dlhé rady viniča sa tiahli ako rovnobežné zelené čiary po južnej strane kopca nad dedinou. Na vrchole kopca, konča radov stáli drevené domce, v ktorých mali vinári uložené náradie a kde prespávali, keď bolo okolo hrozna toľko roboty, že nemalo význam trepať sa dole do dediny a skoro ráno sa vracať späť. Starý Dudáš ostal dole pri úpätí kopca s červenou látkou v rukách. Sedel na voze a neprestajne otáčal hlavu raz na gazdov, raz na oblohu. Veľké kvapky dažďa mu padali na tvár a klopkali v pomalom a potom zas rýchlejšom tempe na drevenom voze „bu-de-zo-mňa-ľad, či chceš či nie, bu-de, bu-de.“ Potom, akoby kvapky ostali visieť na polceste medzi nebom a zemou, klopkanie prestalo, iba vietor začal studeno fučať, dúchať, svišťať, víchriť, nakoniec burácal tak nahlas, až si človek myslel, že ide o preteky. Kto je hlasnejší? Vietor a či hrom? Blesky sa vpichovali do zeme a ranili všetko, čoho sa dotkli.
Ignác zoskočil z voza. Vbehol do drevenice a vyniesol biele vrecko. Bol v ňom pušný prach. Nasypal ho do veľkého železného mažiara, ktorý stál v každej vinici. Na vrch nedal nič, len papier, by pušný prach trochu udusil. Žiadna guľa mrak nerozoženie, nanajvýš do neho urobí dieru, ak by vôbec tak vysoko vyletela. To vraj zvuk podobný hromu, čo vyletí od zeme k oblakom a nie naopak, roztrhá mračná ako staré handry. Zospodu vsunul knôt a postavil sa. Pozeral na Dudáša a čakal na znamenie. Keď starý vojak videl, že všetci gazdovia stoja pri svojich mažiaroch, pozrel na nebo, chytil červenú látku oboma rukami, narátal do troch a zodvihol ju nad hlavu. Gazdovia si hneď čupli, zapálili knôty a utekali sa schovať za drevené domčeky. Mažiare im poslúžili ako delá. Strieľali do mrakov naraz, každý používal rovnako dlhý knôt, aby vystrelili v rovnakú chvíľu a robili tak dovtedy, kým si boli istí, že ľadovcové mraky rozbili a strapce hrozna zachránili. Po niekoľkých minútach bolo aj po daždi a stalo sa, čo vari nikto nečakal. Obloha sa znovu rozjasnila a nad dedinou sa zjavila dúha. Gazdovia prezreli svoje viniče, ďakovali osudu, že nestratili duchaprítomnosť, ani odvahu.
Ignác sa terigal domov. Nehnal koňa, i keď mal ešte kopec roboty. Pomaly sa treba chystať na žatvu. Už premýšľal, koho pozve na pomoc. Len si s nimi musí dohodnúť presný čas. Lebo každý bude žať. Aj keď len to málo, čo mal za domom, aj to treba dať na poriadok. Z pivnice vygúľal dva sudy. Boli prázdne, no bolo ich treba pripraviť na nové víno. V maštali ostalo plno hnoja, Žuža sa na to určite nepozrela, ak sa pustila do podlahy v kuchyni. A ktovie, či podojila kravu. Poškriabal sa na kolene a hundral. I keď je deň dlhý a do zotmenia ďaleko, stihne všetko porobiť. Potom padne do postele ako mechom udretý a do rána sa ani neprevalí na druhý bok. Cítil, že je ustatý. Znova sa mu v hlave prevaľovala myšlienka o chýbajúcom potomkovi, ktorý by mu pomohol. Ale s radosťou zistil, že už nemá ten hlúpy pocit, ktorý ho nútil obzerať sa na všetky strany a chrániť si chrbát, akoby ho mal voľakto prepadnúť. Možno cítil v kostiach, že príde ľadovec.
Nie, to nie! Už som ako moja žena, myslel si. Keď ma pichne v pravom boku, bude pekne. Keď v ľavom, príde dážď. A keď sa mi stiahne žalúdok, budem bežať do vinice a rozbíjať ľadovcové mraky. Či som sa zbláznil? Chcel o tom porozprávať žene. Predstavoval si, čo mu povie. Určite sa bude usmievať a vysúka zo seba nejakú múdrosť. O počasí a o nejakom svätom. Alebo mu vážne dá najavo, že je už starý, a teda jeho kosti cítia lepšie ako jeho zmysly, že sa počasie bude meniť. Starý som? Pýtal sa sám seba. Cesta, po ktorej ide môj kôň je stará! Kým vládzem robiť, netreba myslieť na sprostosti. A všetko, čo nesúvisí s robotou je márnivosť. Také panské hlúposti. Vraj staré kosti. Moje nemali času zostarnúť.
Už bol v dedine, keď ich zbadal. Žobráci! Zliezli sa tu pred búrkou. Banda jedna. Každý deň sa v Tàni nejaký objavil. Popýtal trochu jedla, nejaké šatstvo a šiel ďalej. Niektorí sa vracali, ľudia si ich pamätali a už ich volali aj podľa mena či prezývky. Ignác ich nemal rád. Lebo nebol žobrák ako žobrák. Boli takí, čo v tretej, či štvrtej dedine od Tàne mali postavený dom, zasadenú vinicu, malé políčko na zemiaky, ženu aj deti. A takto si prilepšovali. Obliekli si najstaršie háby, čo našli doma, zafúľali si ruky i tvár a chodili po pýtaní. Keby im gazdiné dovolili, aj by im ruky, nohy bozkávali za každú mincu, čo im strčili do špinavých dlaní. Čoby nie! V deň ako tento, z väčšej časti daždivý a nevľúdny, keď vie gazda len okolo domu čosi porobiť, v takýto deň nie je hriech odísť z gazdovstva a žobraním sa dostať k nejakým peniazom, či jedlu. Zadarmo je to. Prilepšenie. Či skôr úspora a šetrenie v domácej komore. Ej, hneval sa Ignác na žobrákov. Každého by hnal palicou von z dediny. Nech idú inam. Nech sedia doma na zadkoch a starajú sa o svoje. Pravda, boli aj takí, ktorí vlastnili len to, čo mali oblečené a za hrsť vyžobraného zabalené v nejakom špinavom batôžku.
Ako sa blížil k domu, počul spev. Vedel, že je to Spevák. Chodil po žobraní a skôr, než niečo dostal, zaspieval. Alebo spieval po tom ako niečo dostal. Z vďaky. Podľa Ignáca ten človek spieval stále. Či mu niečo dali, alebo nie. Ohuroval gazdiné svojim zamatovým hlasom, šibalským úsmevom, rukybozkávaním a neustálym žmurkaním. Určite mal, podľa Ignáca, poškodené oko. Nemohol predsa večne žmurkať. Bola to choroba a basta!
Triezvy ja nikdy nebudem
Nalejte mi vína
Opitý nikam neujdem
Len pri vás ostanem
Lebo vás milujem
Ste taká iná
Dáma milá
No odmietli ste ma
Faloš a klamstvo sú vaše slová
Ako všetko dookola
Bože! Žuža stojí na dvore so Spevákom, ten pred ňou kľačí na pravom kolene, drží jej ruky vo svojich zababraných a spieva jej. Iba jej.
„Aká si ty dáma?“ zakričal cez plot a už zoskakoval z voza. „Podojila si kravu, keď máš čas na tieto taľafatky, čo?“
„Ale Ignác, veď len počúvaj ako krásne spieva. Iba teraz prišiel...“ odpovedala Žuža hláskom tenkým ako malé dieťa. V očiach mala slzy a mužovi sa zdalo, že sa celá trasie.
„Ako prišiel, nech aj odíde. Zdržuje nás pri robote!“
„Choď sa najesť, budeš pokojnejší. Hneď za tebou prídem,“ poslala Žuža svojho Ignáca do domu a vrátila sa k ešte stále kľačiacemu Spevákovi. „Môj muž mal ťažký deň. Chcel kosiť a rozpršalo sa. Preto sa hnevá.“
Žobrákovi bolo úplne jedno, prečo a či vôbec sa niekto hnevá. Robil len to, čo stále. Balamutil gazdiné svojim spevom a za to ho odmenili. Vždy dostal nejaký peniaz. Vždy. Ani jedna žena ho nepustila z dvora bez mince.
Môj život je iba hra
Iba jedna hra
Hrám sa na lásku
Srdce na poplach bije
Ty vieš, že visí na vlásku
Otázka
Ako bez teba žijem?
Chcel pokračovať, no Žuža sa nahlas rozplakala. „To je také krásne,“ rozplývala sa nad piesňou a Spevákovým nadaním. Vôbec sa nehanbila vložiť svoje ruky do jeho dlaní a nechať si od neho hladkať prsty.
„Žena! Už som sa najedol. Ten je stále na mojom dvore?“ kričal Ignác a rozbehol sa k dvojici. „Čo fňukáš? Urobil ti niečo? Ublížil ti? Vrav!“
„Nie, nie, nechaj ho. Nič mi neurobil. Len mi spieval. Krásne,“ slzy jej znovu zaliali tvár a Žuža vzlykala, akoby niekoho oplakávala. Ignác sa otočil k žobrákovi a zvýšeným hlasom ho dôrazne žiadal, aby okamžite opustil jeho dvor.
„Gazda, veď ja som iba obyčajný žobrák. Nie som tu prvý raz. Nič vám neukradnem. Len gazdinej zaspievam a potom idem ďalej.“
„Zaspievaš jej? Vidím. Reve od toho ako malé dieťa. Prečo jej nezaspievaš nejakú zo spevníka? Čo sa v kostole na omši spieva. To sú pekné piesne!“
„Tie poznajú všetci. Ja prichádzam s takými, čo nikto iný nepozná. Len ja.“
„Choď už preč! Nechaj nás, aby sme mohli dokončiť dnešný deň tak, ako sa patrí.“
„Pôjdem gazda, pôjdem... Nikto ma ešte zo dvora nevyháňal. Všade som vítaný.“
„U mňa nie si!“ zvrieskol Ignác, až Žuža prestala plakať.
„Už si sa prebrala?“ obrátil sa k nej. „Úplne ťa omámil. Ty nemáš oči?“
„Mám, odkiaľ by mi slzy tiekli?“
„No, ešte začni mudrovať. Vidíš aké má Spevák jemné ruky? Vidíš? Veď si ho za ne držala! Mám ja takú bielu kožu? Sú moje dlane bez mozoľov? Veď tento človek živote nič ťažkého nerobil. Pozri sa, len sa lepšie prizri,“ kričal na ženu. Teraz on držal už stojaceho žobráka za ruky a strkal ich žene pod nos.
„Nemá dlhé ani špinavé nechty. Má síce bradu, ale upravenú. Tento žobrák je panský žobrák. Holí sa. Strihá si vlasy. Šaty na ňom visia, sú deravé a majú rozstrapkané konce rukávov a nohavíc. Ale to je iba navonok. Doma má určite plnú skriňu ručne šitých oblekov. Topánky má vychodené, staré, ale určite mu nepremokajú.“
„Nuž ale on vždy takto...“ chcela gazdiná niečo povedať, no Spevák jej skočil do reči.
„Nechajte, gazdiná. Váš muž je... Ako ste povedali, mal dnes zlý deň.“
Ignác sa červenal v tvári a ruky sa mu triasli, tak rád by bol uštedril zopár dobre mierených buchnátov do žobrákovho žalúdka.
„Len pokračuj. Čo som? Povedz to! Čo som? Potom poviem ja, čo si ty!“
Spevák videl, že gazda nežartuje, ozaj nie je vo svojej koži.
„Ste unavený,“ vyhàkol.
„Ja ti dám unavený! Nazlostený som a zúrivý. Najradšej by som ťa vyobšíval bičom, ty pačmaga nepodarená!“
„Som žobrák a živím sa spievaním. Lebo to viem najlepšie. Spievať. Je to umenie. Práca ako každá iná, len prináša ľuďom potešenie. Že nie som ako vy, zato mi nemusíte nadávať. Rozumiem ja aj peknému slovu. Ani zato sa na mňa nemôžete hnevať, že nerozumiete umeniu. Ste unavený a máte... nemáte dobré srdiečko ak žobrákovi odopriete trochu poživne a vlastnej žene trochu radosti.“
„Vieš čo? Ty... Ty... Spevák!“ zúril Ignác. Rozbehol sa do kôlne. Žuža ostala so žobrákom uprostred dvora. Obaja boli prekvapení zúrivým hnevom gazdu a obaja zvedavo hľadeli na dvere kôlne. Žena si nevedela ani predstaviť prečo sa tam Ignác rozbehol. Hádam neprinesie bič a nezačne toho človeka mlátiť hlava-nehlava? Až tak zúrivý nie je. Gazda sa vrátil ku dvojici. Nemal v ruke bič, to nie. Držal v nej kosák. Chytil žobráka za ruky zodvihol kosák nad hlavu, už len švihnúť.
„Tak ja som zlý? Mám zlé srdce? Ne-ro-zu-miem tvojmu umeniu? Ty urobíš môj život krajší? Zmeníš môj osud prácou ubíjaného človeka a pohladíš mi svojim kvákaním dušu? Si klamár a nie žobrák! Žobrákom budeš, až ti tú ruku odrežem!“ a švihol do vzduchu na znak, že ho zaraz okýpti. Spevák sa vytrhol z gazdových rúk a bez odmeny za svoju pieseň vybehol z jeho dvora rýchlejšie ako zdivočený kôň. Utekal celou dedinou. Nikde sa nezastavil, nikomu nepovedal ani slovko. Nezaspieval, ani nemukol. Nikdy viac ho už potom v Malej Tàni nevideli.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
