Pokosené...
@ :: Poviedky ::
Dec 23 2008, 19:47 (UTC+0) | 
Nižná Myš¾a koncom jesene 2008 |
Miesto: Nižná Myšľa, okres Košice-okolie
Čas: koniec 40-tych rokov
Autor: ¼ubica Andrásiová
„Hlava pálenka,“ zašušlala si sama pre seba staručká Marča. Sedela pri okne, drobná, zhrbená, zaborená do stoličky, akoby ju do nej chcelo spoza okna úplne vtlačiť chabé jarné slniečko. Dráždilo jej zrak, tak prižmúrila vodnaté oči bez mihalníc a nastavila vráskavú tvár posledným večerným lúčom. Nasávala slabnúce teplo nosom, lícami, perami a náhle sa jej zmocnil pocit, že omladla. Sťaby čosi nad ňou zamávalo čarovným prútikom, až sa jej vrátil život do pokrútených hnátov, vyhladil vrásky a rozprúdil krv v žilách. Srdce jej v hrudi divoko búchalo. Buch-buch-buch-buch a ona sa cítila ako pučiace, zvedavé dievča, akým bola pred toľkými rokmi. Ovládol ju nádherný, až nadpozemský pocit a odrazu sa jej zazdalo, že sa na všetko díva odkiaľsi zhora, že sa vznáša ako páperie pod plafónom a vidí samú seba s dievčenským telom i tvárou, ako ľahučko vyskočila zo stoličky a rozkrútila sukne pri čertovskom čardáši na tancovačke. Srdce sa jej ešte prudšie rozbúšilo. Tancovačka! Starena odrazu precitla zo zvláštneho snenia, no obrazy mladosti sa jej i tak vynárali v pamäti. Drali sa von, no už nie v príjemnom opojení ale drzo, surovo a neodbytne.
„Znova je to tu!“ pomyslela si a mala pocit, akoby ju minulosť udrela päsťou do brucha, až sa prihrbila ešte viac. Výčitky, čo jej už celé roky nedali v noci spávať, sa jej začali zákerne plaziť okolo hlavy. Cítila, ako jej sťahujú krk, že nemôže dýchať, že jej azda roztrhne i pľúca. Chytila sa za hrdlo, zachrapčala, zalapala po vzduchu a na chvíľku otvorila oči. Cez okienko ju už nehladili láskavé jarné dlane. Slnko zapadlo a škeril sa na ňu zlomyseľný večer. ¼utovala, že blažená predstava dievčenských liet trvala len tak krátko. Túžila si zdriemnuť. Aj keď vedela, že sa jej bude o tom znova snívať. Snívať o jej prvej jarnej tancovačke v Nižnej Myšli.
Koncom štyridsiatych rokov išlo Marči na šestnásty rok. Červené líca, plné pery a šibalský pehavý noštek, to bola ona. V celom dome sa v ten deň ozýval jej šťastný, veselý smiech. Švihala dlhým čiernym zapleteným vrkočom ako bičom, keď sa zvàtala v kuchyni s metlou v ruke. Bola šťastná, ako už dávno nie. Konečne sa jej podarilo uhovoriť mať, aby ju pustili na zábavu. Všetky dievky už chodievali, len ona dosiaľ nesmela. Mama sa o ňu báli, lebo dedinskí mládenci sú vraj divokí. Z akýchsi neznámych príčin rozdelení na dve časti. Vlastne celá dedina bola takto rozdelená. Nikto si nevedel spomenúť, prečo to tak je, ale jednoducho sa na seba mnohí hnevali. Mať jej vraveli, vraj ani to nie je dobré, že sa už prestali mládenci povyšovať na parobkov. Že je to veľká chyba. Nevedeli si medzi sebou porobiť poriadky, vyriešiť spory. Preto sa často surovo bili. Až do krvi. Ale či ona na to dbá? Dôležité bolo, že dnes bude tancovať. A ktovie, azda aj s Vincom. Vinco! Marči sa rozpálili líca, akoby ju olízali plamene. O ňom sa jej zdalo takmer každú noc. I keď práve nesnívala, jednostaj na neho myslela. Zhlboka sa nadýchla a zastala v strede kuchyne, oprela sa o metlu a zahľadela do neznáma. Ach, aký je len Vinco fešák. Vysoký a urastený ako jedľa. Prenikavé čierne oči, z ktorých by chcela čítať, ju pálili, keď sa na ňu pozrel. A ten úsmev, pri ktorom sa mu robili jamky v lícach, jej celkom bral dych.
„Černuľa jedna! Ty si ale vyrástla!“ zakričal za ňou vari pred mesiacom. „Veď si ty súca na vydaj!“ žmurkol na ňu.
A Marča od tej chvíle nemyslela na nič iné iba na neho. Ako sa jej len prihovoril. Černuľa! Inak jej už ani potom nepovedal. Vykríkol na ňu na ulici. Azda sa mu páči. Určite, určite sa mu páči. To je jasné! Veď akú peknú prezývku jej vymyslel. I s kamarátkami sa o tom zhovárala. Ale tie... Mávla nad nimi v duchu rukou. Odhovárali ju od neho. Že Vinco je darebák, vraj sa stále bije. Pije v krčme a potom je zlostný. Že mu učenie sadlo na rozum, lebo rodičia ho poslali študovať a také štúdium nie každému prospieva. Chceli mať múdreho syna, ale keďže na to nemal, dosiahli presný opak. Vraj od toľkých starostí a strachu, či to zvládne, načisto osprostel.
Závidia mi, závidia! Netušila však, že zaľúbené oči vnímajú svet celkom inak. Všetky farby sa zmenia do ružova. Zaľúbená Marča sa roztancovala s metlou po kuchyni. Všetko bolo ružové. Ružová izba, ružová metla, líca mala ružové, no najružovejšími sa stali predstavy o Vincovi.
Starena sa prebrala. Vyschlo jej v krku. Chcela zakričať na vnučku, aby jej doniesla pohár vody, no spomenula si, že sú všetci na návšteve u susedov a malú zobrali so sebou. Zostala v dome jediná. Musí sa postaviť sama. Natiahla ruku za bakuľou. Doba je síce moderná, všelijaké novinky majú teraz, ale palica je palica. Tú žiadny vynález ešte netromfol. S ťažkosťami sa pozviechala zo stoličky a prešla tmavou izbou až do kuchyne. Nerozsvietila, šla po pamäti. Znova ju prepadol ten zvláštny pocit. Zdalo sa jej, že do kuchyne vplávala vzduchom. Určite je jej tak čudne od smädu. Pohár vody ju osvieži.
Neosviežil. Sadla si v tmavej miestnosti ku stolu. Srdce bilo ako šialené, nedalo sa nijako upokojiť. So zavretými očami sa započúvala do jeho tlkotu. Buch-buch-buch-buch… Akoby chcelo vyskočiť z hrude. Sedela a dumala. Aké bolo krásne to sladké zamilovanie. Omamné a krátke. Nedokončené. Teraz po rokoch už však vedela posúdiť, že v ten čas bola nezrelá i hlúpa. Ako také jabåčko, čo je už v lete je krásne červené, láka farbou, no tú správnu chuť nadobúda až na jeseň. Hej, teraz už vie, že všetko má svoj čas. No kto je už len v šestnástich múdry a znalý všetkých úskalí, čo prináša život? Bláznivé srdce spomalilo tempo, či tie spomienky ho prehlušili?
Marča sa chystala. Vlasy poriadne zapliesť do vrkočov. Zahladiť, nech netrčí ani jeden. Tak! Obzerala sa v zrkadle. Vykrúcala hlavu raz doprava, raz doľava, aby sa čo najlepšie videla.
„Marča!“ okríkli ju mater. „Čo sa tu toľko onačíš? Krk si vykrútiš! Navlečieš sa do najlepších šiat, vlasy si si azda stokrát prečesala, ale aj zábava skončí, kým sa vychystáš!“
Marča sa bez slova rozbehla ku materi, objala ju a vybozkávala na obe líca.
„Ale bež ty pochabá!“ smiala sa mama, dcérina veselosť ju príjemne oviala a po kriku neostalo ani stopy. No len čo Marča zmizla, ešte si pomyslela, že predsa len pôjde pozrieť, či sa jej dievka bude správať tak, ako sa patrí.
Marča sa ešte raz usmiala na svoj obraz v zrkadle, no nevidela tam seba, lež Vinca. Najradšej by zrkadlo pobozkala, ale keby ju mamka videli… Asi by si mysleli, že sa naozaj zjašila. Rozbehla sa rýchlo za kamarátkami. Už bol najvyšší čas. Hudba od lúky pri Toryse doliehala k Myšli. Cigáni hrali ostošesť. Šutajovci boli dobrí muzikanti. Ani teraz sa nedali zahanbiť. Sláky im v rukách ani nebolo vidieť, ako sa rýchlo šmýkali po strunách. Marča už nedočkavo postávala, nohou si dupkala do rytmu a očami túžobne hľadala Vinca. Lúka bola veľká, no svetla z podvečernej oblohy ubúdalo. Ona však mala bystré oči. I tak ho nezbadala. Nemohla vedieť, že Vinco zatiaľ sedí v krčme a nespútane popíja. S kamarátom Janom prevracali jeden pohárik za druhým. Pálenka im už poriadne udrela do hlavy, za hodinu, odkedy sadli za ťažké špinavé stoly, stihli toho popiť dosť. Vincove pekné čierne oči, nadobudli divý výraz. Očné bielka sčerveneli a podmanila si ho akási zlosť ako vždy, keď si vypil. Schmatla ho do pazúrov a robila si s ním čo chcela. Teraz ho nútila do bitky.
Vinco sa poobzeral po miestnosti. Bolo tu plno. Stále tí istí chlapi, schádzali sa tu ako holuby na streche. Pred každým rozložené poháriky. Niektoré plné, niektoré prázdne. Ten Vincov bol prázdny.
„Jano, dajme ešte po jednom!“
„No, dajme!“ zahuhňal nezrozumiteľne Jano a buchol päsťou po stole.
„A čo ty, Ïuro, ty si nedáš?“ otočil sa Vinco ku parobkovi, čo sedel pri vedľajšom stole. „Sedíš tu na sucho pri jednom poháriku! Škoda leštiť stoličku pre jedno poldeci. Načo si sa tu dotrepal?“ zabàdol Vinco do Ïura. Konečne si niekoho vybral, do koho bude vyrývať.
„Stačí mi. Ja len tak pomaličky, striedmo. S dievkami sa nedobre netancuje, keď nohy neposlúchajú. Už sa tam aj zberám,“ odvetil Ïuro opatrne, dokonca ani nezdvihol pohľad, lebo o Vincovi vedel svoje.
„Hej, však sa ti bude lepšie natriasať, keď sa trošku posilníš. Aj odvahy naberieš. Možno sa ti aj dá daktorá vystískať. Možno i viac, ako len to. No ty si asi taký sraľo ako všetci vaši!“
Ïuro neodpovedal, len sa posunul na stoličke, že už hádam aj vstane.
„Sraľo si, sraľo! Pálenky sa bojíš!“ štekal Vinco ďalej a Jano sa pripito chechtal. „Čo si to za chlapa, keď si nevieš poriadne vypiť! Ha?“
„Aspoň nebudem dievčatám smrdieť pod nosom!“ uzemnil ho Ïuro a rýchlo sa zdvihol, že pôjde. Nemal chuť naťahovať sa. Najmä nie s tými dvoma, čo na každú zábavu došli už pod parou a začali bitku. Dôvod sa stále našiel. Dnešný večer zrejme nebude výnimkou. Jasne to tušil, keď vychádzal von a na chrbte cítil ich pohľady. V ušiach mu ešte doznieval Vincov rehot.
Toto všetko Marča nevedela. Teraz plná očakávaní tancovala s dievčatami v karičke. Keď však Vinco neprichádzal, očakávanie sa menilo na sklamanie. Toľko sa tešila, chystala, parádila, rozhutovala, čo mu povie, keď sa jej prihovorí. Prišlo jej to tak ľúto, že ledva premáhala plač. Čo mohlo neskúsené žieňa vedieť o živote? Že pekný lesklý povrch nemusí byť drahý kov, ale len falošné mačacie zlato z kolotoča? Pozlátko bez ceny? Že Vincova pekná tvár skrýva čiernu dušu?
Konečne sa objavil. Napriek súmraku i polovici dediny, ľuďom, čo v tanci prekrývali jeden druhého, ho zbadala a už nespustila z očí. Vinco sa trochu zatackal, nuž sa oprel rukou o strom, akože je všetko v poriadku. Jano s rozkročenými nohami a rukami vbok udržal lepšie rovnováhu a všetkých si premeriaval. Z tvárí im kričalo, že hľadajú akúkoľvek zámienku do ruvačky. Marča si to však nedokázala všimnúť. Videla len jeho, a videla ho takého, akého chcela. V jeho očiach jasot sviečok a nie zlostný plameň. Predsa prišiel! Ešte keby ju tak vzal do tanca. Nádejala sa, inak si to ani nevedela predstaviť. Úsmev jej rozveselil líca a slzy boli zabudnuté. Túžobne čakala, že jej šepne do ucha: „Poď tancovať, Černuľa!“ No nič také sa nestalo. Namiesto nežného šepotu zaznel vreskot, až ňou trhlo.
„A čo za umreleckú pesničku to tu teraz hráte? Čo je toto za muziku? Hej, Šutajovci, cigáni nepodarení, spustite dačo poriadne! Nech tu mladú vyzvàtam jak sa patrí!“ schmatol ju Vinco surovo za ruku. Tmavá kučera mu padala do čela a okolo neho víril pach pálenky. Marču striaslo. Či takto to malo byť? Jej vysnívaný hrdina ju nemal ťahať ako kozu a ziapať na cigánov. Pritom sa na ňu ani len nepozrel, ani úsmev jej nevenoval. Zľakla sa ho. Takto si to nevysnívala.
Bakuľa s hrmotom spadla na zem a Marča precitla. Bola unavená, tak veľmi unavená. Tieto čudné stavy ju oberali o sily. Chvíľami nevedela, čo je skutočnosť a čo len predstavy.
Černuľa… Kdeže sú teraz jej krásne dlhé havranie vlasy? Ostalo len čosi riedke, sivé. Ako holub. Ktovie, kam sa potratila mladosť. Zamrzelo ju, že sa nedala uchopiť do dlaní a nemohla ju trochu zadržať, potešiť sa ňou. Škoda, ak človek vie, že prežil čosi pekné, až keď už je to preč. A tá palica ju hnevá, ako sa po ňu zohne? Kosti boli stuhnuté, nechala ju teda ležať na zemi. Aj tak sa jej ešte nežiadalo vstať. Ešte musela čosi dokončiť, dosnívať…
„Čuš Vinco! Teraz sa hrajú pomalú!“ skríkol akýsi mužský hlas.
„Akú pomalú, čo za pomalú! Sme na zábave, tak sa bavme!“ stále držiac Marču za ruku ťahal sa ku cigánom. „Tú moju spusťte, lebo...“ nestihol dopovedať, keď si všimol, že to bol Ïuro, čo na neho zakričal. „To ty sa tu pechoríš, ako kohút bez peria? Ty? Sraľo! Zrazím ti hrebienok, len hybaj sem pod moje päste!“ vyhrážal sa a konečne pustil Marču. To však len pretože sa rozbehol Ïurovi.
Marču ruka bolela, no viac ju bolelo to, čoho bola svedkom. Kde zmizol Vincov beťársky úsmev? Jamky na lícach vystriedala škaredá vráska, čo ho premenila na netvora. Nevedela sa z tej zmeny spamätať. Zdesená sa dívala na svoju domnelú lásku, ako natiahol pažu a tresol Ïura do ramena. Len tak, bez výstrahy. Len že sa mu chcelo niekoho udrieť. Jedna rana, druhá rana. Pálenka urobila svoje. Údery však nemali takú silu, a tak keď mu Ïuro úder vrátil, spadol Vinco na zem. Chcel sa aj postaviť, ale nohy ho voľajako neposlúchli. Opito sa pozviechal, ale to sa už mlátili všetci. Často tomu tak bolo, že stačila zámienka a už sa to mlelo. Jeden na druhého, každý na každého.
Marča sa nevládala dívať na mládencov, čo sa bili, kopali, mlátili do seba päsťami. Utiekla vyššie do dediny, zašla za roh stodoly, tam sa učupila a rozplakala sa. Niečo sa v nej zlomilo, bolo toho naraz priveľa. Láska i sklamanie za taký krátky čas. Rýchlo vzplanula a rýchlo zhasla. Utrela si slzy. Nechcela, aby niekto spoznal, že plakala. Nemala chuť sa niekomu zdôverovať. Len tam smutne a tíško čupela a čakala, kým utíchne hurhaj na lúke. Zrazu začula, ako ktosi hlasno dychčí, beží po ceste. Postavila sa a nakukla za roh. Uvidela Vinca. Rútil sa a ešte i tak kričal: „Veď počkaj, Ïuro! Toto mi zaplatíš! Vlastným životom, vlastnou krvou! Zabijem ťa! Ja ťa zabijem!“ Vrešťal a stratil sa v tme.
Marča potiahla nosom. Má sa za ním rozbehnúť? Čo ak spadne? Je taký dobitý a opitý. ¼ahko sa v tme potkne o kameň a spadne naň hlavou. I také sa stalo. Alebo pôjde za materou? Určite ju už hľadá. Rozhodla sa pre to prvé. Možno ho zastaví, zmení, veď predsa videla, že vie byť aj iný ako teraz. Už, už sa chcela rozbehnúť, keď sa opäť ozcali kroky na ceste. Ako postrelený bežal aj Jano.
„Vinco, čakaj! Idem s tebou! Zabijeme ho! Sraľa! Čakaj!“ s krikom zmizol v tme aj on.
Dvaja opití blázni. Isto niečo vyvedú. Marča nevedela, čo v takej chvíli. Chcela bežať za nimi, utiecť domov, stratiť sa niekam, vrátiť čas, aby bolo znovu ráno. Nakoniec sa však rozbehla i ona. Možno ich zastaví, ak nájde odvahu. Ale nájde ju?
Celá zadýchaná dobehla ku plotu domu, kde býval Vinco. Nevedela presne, čo teraz chce a trochu ju upokojilo, keď ju obkolesilo len ticho. Niečo jej však vnuklo, aby sa pozrela i vedľa. K Ïurovmu domu. Prebehla tam. Ïurov susedil s Vincovým, boli rozdelené jednoduchým plotom a aj tak sa obaja nemali radi. Jeden by povedal, že by mali byť ako bratia, v rovnaký rok sa narodili, v tej istej triede sedávali v lavici, ale bolo to presne naopak. Noc bola svieža a jasná, mesiac svietil tak silno, až všetko vrhalo tiene. Preto Marča dobre videla aj z diaľky, čo sa dialo.
Zastala. Zbadala Vinca. V rukách držal kosu a tackavo sa zakrádal pod oknami. Mesiac sa s ním pohral. Nakreslil na stenu veľký tieň, čo vyzeral ako smrtka, priam ako si ide po nešťastníka do hrobu. Marču premkla úzkosť. Isto tam chce Vinco počkať, kým pôjde Ïuro domov. Zavolať naň? Ale odrazu sa tam zjavila ďalšia postava. Nohy jej zmeraveli a chvela sa v predtuche blízkeho mordu. Nevedela si predstaviť ako ten druhý mohol tak nečujne prísť. Bol vôbec z tohto sveta? Vyzeral ako človek, určite ako človek, bol to chlap, isto sa nemýli. Zakrádal sa za Vincom. A ten asi začul nejaký šramot, prudko sa otočil a... Bolo to strašné, v dedine doposiaľ neslýchané, no i pravdivé zároveň. Vinco celou silou švihol kosou naslepo, prudko, no trafil presne. Ten druhý nevydal ani hláska, padol hneď na zem. V tieňovom divadle Marča videla, ako sa Vinco sklonil nad telo. Hrozivo vykríkol a odhodil kosu.
„Jano! Jano, čo tu robíš! Vstávaj kamarát! Nežartuj so mnou!“ reval zúfalo.
Marča cítila, že v tom okamihu vytriezvel, no teraz sa ona cítila ako opitá. Premohla strach, oživila meravé nohy, dobehla ku bráničke a škripotavo ju otvorila. Na kolenách kľačal v kaluži krvi Vinco. Vedľa na zemi jeho čudne skrútený kamarát. Jano, ten už nedýchal, možno ho trafil šľak skôr ako vykrvácal. Mláčka prýštiaca z jeho rany sa zväčšovala a zväčšovala …
Stará Marča sa spamätala. Znova sa jej srdce rozbúšilo, jasne cítila jeho trepotanie nielen v hrudi ale i v sluchoch. Rozbolela ju hlava. Otvorila oči, no v tmavej kuchyni ju obklopovala len tma. Cítila pach krvi, čo jej utkvel z toho večera v pamäti na celé roky. Podvedome si priložila vráskavú, fľakatú ruku k nosu. Naozaj tam bola. Krv, malý pramienok, ale bola. Prilepila sa jej na končeky prstov. Utrela sa. V spánkoch jej dunelo stále viac a viac. Čo to má byť? To tie spomienky ju tak rozrušili? Až tak, že jej ide hlava puknúť? Hej, nech pukne! Možno ju už nebude po nociach mátať spomienka jediného svedka na vraždu. Korunného svedka, ako ju na súde označili. Na to, že sa takto nezmyselne zmaril ľudský život. Pre pálenku, pre hlúpe chlapské naťahovačky, čo ženy nikdy nepochopia.
Vinco nič netajil, dokonca sa žandárom nahlásil sám. Posedel si v base a potom kamsi zmizol. Viac o ňom nepočula. Často myslela na to, čo sa s ním asi stalo. Znova vysmädla. Potrebovala vodu, no musela vstať, aby si nabrala. Palica však ležala na zemi. Bez nej nevstane. Pokúsila sa zohnúť, ale neudržala rovnováhu. Spadla na zem a srdce jej prestalo biť.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
