Noc po žatve
@ :: Poviedky ::
May 16 2008, 22:00 (UTC+0) | 
Kostol v Šemši |
Miesto: Šemša, okres Košice-okolie
Čas: niekedy na prelome 19. a 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Bolo ticho. Tiež tma. Zdalo sa, že celé okolie spí spokojným spánkom, ale bolo tomu naozaj tak? Les, ba i celá príroda žije svojim nočným životom, mnohé zvieratá sa práve v takomto čase vydávajú na lov. Letné ticho nie je také nemé ako zimné. Predsa len, stačí slabý závan vetra a zašumí lístie. Tiež potok, ak je nejaký nablízku, zurčí celú noc. Teraz tu bolo neskoré letné a príjemné ticho. Mária mala celkom dobrú náladu. Jediné, čo by ju dokázalo poriadne znechutiť, by bol zvuk ľudských krokov. Ležala v šope na slame, na druhom konci zaspával otec.
Privrela oči a pozorne načúvala. Zvuk nočného potoka dokáže vytvoriť tie najrozličnejšie predstavy. Každý v ňom počuje, čo chce. Zamilovaní rajskú hudbu a strachopudi šepot zlých duchov. A Mária bola práve zamilovaná. Paľo, jej milý, to síce ešte nevedel, teda vlastne ani nebol jej milým tak, ako by si to priala, ale určite to už tušil. Keby len mali nejakú príležitosť byť niekde sami! Dnes celý deň zbierali úrodu. Muži žali pšenicu, ženy ju zväzovali do snopov a kládli na voz. Aj Paľo kosil, ale iba chvíľku. Potom, len čo prvé snopy previezli k stodolám, zobral cep a začal mlátiť. Zrno padalo zo zrelých klasov a ženy ho triedili od pliev. Aj ona, Mária. Keď podala Paľovi vodu, aby sa napil, túžila byť tým hlineným krčahom, ktorý si prikladal k ústam. Keď mu v dychtivosti, s ktorou hltal, vyprsklo trochu vody na košeľu, túžila byť tou kvapkou, čo mu stekala po hrudi. Stála tam a pozerala naňho svojimi veľkými dievčenskými očami, až kým jej nepoďakoval.
„A čo? Na mňa si zabudla?“ naoko hnevlivo ju vtedy zahriakol otec. Až sa zahanbila, že najskôr dala napiť Paľovi, ale čo už?
Teraz tu ležala v stodole, ako otec prikázal, pretože zrno vraj treba strážiť, kým ho neprevezú domov. Veľa už počula o tom, že cigáni po žatve chodia do odľahlých stodôl a berú si každý aj za celé vrece. Najmä z Nováčan, ale aj od nich zo Šemše. A keby prišli, čo by urobila? Iba ak spustila krik. Ten by ich asi tiež zahnal, ale dobre, že tam bol i otec. Chápala, že by to nebolo celkom bezpečné, ak by tu spal sám. Dvaja sú predsa len dvaja, to zlodejov zaženie skôr. Predstava, že tam obďaleč v inej stodole na druhom konci polí leží na slame Paľo, ju však nenechávala na pokoji, nedovolila jej zaspať.
Počúvala. Šumenie lístia a klokot potoka pretínal otcov pravidelný a hlboký dych. Určite už zaspal. Len človek v spánku dýcha takto uvoľnene. A keď sa ozval i slabý chrapot, bola si úplne na istom.
Kto vie, či už aj Paľo spí. Či sa tiež len takto neprehadzuje ako ona a nerozmýšľa o tom, aké to bude na tancovačke. Keď sa zožne celá úroda, určite bude v dedine veselica, no a tam by sa už konečne mohol prejaviť. Lenže tie dni, čo medzitým prídu! To budú stále len takto kradmo zazerať jeden na druhého? Až ju stislo pri srdci. Zdalo sa jej nemožné, že teraz tu má usnúť, strážiť zrno a on je tak blízko. Možno, keby... Keby sa zodvihla a prešla okolo celého poľa. Akože stráži, aby si nenamýšľal, že mu nadbieha, ak by sa stretli. Ale keby sa stretli, tak to by znamenalo, že ani on nevie zaspať, myslí na ňu a možno niekde pofajčieva pred stodolou, potom by... Čo by bolo potom? V tej chvíli si to už ani nechcela predstavovať. Nie, takto nezaspí, nemôže, túži a chce byť s ním práve teraz! Čokoľvek, čokoľvek by obetovala za to, aby ho mohla čo by len vidieť, aspoň na chvíľku, na chvíľočku.
Mária potichu vstala, aby neprebudila otca a pomaly otvorila vráta. Keď vyšla von, oziabali ju bosé nohy. Už dávno padla večerná rosa a chladivé dotyky zeme jej dodali novej odvahy. Kdeže spánok, úplne obživla! Vietor sa mierne zdvihol, pohladil jej tvár a ona skôr po pamäti než podľa zraku kráčala tam, kde ako verila, o chvíľu uvidí obrysy ďalšej stodoly. Ale ak tam Paľo nebude? Ak začuje len jeho spokojné odfukovanie zo spánku, alebo ani to nie? Aspoň si bude istá, že urobila všetko, čo mohla, vráti sa a azda zaspí aj ona.
Išla, kráčala ďalej. Minula známu jabloň, keď ju upútal akýsi zvuk. Kroky! Bože, cigáni - horekovala v duchu a už sa aj prikrčila k zemi, pretože tu by ich nerada stretla. Luna práve zašla za mraky, Mária sa snažila rozoznať, kde sa čo hýbe. Namiesto mesačného však okolie zalialo nové svetlo. Desivé. Z poľa odrazu vybehol muž. Ale aký! V plameňoch, horel a kričal. Len zopár metrov pred ňou, objavil sa, ani čoby vyskočil spod zeme a bežal cestou nadol. Prízrak chlapa v ohni! Mária zmeravela, dych jej zastal kdesi uprostred, keď muž odrazu vykríkol tak desivo, ako tvor trápený neznesiteľnou bolesťou a po tom zahrmelo. Poriadne. Plamene vyšľahli do výšky a nastal výbuch, po ktorom lietali iskry na všetky strany.
„Otčenáš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja...“ odriekala Mária, oči poriadne prižmúrila, bála sa ich otvoriť, bála sa pohnúť.
Ale bol to naozaj prízrak? Nie, to len strach jej nedovolil uveriť, že to bol človek! Človek z mäsa a kostí, čo zhorel, alebo možno ani celkom nie a teraz tam asi leží popálený, azda zamdlel. Ak by ostal pri vedomí, isto by skuvíňal od bolesti. Prerušila otčenáš a vyskočila na nohy. Bežala rýchlo, lež nie tam, kde naposledy videla úbožiaka, ale späť k otcovi, zobudiť ho. V tom behu, kde ako tušila, išlo o život, jej zrak oslnil nový jas. Nový jas plameňov. Presne oproti nej, i keď nie celkom blízko, na cestu vybehol ďalší horiaci muž. Vrešťal na celé okolie, rozhadzoval okolo seba rukami a naraz padol na zem. Okolie opäť naplnil výbuch, ďalší bolestný výkrik sprevádzaný iskrami, ktoré, ako sa jej zdalo, vystrelilo až k nebu. A potom tma. Tma, čo naplnila krajinu, začiernila okolie a oči na ňu nie a nie privyknúť. Mária tušila, vedela, že tomuto chudákovi sa už nevyhne, lebo ho má v ceste. Lenže čo s ním, s jeho telom, ak tam bude ležať rovno pod jej nohami?
„Otec! Otec!“ kričala na plné hrdlo, hlas jej preskakoval, vracal sa ozvenou z lesov, či priamo od čiernej nebeskej klenby. Po spánkoch jej stekali kvapky chladného potu, ale koža ju pálila, akoby tiež horela. Krok míňal krok, bežala, ale odrazu zastavila a zmeravela. Tam, presne na tom mieste, kde horiaci úbožiak padol na zem, nebolo vôbec nič. Žiadne telo, ani zhorené, ani zdravé, ba ani náznak po tom, že tam zaznel výbuch sprevádzaný ohňom a bolesťou.
„Otčenáš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje.... Otec! Kde ste! Otec!“ prešla Mária z modlitby do kriku. Nie, jasne vedela, že toto nemôže byť s kostolným poriadkom. Nemusela na to ani myslieť, vysvetľovať si veci, či pochybovať. Bol to len pocit, ale úplne jasný, pocit rovnajúci sa poznaniu, že je zle, veľmi zle a prsty pekla sa derú spod zeme na povrch práve tu.
Chýbalo jej už len niekoľko metrov, aby dobehla k stodole, keď ju čosi, akési tušenie či podvedomá sila prinútili, aby sa obzrela. Výjav sa opakoval. Naprieč strniskom zožatej časti poľa bežal muž, červenožlté plamene z neho šľahali ako z vatry, žiar ohňa oslepoval i na diaľku.
S otcom sa zrazila pred stodolou. Práve vyšiel von, vystrašený jej krikom a krok pred vrátami doň narazila.
„Kde si bola?! Prečo kričíš?“
„Tam, otec, tam,“ ukazovala na pole: „Tam horia ľudia. Horia ako snopy!“
„Kde si to videla? Pôjdeme pozrieť,“ schytil ju za ruku a náhlivo ťahal za sebou. Musela popri ňom utekať, pretože naťahoval nohy a inak by mu nestačila.
Keď zastali, opäť ich obkolesilo ticho. Už nie také, ako keď sa prehadzovala na slame mysliac na Paľa. Znelo síce rovnako, ale toto bolo ticho desivé.
„Takže?“
„Tam dole, ale aj na ceste, čo sme už prešli, horeli muži. A jeden bežal tamto cez pole. Videla som ich, otec, videla!“ triasla sa Mária hľadiac do otcovej tváre. Jeho čudný pohľad si nevedela vysvetliť.
„Videla si troch?“
„Hej, tam, tam aj tam,“ ukazovala trasúcou sa rukou a otec nemal pochybnosti, že hovorí pravdu. Nevedel však čo povedať, odkiaľ začať, tak si ju aspoň privinul. Pohľadom premeriaval okolie, keď Mária potláčajúc vzlyky, skúšala, čo si otec myslí. On jej však len stroho nakázal, aby teraz mlčala, že musia spať a ráno jej všetko vysvetlí. Nech sa ho nepýta a tiež nech neplače, len aby sa upokojila, že on už dá pozor.
Otec pozor nedal. Ba naopak, opäť zaspal ako prvý. Mária ležala hneď vedľa neho, spánok neprichádzal. Otcova rozvaha ju trochu upokojila, i keď si bola istá, že všetko čo videla, bolo skutočné. Teraz však na to nemyslela. Aspoň nie priamo. Aj ten najväčší strach a pochybnosti ustúpia do pozadia, keď sa človek veľmi potrebuje... No... Tak ako každý, keď sa potrebuje vymočiť. A ju tlačilo tak, až ju to bolelo. Možno ako následok prežitej hrôzy, možno z toho chladu, čo jej siahal na nohy, keď utekala bosá, ale to bolo nakoniec jedno.
Hrýzla si spodnú peru, poriadne až to zabolelo, kolená k sebe stískala, ale nič nepomáhalo. Mala by zobudiť otca? A čo mu ona, takmer už dospelá žena povie? Otec, poďte so mnou, chcem sa ísť... Alebo by mala prebehnúť len do druhého kúta a pustiť to tam? A keď sa práve otec zobudí? Alebo ak to ucíti ráno? Mala strach a zároveň sa cítila trápne. Keď sa však pocit napätia stupňoval do kàčov, až si v pevne zatvorených pästiach bolestivo vtláčala nechty do dlaní, rozhodla sa. Vstala a rýchlo vybehla pred stodolu.
Bola to úľava. Úľava, o ktorej sa človeku až trápne rozpráva, ale pritom ju pozná každý. Po dlhej chvíli zdržiavania úplná slasť. V podrepe s vyhrnutou sukňou si vydýchla. Len čo napätie povolilo, opäť jej myseľ zahalil strach z nedávnych zážitkov. Sotva si ho uvedomila, začula kroky. Jasné kroky! Strnula v napätí, ani sa nepohla. Kroky sa približovali, bolo to viac než len jeden človek či zviera. Vzápätí spoza stodoly vyšli akýsi ľudia. Kňazi! Sotva si stačila spustiť sukňu, tesne vedľa nej prechádzala skupina, hádam zo dvanásť farárov. Do tvárí im nevidela, mesiac bol opäť za mrakmi. Boli tak blízko! Len mlčky kráčali, ak by našla odvahu a natiahla ruku, určite by sa ich dotkla. Mlčiaci muži však pokojne kráčali smerom do polí. O chvíľku videla už len ich dlhé reverendy, ktoré pohltila ma. A tam na horizonte, čo sa nejasne črtal v diaľke, k nebu opäť vyletel roj žeravých iskier.
„Otec, otec, vstávajte!“ vyhàkla potom, ako vbehla so stodoly. Otec sa v okamihu posadil.
„Znova?“ rozlepil oči a spýtal sa len tak na pol úst, pretože sa prebral z tvrdého spánku.
„Boli tu farári!“
„Akí? A kde?“ postavil sa a otvoril dvere, aby sa presvedčil, či niečo uvidí.
Máriu už tak nezmáhal strach. Bolo to zvláštne, ale teraz sa nebála. Predsa len, kňaz, to bol človek, čo vyvolával skôr pocit dôvery, než desu. Potichu, akoby nechcela o takomto neuveriteľnom úkaze hovoriť nahlas, povedala ako musela vybehnúť von i všetko, čo sa potom stalo. Otec sa prežehnal, potom už len sadol na kraj kopy slamy, oprel sa a ona sa uhniezdila hneď pri ňom. Objal ju okolo pliec, hlavu mu zložila na rameno.
„No, počkáme do rána. Teraz skús zaspať. Neboj sa, ja už nebudem,“ prisľúbil.
Ráno, sotva začala blednúť obloha, okolie zurčalo vtáčím spevom. Mária sa prebudila na zvuk ocieľky, ktorou otec brúsil kosu. Vstala a mlčala.
„Vonku je všetko v poriadku, už som bol pozrieť. A o chvíľku príde aj mama. Najeme sa pôjdeme,“ začal otec.
„To v noci... Čo to bolo?“
„No, dnes tu radšej ostanem sám, lebo ťa to vzalo poriadne. Ale vedz, že plamenní muži ešte nikomu neublížili. Strach však nahnali už mnohým,“ prestal otec brúsiť kosu a dával si pozor, aby ju vysvetlením nevyľakal. „Ja som teda ešte zatiaľ žiadneho nevidel, ale keď ty hej, nuž poručeno Pánu Bohu...“
„Videla som ich. Veríte mi, že mi veríte?“
„Verím, verím, veď si sa triasla ako osika. Ja som myslel, že to len niektoré ženy klebetia, že si týchto chudákov len vymysleli, ale kto bol chrapúň počas života, musí si všetko po smrti odtrpieť.“
Máriu až stiahlo niekde pri srdci, keď počula otcove slová. Nepýtala sa, len namiesto otázky zodvihla obočie a otec pokračoval: „Že vraj sú to ľudia, čo sa počas života hádali o zem. Vieš ako to bývalo. Jeden sused druhému požičal, či prenajal pole. Zmluvy nepísali, potom keď jeden zomrel, ten druhý jeho deťom tvrdil, že to nemá požičané, ale kúpené, lebo všetko zaplatil a tak. Mnohé rodiny sa takto rozhnevali, boli i bitky, ba tiekla i krv. Spory pre majetky i pre zle vymerané role, keď jeden stále posúval medze, aby obral suseda. A tí, čo podvádzali, sa teraz čistia v plameňoch očistca. Ale neviem ako to pomáha, keď sa na tie pokradnuté zeme stále vracajú.“
„Otec, a tí kňazi? Celý zástup. Kto to bol?“
„No, neviem. Neviem, ale myslím si. Keď si ty za krátku chvíľku videla niekoľkých úbožiakov v plameňoch očistca, ktovie koľko ich tu bolo za celú noc. Ak prišlo toľko kňazov, isto tu bolo i veľa plamenných mužov. Možno si už vytrpeli dosť a nastal čas, aby dostali rozhrešenie. Možno, teda ja neviem, ale čosi mi hovorí, že to mohli byť aj naši farári, čo tu kedysi slúžili v Šemši alebo v Hodkovciach. Že sa aj ich duše na túto chvíľu vrátili zo záhrobia späť."
„Teda prišli im dať rozhrešenie?“ vypleštila Mária oči, ale otec len mávol rukou.
„Povedal som, že mi to len napadlo, keď som si to chcel dať nejako v hlave do poriadku. Prečo by tu inak prišli? A stačilo! Už sa o tom nerozprávajme, a hlavne to nikomu, nikomu nehovor! ¼udia neuveria, aj Paľo by ťa vysmial.“
„Paľo? Prečo ho spomínate?“ zatiahla Mária nevinne.
„Nie som slepý. Včera si na ňom išla oči nechať. A on? Aha, sotva sa rozbrieždilo a už ku nám ide. Istotne povie nejakú hlúposť, že si chce ocieľku, alebo niečo požičať. Ale to nie je na príčine, prečo sa sem tak ponáhľa,“ zasmial sa otec.
Mária vyskočila na rovné nohy a pozrela cez dvere, kam zatiaľ videl len otec. Naozaj, po ceste priamo k stodole sa blížil Paľo. Rýchlo a dychtivo.
***
Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie
|
|
