Zvonenie pre nebožtíkov
@ :: Poviedky ::
May 24 2005, 11:59 (UTC+0) | 
Súèasná podoba kostola v Malej Ide |
Miesto: Malá Ida
Čas: Tridsiate roky 20. storočia
Autor: Alena Štrompová
Čierna sutana sa ľahko kåzala po mokrej zeleni. Steblá obťažkané kvapkami rannej rosy sa pokorne skláňali pod okrajom reverendy – symbolom najhlbšej zbožnosti. Jeho kroky boli ťažké a rýchle. Naraz ho začali páliť prsty. Palec, ukazovák, prostredník. Sálala z nich horúčava, aj keď od doby, keď sa ich nemilosrdne dotkla trstenica, prešlo už poriadnych pár hodín. Stále ho to pieklo. Spomienka sa mu drzo usadila v hlave a skuvíňala bolesťou. Bolo to po prvý raz. Nikdy predtým ho ešte takto nezbil. No napriek tomu k nemu nepociťoval hnev ani nenávisť. Skôr sa trochu hanbil. A bál. Ako teraz.
Nebadane pozrel pod seba. Radšej ani nedýchal. Iba keď mu už veľmi očervenela tvár a bolelo v hrudi, tichulinko vypustil nosom vzduch a len-len že sa nadýchol. Nechcel rozkývať ani jeden lístoček mohutného duba navyše, čo by vietor nerozhýbal. S kropajami potu na čele sledoval poletujúce vtáky a s výhražnými pohľadmi ich hnal od stromu, na konári ktorého čupel. Na poplašené veverice radšej ani nepomyslel.
- Bože, daj aby ma neobjavil. Už nechcem dostať po palcoch. Sľubujem, že ak teraz odíde, už sem pásť nikdy neprídem. Ïakujem... Aha, a amen. -
Čierna sutana sa zastavila. Tesne pred prvým hrobom, či už vlastne len akýchsi jeho rozvalinami. Roky sa o ne nik nestaral. Rád červených mníchov pomaly mizol z pamätí a spomienok dedinčanov. Ostali po nich iba hroby, a keby kamene z nich nebol strážil miestny farár a cirkev, boli by ich už možno domáci rozobrali a odvliekli na niečo užitočné okolo domu. Obyvatelia Malej Idy však boli varovaní: „Je to posvätné miesto! Miesto posledného odpočinku. Tak, ako máte v úcte hroby svojich najbližších, majte v úcte aj tieto. Koľká to bezbožnosť hanobiť ich kravskými výkalmi!“
Ajaj, dobre poznal tieto slová. Pán farár, opretý svojimi mohutnými ručiskami o kazateľnicu, upozorňoval takto v nedeľu na omši, hneď po sobote, keď sa práve on, dokonca kostolníkov syn, dopustil bezbožného činu. Určite mu to svätý Peter pred bránou do neba pripomenie. Alebo ho rovno poženie kravským krokom do pekla. Vyspovedať sa z toho nemohol, to by mu farár dal! A spovedné tajomstvo sem, spovedné tajomstvo tam, otec by mu hneď naložil na chrbát ako druhú formu pokánia. Či už sa to Bohu páči alebo nie, bude mu musieť odpustiť bez spovede.
Cítil, ako mu postupne tàpne noha. Pokýval palcami a akoby otvoril dvierka mravcom, ktoré sa s nadšením vyrojili na jeho stuhnuté svalstvo. Nemohol by už odísť? Čo tu toľko postáva? A čo toľko čumí na kravy? Nahnevane zdvihol oči k nebu. Pane, nepočul si ma? No dobre no, možno som pred chvíľou klamal, ale teraz už fakt sľubujem, že sem neprídem...
Mohutný farár prestúpil z nohy na nohu. Skúmavo hľadel na dobytok, no čím viac sa snažil, tým viac sa zamotával vo svojom vytúženom odhalení majiteľa. Naraz sa mu zdali všetky kravy rovnaké. Všetky rovnako bučali, všetky rovnako zapáchali a všetky pomaly prežúvali trávu a chvostom odháňali dotieravé muchy. Nepoznal značkovanie, nevidel žiadne zvláštnosti, ktoré by mu napovedali, komu tieto bučiace stvorenia, zneucťujúce hroby svätých mužov, patria. Pohoršený kňaz si končekmi prstov jemne nadvihol sutanu a dávajúc poslednú nádej svojmu odhaleniu, významne sa nahol cez ostatky hrobu ku chrbtom troch vedľa seba stojacich kráv. Ktovie, možno niečo predsa len objaví. Najväčšia z nich však hodila naň unudený pohľad, akoby posmešne zabučala a s kúskami žihľavy trčiacej z pysku pokojne zdvihla chvost spúšťajúc prúd toho, čo ju v tomto momente asi najviac ťažilo v bruchu.
„Pre Kristove rany!“ zahromžil kňaz a rýchlo odskočil. Na čiernom rúchu sa výsmešne leskli malé kvapôčky. „Veď ja ťa odhalím, počkaj! Takto si robiť žarty z duchovenstva! Stokrát Otčenáš ti dám odriekať!“ dušoval sa farár na všetky strany a s hlbokými vráskami na čele sa pustil rýchlymi krokmi smerom do dediny.
Paľo, čupiaci na strome, len sťažka zadržiaval smiech. Dlaňou si prikrýval ústa, oči vypúlené, chrbát mu podskakoval v pravidelnom rytme a červeň z tváre by mu prešla azda už aj na korienky vlasov, keby farár obdarený spàškou kravskej úľavy, nezmizol z jeho dohľadu. Len čo sa čierna sutana stratila pod kopcom, mohutný dub sa rozrehotal. A potom sa už čas pokojne vliekol, ba akoby chvíľami i daromne postával, až nakoniec zavládol večer.
Už mu naskakovali zimomriavky a chåpky na rukách sa stavali vedľa seba do pozoru, keď zavrel dobytok do maštale. Po horúcom dni mu bolo teraz chladno. Rýchlo vbehol do kuchyne, kde sa najmladší brat nenápadne špáral palcom na nohe do udupanej zeminy pod stolom. Ostatní traja posedávali okolo, v dlaniach stískali drevené lyžice a hladnými pohľadmi vyberali obsah horúceho hrnca stojaceho na peci. Dnes mali byť pirohy. Dobré, omastené. To mal každý rád.
„Nestretol si cestou kňaza?“ privítala ho otázkou namiesto pozdravu mama. V jej hlase cítil akúsi neistotu.
„Nie. A prečo sa pýtaš?“ sadol si opatrne Paľo na lavicu, akoby tam bola nejaká ihla. Jeho nohavice plné záplat dostali triašku. Chveli sa po celej svojej dåžke.
„Stretla som ho cestou z poľa. Bol veľmi nahnevaný. Vraj zas niekoho našiel pásť kravy na cintoríne...a,“ ticho sa zachechtala matka piatich detí, no vzápätí sa zarazila a zmåkla.
„A?“ hrýzol si do spodnej pery Paľo.
„A nič,“ odvrkla mama. „Nebol si to ty, však? Kde si pásol?“ vytiahla varechu z hrnca, prudko sa otočila ku deťom a prísne sa pozrela na syna. Srdce v jeho hrudi začalo biť na poplach. Varecha v maminej ruke sa hrozivo hompáľala.
„Nie, ja tam nechodím. Bojím sa,“ zaklamal.
„Len aby! Lebo keď náhodou...“ nestihla dopovedať. Drevené vchodové dvere sa otvorili a prepustili nový prúd teplého večerného vzduchu. Na udupanú podlahu dopadlo prítmie končiaceho sa dňa.
„Otec, konečne! Máme pirohy!“ skríkla Paľova sestra a rozžiarili sa jej oči.
Unavený muž sa pousmial, pristúpil najprv k žene, nakukol jej ponad plecia, čosi šepol do ucha, obom na perách zaihral jemný úsmev, a až tak si sadol na lavicu ku deťom. Bol rád, že už je večer.
„Počul som, že si kradol,“ rozľahol sa jeho hlas po miestnosti. Šesť párov očí sa rozšírilo prekvapením. Jedny zdesením.
„Pán farár ti vraj trstenicou dal po prstoch,“ pokračoval pokojne otec.
„To nie je pravda! Nekradol som! Len sme si s kamarátom vymenili brošne z klobúka! Na druhý deň som mu ju vrátil! Ale nekradol som! On o tom vedel! To nie je pravda! On klamal !“ rozčúlil sa Paľo a tentoraz mu už bolo do plaču. Akoby sa každý proti nemu postavil. Akoby on bol stále ten najhorší! On, on, on!
„Čuš! Pán farár nikdy neklame!“ zahriakla ho mama kladúc na stôl hrniec s horúcimi pirohmi.
„Naozaj si vrátil tú brošňu?“ opýtal sa opäť pokojne otec.
„Áno,“ sklonil Paľo hlavu. „Nikdy by som ju neukradol. Nechcel som.“
Matka si sadla za stôl oproti otcovi. Zhlboka vzdychla. Najmladší Paľov brat konečne ku svojej spokojnosti vyhåbil malú dierku prstom do podlahy a víťazoslávne tam zastrčil palec. Ostatní súrodenci radšej mlčali.
„Tak sa pomodlime,“ vyzval otec a sklonil hlavu. Aj sa modlili. Monotónne hlasy sa v kuchyni miesili s vôňou roztopeného masla a pohľadmi uprenými skôr na misu, než na Boha. Do času. Potom prišli na rad lyžice, slastné pocity v ústach i plné žalúdky. Deň skončil, aby onedlho nastal druhý. Vlastne, pre koho ako...
Kráčalo sa mu namáhavo. Mal pocit, že po tých pirohoch oťažel aspoň o tri kilá. Teraz by si najradšej sadol do nejakého fúrika a nechal sa tlačiť. To by bolo. Nemal rád takéto nedobrovoľné nočné prechádzky. Teda nie, keď išiel sám. S otcom bol stále hrdina, so sestrou aspoň navonok. Ale takto sám. A za trest?
Blízko v kríku zafučal jež. Paľovi sa postavili všetky chlpy na ruke. V takejto nočnej hodine to znelo naozaj strašidelne. Mohol mu otec aj farár rozprávať, že strašidlá, akými sa strašia zlé deti neexistujú, a že všetko je len výplod fantázie. No aj tak, noc má svoju moc, najmä, keď sa blíži jej stred.
Paľo pridal do kroku. Na zvonici musí byť načas. Jeho otec sa ešte nikdy neomeškal. Nesmie mu urobiť hanbu. Aj keď, kto to vlastne teraz sleduje? Azda iba nejaký starec, čo nemôže spať.
V duchu sa už videl, ako veľkým kľúčom otvára dubové dvere na zvonici, určite zas poriadne zaškrípu v pántoch. Otec ich naschvál nenamazal, aby vraj počul, či niekto nepovolaný nevchádza dnu a nezakráda sa k zvonu. Potom ho čaká 35 schodíkov hore, pár malých netopierov, ktorých sa veľmi bál jeho spolužiak Fero. Raz sa dokonca tak zľakol, až sa mu kolená podlomili, potkol sa a skotúľal dole schodmi.
Paľo, azda aby ho úplne neovládol strach, si pripomínal, čo a ako musí urobiť. Vybehne po schodoch a bude v cieli. Potiahne za hrubé lano a zvon sa rozozvučí. Odbije presne dvanásťkrát, znamenie polnoci. Zbehne schodmi, zamkne zvonicu a rýchlo domov. Do postele.
Klobúk zdedený po staršom bratovi si vrazil hlbšie do čela. Zvonicu mal už temer pred nosom. Zaštrngotal kľúčmi a v tme nahmatal zámku. Po tele sa mu nečakane rozlial akýsi nepokoj. Odrazu mal pocit, že ho niekto sleduje. Pálčivý pocit sa zväčšoval. Rovno medzi lopatkami, akoby ho chcel niekto potiahnuť za košeľu. Striasol sa, no napätie, spôsobujúce jemnú triašku, mu nedovolilo ohliadnuť sa. Sústredil sa iba na kľúčovú dierku, kľúč, jeho rýchle otočenie, otvorenie dverí a rýchlo vbehol dnu. Kútikom úst mu náhle myklo. Dlane mal nadmieru spotené, kľúče, ktoré zvieral, sa šmýkali.
Paľo sa oprel o dvere a zhlboka sa nadýchol. Najväčší nával strachu trocha popustil zo svojej hrôzy. Ešte nikdy necítil tak intenzívne niečí pohľad na chrbte ako teraz. Určite si to namýšľal, veď kto by ho teraz, takmer o polnoci, sledoval? Iba ak by...
Nie! Povrtel hlavou, zavrel oči a silno zažmúril, až zacítil jemnú bolesť vo viečkach. Žiadne strašidlá, žiadni duchovia, iba fantázia! A môj hnusný strach! A zlý deň, ktorý spôsobil farár a jeho hnev. Ech!
Otvoril oči a rozhodne pozrel do tmy, v ktorej sa beleli len kamenné schody. Rýchlo si vyvolal spomienku Fera, ako uteká a padá pred netopiermi a hneď mu, aspoň na pár sekúnd, bolo ľahšie. Rozhodol sa nezapáliť petrolejku, ktorú otec nechával stále v rohu pri dverách. Nechcel vyplašiť netopiere a bol odhodlaný čeliť svojim obavám. Jeho otec sa nebojí. Nebude sa báť ani on!
Vykročil po schodoch. Okolo počul šušťanie krídel netopierov, no tie mu neprekážali. Zvykol si. Pridal do kroku, začal brať dva schody naraz. O pár sekúnd sa mu do vlasov zaboril čerstvý nočný vietor vanúci cez okenné otvory vo zvonici. Z vrecka vytiahol otcove staré hodiny, vraj mu ich daroval zas jeho otec a azda raz budú aj jeho. Veľká ručička bola tesne pred dvanástou. Už len pár sekúnd.
Osem, sedem, šesť... v pravej dlani zovrel drsné lano... Päť, štyri, tri...zavrel hodinky, rýchlo ich šupol do vrecka... dva.. schmatol lano oboma rukami...jedna...
Zo zvonice sa ozvalo polnočné zvonenie. Pár netopierov vyplašene vyletelo v ústrety tme. Paľo si spomenul na nápev svojho deda, ktorý si niekedy ticho zanôtil aj jeho otec: „Dvanásta hodina odbila, chváľ každá duša Hospodina...“
Zvon odbil presne dvanásťkrát. Paľo si spokojne pomädlil ruky a napravil klobúk. Bol mu ešte predsa len trochu veľký. Cítil, ako sa mu telom rozlieva spokojnosť, ba až samoľúbosť z dobre a načas vykonanej práce. Pevne veril, že otec doma sledoval hodiny, a teraz ho už čaká s pochvalou. Mal by sa poponáhľať. Ukázal, že predsa nie je až taký zlý.
Podišiel k oknu, oprel sa dlaňami o stenu a so zažmúrenými očami slastne vdýchol čerstvý vzduch. Takto to často robieval aj jeho otec. Dnes je na jeho mieste on. Raz sa určite stane dobrým kostolníkom.
Tu spokojnosť s pôžitkom razom vyprchali. Len čo sa mu rozlepili viečka, podlomili sa mu kolená. Ruky sa prehli v lakťoch, takmer vypadol von oknom. Zdesenie mu nedovolilo ustúpiť ani o krok. Stuhol na celom tele, keby chcel kričať, nemohol by. Hlas sa zasekol. Z okna, podopierajúc svoje strachom ochabnuté telo, sa díval zhrozene pod seba. Presne pár metrov pod ním ležali staré, ale aj novovykopané hrobky zosnulých dedinčanov. Cintorín. O polnoci zvyčajne tichý a prázdny. Teraz plný bielych postáv, ladne sa prechádzajúcich pomedzi hrobky. Jedna, dve, štyri... desať. Nevládal ich spočítať.
Z oka mu vypadla malinká slza. A možno to bol iba pot nešikovne stekajúci z čela na nos a ku oku. To už nevedel. Nevnímal. Nedýchal. Iba v šoku pozoroval biele postavy prechádzajúce sa po mieste posledného odpočinku. Všetky boli rovnaké. A všetky sa prechádzali stále dokola. Nikam sa neponáhľali. Míňajúc sa, prechádzali popri vlastných hroboch, nezastavovali sa, nepreriekli ani jediné slovo.
Paľo cítil, ako mu búši srdce. V sluchách mu hučalo a chvíľu mal pocit, že stojí na akejsi lodi. Zem pod nohami akoby sa kývala a tancovala.
„Doriti!“ vydralo sa mu tíško z hrdla, no nebola to chlapská nadávka, skôr akési bezvládne chrčanie starca. Sťažka preglgol, opatrne sa odlepil dlaňami od steny, ustúpil o krok dozadu, vraštiac čelo sa rýchlo zvrtol na päte a rútil sa dole schodmi. Chvatne otvoril dvere, trasúcimi sa rukami otočil iba raz kľúčom v zámku, radšej ani nepozrúc pred seba napravo, kde ležali prvé hrobky. Ani nepomyslel na to, že jeden z tých prízrakov možno k nemu príde a studenými rukami, alebo aspoň tým, čo mu z nich ostalo, ho schmatne za ruku, okolo hrdla, za nohu, poklepká po pleci..
Ešte raz sa zvrtol na päte, pribehol k bránke, preskočil ju a zvierajúc štrngotajúce kľúče v ruke, bežal k jedinému domu, kde ešte blikal malý plamienok sviece. Ich domu.
Zastavil sa až v kuchyni. Udýchane si sadol za stôl a položil kľúče. Všetci už ležali. Spali, alebo aspoň len tak driemali.
„Už si tu?“ objavil sa vo dverách Paľov otec.
„Hej, už.“
„Zamkol si?“
„Zamkol.“
„Dobre. Teraz choď spať,“ kývol prešedivelý kostolník a stratil sa v izbici. Žiadna pochvala. Žiadne otázky.
Paľo si vnoril tvár do dlaní. Už nikdy viac. Radšej trikrát trstenicou po prstoch, ale toto už nikdy viac... Možno si ho nevšimli. Určite nie. Našťastie. Prečo by ho inak nechali utiecť? Zobudil ich vari tým zvonením? Videl ich už niekedy jeho otec? Začala ho z toho všetkého bolieť hlava. Zobral si starý koberec, čo bol hodený pod lavicou, natiahol sa na ňu a prehodil si tkaninu cez seba. Sviecu nesfúkol. Aspoň dnes nie. A možno aj zajtra si ju nechá zapálenú.
Tesne predtým než usnul, si ešte sľúbil, že o tom radšej nikomu nepovie. Ešte by ho vyhlásili za blázna a farár možno za bohorúhača. Počká, kým otec niečo podobné nespomenie. A keď nie, pomlčí aj on. Ostane to jeho tajomstvom. Strašidelným tajomstvom.
|
|
