Zloba pod dverami
@ :: Poviedky ::
Apr 16 2008, 14:17 (UTC+0) | 
|
Miesto: Šemša, okres Košice-okolie
Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Jana Hajduová
„Apsolutne uchvátená, hektolitre dažďovej vody, fantasticky pokosená lúka, som pod tlakom, definične s vami končím,“ opakovala si Anna novonaučené slová zastretým hlasom vari piaty raz. Vracala sa od Alžbety, kamarátky, ku ktorej si zavše podvečer zašla na kus reči. Poťahovala nosom a chripela. Mala osemnásť, najkrajšie oči v celej dedine a nedovolila, aby ju oslovovali inak ako Anna. Nie je predsa hocijaká nevzdelaná Anča! Vlasy nosila zopnuté do tuhého drdola a o ničom nesnívala viac ako o malých okrúhlych okuliaroch. Nádcha ju trápila vždy takto koncom leta, keď celé dni trávievala s hrabľami na kopcoch, odkiaľ chlapi zvážali vysušené seno do stodôl. Zvykla si na kýchanie a plný nos. Namazala ho trochou husacej masti, aby ju veľmi neštípal a viac sa tým nezaoberala. Len kde-tu vtiahla do seba hlien a bokom odpľula. Aj teraz krížom pred seba, a kým hustá slina stekala dolu steblami trávy, zabočila domov, k domu z hlinených váľkov na konci dediny.
Horúci augustový vzduch bol presýtený vôňou kvitnúcich astier, skorého hrozna a červených jabåk. Muchy obťažovali dobytok, komáre štípali, zabudnutý chrúst narazil do vybieleného múru a zniesol sa na zem. Mesiac bol práve v splne, zahalený v sivých nariasených mrakoch. Z kuchyne pod slamenou strechou sa na ulicu ozývali vzrušené hlasy Anniných rodičov. Matkin zvyčajný pokojný tón dnes nahradil pridusený hrdelný krik. Annu to prekvapilo, prešla potichu k odchýlenému kuchynskému oknu a načúvala, ale nevedela uhádnuť, o čom sa rodičia zhovárajú.
- Takto dávno nevyvádzala, naposledy keď som si v lese dotrhala sviatočnú zásteru - napadlo jej, ale vedela, že otec iste žiadnu zásteru neroztrhol. - Žeby nohavice? Nie, matka by sa aj tak neodvážila.
Podišla ešte o krok dopredu a cez zaprášenú okennú tabuľu rozoznala siluetu zhrbenú nad ošúchaným dreveným korytom. „Hm,“ hlesla pre seba, „aspoň jej apo definične prestane skákať po hlave.“
Jej matka, šťúpla Helena, nervózne drhla hrniec, skúmala zaschnutú špinu na jeho dne a sústavne hundrala. Z miery ju vyviedlo sotvačo, hrubá vráska, ktorá sa jej však práve vlnila na vysokom čele, znamenala veľký nepokoj. Po obede ju čosi tak rozrušilo a odvtedy sa nevedela spratať do kože. Mimovoľne potriasala hlavou, medzi rečou si hrýzla spodnú peru, a keď si z čela zotierala lejúci sa studený pot, obzerala sa k mohutnému drevenému stolu, kde sa jej muž, Michal, krčil nad pariacimi sa zemiakmi.
Zachytil jej pohľad a hnevlivo zrúkol: „S tým mi choď do čerta, na také sprostosti ja neverím!“
Trepol do drevenej tabule až zemiaky v mise poskočili, jeden sa vygúľal a padol na zem. Lampa uprostred stola sa zakymácala, div sa z nej nevylial petrolej. Sám nevedel, či ho viac dopálilo ženino neprestajné skučanie, alebo nepríjemný rozhovor, ktorý sa márne pokúšal ukončiť. Bol kováčom a problémy rád riešil za horúca, ale teraz sa akosi nemal k činu. Krčil svalnatý chrbát, búchal si päsťou do stehna a spolu s dychom zadržiaval hnev.
Anna odohnala muchu, čo jej pristála na líci, otvorila dvere a vstúpila do domu. „Dobrý večer!“ zachripela.
Michala a Helenu dcérin príchod akoby prekvapil. Žena zmåkla, pustila handru z ruky a spolu s neumytým hrncom ju nechala ležať v koryte plnom špinavej vody. Váhala, kam sa pohnúť, napokon strojene bez slova prešla z kuchyne do izby a pribuchla dvere. Michal si ofúkol čelo, všimol si ženine rozpaky a pousmial sa. Bol dcére vďačný za náhle prerušenie nepríjemného kriku, ale aby zakryl, že mu odľahlo, vyskočil na rovné nohy a pustil sa do Anny.
„Kde sa po noci táraš? Slušné dievča po zotmení čuší doma pod perinou! Že sa ty vláčiš s dajakým chlapčiskom! Nabudúce mi ho privedieš ukázať domov, to ti na skutku vravím, nebudeš otcovi nič zatajovať! Vydáš sa a bude!“ uľavil si a myslel pri tom na vyziabnutého susedovie Ivana. Od jari ho podozrieval, že ide na Anne oči nechať. Žeby ju napokon presvedčil?
Dievčaťu prichodilo nespravodlivé, že ju otec len tak kára. Ten keby vedel! A veru mu aj povie! Potiahla nosom ani starý chlap a spustila: „Veď som sa len u Bety prizabudla. Mali sme diskúziu. A aj vy by ste sa zabudli, apo, keby ste počuli, čo jej mama o tetke Márii hovorila!"
Nečakala na otcovo zvolenie a jedným dychom pokračovala. „Tetka Mária, tá vdova čo oproti kostolu bývala, viete, čo jej muž minulú zimu, nik nevie prečo, zo dňa na deň umrel...“
Krik zamrzol na Michalových perách, čo sa už aj nadýchol, že dcére vyhodí na oči suchého Ivana. Hej, Máriin Jozef bol kováč ako on. Vo vyhni pri šemšanskom kaštieli spolu podkuli nejedného koňa, ohli nejedno tuhé železo, aj deťom vyrobili hračku, chudákom zlievali železné kríže na hrob. ažká práca toho Jozefa nezmorila, choroba nezlomila, hrob mu vykopala neznáma pliaga. Hovorilo sa, že si ho vyhliadla bosorka. Ale či to bola pravda? Michal sa spustil zas na lavicu, hlavu zložil do vydretých kováčskych rúk, sklopil viečka.
Anna sa nazdala, že otca rozprávanie zaujalo. Kývla ľahostajne smerom k matke, čo spoza izbových dverí nesmelo vykukla a pozerala na skloneného muža, dcéru varovala prstom pritisnutým na dohryzené suché ústa. Nech si pritíska, isto horí od zvedavosti! - nedbalo dievča.
Oblizla si spodnú peru a rozhovorila sa: „Mária stavia nový dom, hneď vedľa starého, kde býva. Povráva sa, že sa tam jej syn nasťahuje s mladou z Hodkoviec. Preto aj hodkovskí chlapi pri stavbe pomáhajú, tí sú po okolí vychýrení murári, vedia pracovať pod tlakom,“ rýchlo využila novú frázu. „Aj v Košiciach jednému pánovi stavali, a veru pod ich rukami hocijaká chatrč nevyrastie! Teraz podľa módy stavajú z tehál, aj s maltou. No, akurát takú dvojmetrovú stenu v pondelok vytiahli, rovnú, pevnú a včera mali strechu začať...“ odchýlila oblok, vypľula zlú slinu.
Pozrela ukradomky na matku, čo už prišla, opierajúcu sa o drevenú zárubňu s pohľadom upretým na muža, zdvihla spod stola zakotúľaný teplý zemiak a hybko si prisadla k nehybnému otcovi na lavicu. Nechtom čistila zemiak od prachu, pokračovala: „Včera ráno, sotva svitlo na nový deň, obchádzali steny domu, len tak korntrolne,“ pokúsila sa o cudzie slovo, „a zrazu vykríkol taký jeden, že im dom padá. Naľakali sa všetci a k nemu dobehli, a naraz vidia – jeden múr stojí nakrivo a namiesto malty sa spomedzi tehál sype piesok! Teda, daktorí vraveli, že to je na drobno rozdrvené sklo. Jednako, z múra nič. Zapreli sa doň zo dvaja silnejší chlapi, Hodkovčania sú, pravda, urastení... No a keď sa zapreli, celá stena spadla, bác,“ udrela do stola až prebrala otca z dumiek. „Ako kopa zemiakov sa rozsypala!“ pritakala si hlavou, zvírený prach jej pošteklil nos, zo trikrát nahlas kýchla.
Helena od izbových dverí šepla sama pre seba: „Nešťastie...aj u nich...“
Michal sa strhol, pohrabal sa vo vlasoch a opäť sa pustil do vychladnutých zemiakov. „Jozef, škoda ťa...“ Len teraz si uvedomil, že dcéra mu hodnú chvíľu čosi vykladá. - Ale melie, chudák chlap, čo si ju na krk priviaže; no, hádam ešte pred spaním obzriem to naše nešťastné teľa - pomyslel si.
„Betina mama vraveli, že murári museli rozobrať celú stavbu a zajtra začnú odznova. No čo, aspoň sa v našej dedine dlhšie zdržia, hm,“ pohodila Anna nohou pod stolom a zahryzla do ledabolo očisteného zemiaku.
„Celkom by som zabudla,“ vyhàkla odrazu, zemiak jej zabehol a chvíľu sa dusila. „Mária síce neverí, ale podľa mňa má Betina mama pravdu,“ významne stíchla, hľadala v rodičovských očiach napätie. I keď zazrela vystretý ukazovák opäť pritlačený na matkiných ústach a otca ako sa dvíha, že odíde z kuchyne, náhlivo dodala: „Vraj bosorky tú maltu na piesok premenili!“
„Bosorky, hlupaňa, bosorky,“ zháčil sa otec, do tváre mu udrela krv. „Vari i ty veríš na také sprostosti?“ zľakol sa Michal vlastných predstáv a nešikovne si oškrel bok o roh stola. „Parom by vzal všetky bosorky aj so ženami, čo o nich jednostaj melú! Viac otravujú vzduch ako choré teľatá!“
Anna by bola dala ruku do ohňa za to, že sa jej apo načisto zbláznil. - Vari sa mu vo vyhni rozum pripiekol, úplný inteligent - krčila pri myšlienke nosom.
Matka sa pohla od dverí vedľajšej izby a nehlasne ich za sebou zavrela. „Michal,“ chcela upokojiť muža.
„Ber sa ty do pekla za svojimi bosorkami,“ zahriakol ju muž, otočil tvár k streche a hrubo zahulákal s päsťami zodvihnutými dohora. „Bosorky, nech vás pán skára, beštie, nech vás zem pochová!“
Naraz rodičov i dcéru na krátko oslepilo svetlo silnejšie ako za bieleho dňa, no hneď sa po kuchyni rozlialo ponuré šero, plameň v petrolejke takmer vyhasol. Kuchyňou prelietali divné tiene. Jeden sa mihol Anne popri lýtku, iný sa pretiahol cez ucho polievkového hrnca. Tri v kruhu tancovali okolo slabnúceho ohňa petrolejky, jeden sa pootvoreným oknom vytiahol na dvor.
Helenu chytil kàč v hrudi. Prišli si poňho! Chvíľu hľadala, čoho by sa chytila, no nenašla oporu a trasúc sa padla na kolená. S hrôzou sa prežehnala, nahmatala pod zásterou ruženec a začala odriekať: „Verím v Boha....“
Michal stuhol, o líce sa mu obtrel chladný vzduch.
- Prišli si po mňa - prebehlo mu hlavou a zrejme prvýkrát v živote sa so svojou ženou na niečom zhodol. Zachytil meravejúci jazyk medzi zuby a raz nevedel, či sa má báť, alebo vyhrešiť Helenu. Načo sa teraz modlí, veď celý deň len o strašidlách tárala, tu ich teda má!
„Toto mi nikto neuverí, uchvátené,“ žasla Anna. Sledovala pohyby okolo seba a takmer radostne vtiahla do seba hlien, keď sa jej o nohu obtrel chladný duch.
„Fantázia, to keď poviem Bete...“ natiahla ruku za tieňmi krúžiacimi nad stolom okolo petrolejky a rýchlo chmatla. Na končekoch prstov pocítila šteklivý chladný vzduch. Roztiahla ústa do divného úsmevu a zhíkla. V tom sa tiene stratili. V petrolejke zasvietil zvyčajný plameň a Anne ohorel konček ukazováka.
„Ááu,“ trhla rukou. Cmúľajúc poranený palec rozjarene hľadela na otca s matkou a čakala, kto začne. Otec ticho postával, prešľapoval z nohy na nohu a nebolo mu do reči. V hlave mal prázdno, neodvážil sa dokončiť myšlienku: „Boli to...?“
Trasúca sa Helena prerušila modlitbu, pozrela na muža, či je ešte tu, či sa neprepadol do pekla. Keď nie dnes, tak nabudúce - behalo jej neustále po rozume. Pozbierala sa, preglgla, narovnala sukne a akoby sa nič nestalo, začala hrešiť dcéru: „Poobede sa nám krava otelila, potrebovali sme tvoju pomoc, no teba ako obyčajne nebolo! Večne sa túlaš poza dedinu, čítaš knihy, ale keď treba pomôcť, nedotiahne ťa sem ani pár volov!“
- Vari ja jediná som videla, čo sa práve stalo? - divila sa Anna nechápavo rozhodiac rukami. Ale nahlas len povedala: „Kravka, či býček?“ Ani jej nenapadlo cítiť sa previnilo. Ona sa v špinavých zvieratách vàtať nemieni! Vytrela si nos do rukáva a spôsobne preložila nohu cez nohu. Vážne tie tiene nevideli?
„Všetko jedno, teľa skapalo, ledva raz vdýchlo teplý maštaľný vzduch, aj krava je na skapanie, ách, áách,“ nezdržala sa Helena a začala bedákať. „Nešťastie na nás ide; minulý týždeň pošli skoro všetky sliepky, čo zostalo, nežerie, do soboty isto pokape. A teraz, polomàtva krava, ách, škoda reči,“ zlomil sa jej hlas, zovrela ruženec v dlani a áchkala ďalej.
Michal prešiel cez kuchyňu. Zohol sa a dal sa rozväzovať si šnúrky na topánkach. „Žeby tá krava a tie sliepky a teraz toto...?“ Prsty sa mu nešikovne motali, až si ľavú šnúrku celkom zauzlil. Anna ho znervózňovala. Tvárila sa, akoby jej z neba spadol mech peňazí. V takejto chvíli! Nikdy nedostane rozum, čo aj všetky knihy sveta zje! Rozčúlil sa a zrúkol na dcéru: „Netvár sa záhadne a povedz, čo vieš, vidím, že v sebe čosi dusíš.“
Odkašľala si. „Betina mama tiež vravela, že bosorky sú závistlivé a škodia ľuďom samé, alebo, keď nemajú čas, aspoň si myslím, zakopú pod prah dverí dačo začarované, čo potom škodí všetkému v tom dome,“ rozhodila ruky do širokého gesta a ešte viac roztiahla ústa. „Alebo v maštali,“ zakončila víťazoslávne a tleskla si do dlaní.
„Nevymýšľaj somariny, v maštali prah nemáme,“ rozhodol otec.
„Možno,“ ozvala sa Helena v prostred modlitby, „keby sme pokropili aspoň maštaľné dvere svätenou vodou z kostola,“ navrhla a zamyslela sa nad svojím plánom. „Len aby nás nevideli pán farár, nadávali by, že veríme bludom. Čo povieš, Michal?“
Michal prevrátil oči, pošúchal si tvár a nemo vstal. - Na staré kolená zo mňa urobí vyháňača diablov, isto ma privedie do blázinca, keď si ma peklo skôr nezoberie - rozdumoval. Vyzul si topánky, nasilu stiahol aj zauzlenú ľavú, odkopol ich k peci a stratil sa za dverami vedľajšej izby. A ako si pri tom zahrešil, nepatrí sa ani napísať.
Dcéra s matkou si vymenili pohľady. Čakali krik aj nadávky, otcovo mlčanie ich zarazilo. Anne sa z tváre vytratil úsmev, náročky zívla, zaželala dobrú noc a sa pobrala spať. V posteli potom dlho do noci skladala príbeh, ktorý ráno rozpovie celej dedine.
Helena utrela stôl, vydrhla namočený hrniec, pozametala, snažila sa všelijako vyhnúť spánku. Bála sa tmy, bála sa o muža, no najviac sa bála toho, čo pred chvíľou zažila.
„Musím pred dedinou všetko zatajiť, nik sa nedozvie, kto si robí na môjho muža chute. Ale čo teraz, čo, Pane, pomôž, prosím,“ na kolenách pri vyhasnutej peci zotrvala v modlitbe, kým na svitaní nezadriemala.
Michal buchol dverami. Vyšiel na dvor, kde ho ovanula príjemná vôňa letného rána, na nebi nebolo oblakov. Dnes bude príšerne sparno - rozhodol a potešil sa vyhliadke poludňajšieho spánku v chladivej tôni dozrievajúcej hrušky, čo rástla poza kováčsku vyhňu. Vystrel ruky, urobil päť drepov, ponaťahoval krk a odišiel. Cestou zakopol o čosi mäkké, ale nevšímal si to, iste len hruda hliny. Včerajšiu príhodu nadobro pustil z hlavy.
Anna zamľaskala, otvorila oči. Buchnutie dverí ju zobudilo. Ešte spod periny sa rozhliadla po izbe; rodičovská posteľ bola čerstvo ustlatá, prázdna. Otec zaiste odišiel do vyhne a matka, Anna sa nevedela rozhodnúť, azda sa motá v kuchyni. Vyšuchla sa z vyhriatej postele a bosá stúpila na zem. Po špičkách prešla izbou, nazrela do kuchyne, ale nikoho tam nebolo. Prebehla aj cez kuchyňu a vykukla na dvor. Pred prahom ležali dve mladé zdochnuté sliepky.
„Negustovné, rovno pred dvere nám prišli skapať,“ fajnovo odvrátila tvár a prihladila si vlasy nad uchom. Odpľula zlú slinu, zasmiala sa a rozhodla sa, že sa musí pozrieť do zrkadla, ako vyzerá, keď je znechutená. Preskočila màtve kurčatá a bezmyšlienkovite sa vydala do zadného dvora smerom ku kurínu. Asi si dá na raňajky vajíčka. Skákala z nohy na nohu, vyhýbajúc sa suchým konárikom, ktoré by jej mohli poraniť chodidlá.
„Hneď po raňajkách zabehnem za Betou a poviem jej, čo sa večer stalo,“ chystala sa práve, keď zbadala matku, ako na chrbte nesie rýľ zo záhrady. Chýbajú jej už len zašpinené nohavice a cigareta do úst, hotový robotník - zasmiala sa dnes druhý raz.
„Dobré ráno, matka,“ zvolala oficiálne. „Chystáte sa hľadať poklad?“
„Dobré, dobré, komu aké,“ odvetila Helena. „Videla si pred domom tie zdochliny?“
„Hm,“ hmkla Anna a sústredene si čistila necht pravého malíčka. „Čo s tým rýľom?“
Helena sa obzrela okolo seba a zvažovala, či neposlať dcéru radšej späť do domu. Pomoc sa jej možno zíde, predsa nie je už mladica a aspoň sa nebude sama zožierať tajomstvom. Michalovi by to aj tak nemohla povedať, susedia by ju tiež len vysmiali.
„Hybaj sem, pomôžeš mi,“ kývla hlavou na dcéru a zapichla rýľ do zeme pred maštaľou. „Nebudem mať pokoja, kým to tu skrz-naskrz neprekopem. Začneme od prahu, no poď, poď.“ Spoločne sa pustili do rýľovania. Raz rýľovala matka a dcéra oddychovala, potom sa vymenili.
„Mám dačo,“ zvolala po hodnej chvíli Anna. „Vyzerá to ako hrubé lano, či čo.“
„Ukáž,“ čupla si Helena, chytila do rúk povraz, vytiahla ho zo zeme a trochu oprášila. „Vraj lano,“ vydýchla a odtiahla od seba ruku čo najďalej. „Obyčajný kravský chvost! Niekto si dal námahu a vysušil ho skôr než nám ho zakopal pod maštaľné dvere,“ zadívala sa na chvost a tvár jej zaliali zúrivé slzy. „Kde sa v ľuďoch berie toľká zloba,“ vyrážala čoraz hlasnejšie, „škodiť nevinným... komu som kedy zle urobila, kedy som zle povedala, že som sa takej odplaty dočkala, od koho, od koho...“ kričala na celý dvor zúfalo, hruď jej nepravidelne stúpala a klesala.
„Daj to sem,“ natiahla Anna ruku za hompáľajúcim sa chvostom, hroziac sa matkinho revu.
„Ani sa ho nedotkneš!“ vytrhla sa Helena z plaču a mocne šklbla rukou. „Chytro dones štiepky, založíš v záhrade oheň,“ rozkazovala veliteľsky „Behom, behom, nemáme čas do večera!“
„Chceš ho spáliť?“ neveriacky krútila Anna hlavou. „S takým pokladom, by sme celú dedinu mohli strašiť! S farárom na čele!“
„Mám ti ho na obed uvariť?“ osopila sa na ňu matka. „Hýb sa, nech stihneme ešte pred poludním zájsť po svätenú vodu do kostola.
„Do kostola?“ sklamane potiahla nosom.
„Nerob sa sprostejšia, než si. Pokropíme ňou dvere od maštale aj spálený popol! Toto je počarovaný chvost zdochnutej kravy! Dielo bosorky, cez neho nám škodí! Počuješ? Hýb sa!“ švihla Helena dcéru spakruky po tvári, dorazila ju jej ľahostajnosť.
Anna sa až teraz spamätala. Až teraz sa skutočne zľakla a roztriasli sa jej kolená. Rozbehla sa ku kôlni nedbajúc na bosé nohy. Kútiky úst skrivila do plaču, ale neodvážila sa čo len vzlyknúť. - Matka ju bije! Ju, jedinú dcéru! Apsolutna katastrofa! Bože, pomáhaj! - ako zmyslov zbavená letela krížom cez dvor, vlasy jej viali na všetky strany. Dovliekla do záhrady drevo na dve vatry, pustila ho na zem a lapala po dychu, napínalo ju na zvracanie. Pri kôlni sa jej do päty zadrelo mnoho triesok, no bolesť si nevšimla. Stála uprostred záhrady a pozorovala mamu, ako s divým výrazom obradne zakladá oheň. Vietor voľne rozvieval popol preschnutého kravského chvosta a podráždil Annin nos. Zadržala kýchnutie a vyplašene pozerala do ohňa. Prvýkrát v živote sa bála vlastnej matky.
***
Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie
|
|
