Podozrenia a dôkazy
@ :: Poviedky ::
Mar 04 2009, 12:38 (UTC+0) | 
Studòa pri niekdajšej požiarnej zbrojnici v Èerhove
|
Miesto: Čerhov, okres Trebišov
Čas: okolo roku 1950
Autor: Anna Domaniková
Jano sa hneval na celý svet. Zlostne kopal do slamy, čo ju bol včera nastlal pod koňa. Chodil po stajni od steny po stenu, stále si čosi hundrajúc popod nos. Chvíľami zvesil z klinca pri dverách bič a mával rukou, ani čo by chcel švihnúť po niekom, kto mu urobil naschvál a spôsobil starosti. Takto ho našiel sused Michal.
„No, Janko! Od strachu sa mi všetky sliepky schovali pod kurín. Čo šuchoceš a nadávaš ako pohan?“
„Aj ty by si na mojom mieste! Koňa mi ukradli, aha! Teraz, keď ho najviac potrebujem.!“
„Myslel som, že voľačo horšie.“
„Čo je horšie ako furman bez koňa? Ako budem? Čo budem?“ mávol rukou. Mižo mu aj tak nepomôže. Iba tu tak stojí a usmieva sa. Večne sa usmieva, nikdy nevyzerá ustarostene, i keď nemá koňa iba sliepky. Stále však všetko vyrieši. Rečami.
„Koňa si požičiaš od niekoho v dedine. Tak sa to robí.“
„Vieš, koľko sme sa dreli, kým sme koňa kúpili? S požičaným povozím svoje. Nemôžem sa dať najať a niečo si privyrobiť s cudzím koňom! Ale ja to tak nenechám! Toľká bezohľadnosť je v ľuďoch, akoby sme si boli nepriatelia. Vojna už predsa skončila.“
Michal zašiel ukazovákom pravej ruky do štice nad čelom a trochu si posunul klobúk dozadu. Zahmkal.
„A kedy ti ho vzali?“
„Ukradli! Asi cez noc. Nič som nepočul. Ani hlások, ani dupot podkovy, ani vrzgot vrát!“
„Musel to byť niekto z našich. Cudzí nevie, v ktorom dvore majú koňa. Nuž, nie si ani prvý, ani jediný...“
„Veď ja mu ukážem... že domáci! Idem za predsedom národného výboru, nech urobí poriadok. Takto sa žiť nedá! Jeden druhému bude kradnúť živobytie?!“
„To máš preto, lebo len drieš ako ten kôň. Robíš a robíš od svitu do mrku. Nemáš kamarátov, nezasmeješ sa, nezabavíš, neposedíš pri vínku. Takého najskôr okradnú.“
„Život nie je hra! Kedy sme sa veselili? Ani ako deti nie! Vždy boli povinnosti, práca, vždy sa niečo muselo. Ale toto..., “ odhodil bič do kúta a rázne vykročil k dverám.
Slnko pripekalo. Železničné koľajnice, cez ktoré Jano prechádzal, sa leskli ako zrkadlo. Nad podvalmi sa vznášal horúci vzduch, vytvárajúc rôzne zvlnené obrazce. Ovocný sad vľavo od cesty bol kedysi ohradený. Teraz tam stál takmer zničený. Vojna zviazala ľuďom nielen ústa, ale aj ruky. Nebolo času, nebola možnosť venovať sa obyčajnej práci. Sad ostal naverímboha a teraz je z neho lán stromov s polámanými konármi a k zemi ohnutými kmeňmi. Niektoré z nich ešte dožívali, či snažili sa ožiť. Zopár jabåčok sa červenalo medzi nariedko zelenajúcim sa lístím. Napravo bol voľný, nezastavaný priestor. Holé lúky, nič. Na chvíľu by sa aj zastavil, aby si to lepšie poobzeral. Komu to teraz pripadne? Čie to vlastne bude? Rozmýšľal. Hneď po vojne sa likvidovali majere. V dedine boli dva. Na ich celej rozlohe sa vytvorili stavebné pozemky a vybudovali rodinné domy. No toto tu ostalo voľné. Možno by mohol pre synov... Ešte ich síce nemá, no dom nevyrastie zo dňa na deň. Dovtedy by tu vedel kosiť. Bolo by sena na zimu pre statok. Nemal času dumať ďalej. Všetky myšlienky mu opäť prebil pocit ľútosti, hnevu a nespravodlivosti. Keď už nastala nová doba a bohaté majere sa rozdelili medzi chudobu, hovorilo sa tomu znárodňovanie. Vrátenie moci do rúk ľudu. Jemu ktosi znárodnil koňa. A akúže má moc? Žiadnu. Nevie si ho vziať späť. Vlastného koňa! Ten predsa nie je len majetok. Je to jeho chlieb.
Dvojpodlažná budova národného výboru sa kúpala v slnečných lúčoch. Janovi sa zdalo, že jej osem k ceste obrátených okien sa na neho pozerá smutno, akoby každé jedno vedelo, prečo sem ide. Striaslo ho ako pri veľkej zime. No bol rozhodnutý necúvnuť. Zaklopal na vysoké dvere a hľadal predsedu Jozefa Ondera.
„Vitaj, Janko. Čo ťa k nám priviedlo?“ podával mu predseda pravicu a nezabudol dodať, aby bol stručný, lebo má veľa roboty. Furman na neho zagánil. Čo také už má ten človek na práci? Vypisuje papiere, usmieva sa, tvári sa dôležito... Čert to ber!
„Koňa mi ktosi ukradol. Rovno zo stajne. Prišiel som, aby si s tým urobil poriadok.“
„To ti viem ťažko splniť. Na takéto veci sú určení žandári. Chodia k nám z Újhelyu dvakrát týždenne.“
„Tak ich zavolaj, predseda. Teraz sa stala neprávosť, teraz to treba riešiť!“
„Upokoj sa, Janko. Máš šťastie. Prídu dnes a potom vo štvrtok. Si tu však priskoro. O takú hodinku sem dorazia. To vieš, mesto je ďaleko.“
„Viem, kde to je... pešo som tam neraz meral cestu. Počkám. Aj keby som musel tuto na úrade trčať do večera.“ Vyšiel pred budovu a vyzeral žandárov. Chvíľu stál a vyhrieval sa na slnku, potom sa schoval do tieňa pod múr, no neustále mal oči na ceste. Predstavoval si ako to dopadne. Povie svoj žiaľ, žandári si obzrú miesto činu, zaistia stopy a podľa nich nájdu zlodeja. On dostane späť, čo je jeho a lupiča zavrú do basy. Bude môcť zapriahnuť a uľahčiť si prácu. Tiež sa dá najať a zarobí toľko, že si z toho odloží niečo do úspor. Chcel si kúpiť ešte jedného koňa. Dva tátoše utiahnu viac a práca bude urobená rýchlejšie. Takmer si začal mädliť ruky, keď uvidel prichádzať strážcov zákona.
Boli dvaja. Nie starí, no ani holobriadkovia. Jano doteraz nemal dôvod stretať sa s nimi. Svoje veci si riešil sám. Vždy bol na všetko sám. Sused mu dohováral, že nemá kamarátov. Nuž, nemá. Načo? Aby zdržiavali? Vídal ich vysedávať vo vinici, či na medzi a popíjať víno, smiať sa, spievať. Pre neho to bola strata času. A takto sa mu nikto nemiešal do toho, čo robí a ako to robí. Vraj si radia, vymieňajú skúsenosti. Aké? Víno sa robí stále rovnako, obilie sa kosí ako ho naučil ešte dedo, kôň žerie seno ako pred dvadsiatimi rokmi. Čo nové si už len môžu povedať?
Žandári ho posadili na drevenú stoličku, na ktorej sa kývali všetky štyri nohy. Jano sa zaprel chodidlami o podlahu, aby z nej nespadol. Všade je čo opravovať, naprávať. Tu by sa zišla šikovná ruka stolára.
„Tak nám povedzte, čo sa vám stalo,“ ozval sa ten nižší. Druhý žandár stál pred oknom, díval sa na Jana a kolísal sa na opätku čižiem.
„Mne sa nestalo nič. Môjmu koňovi... vlastne aj mne... voľakto mi ukradol koňa. V noci, lebo ráno už v stajni nebol... iba bič visel na stene.“
Strážnik položil na stôl hárok papiera, odkiaľsi z vnútorného vrecka kabáta vytiahol krátku ceruzku, olízal ju chystal sa písať.
„Tak koňa. Prišli ste nahlásiť čin krádeže. Tak nám nahláste veci s tým spojené. Po poriadku, prosím.“
Jano chvíľu mlčal a snažil sa prísť na dôvod, prečo ten muž začína takmer každú vetu slovkom tak. Tak, tak, tak.
„Ráno som šiel zapriahnuť, lebo bolo treba ísť na polia. Stajňa bola prázdna. Hneval som sa. Aj teraz som nesvoj, ale vy toho zlodeja nájdete, však?“ pozrel sa okolo seba so zdvihnutým obočím. Oni musia toho zloducha nájsť.
„Tak v noci... našli ste nejaké stopy? Vzali vám aj niečo iné?“
„Stopy... nehľadal som. Ale bol u mňa sused a vravel, že to mám nahlásiť. Lebo nie som ani prvý ani jediný, koho živáni navštívili.“
„Tak to je aj tak jedno. Určite niekto z miestnych dal tip. Tu sa všetci poznáte, vidíte si do dvorov...“
„Akože jedno? Myslel som, že prídete ku mne a pozriete sa na to zblízka. Vy sa v tom vyznáte! Nechcete vedieť, či mám na niekoho podozrenie? Možno by som vedel, ku komu máte zájsť a zrátať mu statok...“
„Tak počujte, občan. Podozrenie nestačí. My potrebujeme dôkazy! Čo by sme u vás hľadali? Zlodeji omotávajú koňom kopytá mechmi a handrami. Aby nebolo počuť, že ich odvádzajú a aby zvieratá nezanechali stopy.“
„Ale... S nikým sa tu nebratrím, ani som nikomu nič zlé nevykonal. Aj tak mám podozrenie. Na každého! Hocikto to mohol byť, ak aj vy vravíte, že domáci. Každý z nich si rád prilepší.“ Žmolil v rukách svoj čierny klobúk a divokým pohľadom si premeriaval žandárov. Prečo nič nerobia? Jeden stojí a kýva sa ako osika pred búrkou. Druhý zapisuje, žiada dôkazy. Tie by si mali zaobstarať sami. Čo on? Dokázal, že nemá koňa. Veruže ho nikam neschoval, ani ho nestratil, ani nepredal. On koňa potrebuje!
„Tak sa kvôli tomu vášmu koňovi prejdeme po dedine. Budeme sa pýtať, či niekto niečo nevidel, či nezačul. A vy radšej nikoho nepodozrievajte. Každé nahlas vyslovené meno v súvislosti s krádežou urobí len zlú krv. A potom sa nájde voľakto urazený, kto vám podpáli dom. Tak.“
Jano načmáral svoj podpis pod žandárove zápisky; akože súhlasí so záznamom a že hovoril pravdu a len pravdu a trvá na riešení prípadu; a odišiel. V hlave mu neustále vàtala otázka dôkazov a podozrení. Keby mal rukolapný dôkaz, že ten či onen bol u neho kradnúť, nepotreboval by žandárov. Vybavil by si to sám. Ale on má iba podozrenie! Iba si myslí... predpokladá... najskôr by veril tomu, že...
Slnko už rozložilo svoje lúče nad celým krajom a opieralo sa nimi o strechy chalúp. Jano šiel domov. Kráčal zamyslene, prevaľujúc v hlave myšlienky o spravodlivosti a neprajnosti. Pocítil hlad, no ten zahnal dúškom vody zo studne. Bola poriadne studená, až sa mu začalo čkať. V tej chvíli si spomenul na žandárove slová o tom, že mu ktosi môže podpáliť aj dom. Očami meral vzdialenosť od studne k múrom domu. Má zo tri vedrá, keby bolo najhoršie. Samému to pôjde ťažko. Kto mu pomôže?
„No, Jano, ako si pochodil na výbore?“ ozvalo sa spoza plota. Mižo vyzvedal.
„Ja ani neviem. Žandári prišli, spísali zápisnicu, vypytovali sa ma na všeličo. Budú vyšetrovať. Vidím to na dlho, no možno sa im podarí lapiť vinníka.“
„Nič z toho nebude! Ako vieš byť taký hlúpy? Vravel som ti, že tu už pokapalo viac koní. Koľko z nich žandári našli? Ani jedného!“
Furman zaťal päste a vykročil k plotu. Hneval sa na suseda. Iba reční, vysmieva sa mu a ktovie, či v tom nemá sám prsty?
„Počuj, pýšiš sa kamarátmi a každého poznáš... Čo keby si sa povypytoval, či ktorýsi z nich niečo nevie? Iba tak, nebadane, aby netušili, že reč je o mne.“
„Hneď teraz ti viem povedať, že nikto z nich nič nevie. Nie som detektív, ani donášač! Vykašli sa na to. Radšej sa postaraj o to, aby si mal čo jesť.“
Jano sklonil hlavu. Bolo mu do plaču. Prišiel o jediný spôsob ako si zarobiť nejaké peniažky, ako uložiť do komory zrno na múku či sejbu. Je na mizine.
„Žandári vraveli, aby som bez dôkazov nikoho neupodozrieval,“ pokračoval po chvíli. „Vraj mi môže zhorieť dom. Rozumieš tomu?“
„Ty si ale drúk! Tebe tá robota úplne zatemnila mozog. Čo myslíš, prečo tak často horí u nás, aj vo Veľkej Tàni?“
„Neviem. V lete býva veľa požiarov. Slnko, suchá slama na strechách, seno na povale... Raz dva to chytí a vzbåkne ako fakľa.“
„Vieš čo? Pridaj sa k hasičom. Ako dobrovoľník. Ku nám, do nášho čerhovského zboru. Tam všetko pochopíš. Aj sa naješ, aj sa zabavíš, možno si aj kamarátov nájdeš.“
„Zabávať sa pri plameňoch horiaceho domu vedia len takí ako ty! Nikomu som nikdy neublížil, len driem, s nikým sa nestýkam, prečo by mi niekto robil naschvál? Ty si zvyknutý chodiť medzi ľudí, tebe tam bude dobre. Ja si musím nájsť koňa!“
„Sused! Tvoj kôň je dávno v Maďarsku. Tu ukradnú, tam predajú. Už ho nenájdeš!“
„Čo sa mi pletieš do života? Choď si nakàmiť sliepky a mne daj pokoj,“ rozčertil sa Jano. „Uškàňaš sa, akoby si všetko vedel. Ako to, že sa stále smeješ? Či v zime, či v lete? Tak dobre ti je na tom svete?“
„To máš tak. Najprv zima uteká rýchlo a potom sa vlečie. Ale dreva mám stále dosť, takže teplo pri peci je. Stále si odložím nejaké polená aj do komory, keby zlyhalo leto. A keď ich mám veľa, idem na trh a vymieňam všetko za úsmevy. Tie potom zasadím na záhrade. Úrodu nosím v batohu a potajomky odkladám na miestach odpočinku. Ak si to niekto všimne, naplní si vrecká a usmieva sa tiež. Hľadaj, Janko, hľadaj. A prihlás sa k hasičom.“
Jano stál uprostred lúky pri koľajniciach, otáčal sa za koňom, čo okolo neho pobehoval. Spásal šťavnatú trávu a skackal ako kozľa. Jano ceril zuby a bol šťastný. Má svojho koňa! Má lúku, po ktorej túžil. Nič mu nechýba. Z kostolnej veže sa ozval hlahol zvonov. Poludnie. Treba ísť domov. Hrá sa tu s koňom ako malé dieťa a robota stojí. Prečo bijú tie zvony tak nahlas? Priložil si dlane k ušiam, aby stlmil ten hukot. Bim-bam, bim-bam a znovu a opäť. Stále silnejší zvuk mu rezal sluchy a vbíjal sa do hlavy. Doteraz privreté viečka sa mu odlepili od očí a on uvidel tmu. Vo svite mesiaca rozoznal obrysy skrine, stola a lavice vo svojej chyži. Posadil sa na posteli. Bol to iba sen. Cez pootvorené okno k nemu doliehal nástojčivý hlas dedinských zvonov a krik ľudí, že horí. Vyskočil z postele, natiahol na seba nohavice a rozbehol sa za ostatnými.
Pred hasičskou zbrojnicou bola vari celá dedina. V rukách vedrá a hrable. Hasiči zapriahali kone pred voz, na ktorom trónila striekačka. Bola to cylindrová, konská, štvorchlapová striekačka. V Tàni mali šesťchlapovú. Názov bol vždy podľa toho, koľko chlapov súčasne bolo potrebných pri pumpovaní vody. Jano zrýchlil. Bol už jedným z nich. Bol hasičom. Neodpustil si, aby nepotľapkal oba kone. Privinul sa k nim, akoby boli jeho. Potom nakladali hadice, dlhé zo dvadsaťpäť metrov. Na voz priložili aj dlhé háky a ostatné náradie, ktorými sa vždy pokúšali zachrániť čo najviac z horiaceho staveniska. Teraz horela stodola pri dome, čo stál na pozemku bývalého Dolného majera.
Už z diaľky bolo vidno plamene, čo takmer oblizovali nebo. Žltočervené vlnenie pripomínalo lány dozretého obilia. Iskry lietali do všetkých strán, a keď dopadli na suchú slamenú strechu vedľa stojaceho domu, najskôr blikotali ako hviezdy na nebi a zdalo sa, že už už stratia svoju moc. No po chvíli sa zmenili na čierne fliačiky, okraje ktorých žeravo hrýzli každé stebielko na streche. A potom tá naširoko roztiahnutá čierňava vyplazila množstvo maličkých plamienkov, ochutnávajúcich stále väčšiu a väčšiu časť strešnej pokrývky, až sa nakoniec spojili v ohlušujúcom hukote do dlhokánskeho, divoko poskakujúceho plameňa a všetko sa začalo odznova.
Domáci stáli na dvore, ženy horekovali a chlapi sa pokúšali vylievať vedrá vody na strechu. Stodola bola vysoká, voda špliechala iba na jej bočné múry. Jano zastal s naširoko otvorenými ústami. Jeho prvý zásah. Toľkokrát to precvičovali, skúšali, presne si pamätal čo má robiť a ako to má robiť, no teraz len stál ako prikovaný. Takýto požiar!
„Kravy sú v stajni. Aj kone!“ zakričal voľakto. Jano vedel, že je jeho úlohou zachrániť všetko živé. Poobzeral sa. Ander stál neďaleko neho, v ruke s hákom, chystajúc sa stiahnuť tú časť strechy, ktorú ešte plamene nedosiahli.
„Ander!“ zakričal. „Poďme po dobytok.“
„Pozri hore,“ ukázal na strechu. „Čochvíľa to padne. Môže nás to zahlušiť.“
„Počuješ, ako bučia kravy? Počuješ to? Majú strach. Ako my. Upečú sa za živa. Ešte ich môžeme zachrániť. Poďme dnu.“
Ander bol skúsený hasič. Vždy vedel, kde sa koľko oplatí riskovať. Strecha sa prehýbala pod ohňom ako keď kováč udrie na rozžeravené železo. Zo stodoly sa valil hustý, štipľavý dym, čo pálil oči a nedovolil dýchať. Ak naširoko roztvoria vráta, vzduch sa vovalí dnu a zdola pridá silu plameňom. Zvieratá sú nepokojné, budú kopať, švihať chvostmi, ani netrafia na dvor. Ander krútil hlavou, že to nejde, je to nebezpečné, ide o ich životy.
„Skúsme to,“ prosíkal Jano. „Ak po niekoľkých krokoch zistíme, že sa to naozaj nedá, sľubujem ti, že sa otočím a vybehnem von. Nič sa nám nestane. Ja dám pozor na teba, ty na mňa. Sme dobrovoľníci, nikto nás neprinúti, ale ja ťa prosím.“
Kým sa dohadovali, hasiči začali pumpovať vodu. Každý šplechot bol nádejou, že udusí plamene a keď už strechu nie, aspoň obvodné múry sa podarí uchovať. Veliteľ hasičov, Jozef Galgan, sledoval svojich mužov. Vydával rozkazy, usmerňoval. Za chvíľu by mala doraziť pomoc z Veľkej Tàne, zvony znejú po celom chotári, určite prídu aj ľudia z okolia. K haseniu treba veľa rúk. Len tie vedrá vody, čo treba podať od studne ku striekačke...
Uvidel Jana a Andera ako vchádzajú do stodoly. Chcel čosi zakričať, no pri tom hluku by ho aj tak nepočuli. Blázni sú to! Celé sa to čochvíľa zrúti a oni... určite kvôli koňom! Jano nevie zabudnúť na toho svojho. Udusia sa tam. A ak nie, zabije ich strecha. Prikázal chlapom, aby striekali vodu okolo vchodu a na strechu nad ním. Všetko chcel urobiť rýchlo a nikoho nevystrašiť. Podporné trámy praskali, horiaca slama padala na zem, oheň sa hral s ľuďmi. Prilepil sa k streche, len šušťal a syčal, ukazoval tenké plamienky, aby o chvíľu narástol do výšky zrelej slnečnice, roztiahol sa ako potok pri povodniach a prisvojil si ďalší kus strechy. Praskot dreva zosilnel. Strecha sa vlnila, klesala, jačanie ľudí pomaly tíchlo. Už vedeli, že je koniec. Nepodarí sa im stodolu zachrániť. No iba veliteľ hasičov tušil, že okrem stodoly a zvierat, príde dedina aj o dvoch hasičov. Našťastie, zachránili aspoň okolité domy. Oheň udržali na jednom mieste, zabránili jeho rozšíreniu a ešte väčšiemu nešťastiu.
Ako strecha postupne od zadnej časti s hukotom padala, akoby vytláčala zo stodoly zvieratá. Akoby sa zmenšovala tým, že z nej vybehol dobytok. Štyri kravy a dva kone. Trochu zmätené, vystrašené, ale živé. Rovnako ako Jano s Anderom. Zašpinení, mokrí, no živí.
„Dnes si sa stal skutočným hasičom,“ tľapkal Ander Jana po pleci. Ten sa pokúšal dostať do pľúc čistý vzduch. Stál v predklone a dychčal, kašľal.
„Dýchaj, hasič, dýchaj,“ smial sa mu Ander. „Vieš, čo bude teraz nasledovať? Poznáš naše zvyky? Poď, sadneme si,“ ťahal ho k dreveným laviciam a stolu, ktoré gazda vyniesol pod holé nebo. Sadli si. Na stole sa akoby šibnutím čarovného prútika objavili fľaše s vínom, slivovicou, kusy voňavej slaniny, pečené mäso a chlieb. V hlbokých drevených miskách sa k sebe sladko lepili buchty naplnené slivkovým lekvárom. Jano sa nedal dvakrát núkať.
„Stodola im zhorela a sú takíto pohostinní,“ divil sa. Ander sa k nemu naklonil a vysvetlil: „Tešia sa, že im ostal dom. Mohli prísť o všetko. Taký je zvyk. Koho zachránime, ten náš hostí až do rána.“ Pozdåž stola sedeli hasiči, aj zopár dedinčanov a v družnom rozhovore ujedali z bohato prestretého stola. O niekoľko minút sa oblápali okolo ramien, ktosi začal spievať, všetci sa usmievali. Ander pokračoval: „O pár dní budeme znovu hasiť. Tento tu podpáli dom tomu, koho podozrieva. Vieš, ako to robia? Na lopatu hodia žeravý popol, ten šupnú na strechu a utečú. Veď prečo horí iba v noci?“
„To myslíš vážne?“ neveriacky krútil Jano hlavou. „Keď mi ukradli koňa, mal som podozrenie, no nepovedal som ho nahlas... Už by som nemal kde bývať... To mi je novinka! Dobre, že som sa k vám pridal. Môj sused, Mižo, by povedal, že som si teraz s tebou vymenil skúsenosti, hehe.“
Domáci bez prestania ďakovali hasičom. Za to, že im ostal statok a dom. Stodolu si postavia novú. Chválili ich odvahu a rýchle jednanie. Ïakovali a ďakovali, núkali ich jedlom a pijatikou, až domáci pán nevedel ako viac dať najavo svoju vďačnosť, tak povedal: „A príďte zas.“ Ander pohotove odvetil: „Prídeme, prídeme aj inokedy, len zapáľte...“
Skôr ako si Jano znovu ľahol, aby dal oddýchnuť telu a duši, sedel na peľasti postele a rozhutoval o tom, aký je svet jednoduchý a zložitý zároveň. Vlastne je jednoduchý, iba ľudia si ho komplikujú. Mižo mal pravdu. Pri hasičoch si našiel kamarátov. Už nie je sám a má sa s nimi stále o čom rozprávať. Sú to dobrí chlapi! Aj smiať sa naučil, aj zabávať sa. Bolo to divné, ale všetko vďaka požiarom. ¼udia sú ako pavúky, spojené neviditeľnou sieťou. Stačí ak jeden človek vybočí z vyšliapaných koľají, urobí čosi nečakané, nepremyslené, stiahne so sebou aj zopár ďalších... tí ďalších... až je v tom zamotaná celá dedina. Dobre urobil, že krádež svojho koňa nahlásil žandárom. Síce ho nenašli, no kvôli tomu nezhorela žiadna strecha, nikto necítil krivdu, nenahneval sa, nikto nezačal ohovárať svojho suseda, nezačal ťahať za sieť, ktorá by zamávala viacerými.
°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°
Poznámky autorky:
Súčasná budova obecného úradu (, kam v poviedke ako na MNV kráčal Jano,) bola postavená ešte pred rokom 1918. Do roku 1950 slúžila ako Obvodný úrad v Čerhove pre Čerhov a okolité dediny. Po vojne boli notárske úrady nahradené Miestnymi národnými výbormi. Obecný úrad stojí na pravej strane Dlhej ulice vedúcej zo západu na východ, cez koľajnice v smere do Veľkej Tàne. Prvým predsedom MNV bol Michal Falatko a po ňom v roku 1948 Jozef Onder.
Majiteľom ovocného sadu, (na ktorý v poviedke cestou na úrad pozeral Jano) rozprestierajúceho sa po ľavej strane Dlhej ulice od železničnej trate, bol do roku 1945 bývalý správca na Hornom majeri Jozef Gáthy. V zadnej časti sadu mal rodinný dom, ktorý ešte teraz stojí.
V dedine boli dva majere. Posledným vlastníkom Dolného majera (do roku 1944) bol rod Sennyeyovcov; Horného majera (tiež do roku 1944) bol rod Schécseniovcov. K majerom patrili hospodárske budov, byty pre sluhov. K Dolnému majeru aj park, kaštieľ vlastníka majetku a tiež väčšia časť pozemkov z chotára obce. Po roku 1945 boli oba majere zlikvidované. V areáli Dolného majera sa vytvorili stavebné pozemky pre obyvateľov Čerhova. Existujúce budovy sa rozdali sluhom. Horný majer s budovou pre správcu majetku, bol od dediny dosť izolovaný. Majitelia tohto majera v dedine nebývali, ani ju nenavštevovali. Hospodárstvo riadil iba správca majetku. Pozostatky tohto majera a jeho ohrady ešte existujú.
Bývalá hasičská zbrojnica, ktorá sa spomína v poviedke, stála na konci Dlhej ulice pri zvonici. Dnes sa v tomto objekte nachádza predajňa potravín.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
