Aj na koniec sveta
@ :: Poviedky ::
Apr 29 2009, 17:07 (UTC+0) | 
Pôvodná synagóga, ktorá bola v èasoch I. ÈSR centrom židovskej komunity v Slovenskom Novom Meste. Dnes sa v nej nachádza rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša. |
Miesto: Slovenské Nové Mesto, okres Trebišov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Miroslava Ivanová, Anna Domaniková
Hana zmývala podlahu v čakárni u doktora Grünwalda. Robila tak dvakrát denne, odkedy bola u neho zamestnaná ako pomocnica. Každý raz sa venovala dlážke pred vchodom do ordinácie dlhšie ako zvyšku. To iba preto, aby mohla načúvať. Aj teraz takmer pritisla ucho na dvere, aby jej neunikol ani hlások a mokrou handrou by bola hádam aj vyšúchala dieru do zeme nebyť toho, že buchli vchodové dvere. Preľaknutá vyskočila a v letku schytila lavór. Vyšmykol sa jej z mokrých rúk, tresol o podlahu, podskočil a viac ako polovica mydlovej vody vyšplechla na dlážku.
„Hana?“ dva hlasy zazneli naraz. Jeden patril jej sestre Kataríne, druhý doktorovi Grünwaldovi. Doktor sa práve pokúšal - už vari zo tretíkrát - čo najtrpezlivejšie vysvetliť pacientke, že tú kosť z kuraťa, čo sa jej zasekla v krku, vie vybrať iba chirurg a preto ju posiela do nemocnice. On na taký úkon nemá dostatočné vybavenie. Drobná žienka sedela na stoličke zronená, spotená od toľkého kašľania a strachu a bez prestania krútila nesúhlasne hlavou. Lekár sa nakoniec rozhodol predsa len čosi urobiť, vzal do rúk najväčšiu pinzetu, čo mal po ruke a kázal žene otvoriť ústa tak veľmi ako to len dokáže. Zo sústredenia ho vytrhol hluk z chodby. Pružne ako mačka prešiel k dverám a ladne ich otvoril. Oči sa mu od prekvapenia rozšírili. Pri pohľade na tú spúšť sa zväčšili takmer na veľkosť prevráteného lavóra. Chodba bola plná vody, pred ním stála Hana, červená až po korienky ľanových vlasov a smejúca sa Kata.
„Hana,“ povedal prísne, ale na perách mu pohrával úsmev. Vlastne ju mal svojim spôsobom rád. Bola pracovitá, spoľahlivá a čistotná. Občas zmätkovala, ale myslelo jej to. „Čo sa stalo?“
„Pán doktor, veľmi ma to mrzí. Ale ja som sa tak zľakla, keď moja sestra buchla dverami...“. Zmåkla. Vedela, že doktor na ňu nemá ťažké srdce. Nikdy sa nehneval, nech sa stalo čokoľvek. O to viac sa hanbila. A hnevala sa na Katu, že ju nastrašila. Vedela, že počúvať za dverami sa nepatrí, ale niekedy sa v ordinácii odohrávali skutočne zaujímavé veci.
... vravíš, že už idú?“ doktorov zvučný hlas vrátil Hanu do reality. Pozrela na sestru. Už je čas? Úplne na to zabudla.
„Ako hovorím, pán doktor. Vlak už každú chvíľu dorazí. A tak som prišla po Hanu, či by aj ona nemohla ísť na stanicu. Prídu noví českí vojaci. Čo poviete, pán doktor?“ Kata lišiacky žmurkla na sestru.
„Ale chce tam vôbec ísť?“
Hane zasvietili oči. Taká udalosť a ona aby pri nej chýbala. No ešte to tak! Česi boli v mestečku už pár rokov. Zastávali najdôležitejšie funkcie vo finančnej stráži, na polícii, súdoch, notárstvach, železnici, rôznych vedúcich miestach. Boli to štátni zamestnanci. Obchody a služby si podelili Židia a zopár domácich sa dostalo na nižšie úradnícke miesta len vďaka tomu, že vedeli po slovensky. Lebo väčšina obyvateľstva rozprávala po maďarsky.
Hanini rodičia sa sem prisťahovali zo Šariša v čase, keď sa Slovenské Nové Mesto ako bývalé predmestie maďarského Sátoraljaújhelyu stalo symbolom toho, čo v Československej republike vzniklo ako nové, slovenské. Žili tu vedľa seba Slováci, Česi, Maďari, Židia. Mesto bolo treba dobudovať či nanovo vybudovať. Stavali sa obytné domy, škola, obchody. Česi však držali taktovku. Oni to riadili, oni na to dozerali, oni určili čo je prvoradé a správne. Strážili hranice a dane. Úradníci sedeli na svojich stoličkách roky, iba vojaci sa čas od času menili. ¼udia vraveli, že z Prahy sem posielajú novú krv.
Hana bola stále zamyslená. Najskôr sa hnevala, že ju sestra vyľakala. Potom ju premkla hanba a teraz riešila, či má odísť, alebo dokončiť prácu. Aj to ju zaujímalo, ako doktor ošetrí pacientku, aj to akí nováčikovia zavítajú k vojsku. Celú noc sa prehadzovala v posteli, spánok ju obchádzal. Mala sedemnásť, vlani bola na prvých priadkach a už sa po nej aj mládenci obzerali. No zatiaľ sa nenašiel ani jeden, ktorému by dovolila, aby ju chytil za ruku. Túžila po niekom, čo by bol iný. Koho by vedela mať rada bez podmienok a ústupkov. Kto by jej rozumel a pri ktorom by necítila strach. Chcela stretnúť niekoho, kto by jedným slovom stál za to. Nevedela to ešte presne opísať, tušila iba, že jej snom bolo mať niekoho, za kým by šla aj na koniec sveta. Možno medzi českými vojakmi taký bude.
„Áno, pán doktor,“ šepla. Chvíľu bolo ticho. Potom sa Grünwald zasmial: „Tak čo stojíš? Chytro utri tú vodu a utekaj. Ja mám vo vnútri súrny prípad, takže tak,“ zvrtol sa na päte, vošiel do ordinácie a starostlivo za sebou zavrel dvere.
Kata štuchla lakťom do sestry. „Zase si počúvala za dverami, však? Priznaj sa.“
Hana ticho kráčala vedľa nej, hnevala sa aj za výsmech, ktorým ju teraz častovala. Dobre vedela, že o chvíľu ju bude prosiť, aby porozprávala o dnešnom dni. No dušovala sa, že jej nič nepovie. Priviedla ju do rozpakov, zahanbila a teraz sa uškàňa. Takže bude mlčať. No len raz sa Kata spýtala, čo nového sa prihodilo a Hana hneď spustila. Po chvíli však predsa zmåkla.
„No, a čo bolo ďalej? Veď ma už toľko nenapínaj. A rýchlo mi to dopovedz, veď už sme skoro na stanici.“
„Ïalej? Ïalej už nič. Tresli dvere, vyliala som vodu a teraz sme tu. Viac nezistíme. Tak ako s tou ženou, čo svojho syna doniesla na chrbte. Pamätáš sa? Ani chodiť nevládal a tá chudera ho niesla v tom najhlbšom snehu z Borše. Keď ho zložila v čakárni, odpadla. Dodnes neviem, či od únavy, alebo bola sama chorá.“
Hana si pamätala veľa príbehov z doktorovej ordinácie. Videla mladých aj starých, čo sa ledva vliekli na nohách, boli bledí, alebo ako pivónia červení v tvári a ona vždy ďakovala Bohu, že jej doprial dobré zdravie.
Z myšlienok ju vytrhlo pískanie rušňa. Po ceste bežalo zopár detí, čo sa tu motali každý raz, ako nejaký vlak prechádzal stanicou. Schytila sestru pod pazuchu a stiahla na druhú stranu cesty. Nechcela vyzerať ako zvedavá, nedočkavá dievčina, čo si prišla obzrieť cestujúcich. Kým doposiaľ šli rýchlym krokom, teraz spomalili. Nemohli ísť celkom blízko k trati. Vojaci aj tak pôjdu do ubytovní, uvidia ich. Hane sa rozbúchalo srdce. Akí budú títo noví? Švárni, či obludní? Už ich zopár videla, rada počúvala ich reč. Čeština sa jej zdala byť ako pesnička. ahavá, melodická, pekná.
Počula škrípanie bàzd ťažkých vagónov, potom buchot dverí, hlasnú vravu a dupot čižiem. O chvíľu opúšťali budovu železnice prví vojaci. Popoludňajšie júnové slnko svietilo na každého z nich. Kráčali jeden za druhým ako húsky. Mladí fešáci s rovnými chrbtami a hrdo vztýčenými hlavami. Smiali sa, žartovali, obzerali. Dievčatá od vzrušenia ani nedýchali, len sa slastne, ba možno až veľavravne usmievali. Jeden z nich, čo si uhládzal slamové vlasy pod čiapkou, pozrel na ne. Hana takmer podskočila, tak sa mu potešila. Pre ňu bol krásny. Urastený, s pekne krojenými perami. On ju nemohol vidieť, lebo zahanbene ukrývala rumenec za sestriným chrbtom. Páčil sa jej. Chcela vedieť, ako sa volá. A či má frajerku. Vravela si, že iste má, keď je taký pekný. Ale ak má, tak prečo s ním neprišla? Lepšie by bolo, keby bol slobodný. Keby ešte nikomu nedal svoje slovo a prísľub. Ak by tak bolo, tak... Ako sa s ním ona zoznámi? A kedy? Možno na tancovačke. No len či sa mu ona bude páčiť? Hanine myšlienky sa miešali, vždy jedna vyplávala na povrch ako uvarený piroh a už ju aj striedala druhá. Nad mladým Čechom rozmýšľala, aj cestou domov, aj ďalšie dni, keď upratovala u doktora, aj každý večer, keď zaspávala.
„Hana! Hana! No poď už, prídeme neskoro!“ súrila matka. „Čo sa akurát dnes toľko cifruješ?“ krútila hlavou. Celá rodina už bola vychystaná, len Hana si ešte ktovie koľkýkrát prihládzala pred zrkadlom vlasy a napravovala stužky.
„Veď už idem,“ otočila sa k mame. Kata sa opierala o stenu pri dverách chyže a uškàňala sa. Hane myklo obočím nad pravým okom. Potom však pohodila hlavou, usmiala sa a vykročila za rodičmi. Bolo jej jedno, čo si sestra myslí. Vyobliekala sa tak kvôli tomu peknému Čechovi, no a čo? Veď to nie je hriech. Už si ju všimol. Zopárkrát ho stretla. Vždy sa na ňu usmial. Dnešný deň ponúkal skvelé možnosti na to, aby sa k nej aj ozval. Aby sa spolu rozprávali. Židia totiž usporiadali slávnosť v nedávno vybudovanej synagóge a pozvali na ňu všetkých, čo zastávali dôležité funkcie v úradoch. Tiež všetkých obyvateľov mestečka a v neposlednom rade aj českých vojakov.
Synagógu postavili vďaka finančným príspevkom Židov, ale najmä vďaka doktorovi Grünwaldovi, ktorý sa najväčšou mierou pričinil o jej existenciu. Židovská komunita bola početná. Mali tu rabína, obchody, domy, no trvalo dlhé roky, kým mali aj svoj kostol.
Bola vnútri na chóre, predrala sa až na jeho kraj, pritlačila obe ruky k drôtenej sieťke, čo ju tam natiahli asi preto, aby nebodaj niekto nespadol dole na modliacich sa. Pozorne si prezrela každého muža, čo sedel v laviciach. Videla doktora Grünwalda so synmi Jánom a Tomášom. Spomenula si na to, ako sa doktora pýtal kalvinský farár, že prečo nedal svojim synom židovské mená. Doktor mu s vážnou tvárou vysvetlil, že nie je dôvod na údiv. Synom dal celkom obyčajné mená. Po apoštoloch kresťanov. Podľa neho to nebolo ani zlé, ani divné. Sedel tam aj mäsiar Feldmann, zbadala aj obchodníka s obilím Weinstocka a na opačnom konci radu doktora Schwartza, zubného technika Kunna, špeditéra Kleina, aj holiča Trechta. Na ľavej strane bol jej otec so strýkom a ostatní chlapi, na pravej Česi. No toho, po ktorom jej srdce prahlo, nikde nevidela.
Len čo začal obrad, Hanka fascinovane sledovala divadlo, ktoré sa odohrávalo na prízemí. Započúvala sa do neznámych slov a melódií. Zrazu prekvapene zistila, že nápev, ktorý Židia práve začali spievať, jej čosi pripomína. A zrejme nebola jediná. V tej istej chvíli všetci Česi vstali z lavíc a s rukami pripaženými pri tele, hrdo dvíhali brady dohora. Pieseň totiž pripomínala štátnu hymnu. Židia odspievali niekoľko viet, potom sa modlili a začali spievať znovu. Česi sedeli a vstávali. Keď sa tento rituál zopakoval už asi tretíkrát, Hanka ledva zadržala smiech. Aby nerušila slávnosť, pokúsila sa čo najrýchlejšie pretisnúť množstvom ľudí ku schodom vedúcim k východu a berúc ich po troch, vbehla komusi do náručia.
„Pre-prepáčte,“ koktala. V snahe rozprávať zrozumiteľne a normálne jej bránil smiech, zrýchlený dych, i fakt, že keď vzhliadla, uvidela tie najkrajšie oči na svete. Jeho oči!
„To nic,“ začula. „Vy už odcházíte?“
„Potrebovala som sa ísť nadýchať trocha vzduchu. A vy prečo nesedíte pri svojich?“ to už stáli pred dverami synagógy a jeden druhému sa vpíjali do očí. Chvíľu len tak šepkali, aby nerušili okolie. O všetkom a o ničom, potom sa jej opýtal, ako sa volá.
„Hanka,“ hlesla, no nesklopila oči. Dívala sa naňho a čakala.
„Já jsem Honza.“ Konečne vedela jeho meno! Honza. Čiže Janko, Janíčko. Nádherné meno. Honzík. Mala sto chutí dotknúť sa jeho rúk, ramena, pohladkať všetky gombíky na jeho uniforme, oprieť sa o jeho plece. Cítila doteraz nepoznané vzrušenie a túžbu. Chcela byť pri ňom stále a večne. Rozprávať mu príbehy z ordinácie a pýtať sa ho na jeho sny a plány. Keď ju pozval na tancovačku, čo bude najbližšiu sobotu, roztiahla pery od ucha k uchu a niekoľkokrát po sebe opakovala to isté: „Áno, prídem. Áno, budem s tebou tancovať. Áno, teším sa.“
Kata nedočkavo prestupovala z nohy na nohu a súrila sestru. Hana sa neponáhľala. Od oslavy v synagóge, čo bola pred rokom, sa s Honzom stretla na tancovačke, potom sa s ním veľakrát prechádzala po meste a dokonca mu dovolila, aby ju chytil za ruku. Aby jej dal pusu, aby ju hladkal, aby jej dýchal na krk a objímal ju. Dotýkal sa jej tela tam, kde ešte nikdy nikto. Vedela, že je zamilovaná. Že to je láska, na ktorú čakala, ktorú si vysnívala. Láska na život a na smrť. Tak pekne jej vedel povedať: „Miluji tì.“ Dnes sa chystala na tanec do kolkárne a tešila sa na to, ako ju bude držať okolo pása, ako sa budú smiať. A rozprávať sa. A plánovať. Nenáhlila sa. Dávala si mimoriadne záležať, aby bola čo najkrajšia.
Z celého večera si potom pamätala i ten najmenší detail. To, ako ho zbadala a on sa k nej predieral cez húf ľudí, ako zastali tvárou v tvár tak blízko, až cítila jeho dych. Dívala sa do jeho očí. Tmavých ako lesná tôňa. Videla každučký záhyb na jeho košeli, aj jemnučkú vrásku v kútiku úst. Chytil ju za ruku a keď muzikanti začali hrať, oni tancovali. Hanka z neho celý čas nespustila oči a keď sa jej Honza spýtal: „Budeš má?“ najskôr nevedela, či sa má okúňať, alebo smie hneď vykričať svoje áno do celého sveta. Bola šťastná. Tak veľmi ako ešte nikdy v živote. Všetko bolo nádherné, jednoduché a krásne.
Honza s ňou bol vždy a všade, keď mu to povinnosti dovolili. Najskôr ju čakával pred domom, no po tom, čo ho predstavila rodičom, mohol prísť po ňu až do izby. Hanina mama vedela, že čoskoro príde čas na svadbu. A že je to zákonité. Každá dievka sa vydá, vyletí spod rodičovských krídel, aby sama poskytla oporu, ochranu a lásku svojej rodine. Keď sa o tom rozprávala s mužom, narazili stále na ten istý problém. Honza bol cudzí. Tak cudzí, až mali strach, aby si dcéra nespackala svoju budúcnosť.
„¼udia v meste to pochopia,“ snažila sa matka vysvetliť, že už nastala doba, keď je staromódne držať sa istých spoločenských zásad. Nemali veľa majetku, ale nechceli dcéru vydať za gazdu s troma kravami a veľkým gazdovstvom. „Hana bude mať muža, čo sa o ňu postará. Nepôjde po žobraní. Dohodli sme sa predsa, že sa dcéram nebudeme miešať do týchto vecí. Samy nech si vyberú...“
„Ale Čecha?!“ nedal sa muž. „Vieš dobre, že v meste žije každý svojim životom. Sme tu my, aj Maďari, aj Česi, aj Židia... no nemiešame sa jeden do druhého. A nemiešame sa navzájom... Nie sme spolu, sme pri sebe! Tak bolo, tak musí byť.“
„ Vravím, že nebude horšie ako je.“
„Len čo povie doktor Grünwald? Bude tam Hana ďalej robiť, alebo si vydajom pohorší? Česi kontrolujú aj tok peňazí. Či doktor, notár, alebo obchodník, musí preukázať, že neokráda štát. A vieš, že ide hlavne o Židov. A potom... Ak chlapca preložia? Je to vojak, nezabúdaj. Poslúcha rozkazy, nerozhoduje sám o svojom živote.“
„Čo by ho posielali inam. Je tu necelé dva roky, ani nestihol všetko spoznať.“
„Koho to zaujíma? Pôjde tam, kde ho bude viac treba. Nevieme, nevidíme do hláv tých hore. Oni rozhodujú...“
„Doktor si Hanu nechá. To zase viem s istotou. Ty tiež. Zabudol si, že mu chováme prasa?“
Po tejto vete nastalo ticho, ktoré prerušoval len jemný úsmev. Hej, doktor Grünwald bol Žid, ku svojej komunite sa hlásil, ale okrem toho, že pomenoval synov po Kristových apoštoloch, ešte mal chuť aj na bravčové, čo inak nesmel. Preto si nechával chovať prasa tak, aby sa to nikto nedozvedel.
Hanka sa za Honzíka nakoniec vydala. Ako povedala jej mama, nič zvláštneho sa tým nestalo. Mestečko žilo svojim bežným životom ako predtým a kým porodila prvé dieťa, pracovala ako pomocnica u židovského doktora naďalej. Jej život sa ale zmenil. Nehodnotila, či k lepšiemu, no horšie jej nebolo. Milovala svojho muža, syna, mala kde bývať a čo dať do úst. Ïakovala osudu, rodičom, Bohu. Mohlo to tak ostať navždy.
Rok tisíc deväťsto tridsať osem jej dal možnosť naplniť svoje, kedysi možno ľahkovážne rozhodnutie nasledovať milovaného aj na kraj sveta. Tak to bolo zaužívané, tak bola vychovaná: žena ide tam, kde jej muž. Vedelo sa, že vo Viedni páni rozhodli o zmene hraníc a Maďari sa aj s okolitými dedinami chystajú obsadiť Slovenské Nové Mesto, aby znovu pripadlo k Sátoraljaújhelyu. Česi opúšťali svoje domy, ubytovne, kasárne a úrady. Postupne ich nasledovali aj slovenskí úradníci, tí tu už podľa Maďarov tiež nemali čo robiť. Ba aj Židia sa postupne vytrácali.
„Musíme pryč. Jednotka dostala příkaz na okamžitý odjezd.“ Honzík smutne pozrel na svoju ženu. V rukách držala ich prvorodeného a jej vydúvajúce sa bruško dávalo na známosť, že ďalší potomok je už na ceste. Materstvo jej v jeho očiach pridávalo na kráse.
„Janko, tu som vyrástla, tu je môj domov,“ Hanka iba s námahou zadržiavala plač, „ale som tvoja žena. Pôjdem s tebou, i keď mi to bude trhať srdce.“ Pri posledných slovách sa hrádza roztrhla a vypustila nahromadené slzy. Sklonila hlavu na manželovo plece. Objal ju a pobozkal na čelo.
Rozlúčka s rodinou trvala takmer tak dlho ako príprava na cestu. Hoci si Hanka myslela, že už vyplakala všetky slzy, stačilo, aby sa niekto pri nej rozľútostil a vždy sa ešte nejaké našli. So všetkými si sľubovala, že si budú písať a možno sa raz vrátia. Znelo to veľmi neisto. Ako vymyslené slová, len aby niečo povedala. Pociťovala smútok a strach z neznáma a z neistej budúcnosti.
V deň ich odchodu bolo zamračené. Akoby aj nebo smútilo. Hanka nastúpila do vlaku, no nepozrela sa von, nemávala na rozlúčku, už neplakala. Dívala sa na svojho muža. Dívala sa do jeho očí, dívala sa na svoju budúcnosť ďaleko od miesta, ktoré nazývala svojim domovom.
°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°
Poznámky autora:
Židovská synagóga (, v ktorej Hanka bližšie spoznala svojho budúceho manžela Honzíka) bola postavená v roku 1931 v prvom rade zásluhou lekára Grünwalda. Dnes je v nej rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša.
Vytvorením hranice medzi Maďarskom a Československom v obci vznikli pracovné príležitosti pre štátnych zamestnancov. Bola vybudovaná colnica, bytovka pre príslušníkov finančnej stráže, bytovka pre zamestnancov železníc, bytovka pre príslušníkov pohraničného oddelenia bezpečnosti a pre zamestnancov colnice. Veľký príliv slovenského obyvateľstva v rokoch 1926 – 1928 bol zaznamenaný najmä z okolia Stropkova a Prešova.
Obyvateľstvo obce bolo podľa národnosti veľmi rozmanité, tvorili ho Maďari, Slováci, Česi, Židia, Ukrajinci. Žili tu bez treníc, v pomernej zhode. Z celkového počtu obyvateľstva tvorili značný podiel úradníci, železničiari, obchodníci, remeselníci a robotníci. Práve tieto zložky dávali obci mestský charakter.
Obyvatelia židovskej národnosti mali v obci rabína, no cintorín bol až v katastri Veľkej Tàne.
Svoje obchody i rodinné domy tu mali: krčmári Vojtech a Herman Weiss, obchodník s potravinami Klenovski, obchodník s rezivom a stavebným ateriálom Herman Deutsch, obchodník s obilím Weinstock, obchodník so železným tovarom Starch, špeditérske služby prevádzkoval Klein, textil predával Davidovič. V obci pracovali dvaja holiči Tecta a Gál. Bol tu aj hodinár a zubný technik Jozef Kunn a obuvníci Szabó a Moškovski, ako aj mäsiari Feldmann a Mikolajčik.
Po Viedenskej arbitráži a nástupe Horthyho Maďarska, Maďari obsadili obec. Česi už predtým odtiaľ odišli. Štátni zamestnanci aj so svojimi rodinami boli nútení opustiť Slovenské Nové Mesto. Boli to predovšetkým príslušníci bezpečnosti, finančnej stráže, colníci, učitelia, ale aj robotníci, železničiari, poštári a iní. Po januári 1945, keď sa Slovenské Nové Mesto stalo opäť súčasťou Československa, tu už židovský komunita nežila a nevrátili sa ani Česi.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
