Vráti sa ti to!
@ :: Poviedky ::
Apr 01 2009, 16:05 (UTC+0) | 
Budova prvej povojnovej školy v Slovenskom Novom Meste. Dnes sa v nej nachádza materská škôlka.
|
Miesto: Slovenské Nové Mesto, okres Trebišov
Čas: 1939 - 1946
Autor: Anna Domaniková
Vraví sa, že je každý začiatok ťažký. Z vlastných skúseností viem potvrdiť, že to je pravda. Síce som to vtedy takto nevnímal. Bol som malým chlapcom, keď sa moji rodičia presťahovali zo Šariša do Slovenského Nového Mesta a môj život sa zmenil. Nechcem hovoriť, že od základov, lebo veľa zvratov vzniklo v súvislosti s Viedenskou arbitrážou a zmenou štátnych hraníc, keď sme sa stali súčasťou Maďarska. Potom druhou svetovou vojnou a novou úpravou hraničnej čiary. Ako štvorročné chlapčisko som zmenu bydliska nepovažoval ani za dobré, ani za zlé. Moje vnímanie bolo poznačené nevinnosťou a závislosťou od rodiny. Sprvu som si nevedel nájsť kamarátov. Starí ostali na Šariši a tu som nikoho nepoznal. No všetko sa malo zmeniť mojim nástupom do školy. Rodičia často zdôrazňovali, že tam spoznám viac detí, s ktorými si budem rozumieť, z tých budú moji noví priatelia. Maminka varila demikát a otec sa o nás staral. Rozprávali sme tak, ako sme boli zvyknutí. Nárečím.
Upršaný a chladný september roku tisícdeväťstotridsaťdeväť mi vrátil spomienky na leto v našej chyžke s trávnatým dvorom a na Aničku od susedov, s ktorou som pásaval húsky. Bol som smutný, roztrasený, tuším sa mi tisli slzy do očí a nevedel som nájsť nič pekného v tom, že musím ísť prvýkrát do školy a maminka nebude pri mne. Mal som sa tam naučiť čítať a písať. Pamätám sa, ako mi obliekla sviatočnú bielu košeľu a oblek, potom mi ukazovákom nakreslila na čelo krížik so slovami: „Choď Ivan a buď poslušný.“ Škola sa nachádzala v bývalej vagónke, kde kedysi opravovali železničné vozne. Bola blízko nášho domu a nebola mi celkom neznáma, veď mi o nej otec často rozprával.
Cestou som sa obzeral po ostatných deťoch, čo šli mojim smerom. Niektorých chlapcov som už videl, s niektorými som sa už aj hrával, no teraz sa všetci tvárili inak. Trochu sviatočne, trochu namyslene, jednoducho inak ako pri naháňačke či skrývačke. Zdalo sa mi, že iba ja mám strach. Oni tu žili od narodenia, mali spoločné tajomstvá, témy na rozhovor, rozumeli si aj z náznakov. So mnou si iba vymieňali pohľady a jeden taký vyšší, vyzeral, že aj starší ako ja, ku mne pristúpil, ťapol ma po chrbte a podal mi ruku. Usmial som sa v nádeji, že si ma vybral za kamaráta. Bol však z vyššieho ročníka, už nie prvák a naviac potom na mňa stále len ukazoval prstom a smial sa. Uškàňal sa aj vtedy, keď sme zasadli do lavíc.
Trieda bola veľká, pomestili sme sa tam všetci. Nie, nebolo nás tak málo, ale všetky ročníky boli v jednej miestnosti. Vtedy sa tomu hovorilo jednotriedka. Chvíľu som nič nevnímal. Žiadne zvuky, žiadne obrazy. Nič. Bol som sústredený na to, ako sa mi trasú kolená a snažil som sa potlačiť nutkanie utiecť domov. Z myšlienok ma vytrhol ženský hlas. Počul som slová, no nevedel som ich rozlúštiť. Zbystril som pozornosť a pozrel sa pred seba. Stála tam, pred čiernou tabuľou na stojane, mladá žena v slušivom kostýme a s úsmevom nám niečo hovorila. Ale akým jazykom? Po maďarsky. Zalial ma pot. Ako sa naučím písať a čítať, keď jej nerozumiem? Nič nechápem. O čom rozpráva? Jediné, čo som rozlúštil, bola Margita. Usúdil som, že je to jej meno. Potom sa chcela zoznámiť s nami, lebo sme sa mali postaviť, predísť pred tabuľu a povedať svoje meno. Našťastie začala staršími žiakmi, tak som bol pripravený, i keď môj roztrasený hlas o tom nesvedčil. Len čo som si opäť sadol do lavice, učiteľka si opakovala moje meno: „Ivan. Ivan. Ivan!“ Po každom jeho vyslovení povedala aj zopár maďarských slov, no ako som už vravel, nerozumel som. A nerozumeli ani ostatní. Až keď ho vyslovila príkazne, spozornel som. Chlapci, čo sa za mojim chrbtom neprestajne smiali a niečo si tajnostkársky šepkali, stíchli tiež. V tom napätom tichu vykročila učiteľka, so zrakom upriameným na mňa, našim smerom. Od strachu som takmer spadol zo stoličky. Zastala pri lavici a zopakovala: „Ivan...“ Naprázdno som preglgol a dokázal som sa iba dívať na jej tvár. Chcel som z nej vyčítať, čo odo mňa chce, čo som urobil zle. Uvedomil som si, že sa ma na niečo pýta, no nevysúkal som zo seba ani správnu, ani akúkoľvek inú odpoveď. Natiahla ku mne ruku a ja som zatvoril oči. Silno som žmúril, pritláčal viečka a čakal som, čo bude ďalej. Ucítil som, ako sa dotkla môjho chrbta. Potom ma vzala za rameno a opäť niečo povedala. Vlastne opýtala, lebo ten otáznik na konci vety, ten tam bol zreteľný. Ešte hádam zo trikrát zopakovala svoju vetu a ja som nevydržal. Vyzeral som ako hluchý, hlúpy a vystrašený pajác. Jednoducho som musel niečo povedať: „Pani učiteľka, ja...“ a to bolo všetko. Zmåkol som odrazu ako kàdle vrabcov, keď som medzi ne hodil kameň. Učiteľka zatlieskala. apkala malými dlaňami a ukazovala mi, aby som sa postavil. Potom naznačila, aby som si vyzliekol kabát. Myslel som na to najhoršie. Mal som pocit, že ma určite zatvorí do tmavej pivnice a už nikdy neuvidím maminku. Po chvíľke váhania som jej podal svoje sako. Vzala ho, otočila chrbtom ku mne a ukázala na stopu od blata, v tvare dlane. Cítil som sa neuveriteľne trápne. Bol som aj nahnevaný a v hlave som si premietol príchod do školy, kedy ma ten vysoký chlapec, už som vedel, že sa volá Filip, tľapol po chrbte. Vraj kamarát! Vedel som, že sa s ním nebudem priateliť. Bol zákerný a mal radosť z toho, ako niekomu urobil zle. To som však ešte nevedel, že na Filipovu pomoc budem odkázaný. Doslova a do písmena. Budem od neho závislý.
Po tejto udalosti som si na Filipa dával pozor. Neveril som mu. To som už viac dôveroval pani učiteľke. O niekoľko dní som si zapamätal jej celé meno. Pecnárová Margita. Smiala sa ako moja mama a tak trochu som ju mal rád. Cítil som sa pri nej bezpečne. Veď mi vyčistila šaty a bola trpezlivá, milá a starala sa najmä o nás, prvákov. Cestou do školy, mi Filip nikdy nedal pokoj. Aj v ten deň, ktorý spomeniem, mi zakričal do ucha:
„Čo, sopliak! Už vieš po maďarský?“
„Joj, prestaň!“
„Maličký, do mňa nestrkaj! Chceš ísť do školy po štyroch?“
Mlčal som. Nebolo radno mu odporovať. Bol najvyšší a najsilnejší zo všetkých. Večne vystrájal, zapáral, vysmieval sa, podkladal nohy, hádzal papieriky, buchnátoval...
„Počuješ, sopliak? Alebo už smrkáš? Hehe, učiteľka ťa pohladká po hlavičke.“
„Teba ešte ani raz. Ty nevieš úlohu.“
„Pche, mondokovať viem toľko, že by ma nepredala. Ale čo ty? Teba by vymenila za ovcu, čo sa pasie na Káty.“
Káty bol kopec nad dedinou, kde sa pásli stáda oviec. Nemal som Filipa rád. Vadila mi jeho bezstarostnosť, ako dokázal všetko vyriešiť, aký bol nebojácny. V tej chvíli som mu želal strašidlá najstrašnejšie, čo ho naučia slušnosti.
Vyučovanie prebiehalo tak, že nám učiteľka dala úlohu, na ktorej sme pracovali. Kým sme ju splnili, venovala sa vyšším ročníkom a potom sa vrátila k nám, čo sme sa učili písať. Poviem vám, nebolo to med lízať. Síce nám nakreslila prvé písmenko, ukázala na tabuli ako ťahať ceruzkou, no prsty ma nepočúvali. Ešte stále som nerozumel jej reči. Jediné slovo, ktoré som chápal, bolo: „Naďon jó, naďon jó.“ Vyslovovala ho, keď ma chválila, že som šikovný. Snažil som sa netlačiť ceruzkou na papier, lebo sa mi vždy vylomila tuha. Tuším som si olizoval dolnú peru a chcel som nakresliť čo najbacuľatejšie, najkrajšie písmeno a. Zrazu som cítil, že mi treba na záchod. Stiahol som všetky svaly a veril som, že do prestávky vydržím. Ibaže to nutkanie silnelo a ja som už takmer ležal na lavici. Potil som sa, bol som červený v tvári a dlane som mal tak mokré, až sa mi na ne lepili stránky v zošite. Vedel som, že stačí zdvihnúť ruku a vypýtať sa. Lenže ja som to po maďarsky nedokázal. Pociťoval som nepríjemný tlak v bruchu, pichanie v boku a mal som pocit, že ma to roztrhne. Otočil som sa:
„Filip, Filip,“ volal som šeptom.
„Čo je, sopliak?“
„Pomôž mi... Prosím,“ dodal som a bol by som si pred ním aj kľakol, keby mi to bola situácia dovolila.
„Mám ti ostrúhať ceruzku, či čo?“ Asi videl, že tu ide o viac ako len o ceruzku, lebo sám prestal písať a sústredene na mňa hľadel. Nadvihol obočie a tuším, že sa na chvíľu prestal uškàňať. „Čo ti je?“
„Musím na záchod. Neviem sa vypýtať. Pomôž mi.“
„Jáj, maličký. Veď dobre. Vravel som, že tebe by bolo najlepšie medzi ovcami,“ neodpustil si výsmešný tón, ale poprosil za mňa učiteľku, aby ma pustila von.
Utekal som za školu, kde sme mali postavené drevené záchody a s úľavou som si sadol. Nedosiahol som nohami na zem, ale bolo mi dobre. Pot mi už nestekal po chrbte a cítil som tiež, že mi prestávajú horieť líca. Bol som Filipovi vďačný. Nech už bol, aký bol, no dokázal si uvedomiť situáciu a nenechal ma trpieť. Sám pred sebou som sa pokúšal ospravedlniť všetky jeho doterajšie zbojstvá a pokojne som si odfukoval, keď sa vonku rozhučali sirény. Vtedy som nevedel, čo vydáva ten silný, nepríjemný, kvílivý zvuk. Nikdy som ho ešte nepočul. Znelo to ako signál upozorňujúci na koniec sveta. Veľmi som sa preľakol. Nechcel som byť sám a prvé, čo mi napadlo, bolo vrátiť sa do triedy. Vytrielil som zo záchoda a utekal cez dvor, potkýnajúc sa o svoje vlastné nohy. Hukot sirén sa mi predieral ušami až kamsi hlboko do hlavy, napåňal desom. Nechcel som to. Nevedel som, prečo to všetko a potreboval som nájsť bezpečie. Keď som vrazil do triedy, uvidel som všetkých stáť na mieste, bez pohybu, bez hlasu, vystrašených ako ja. Len učiteľka niečo vravela, no nerozumel som jej ani slovko. Zostal som ako socha pred tabuľou a s vypúlenými očami som hľadel na spolužiakov. Bolo mi jedno, že som polonahý, že sa mi nohavice zviezli až po členky a nebyť košele, tak by mi boli videli viac ako iba holé stehná. Učiteľka ku mne pristúpila a s láskavým pohľadom ma začala obliekať. Už nehovorila nič. Nikto sa mi nevysmieval, nikto to nekomentoval, okrem Filipa:
„Jáj, sopliak, stratil gate, hehehe. Ukáž, čo tam máš!“ rehotal sa a ukazoval na mňa prstom. Hanbil som sa. Veľmi som sa hanbil. Aj za neho. Ako môže byť takýto nedôstojný? Prečo sa jemu nikdy nič neprihodí? Nič, za čo by si zaslúžil výsmech a pohàdanie? Veď sa mu to raz vráti! Povedal som si to v duchu a silne som tomu veril. Nie nadarmo sa vravelo, že božie mlyny melú pomaly, ale isto. Takmer som túžil po tom, aby ho niečo dostalo na lopatky.
Počas vojny som stratil Filipa z dohľadu. Či skôr som sa stratil ja jemu. Napriek mojim neslávnym začiatkom, som sa naučil po maďarsky a učil som sa tak dobre, že som mohol ísť študovať do Sátoraljaújhelyu na meštianku. Síce len dva roky, lebo vojna pokazila všetko, čo sa dalo. Medzi ľuďmi sa usadil strach a bezradnosť, školy ostali prázdne, rovnako ako aj komory. Potraviny boli na prídel a mnoho mužov sa nevrátilo z frontu. Ale všetko, čo má svoj začiatok, má aj svoj koniec. Vojnu nevynímajúc. Tretí december tisícdeväťstoštyridsaťštyri bol v našej obci jej posledným dňom a v marci nasledujúceho roka sa začalo vyučovanie v novej, národnej škole. Opäť u nás v Slovenskom Novom meste, pretože sme znovu patrili k Československu.
Prvým učiteľom bol Ján Maca, ktorého k nám preradili z Ilavy. Pracoval tam v polepšovni. To vravím preto, aby som ho čo najlepšie vykreslil. Mal asi štyridsať rokov, škaredú ženu a trstenicu, ktorej pevnosť často skúšal na našich zadkoch. Niežeby nás mlátil hlava nehlava, to nie. Udrel, keď sme si to zaslúžili. Vrátil som sa do šiestej triedy a konečne som sa mohol učiť v rodnom jazyku, ktorému som rozumel a v ktorom som vedel povedať všetko na čo myslím, bez strachu že niečo popletiem, bez toho aby som si to musel najskôr takmer po písmenkách poskladať v mysli a až potom vyriecť. Do triedy sa vrátil aj Filip. Vyzeral starší a mohutnejší, ako som ho posledne videl. Zdalo sa mi, že zvážnel, no iba do chvíle, ako ku mne prišiel.
„Aj ty si tu, sopliak? Čo sa tak vyškieraš? Pripravil si si zadok na palicovanie?“
„Rád ťa vidím, Filip. Je všetko v poriadku?“
„V najväčšom, sopliak, v najväčšom poriadku. Teším sa, čo nám predvedieš... hehe.“
Nemal som v pláne byť na očiach. Ani Filipovi, ani učiteľovi a jeho žene už vôbec. Tá sa hrala na paničku. Je pravda, že u nás žili väčšinou úradníci, štátni zamestnanci, predovšetkým príslušníci bezpečnosti, colníci, učitelia, ale aj robotníci, železničiari, poštári a obchodníci, no nikto z nich nebol tak veľmi spanštený ako žena nášho učiteľa. Vtedy, začiatkom jari, keď sme sa schádzali na vyučovanie, vybehla z bytu, ktorý bol súčasťou školy a po chvíľke, čo nás všetkých skúmavo prezerala, ukázala prstom na dve dievčatá: „Ty a ty, poďte so mnou!“
„Tak, zametať budete, umývať okná, paničke vyčistíte topánočky,“ rehotal sa Filip. Až keď po ňom pani učiteľová fľochla nenávistným pohľadom pochopil, že prestrelil. Všetci sme vedeli, že ona môže takmer všetko. Aj brať dievčatá priamo z triedy, aby jej upratali, no nahlas sa o tom nehovorilo. Učiteľ bol prísny, ale mal ešte prísnejšiu ženu. On velil nám, ona jemu a hneď ako zamestnala dievčatá, zašla za ním a vravela mu niečo s hnevlivým výrazom v tvári.
„Ivan!“ začul som Filipa. Nikdy ma neoslovil po mene. Prekvapilo ma to. „Daj mi svoje zošity.“
„To nie. Si v inom ročníku, načo by ti boli?“
„Nepýtaj sa, daj mi ich!“
„Nedám. Máš svoje.“ Bol som na seba hrdý, že som mu nevyhovel. Myslel som si, že ma zvalí na zem a bude ma buchnátovať, alebo ťahať za vlasy, no iba sa na mňa pozrel, či vraj nerozumiem a pýtal zošity od iných. Nevedel som ani vymyslieť, načo mu to je, aj som sa o to prestal zaujímať, lebo začala vyučovacia hodina. Učiteľ prišiel s trstenicou v ruke a namiesto toho, aby začal učiť, volal pred lavice Filipa.
„Ku mne!“ zakričal a ukázal na neho prstom. Filip vstal a pomalými krokmi prešiel k učiteľovi.
„¼ahni si!“
„Ale pán učiteľ...“
„Ticho budeš! Aby si vedel, ako sa máš správať k mojej žene. Papuľoval si jej dnes ráno, viem to.“
Videl som, že Filip svoj strach a nesúhlas iba hrá. Zatiahol kútiky úst do úškrnu a v jeho pohľade bolo víťazstvo. Predklonil sa a ľahol na brucho cez prvú lavicu tak, že vystrel ruky, aby ho tí, čo sedeli vpredu, za ne držali. Učiteľ sa postavil bokom k nemu a švihol trstenicou. Jeden, dvakrát. Robil to často, vedeli sme, že viac ako desať úderov Filip nedosadne. Ale niečo čudné tu bolo. Zvuk, ktorý palica pri dopade na nohavice vydávala. Dutý, tlmený, iný ako zvyčajne. Z úst palicovaného nevyšiel ani hlások, ani syknutie.
„Dole nohavice!“ skríkol učiteľ.
Ako si ich Filip sťahoval, vypadlo mu z nich na zem niekoľko zošitov. Postrkal si ich tam, lebo vedel, čo ho čaká. Učiteľ sa veľmi hneval. Natrieskal Filipovi hneď dvakrát. Raz za urážku svojej ženy, raz za podvádzanie, že chcel obísť trest.
Aj keď som pocítil malé zadosťučinenie, bolo mi ho ľúto. Dlhé roky som v sebe nosil túžbu po pomste. Chcel som, aby aj Filip cítil strach, hanbu, možno aj bolesť. Ako ja, keď sa mi smial, že som kvôli sirénam stál so stiahnutými nohavicami pred triedou. Každému sa všetko vráti a on nebol výnimkou. No priať niekomu trest je rovnako kruté ako sprostý výsmech. Cítil som to tak vtedy ako aj dnes. Lebo ak sa na niekoho hneváme, najviac to zožiera nás samých.
°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°
Poznámky:
Bývalá vagónka – tranzitná budova ČSD, v ktorej bola zriadená prvá škola v roku 1927 (kam šiel Ivan do prvej triedy), slúžila na opravu železničných vozňov. Pracovalo v nej okolo 500 zamestnancov. Zariadenie vagónky po 1. svetovej vojne demontovali a odviezli Maďari. Zvyšok zariadenia bol demontovaný a odvezený do Krompách po vzniku Československej republiky.
Po vojne sa v marci 1945 začalo vyučovanie v národnej škole už v slovenskom jazyku. Budova tejto školy stojí v obci od roku 1923 a pred vojnou sa v nej konali aj katolícke bohoslužby. Dnes je v nej umiestnená materská škôlka.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
