Na súd!
@ :: Poviedky ::
Jan 14 2009, 08:06 (UTC+0) | 
Pôvodne premonštrátsky (neskôr jezuitský) kláštor v Nižnej Myšli v súèasnosti |
Miesto: Nižná Mysľa, okres Košice-okolie
Čas: leto 1949
Autor: Slavomír Szabó
„Helenka, ale skús núkať po korune. Iba ak by nechceli kúpiť, potom spusti na päťdesiat halierov, áno?“
„Áno, mama.“
„Najskôr choď ku známym, veď vieš, tam do dvorov na Moyzesovej ulici. Až čo ti ostane, predaj inde. Ale možno ti neostane nič, potom príď rovno domov, dobre?“
„Dobre, mama.“
„A vajíčka riadne poumývaj. Vieš, že keď sú špinavé od sliepok, tak ich nechcú kupovať. Počula si?“
„Počula, mama.“
Helenka sedela na lavičke vo dvore pod oknom do kuchyne. Pätnásťročné dievča s očami hlbokými ako dve studne malo pred sebou veľkú plechovú kanvu na mlieko a netúžilo viac po ničom, než aby už bola prázdna. Vošlo do nej pätnásť litrov a to bola váha, s ktorou sa Helenka trápila počas celých prázdnin každý druhý deň, ako chodila predávať mlieko do Košíc. Z Nižnej Myšle to bola poriadna štreka, vždy musela vyraziť zavčasu, aby ju niekto nepredbehol. Teraz však ešte len sedela, vrch kanvy prekryla kusom konopného plátna, až tak zatlačila vrchnák, aby sa z nej nevyliala ani kvapka. Cez otvorené okno zvnútra vychádzal mamin hlas naďalej. Že keď Helenka pôjde okolo Krásnej a uvidí pri ceste nejakého mladého chlapca, nech sa ani nezastavuje. Jasné, radila jej tak vždy, lebo by to mohol byť nejaký utečenec z tamojšej polepšovne. Tiež, aby na Jozefskú ulicu do kasární išla, iba ak by naozaj nevedela mlieko predať. Tu sa Helenka pousmiala. Tak akurát! Tam pôjde hneď, veď tí vojaci sú takí pekní a dá sa s nimi požartovať. Už na ňu pozerajú ako... no, tak inak ako ostatní chlapci a správajú sa k nej ako k slečne z mesta. Tých veru neobíde, ich lichôtky sú to jediné, čo ju do Košíc tiahne.
„Helenka, a hovorila som ti už, že aby si najskôr núkala liter po korune?“
„Hovorila, mama,“ pokrútila Helenka hlavou a s námahou vložila kanvicu do zajdy. Tú potom s napätím všetkých síl vyložila na chrbát a z lavičky zobrala ešte košík plný vajec. Mala ich umyté, skôr než jej to mama prízvukovala, akoby Helenka nevedela, čo sa patrí. Slnko už vyliezlo ponad strechy domov, bolo pekné, guľaté, ale oči ešte tak nepálilo ako na poludnie. Teplý letný vetrík zavial od Slanských vrchov a Helenka vykročila na cestu. Dole od kostola až pred krčmu, kde sa mala stretnúť s Marčou. Vždy takto spolu chodili, hoc to bola dlhá cesta, ústa sa im nikdy nezatvorili, veď dve rovesníčky tohto veku si majú stále čo povedať.
„Po koľko budeš predávať?“ privítala ju Marča namiesto pozdravu otázkou. Bola už raz taká, často až priveľmi prostoreká, aj pokiaľ ide o vzhľad, oproti vždy pekne upravenej Helenke mala Marča šaty poplátané, akoby jej rodina drela väčšiu chudobu.
„Po korune, ale keď nevezmú, tak za polovicu. A ty?“ odula Helenka spodnú peru a fúkla si do tváre. Zajda s kanvou ju tlačila, po ľavom spánku jej stiekla prvá kvapka potu. „Aj mne mama tak vravela. Že odkedy začala jarná pastva, mlieko je lacnejšie ako v zime. Vraj, keby mi odmietli čoby len dvaja, ďalej mám núkať rovno za päťdesiatnik.“
„Ideme?“ fúkla si Helenka do tváre znova, hľadiac na Marču, ako sa už zohla do podrepu a nakladá si svoju zajdu. Potom s povzdychom vstala a obe vyrazili.
Predávať mlieko, smotanu, maslo a vajíčka chodili ľudia z Nižnej Myšle do Košíc od nepamäti. Nie na trh, tam by sa zbytočne naťahovali s inými, znižovali ceny, prekrikovali sa, len aby zarobili. Lepšie bolo chodiť po rodinách. Každý už mal svoje miesta, dvere, na ktoré treba zaklopať a ponúknuť, čo mali práve na predaj. Aby pätnásťročné dievky predávali samé, išli tri hodiny do mesta a potom tri hodiny naspäť, to až také zvyčajné nebolo. Ale Helenkina mama bola chorá a slabá. Viac preležala na posteli, ako stála na nohách. Len ráno porobila, čo stihla, navarila jedlo a musela si ľahnúť. Lekár, keď naň našporili, vždy len prišiel, tváril sa múdro, hovoril slová, ktorým nik nerozumel a potom dal akési lieky. Tie pomohli, lenže stále iba do času. Potom bolo potrebné šporiť na lekára znova, aby prišiel a pozrel na chorú. Zmenilo sa to až nedávno. Pán doktor ich navštívil so správou, že nastali nové časy. Každému muselo byť jasné, aké mal na mysli. Gottwald a komunisti, všetci hovorili len o tom. Lekár vraj už nebude behať po domoch, len keby išlo naozaj o život. Mama má chodiť na prehliadky do mesta sama. Nie k nemu, nového lekára jej pridelí štát. Teraz bola stále slabšia a slabšia, nemala dosť síl ísť nikam, ale keďže si nebola istá, či jej už naozaj ide o život, ostávala doma. Predávať teda chodila Helenka.
Marča si zasa vydrankala, že keď môže Helenka, bude aj ona. Jej mame to tiež prišlo vhod, najmä v tieto dni mali hromadu problémov a agitátormi, ktorí verbovali ľudí, aby dali svoje zeme a dobytok do spoločného vlastníctva. Prichádzali do dediny stále častejšie a nebolo roľníckej rodiny, ktorej by dali oddýchnuť.
„Ako vaši? Pôjdu do družstva alebo nie? Vieš, také sa hovorí, že kto nedá polia dobrovoľne, tomu ich aj tak vezmú a z družstva nikdy nedostane nič,“ začala Marča, keď sa už blížili k železničným koľajam. Slnko opäť o niečo vystúpilo vyššie a obom dievkam stekal pot po chrbtoch cícerkom.
„Aj môj otec také hovoril. Že u nás sa len vyhrážajú. Ale v niektorých iných dedinách to vraj robia inak. Vraj zvolávajú ľudí na prednášky. Hovoria im tam o chorobách, o tom ako je potrebná čistota, ako vyhnať potkany z chlievov a tak. Tiež, že sa robia všelijaké školenia o varení, preto tam ľudia chodia, ale nakoniec to aj tak skončí rečami o družstve. Aj nám by mohli najskôr robiť prednášky, akože na skamarátenie. Isto by bolo dobre, keby sa mama dozvedela niečo o tom, ako sa má liečiť.“
„Hm,“ pokúsila sa kývnuť Marča ramenami, ale zabolelo ju v nich. „A ja som počula otca, také si šepkal s mamou, že v niektorých dedinách chodia agitátori v noci. Berú mužov, čo nechcú vstúpiť do družstva, naložia ich na nákladiak a odvezú celé kilometre niekam preč. Potom ich vyložia hocikde na ceste v lese a odídu. Že takým gazdom niekedy trvá aj pol dňa, kým sa dostanú naspäť domov.“
„Hej? A prečo by im to robili? Vari si agitátori myslia, že takto gazdovia odovzdajú svoje polia skôr?“ počudovala sa Helenka, ale hneď sa aj obrátila, lebo Marča už nekráčala po jej boku. Zbadala ju, že zaostáva tak zo tri kroky a ešte i spomaľuje. „Pridaj, vieš čo je potrebné! Nezmeniť tempo, lebo potom je mlieko ešte ťažšie.“
„Helenka, tak sa mi vidí... Tam za stromami pri ceste, vidíš? Niekto tam je. Nebudú to hákaeskári?“
Helenka tiež spomalila, takmer zastala. Prižmúrila oči, čierne obočie na jej dievčenskej tvári sa stiahlo takmer do jednej čiarky. Hákaeskári. Toto jediné slovíčko vyvolávalo v každom strach. Nikto nevedel, čo presne znamená. Jedni tvrdili, že to sú hliadky komunistickej strany, iní vraj hospodárska kriminálna služba. Práve nimi sa vyhrážali agitátori. Že priamy predaj mlieka, masla, vajec, všetkého je už zakázaný a gazdovské rodiny musia prebytky odvádzať štátu ako kontingenty. Hákaeskári občas striehli poblíž ciest a chytali každého, kto niesol tovar do mesta.
„Čo teraz?“ šepla Helenka tak potichu, že ju Marča azda ani nemohla počuť. Naozaj, ešte pred blízkou zákrutou spoza stromov vyšli dvaja muži. Obleky, dlhé plášte a nové klobúky, to nosili všetci agitátori i hákaeskári skoro ako uniformu. Marča sa otočila a rozbehla sa naspäť, Helenka rýchlo za ňou. Kanva tu tlačila, košík s vajíčkami by najradšej zahodila, aby jej nezavadzal. Chytia ju, chytia a odvezú niekam preč, vyložia ďaleko v lese ako tých gazdov! Bežala, nikdy by neverila, že sa to s takým nákladom dá, ale zbytočne. Kroky za jej chrbtom sa približovali, aj výkriky „Stoj, stoj!“ a nakoniec jej na rameno dopadla mužská ruka. Nie jemne, ale poriadne ju zdrapla, až Helenka takmer spadla. Strašne dychčala, počula hneď ako sa jej ktorýsi z tých dvoch mužov hlúpo pýta, že prečo nezastala, keď na ňu volali, ale nevládala odpovedať. Len dych, musela nabrať dych. Kolená sa jej chveli, zbadala, že aj muži dychčia, ale koho nevidela, bola Marča. Určite utiekla niekam bokom, do zákopu, do polí a dobre urobila.
„Prečo si nezastala, keď sme na teba volali?!“ zopakoval z mužov ten vyšší s hranatou bradou, čo sa už azda i dosť vydýchal. Hlas mal prísny, ba Helenke sa zdalo, že to na ňu zabrechal ako pes.
„A prečo by som vás mala poslúchnuť? Kto ste? Hádam ste len neutiekli z polepšovne od Krásnej?“ skúsila to zahrať takto, ale výraz v tvárach hákaeskárov neznačil, že by sa tým mohla nejako vykrútiť.
„Ideš predávať do Košíc na trh?“
„Nie!“ zavrtela hlavou Helenka, a i keď to nevyzeralo presvedčivo, mala pravdu, lebo na trh naozaj nešla.
„Vieš, kde máte odovzdávať mlieko a vajcia?“
„Do pivnice k Brunatskému a richtár má všetko zapísať.“
„Nie richtár, ale predseda národného výboru! Títo dedinčania sa to nikdy nenaučia,“ krútil hlavou hákaeskár s hranatou bradou, druhú vetu povedal skôr už len svojmu kolegovi, ktorý z plášťa vytiahol malý zošitok a pero. „Povedz nám, ako sa voláš a kde bývaš!“ pozrel zasa na Helenku.
Keď sa od železničnej trate vracala Helenka do dediny, plakala. Už ju majú zapísanú, vedia o nej a vraj jej príde z okresu úradný list, budú sa celá rodina zodpovedať. Teraz išla za richtárom, či vlastne za predsedom národného výboru, tak ako jej nakázali, aby s ňou zašiel do Brunatského pivnice. Tam vyleje do veľkej kade ich mlieko, odovzdá vajíčka a domov sa vráti bez koruny...
Neprešli ani dva týždne, bol opäť pekný slnečný deň s hrejivými lúčmi, čo dopadali na cestu od Nižnej Myšle do Košíc, kadiaľ kráčala Helenka. Bez zajdy, bez mlieka. Len v ruke držala obálku s predvolaním na okres. Bolo to doma strachu. Otec vravel, že už ich majú v hrsti, teraz budú musieť ísť do družstva, inak ich zatvoria za nepovolený predaj. Mame sa ešte viac pohoršilo, ani nevládala stáť na nohách, iba si stále utierala perličky potu z čela a bedákala, čo s nimi bude. Každý v dedine sa to o nich dozvie, do mesta síce chodia predávať všetci, ale nikto sa ich nezastane. Radšej sa im vyhnú, lebo reči o tom, že kto je kamarát s kulakmi, akoby bol sám zločincom, agitátori trúsili po dedine stále viac a viac. Helenka mala malú dušičku, takmer ani nedýchala. Bála sa, čo bude musieť hovoriť v nejakej kancelárii pred úradníkom, ktorý ju začne vypočúvať, aby nakoniec podal žalobu na súd. A potom? A ďalej? Nikde ju nevezmú do školy, pôjde do väznice alebo do polepšovne! Prečo len neutekala tak rýchlo ako Marča! Tá sa vedela skryť, všetko sa jej prepieklo, dokonca ani hákaeskári sa na ňu nepýtali. Čo bude, čo len bude...
Dlhá chodba okresného úradu na Hlavnej ulici v Košiciach bola plná ľudí. Kto mal šťastie a našiel si voľné miesto na niektorej z lavíc, sedel. Väčšina stála. Aj Helenka. Pozerala do tvári ľudí, z ktorých sa nik neusmieval. Poniektorí držali rovnaké obálky ako ona, podľa oblečenia vedela, že sú to dedinčania. Prítmie a vydýchaný vzduch jej nerobili dobre. Nevedela, na ktoré dvere má zaklopať, kam sa hlásiť, čo povedať. Stála tak možno vyše hodiny alebo azda i dve, nevedela to odhadnúť, zdalo sa jej to ako celá večnosť. Tu a tam sa niektorá z kancelárií otvorila, von vychádzali ľudia so sivými tvárami ako bez krvi a z vnútra sa vždy ozval hlas volajúci meno toho, čo má prísť dnu. Neklopala teda nikam, len dávala pozor, či ju niekto nezavolá. Napríklad teraz. Celkom na konci sa totiž otvorili ďalšie dvere, podišla k nim bližšie, aby lepšie počula. Chceli ale nejakého muža. Oprela sa teda o stenu a čakala ďalej.
„Helenka, ty tu čo robíš?“ ozval sa ktosi odrazu. Prekvapene pozrela, vedľa nej stál mäsiar Jano. Nie ich mäsiar z Nižnej Myšle ale z Košickej Novej Vsi. Bol to známy chovateľ svíň, mäso predával do Košíc, ale chodil aj pomáhať so zabíjačkami všade, aj u nich.
„Došlo mi písmo,“ natiahla ruku s obálkou.
„Chytili ťa, keď si išla predávať vajcia?“
„Ako viete?“
„Väčšina je tu takých. Aha, aj ja mám predvolanie. Chytia ma s mäsom skoro každý týždeň.“
„A čo teraz bude?“
„No,“ zatiahol mäsiar Jano a ďalej pokračoval takmer šeptom, „čo si im povedala?“
„Hákaeskárom?“
„Hej.“
„Chceli vedieť, či idem predávať do Košíc na trh. Povedala som, že nie. Lebo mi naozaj nepredávame na trhu ale priamo do domov.“
„A povedala si im aj to, že predávate do domov?“
Helenka zavrtela hlavou, že nepovedala.
„To je dobre, to je veľmi dobre,“ šeptal mäsiar Jano ďalej. „Nič už nesmieš sama predávať, kým nemáš od úradu potvrdenie, koľko kontingentov máte odviesť, koľko vajec, mlieka a mäsa ste ako rodina štátu naozaj odviedli a kým nemáš aj povolenie na predaj z trhu. Lenže teba nechytili, že by si predávala. Teba len chytili, ako nesieš vajíčka.“
„Aj mlieko.“
„To je jedno, ale hlavne, že ťa nechytili predávať. Takže teraz ma počúvaj. Nič sa ti nestane, keď budeš tak hovoriť, ako ti poviem. Vždy len tvrď, že si mlieko i vajíčka zobrala na prechádzku. Aby sa vyvetrali. Nič viac, akýkoľvek predaj zapri. A ešte lepšie bude, keď povieš, že o tom tvoj otec ani mama nevedeli.“
„Na prechádzku? Vyvetrať?“ stiahla Helenka hlavu medzi ramená, zdalo sa jej to čudné, nepredstaviteľné, žeby úradníkovi povedala takúto hlúpu lož.
„Nič sa neboj! Predávať je zakázané, ale nie je zakázané prechádzať sa s mliekom a vajíčkami. Aha,“ natiahol aj mäsiar Jano ruku s obálkou, „mňa tiež predvolali. Nie som tu prvý a asi ani posledný krát. Mne sa s naloženým rebrinákom uteká zle. Ale keď ma chytia, vždy len tvrdím, že vozím mäso, aby sa nadýchalo čerstvého vzduchu. A nikdy mi nič neurobili, lebo nemajú doznanie.“
Mäsiar Jano sa usmial, dokonca aj Helenka. Zdalo sa jej to však čudné, neuveriteľné. Na jednej strane agitátori, hákaeskári, úradníci, čo pripravujú žaloby na súdy, len pretože ľudia predávajú, čo si sami vypestovali, nachovali, na druhej strane mäsiar Jano s úsmevom na svojej okrúhlej tvári, ktorý sa tvári, že mu nikto nič nemôže. Helenka neverila, že ona to zvládne. Že sa bude môcť pozrieť úradníkovi do očí a pritom klamať, zapierať. Lenže jej išlo o veľa. O veľmi veľa, možno i o celú budúcnosť. Takto rozmýšľala, zatiaľ čo mäsiara už zavolali do jedných dvier a ona ostala opäť sama uprostred tichého čakajúceho davu. Dýchala s ním už takmer nedýchateľný vzduch, cítila napätie, ktoré vyžarovalo z ľudí, zo stien, z kancelárií, z kľučiek, zovšadiaľ. Nie, ona nedokáže klamať. Povie pravdu a pošlú ju na súd, na súd, na súd!
„Helenka, ty si sa tu odkiaľ vzala?“ prekvapene a poriadne nahlas takmer zhíkla Margitka. Helenka ju zbadala, ako vyšla z jednej kancelárie. Na výsluchu tu však určite nebola, bolo to hneď vidieť podľa jej kostýmu, takého sivého, slušivého, ako nosili takmer všetky úradníčky, tiež podľa účesu, aký by si žiadna dedinčanka nevedela urobiť. Na Margitku by si Helenka nespomenula ani náhodou, ani vo sne netušila, že by ju tu mohla stretnúť. Už ako malé deti sa hrávali okolo starého kláštora na vrchu dediny, kam Margitka často prichádzala z Košíc na návštevu ku babke.
„Mám predvolanie,“ ukázala opäť Helenka obálku.
„Ku nám?“
„Áno.“
„Poď som mnou,“ chytila ju Margitka popod pazuchu a viedla z chodby na schodisko. Až tam, keď osameli, sa začala pýtať. „Chytili ťa, ako si predávala?“
„Nie. Chytili ma, keď som išla z domu do Košíc a mala som zajdu s mliekom a vajíčka.“
„Povedala si im, že ideš predávať?“
„Nie.“
„A koľko máš rokov?“
„Pätnásť.“
Margitka chvíľku rozmýšľala, potom sa usmiala. Zvláštne, dnes už druhý úsmev na mieste, ktorému sa každý radšej vyhýba.
„Zahoď to predvolanie a choď domov.“
„Prosím?“
„Zahoď ten list, ale nie tu, niekde vonku, alebo ho doma spáľte. Môžeš odísť.“
„A to len tak?“
„Hákaeskári skúšajú, kto príde, kto sa prizná. Tak volajú aj takých, čo ešte nemali osemnásť rokov. Ale keď neprídeš, nič sa nestane, pätnásťročnému dievčaťu nemôžu nič.“
„To akože som ešte decko?“ Helenka sa zapýrila.
„Musela by som veľa hovoriť, vysvetľovať, ale ja už musím ísť. Skončila som školu, robím tu pisárku, ale toto ti viem povedať naisto. Nemala si osemnásť, nemôžu ťa len tak bez rodičov vypočúvať. Keby ku vám náhodou hákaeskári prišli, len im povedz, že predvolanie bolo neplatné, lebo ti je iba pätnásť. A stále hovor, že rodičia nevedeli, že si vzala mlieko a vajíčka. Trvaj na tom, že si ich nešla predávať, ale vzala si ich len tak. Na prechádzku.“
„Ozaj?“ Helenka sa neisto zamrvila.
„Hej, tak im povedz. A teraz už choď, moja. Aj ja musím. To vieš, úrad...“
Keď Helenka vyšla von a prechádzala stredom Košíc, mala pocit, že sa s ňou krúti celý svet. Počul toto niekto niekedy? Neposlúchať úrady? Ale tie úrady, čo vlastne po nich chcú? A prečo? Nechápala to. Nedokázala to ešte pochopiť. Len podvedome cítila, že prichádza čas veľkých zmien.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
