Vojna, kam sa len obzrieš
@ :: Poviedky ::
Apr 18 2008, 07:52 (UTC+0) | 
Poèúva príbehy ¾udí, ktorí spomínajú na boje v Dargovskom priesmyku a vráti sa potom domov, je ako prechod z jedného sveta do druhého. Spomienky sú bolestivé pre mnohých živých pamätníkov aj vyše šesdesiat rokov po vojne. Ale ich vypoèutím èlovek získa množstvo informácií, ktoré nenájdete v žiadnych historických štúdiách. Napríklad aj takých, èo sú zahrnuté v tejto poviedke... |
Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie
Čas: december 1944 – január 1945
Autor: Slavomír Szabó
„Uteč, Paľko, uteč!“ zvrieskla mama z plného hrdla, len čo začula hukot motorov. Bolo jej jasné, čo bude nasledovať. Nízko nad lesmi preletelo lietadlo a zaznel výbuch.
„Paľko, utekaj! Rýchlo!“ kričala znova, i keď už nebolo treba. Paľo utekal. Najskôr k nej, ich pohľady sa stretli, horúčkovite hľadali toho druhého, vystrašene behali po okolí, a potom spolu. Hocikam, len čo najrýchlejšie a čo najďalej. Rusi zhadzovali míny a práve na cestu, ktorou sa pustili z Nižnej Kamenice do Klečenova. Možno by bolo rozumnejšie hodiť sa na zem. Schúliť sa do klbka a nehýbať sa, nedýchať. Každý je múdry, keď je po všetkom. No v takejto chvíli radšej beží v nádeji, že prežije. Aj oni.
Zaznel ďalší výbuch, potom im lietadlo preletelo rovno nad hlavami a vybralo vo vzduchu zákrutu. Hluk motorov trošku stíchol, isto sa vracalo nad miesto, kde začalo svoje bombardovanie. Myšlienka, že možno sa zachránia, preblesla v Paľovej hlave a zažiarila ako iskra. Nespomalil však. Naťahoval nohy, čvachtal v mokrom snehu, do uší sa mu zarezával mamin krik, ktorý nedokázala potlačiť a zaznel ďalší výbuch. To už však nebola zhodená mína. To sa už zatriasla zem, akoby mala rovno pod nimi prasknúť a zdalo sa, že počuť, ako sa lámu kmene stromov. Strašná detonácia, hluk čo spôsobuje bolesť, až sa Paľovi podlomili kolená a spadol. Mama sa hodila rovno naňho, poriadne ho pritlačila k zemi, ale chránila tak vlastným telom.
„Je ti niečo? Hovor! Trafilo ťa?“
„Nie, mama, len zlezte. Utečieme!“
„Dobre, idem,“ hlasno mu zakričala rovno do ucha a potom vstala. Aj Paľo. Zasa bežali dolu cestou, hneď nato sa ozvalo niekoľko ďalších výbuchov. Jeden horší ako druhý, toto už nemohli byť tie malé míny, čo zhadzovali Rusi. Alebo Ukrajinci? V tejto chvíli to bolo jedno, beztak medzi nimi nerobili veľký rozdiel. Nech už však bežali ako len vedeli, dym bol rýchlejší. Najskôr prišla jeho vôňa či zápach, čo sa rinul pomedzi stromy a potom aj štipľavé kúdoly, z ktorých im obom tiekli slzy. Lietadlo však zmåklo, už ho nepočuli. Zastali až v dedine blízko kaštieľa a pozreli sa seba. Z lesa, práve z tých miest, kam smerovali, stúpalo k oblohe čierne mračno. Výbuchy už nezneli, i keď v tom behu ich počuli viac než dosť.
Paľo mal chuť povedať, že on to vravel. Hovoril, ešte kým boli v Kecerovciach, že vracať sa domov do Klečenova okolo nemeckého muničného skladu nie je rozumné. Ale mama bola tvrdohlavá, že tadiaľ je najkratšie, že sklad v lese obídu, aby nestretli stráže. Aj to sa mu zdalo čudné, veď všade naokolo sú mínové polia, ale keď sa mama nebála, mal by strach ukázať on? Šestnásťročný chlapec, ktorého by už pasovali za parobka, keby ich všetkých neboli vyhnali z Klečenova?
„Čo teraz?“ pozrel na mamu.
„Teraz? Teraz sa môžeme modliť, nech nikto nevidel, že sme sem pribehli z lesa. Aby si azda nejaký Nemec nemyslel, že sme tam dávali lietadlu signály, ukazovali mu smer. Pôjdeme naspäť k tete. Do Keceroviec. Tak, akoby sa nič nestalo. Možno po ceste zastavíme nejaký voz, možno nás ktosi odvezie.“
Bol predvianočný čas. Sneh, čo pokryl okolie, nebol hlboký, ale zato mokrý. Vlastne napadol len nedávno. Celá jeseň i začiatok zimy roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri boli daždivé. Už si aj voľaktorí mysleli, že nebudú biele Vianoce, ale nakoniec predsa len voľačo snehu napadlo. Po ceste od Nižnej Kamenice na Herľany a ďalej až do Keceroviec kráčali dve postavy. Chveli sa. Od ľaku, veď stačilo málo a zabilo by ich, tiež od chladu. Mlčali, takto sa im šlo lepšie. Paľo si v hlave všetko premieľal zas a znova. Ako ešte v septembri prišli do Klečenova prví Nemci. Ubytovali sa kdekade, dvaja aj u nich. Vyťahovali cukríky a núkali deti. Aj on dostal, ale odložil ich. Pre Haničku. Ako im len potom bola rada! Lenže, Hanička, kde je asi teraz? Dúfal, že sa práve dnes dozvie niečo viac, preto nadšene súhlasil, že sa vráti s mamou do Klečenova a pomôže jej z domu odniesť voľajaké veci, čo nestihli zobrať pri evakuácii. Na záhrade si vykopali bunker, dosť sa s otcom i bratmi narobil. Mysleli, že v ňom prečkajú, kým prejde front. Nesmeli však ostať, tak tam aspoň ukryli všetko, čo malo nejakú hodnotu. Bunkre vedeli kopať dobre. Postavili ich veľa, ani presne nevedel koľko. Veď Nemci celé mesiace hnali na Dargovský priesmyk všetkých chlapov i silnejších mládencov. A potom, sotva začal november, Klečenovom prešiel bubeník, čo hlásil všetky správy. Rachotil paličkami po bubne na každom obvyklom mieste, kde sa vždy zvykol zastaviť a čítal. Že komisár obce Andrej Ferko oznamuje, aby si ľudia rozmysleli, či chcú riskovať svoje životy i životy svojich detí tým, tým že ostanú doma. Vraj odporúča, aby každý kto má kam odísť, nech sa odtiaľ vysťahuje. Vtedy ešte len odporúčal, to bola dobrovoľná evakuácia. Lenže preč nešiel nikto. Naopak, ľudí pribúdalo. Deviateho novembra došli ďalší Nemci, teraz aj s tankami. A o necelý týždeň zasa a oveľa viac. Muži znova chodili kopať zákopy, čo na tom, že od rána do noci lialo z oblohy, akoby to tu všetko chcelo spláchnuť. Mimo dediny sa už nikto nedovážil chodiť. Varovali ich aj Nemci, že všetko je to tu zamínované. A nakoniec, bolo to štvrtého decembra, na dátumy mal Paľo vždy dobrú pamäť, došla celá armáda. Kládli míny už aj tesne vedľa ciest, podmínovali i mosty a telegrafné ståpy. Na druhý deň ráno, asi tak okolo pol ôsmej, ani nebolo dosť svetla, chodili Nemci z domu do domu a vyháňali ľudí. Iba učiteľ sa vzoprel, letel pod nemeckými buchnátmi na dvor a padol rovno do blata. Musel odísť z dediny s ostatnými, okamžite, hneď v tej chvíli, nikoho nezaujímalo kam. Padali iba strohé príkazy, aby za žiadnych okolností nevybočovali z cesty, až kým nedôjdu do Svinice.
Na uliciach stáli ďalší Nemci s ruksakmi i vrecami. Len čo sa niektorý dom uvoľnil, vbehli dnu a už bol ich. Ubytovali sa tu, vzali si všetko. A ľudia z Klečenova kráčali v zástupe po ceste nadol, kto stihol zapriahnuť, viezol si veci na voze, iní na chrbtoch. Vo Svinici sa rozchádzali, každý na svoju stranu, kto mal kde známych, aby ich požiadal o prijatie. Paľo vtedy priam zúrivo hľadal Haničku. Musela tam určite niekde byť, ale kde? Hanbil sa ľudí pýtať priamo, predsa len bol ani nie chlapec, ale ešte ani nie muž. A Hanička možno iba tušila, že jeho srdce bije pre ňu, zatiaľ jej to nepovedal. Nemal odvahu. Tak ju ani nevidel, netušil, kam zmizla. Len sa nádejal, že všetko bude v poriadku. V poriadku? Možno to tak nazvať, keď im nad hlavami vrčia lietadlá? A dnes, ak by išli len trochu rýchlejšie, akurát by boli pri muničnom sklade, ktorý vybuchol! Z Dargovského priesmyku sa stále ozývajú výbuchy, zvesti sú horšie ako nočné mory a ľudia o sebe vzájomne nevedia.
Za chrbtom mu zahrkotal voz. Obzrel sa, aj mama sa obzrela. Poprosila a voz zastavil. Vyliezli naň a ďalej sa viezli. K tete Ilone do Keceroviec, kde teraz bývali všetci spolu. Mama, otec i Paľo so súrodencami.
„...a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom...“ modlili sa ženy i muži držiac v ruke ružence, a modlili sa nahlas, aby sa vôbec dokázali. Aby im v tichu neulietali myšlienky z božích slov plných nádeje k strachu, čo všetkých načisto opantal.
„...zbav nás všetkého zlého, amen...“
„...pros za nás hriešnych teraz i v hodine našej smrti...“
Toľko slov! Toľko slov, podľa ktorých by mal človek cítiť najmä vlastnú vinu, iným odpúšťať, prosiť, aby ho obchádzalo zlo a žobroniť o zľutovanie, opäť a zas si pripomínať vlastnú nedokonalosť či hriešnosť. Nikdy nad nimi takto nerozmýšľal. Modlia sa rovnako aj Nemci? Tí, čo ich vyhnali z domov a teraz spia na ich posteliach? Sledoval ženy, ktoré sa zišli u tety Ilony, tiež mužov, čo vedeli napnúť svaly, keď sekerami rúbali stromy, alebo nakladali drevo vozy, ale teraz tie pevné ruky iba spínali v modlitbe.
Boli Vianoce. Tak ako každý rok, ale teraz predsa iné. V máloktorom dome visel zo stropu stromček, štedrú večeru pripomínala len kapustnica. Od Slánskych vrchov znelo dunenie, každým dňom silnejšie a silnejšie, správ však bolo pomenej. Už nikto neopúšťal dedinu, a už vôbec nie tak bláznivo, ako keď sa vybral s mamou do Klečenova.
„Teraz by sa nám zišlo prasiatko, nie? Také ako zabili Nemci u Antoňovcov,“ prehodil otec, keď si utrel ústa po kapustnici. Len tak, aby reč nastála.
„No, zišlo by sa. Tí Antoňovci, to boli susedia?“ spýtala sa teta Ilona, žena, ktorá mlčala málokedy.
„Hej, zo tri domy poniže. Nechávali si ho, že ho zarežú pred sviatkami. Tak ako vždy. Mnohí zabíjali radšej skôr, veď sa dalo vytušiť, že lepšie mať mäso ukryté ako živé v chlieve. Ja som tým Nemcom nikdy neveril, aj keď deťom rozdávali sladkosti. Však z niečoho musia žiť. Zabil som našu sviňu, mäso mám doma poskrývané a čo z toho máme? Možno už ho rozdelil ten provianťak, čo býval u rodičov Paľkovej frajerky.“
„Hej, Paľko ty už máš frajerku? A že si nič nepovedal,“ usmiala sa teta Ilona, ale do Paľa vošla zlosť.
„Nemám. To je kamarátka.“
„No však ja nič, Paľko. A ako je jej meno?“
„To je kamarátka, ja mám veľa kamarátok.“
„No, ale tá, čo spomína tvoj ocko, že tam býval provianťak. Aj z toho dačo mali?“
„Neviem. Hanička hovorila, že ešte v septembri tam býval jeden, čo delil jedlo vojakom, ale vždy dal dačo aj jej, nech to dá mame. Ale potom, ako prišla v novembri celá armáda, provianťaka vymenili. Už tam bol iný a ten im nikdy nedal nič. Naopak, to on nakázal, aby ľuďom brali statok.“
„Ilonka, vieš, koľko to bolo jedla? Prvá bola tá sviňa od Antoňocov, zabili ju hneď na dvore, ale potom brali aj od iných, ale už aj kravy,“ pripojil sa aj otec.
„No, ale nám to tuto mladý pekne povedal. Všimli ste si? Že Hanička. Nie Hanča, ako sa bežne hovorí, ale Hanička. Však čo si sa takto okúňal, veď láska je krásna vec,“ zasmiala sa teta Ilona, bol to prvý smiech po dlhšej dobe, ale Paľo by ho najradšej nepočul. Takto si z neho uťahovať! Ešteže tetka zmenila reč a pokračovala inak.
„¼udia hovoria, že Rusi vedia, kam majú strieľať. Vraj keď sa kopali tie zákopy a bunkre, tak tam poslali svojich vyzvedačov. Že boli oblečení v nemeckých uniformách a všetko si presne značili do máp. Tak hádam by to nemalo už dlho trvať, nie?“
„Také hovorili?“ prekvapil sa otec. „Ja som zasa počul, že nejakí ľudia, čo prešli spoza Makovice až do Opinej, vraveli, že Rusi strieľajú zle. Že bomby z kanónov padajú na Bandžove i Kameník, len nie do priesmyku. A tanky vraj majú stále niekde dole pri dedine. Taký tank, vieš, aká je to sila? Keď prišli Nemci do Klečenova, tak najskôr na šiestich tankoch. Zastali s nimi rovno v záhradách u Bačovcov a Kováčovcov. Vtedy som videl, ako jeden taký tank prešiel rovno cez strom. Cez slivku. Vyvrátil ju aj s koreňmi.“
Modlitby, tanky, výbuchy, reči, ktoré nič nezmenia... Paľo sa cítil nepokojný. Takí vlastne boli všetci, ale len on vstal, prešiel od stola k oknu a pozeral von do tmy. Štedrý večer. Ako by asi vyzeral, keby nebola vojna? Keby sa od hôr neozývalo to večné besnenie a on by už o dva dni na Štefanskej zábave mohol tancovať ako parobok a držať v dlaniach Haničkin pás? Cigáni by drali struny, muzika sa rinula do uší a on by si vychutnával jej úsmev. Teraz derú zem bomby a míny, do uši sa rinú vzdychy ustráchaných ľudí, ktorí nevedia, čo bude zajtra a nevychutnal si ani tú kapustnicu. Nemohol. Akoby mu mohla chutiť, keď nevie vôbec nič o tom, kde sa nachádza ona? Hanička. Možno to už všetko skončí. Možno. Neostáva nič iné, len čakať a počúvať dnes, rovnako ako včera, predvčerom, tie nekonečné modlitby, s ktorými teraz znova začala jeho mama: „Otče náš, buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi....“
„A toto si počula? Že tie mosty, čo vyhadzovali Nemci do vzduchu, to podmínovali Ukrajinci.“
„Ako to mohli Ukrajinci? Veď tí boli na druhej strane kopcov, keď sa to robilo.“
„Ale nie tí. Nemci mali vlastný ukrajinský oddiel. Boli to takí vojaci, čo ešte kým sa nevedelo, ako to všetko skončí, utiekli od Rusov k Nemcom. A že práve títo podmínovali mosty, a potom ako Nemci ustupovali, všetko vyhodili do luftu. A vieš, ako to dopadlo? Nemci ich počkali pri Obišovciach. Tam ich zoradili, vzali im zbrane a všetkých ich postrieľali. Božie dopustenie, hovorím, Nemci postrieľali tých, čo im pomáhali. Báli sa, že by ich mohli zajať Rusi. To vieš, že potom by Ukrajinci povedali všetko, len aby sa zachránili. Aspoň tak myslím, ako som nad tým premýšľala, lebo prečo inak by ich pozabíjali?“
„Šesť týždňov, Eržička! Šesť týždňov sme neboli doma. Bože, tie bomby, výbuchy, hotové peklo! Čo bude, keď sa vrátime? Vôbec, máme ešte domy?“ začala Paľova mama horekovať, chvíle kedy okrem plaču sa nezmohla na nič, boli stále častejšie. Ale práve teraz na to nebol najlepší čas. Chlapi to videli inak. Nemec zdrhol, Rusi boli už v Košiciach a nastal okamih, na ktorý dlho čakali. Od Svinice hore cestou kráčal zástup ľudí, čo sa nazbieral zo všetkých smerov. Obyvatelia Klečenova sa vracali domov. Horekovanie bolo v týchto časoch viac ako nákazlivé. Zvyčajne stačilo, aby s tým začala jedna žena a pridali sa všetky. Teraz však nie, okrem Paľovej mami ostatné mlčali. Len čo viac stúpli do svahu a blížili sa k prvým domom, ich pozornosť zaujal tank. Ruský tank s pretrhnutým pásom naklonený do priekopy pri ceste. Dozaista horel, možno zhoreli i ľudia v ňom, ale nezastavoval sa nikto. Túžba vidieť, ako to vyzerá v dedine, bola silnejšia. Takéto tanky videli po ceste štyri. Až neskôr sa dozvedeli, že i keď Nemci ušli, nejaká jednotka ostala na kraji lesa a pálila z pancierových pästí rovno na cestu, kadiaľ išli Rusi.
Neskôr, keď už došli domov, sa horekovanie žien ozvalo naplno. Takmer z každého dvora. Aj Paľo len ustráchane pozeral, keď videl, že aj do ich záhrady padla bomba. Presne na bunker, práve tam, kde si pod zem schovali všetky cennejšie veci. Okná na dome boli rozbité a dvere chýbali. Načo by už Nemcom boli ich dvere? Nechápal, ale myšlienkami opäť ulietal inam. Musí trochu vyčkať, aspoň kým sa mama upokojí a potom sa pôjde pozrieť. Len tak, akože náhodou ide okolo, tak sa zastaví, či je Hanička doma. Lenže zatiaľ odísť nemohol. Otec už rozdelil robotu, bolo potrebné veľa vecí opraviť, okná zabiť doskami, nech nevychádza teplo, keď zakúria, pozrieť na miesta, kam ukryl jedlo a hlavne vziať lopaty a odpratať prepadnutý strop bunkru, lebo tam majú všetko najcennejšie. Paľo vzal lopatu a robil. Zabáral ju, ako mu zmrznutá januárová zem dovoľovala, kúsok po kúsku. A mama, tak ako sa dohodla s ostatnými ženami, odbehla do kostola na spoločnú modlitbu.
„Pán farár Podhájecký vraveli, že zmätok môže vyvolať pokušenie. ¼udia, čo by mali držať spolu, sa takto môžu postaviť proti sebe. A aj sa stalo. Včera tí čo prišli ako prví, že povyberali okná aj dvere z tých domov, kde boli celé, aby opravili vlastné domy. Že ľudia, čo niekomu dačo vzali, majú hneď všetko vrátiť. Isto budú aj naše dvere u niekoho, budeme musieť pozrieť,“ začala mama, len čo sa vrátila a Paľo sa toho hneď chytil.
„Ja pôjdem. Môžem? Aspoň si trochu oddýchnem, už ma bolia ruky. Prejdem dedinou a pozriem, kto má naše dvere.“
„Ruky ťa bolia? No veď choď, ja som ju už videl,“ kývol otec plecom, akoby mu ani nepovedal tú najúžasnejšiu novinu.
„Koho ste videli, otec?“
„No hádaj... Koho asi? Však ty dobre vieš. Tak ju choď pozrieť, ale nezabudni na dvere, nech ich máme doma ešte dnes.“
Viac mu otec nakazovať nemusel. Paľo sa otočil, len to, čo hovorila mama, ho predsa ešte len trochu zdržalo.
„Kostol zasiahla bomba. Vraj Nemci tu mali svojho vojenského farára a akurát, keď Rusi útočili, išiel sa tam modliť. Zabilo ho rovno pred oltárom, teraz pred kázňou dal kňaz biele plachty na krvavé škvrny, nech to tak nebije do očí. ¼udia tiež hovorili, že na Viničkách visí zo stromov mäso. Kravy rozsekané na štvrtiny a aj svine. Že to Nemci, neviem prečo práve tam, mäso len tak vycapili, asi mysleli, že bude väčší mráz. Všetky zvieratá, čo boli v dedine, pozabíjali. ¼udia, čo prišli od Sečoviec, zasa vraveli, že Nemci vypálili Bačkov aj Dargov. A starý Anton vravel...“
Mamin hlas sa už strácal za Paľovým chrbtom, novinky ho zaujímali, ale veď sa ich dozvie i neskôr. Pobehol dolu dvorom, tvár mu ovial chladný vietor a zamieril si to rovno tam, kde ho ťahalo najviac. Koľkokrát si tu chvíľu predstavoval! Túžil, aby to už bolo, ale naraz ucítil akúsi neistotu až chvenie. Hanku zbadal cez plot pred domom. Stála tam sama, zvnútra sa síce ozývali akési hlasy, najmä jej otec hovoril stále tak akoby kričal, ale to ho teraz nezaujímalo. Spomalil, presne ako si naplánoval, akože len prechádza okolo, potom zastal pozdravil. Hanička prišla bližšie, všimol si, že plakala. Nemusel sa ani pýtať prečo. Ich dom bol prasknutý, ani čo by mu chcel odpadnúť bok. Isto bomba.
„Tu si?“ spýtal sa, akoby ju nevidel.
„Hej,“ otrela si slzu. „Boli sme u strýka v Ïurkove. A ty? Som počula, že si bol v Mudrovciach. Aj som na teba myslela, keď vraj na Mudrovce strieľali lietadlá.“
„My sme boli v Kecerovciach, nie v Mudrovciach. A v Ïurkove ako?“
„Myslela som, že zle. Ale po tom, čo som sa dozvedela, ako to vyzeralo inde, tak asi nie najhoršie. Ktosi rozšíril, že v Ïurkove je týfus. Nemci sa odtiaľ ihneď vypratali, aby sa nenakazili.“
„Aj ja som na teba myslel, že kde si,“ priznal Paľo a cítil, ako mu horia uši. Bol však rád, že to zo seba dostal, cítil to priam ako vlastné hrdinstvo.
„Chcela som, že len čo prídeme domov, pôjdem ťa pozrieť, ale teraz ten náš dom,“ ukázala na prasknutú stenu a rozplakala sa.
Paľo rýchlo otvoril bráničku, prišiel k Haničke celkom, celkom blízučko a privinul si ju, akože ju chlácholí. Položila mu hlavu na rameno, síce plakala, ale v tej chvíli nebolo v Klečenove šťastnejšieho človeka ako on. Zabudol na dvere, čo mal ísť hľadať, na muničný sklad pri Kamenici, ktorý mu vybuchol takmer pred nosom, zabudol na všetko a možno by si ani nevedel spomenúť, ako sa volá. Držal ju okolo ramien a ona sa nebránila. Prial si, aby to nikdy neskončilo. Nevedel, nemohol ani tušiť, čo ho čaká v najbližších dňoch. Že sa Rusi vrátia a bude musieť s chlapmi chodiť po lesoch a nakladať màtvoly v celých stovkách a tisícoch na nákladné autá. Nemal ani zdania, že v blízkych lesoch je cez dvadsať tisíc màtvych vojakov. Nemyslel ani na míny, čo neskôr zabili mnoho ľudí z okolia i pár mesiacov po vojne. Nemyslel vôbec, len cítil. Bol dvadsiaty január tisíc deväťsto štyridsaťpäť a uprostred spola zbúranej dediny plnej žiaľu a bolesti sa cítil šťastný.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
