Rýchla láska
@ :: Poviedky ::
Sep 10 2009, 05:52 (UTC+0) | 
Veža gréckokatolíckeho kostola v Choòkovciach |
Miesto: Choňkovce, Tibava, Koňuš - okres Sobrance
Čas: august 1947
Autor: Slavomír Szabó
Neviem kam patrím, neviem čím som. Vlastne – ja to viem, ale nevedia to iní. Preto sa mi tu žije tak zle. Rozumejte mi, kedysi som tu býval spokojný a azda i šťastný, ale to som bol i nebol ja. Každý sme časom niekým iným. Najmä s pribúdajúcimi rokmi, pretože človek raz žije život dieťaťa, potom mladého muža či ženy, neskôr zrelého muža či ženy, až nakoniec celkom prezreje. Ale od toho mám ešte ďaleko. Horšie je, že si ešte nikto nevšimol, že už zopár rokov nie som dieťa. Lenže určite viete, ako to býva. Aby sa na dedine niekto stal mladým mužom, musí byť ostatnými pasovaný za parobka. Hlúpe! Parobkovia ho vyzvú, donesie im fľašu pálenky, potom mu dajú hobľa a až tak s nimi môže chodiť na tancovačky a nájsť si frajerku. Ak by tak urobil skôr – beda! Tie monokle si ani nechcem predstaviť. Dokedy to vlastne takto potrvá? O pár týždňov budem mať osemnásť, aj mladších už pasovali, ale mňa stále nie. Lebo mi závidia. Čo? Že sa nevlečiem s pluhom za konským zadkom, aby som oral brázdu, že nemusím vstávať za svitania, aby som podojil kravy a vykydal hnoj. Že chodím na meštianku, učím sa to, čo oni nikdy nebudú vedieť a svoju budúcnosť nevidím medzi sliepkami na dvore, ale niekde na úrade.
Ale aby to nevyzeralo až tak chvastavo, meštianka tiež nie je žiadne blaho. Každé ráno sa musím terigať z Choňkoviec až do Sobraniec a popoludní naspäť. Pešo. Pre spolužiakov som dedinčan z kravína, pre Choňkovčanov som inteligent, čo vytàča z davu. Nikde nie som vo svojej koži. Ale v škole je aspoň trochu lepšie. Spolužiačky sú ako anjeličkovia. Krásne, až mám chuť pred nimi pokľaknúť a velebiť ich krásu. A dedinčanovi nedostupné, akoby boli z iného sveta, čo voľakto namaľoval na oltárny obraz, aby sa len uctievali v tichej bázni, ale bez štipky rozkoše. Naviac, teraz sú prázdniny. Moji anjeličkovia v sukniach sa stratili a musím ešte pekných pár dní počkať, kým ich zasa uvidím. Jeden deň je ako druhý. Vlastne nie. Jeden horší od druhého. Aj dnešné ráno...
Otec to s modlením preháňa. Nebýval vždy taký, ale vojna ho zlomila. Granát vybuchol rovno pred ním a akoby zázrakom ho netrafilo. To mu naplnilo dušu vďakou k Bohu. Tvrdí, že mu máme vzdávať úctu, že žijeme, že už po nás nikto nestrieľa, že vôbec môžeme dýchať. Takmer vkuse sa modlí. Dnes nás nahnal hneď zrána do kostola. Do nášho choňkovského. Je síce gréckokatolícky, ale chodia tu všetci. No a rovno odtiaľ máme ísť na omšu do Tibavy, lebo tam je náš kostol čiže rímskokatolícky. Už som mu na to nič nehovoril. Načo protestovať? To nemá význam. Len by mi celý deň rozprával o potrebe pokory a velebenia Pána. Zvyčajne do oboch kostolov v jeden deň nechodíme, na omšu do Tibavy len v nedeľu. Lenže dnes rozhodol inak a v Tibave je aj odpust. Sviatok nanebovstúpenia Panny Márie. A ja viem, že tam zasa vystojím dieru do dlažby a budem sa tešiť každej ubehnutej minúte, čo ma priblíži k večeru.
Už teraz som sa nudil, keď som mal zopäté ruky a tváril sa, že počúvam kázeň. Ale očami som behal hore dole. Po našich dievkach. Napríklad taká Julka. Peknučká je, ale útla až sa mi žiada vziať ju do náruče a chrániť jej krehkosť pred celým svetom. Občas si to predstavujem a ona sa pritom ku mne nežne túli. Alebo Anna. Dievka, za ktorou si idú všetci zodrať podrážky, len aby s ňou trochu požartovali. V dedine niet jediného parobka, čo by o nej nesníval. A ona to vie. Využíva to. Akoby jej robilo radosť každého týrať. Počul som, že najskôr sa usmieva, klipká svojimi dlhými mihalnicami a špúli ústa. Ale keď si je istá, že jej nápadník by dal za ňu dušu, vysmeje sa mu a ide klipkať a špúliť sa na iného. Keby tak už raz chcela aj na mňa. Lenže nie, nie som parobok, teda pre ňu som len decko.
Chvíľku som si ešte premeriaval všetky dievky, hľadel im na lýtka i úzke drieky, ale potom mi napadlo, že keď už som tu, mohol by som čas využiť aj inak. Začal som sa mlčky modliť. Skutočne. Prosil som, aby mi cestu skrížilo krásne dievča. Také s hlbokými očami ako studne a ústami ako malina. A hlavne, aby ma malo rado. Amen.
„Janko, keďže je dnes odpust, ale aj pretože ťa máme radi, voľačo ti dáme,“ usmiala sa na mňa mama, keď sme sa vrátili domov.
Pozrel som na ňu nechápavo.
„Len ešte rozmýšľame, či ti v tej Tibave kúpime perníkového husára alebo srdiečko,“ zasmiala sa a mne sa to vtipné nezdalo. Zasa sa budeme premieľať medzi ľuďmi pred stánkami so sladkosťami. Keď som bol dieťa, pre toto som mal odpust rád. Ale teraz? Odul som spodnú peru, ale len trochu, aby som po nej nedostal.
„Nenafukuj sa, mama žartuje. Ale rozmýšľali sme, dačo našporili a voľačo sme ti kúpili. Ale veď počkaj, idem do stodoly,“ rozvážne povedal otec a potom som už len hľadel na jeho chrbát, kým zmizol za veľkými drevenými vrátami. O chvíľu vyšiel von a vedľa seba tlačil bicykel. Skutočný bicykel!
„To aby si o pár dní, keď zas budeš musieť do školy, nešliapal štreku pešo,“ podal mi ho a ja som len čosi zajachtal o vďačnosti. Nádherný čierny bicykel, ale nie kúpený od ruky. Celkom nový! Leskol sa v rannom slnku a ja som ho hneď vyskúšal. Konečne sa na mňa prestanú v škole pozerať ako na chudáka. A možno raz na ňom odveziem niektorú svoju spolužiačku! Keď som sa opýtal, či môžem ísť do Tibavy bicyklom už dnes, rodičia súhlasili a tak sme šli.
Cítil som sa biedne, keď som opäť stál v natlačenom modliacom sa dave. Radšej by som sa ešte bicykloval, ibaže sa nedalo. Na odpust sa schádzali ľudia zo všetkých okolitých dedín. A z každého okna sa rinuli vône, čo napåňali ústa slinami. To pretože si všetci domáci pozvali svoje blízke i vzdialené rodiny na odpustové hody. Nás zavolala teta Ilona a ja som k nej musel tiež. Chudera, vojna z nej urobila vdovu, ale na staré zvyky nezabudla. Dúfal som však, že tam nebudem musieť dlho sedieť a počúvať jej bôle a výčitky osudu.
Po omši prišiel čas obeda. Vyniesli sme von stoly a stoličky a teta Ilona rozprestrela v záhrade. Tak som tam pomaličky usrkával z horúcej slepačej polievky a počúval ju. Samozrejme, čo iné ako jej ponosy na vojnu a vdovský život. Túžil som, aby polievka čo najskôr vychladla a misu kuraciny so zemiakmi potajme zožral pes, nech sa ňou nemusím zdržiavať a môžem ísť zasa na bicykel. Ak ma pustia, zájdem až do Sobraniec, veď je to odtiaľ na skok.
„Tak, hej, tak to bolo, že bojovali Nemci s Rusmi, ale v našich dedinách. A kedy sme my chceli vojnu? Nikdy! A tie lietadlá! Ako len hučali rovno nad strechami, keď si za Sobrancami urobili letisko,“ teta Ilona horekovala ako vždy, ale ja som ju nepočúval. Žijeme už tretí rok v mieri, ale vojna v hlavách ľudí ešte neskončila.
Zdvihol som zrak a tok mojich myšlienok sa zasekol. Už dávnejšie som zazrel, že v susednej záhrade taktiež rozprestierajú na obed. Ale ľudí som si nevšímal. Až teraz. A bola tam. Ona. Môj anjel. Dievča s očami hlbokými ako studne a ústami ako malina. Útlymi ramenami a tenučkým driekom, hrubým hnedým vrkočom a v priliehavých modrých šatách. V tej chvíli som začal veriť, že otec má pravdu. Modliť sa oplatí.
Sedela za stolom a pozerala na mňa. Ba raz, keď sa naše oči stretli, sa i usmiala. Po chvíli vyšla na ulicu a zamierila ku kostolu. Dojedol som tak rýchlo, ako sa len dalo. Čo po tom, že som si na polievke popálil jazyk a zemiaky hltal bez rozhryznutia. Vypýtal som sa od otca, vzal bicykel a šiel za ňou. ¼udia postávali kdekade, krúžil som medzi nimi, až som ju zbadal. Stála pri stánku s melónmi a okuliarmi. Pribrzdil som, zišiel z bicykla a vzal do ruky jedny okuliare.
„Mladý pán, aké potrebujete? Do diaľky alebo na čítanie?“ oslovil ma hneď predavač. „Toto nie sú hocijaké z drôtikov. Pozrite si ten rám. Pravý kaučuk!“ chrlil predavač ďalej a môj anjel sa ho opýtal: „Kaučuk? Čo je to?“
„To sa vyrába zo živice stromu, čo rastie až v Amerike. V Amazonskom pralese, kde žijú veľké papagáje, opice a Indiáni,“ povedal som rýchle a ona na mňa prekvapene pozrela.
„Odkiaľ to vieš?“
„Zo školy. Chodím do meštianky.“
Uchytila jedny okuliare, priam s úctou pohladila ich rám, potom ich vrátila naspäť.
„Povieš mi o tej krajine ešte niečo viac?“
„Dobre,“ prikývol som a šli sme sa prejsť. Predavač ešte za mnou vykrikoval, že kam idem, veď on má najlepšie ceny, ale už som si ho nevšímal. Videl som iba ju. Jej drobné krôčiky, aby všetko trvalo čo najdlhšie, sústredený pohľad a uznanie, keď som jej vravel o najväčšej rieke sveta, o chrobákoch, čo sú vraj ako dlaň a o hadoch, proti ktorým je vretenica úplný červík. Pýtala sa stále viac a viac. Na čo som nevedel odpovedať, to som si vymyslel. Slnko nám pálilo na hlavy, keď sme už boli na konci Tibavy a mne čosi napadlo.
„Nechceš ísť do Sobraniec? Odveziem ťa na bicykli a ukážem ti školu. Je vo veľkom dome, čo ostal po Židoch. Teda po tých, čo ich za vojny odvliekli.“
„Pôjdem rada,“ prisvedčila.
To nie je len tak, to nie je z nudy, žeby chcela zahnať čas – presviedčal som mlčky sám seba. Chodím do meštianky, mám slušný oblek a nový bicykel, určite sa jej páčim. Veď mi povedala aj svoje meno. Mária. Ale ja som ju hneď opravil, že Marienka.
„Janíčko a Marienka. To je ako z rozprávky,“ zasmiala sa a jej smiech znel ako rajská hudba. Ako som ju viezol, cítil som vôňu jej vlasov a jej vrkoč na šteklil na hrudi i cez košeľu. Ukázal som jej všetko. Celé Sobrance a potom sme išli naspäť. Vravela, že aj u nich v Koňuši ostali po Židoch prázdne domy. A v jednom dnes robia tancovačku. Vraj, či chcem dôjsť, že by bola rada.
To je ona, moja vymodlená! – opakoval som si a cítil, ako sa od vzrušenia celý chvejem. Na všetkom sme sa dohodli. Že prídeme naspäť na Tibavy, ona k svojej rodine a ja k tete Ilone. Od rodičov sa vypýtame, že pôjdeme domov sami, ale viac im nepovieme. Stretneme sa pri ceste za posledným domom. Tak aj bolo. Od rodičov som však povolenie na tancovačku nepýtal. Bolo to priveľké riziko. Veď keď prídem domov v noci, voľajako už len bude. Za tých pár po hlave mi to stojí.
Mládenci z Koňuša nevedia, či som už parobok alebo nie. Budem sa tváriť, že všetko je ako má byť, len dúfam, že tam okrem mňa nikto z Choňkoviec nepríde. Bola by to hanba, keby ma odtiaľ vykázali parobkovia z mojej vlastnej dediny a ešte mi poriadne naložili päsťami. Nebabrali by sa so mnou. Áno, mal som obavy, ale nechcel som o Marienku prísť. Cestou sme ukryli bicykel pred ešte pred Koňušom. Neďaleko poľa v kriakoch. Veď to tak býva, že ak prídu parobkovia na bicykloch z jednej dediny na tancovačku do druhej, domáci im spustia duše alebo polámu špice na kolesách. Nikto nemá rád, keď do domáceho kurníka lezie cudzí kohút.
Tancovačka bola, ako má byť! Teda doposiaľ som všetky videl, iba keď som pozeral z diaľky alebo cez okná. Ale teraz som tancoval i ja. Hrali cigáni, mali i cimbal. Každý jeho tón rozozvučal struny mojej duše stále viac a viac a ja som sa krútil v čardášoch, plieskal si po nohách v búrlivom čapaši, kládol dlane na Marienkin pás pri každej piesni. A ona? Ona žiarila. Tancovala tak ľahko, rezko, akoby celý život nerobila nič iné. Takú nemožno nemilovať. Pre iné som nemal oči, po celú čas sme boli spolu. Z Choňkoviec okrem mňa nedošiel nikto, uľavilo sa mi. Tu a tam som si síce všimol pohľady domácich parobkov, akoby ma chceli preklať, ale rýchlo som vždy odvrátil hlavu.
„Nemôžem ostať až do konca a vonku je už tma. Odprevadíš ma domov?“ opýtala sa ma zrazu Marienka a ja som prikývol. Keď sme vyšli von, ani som nevedel, kde presne býva, ale šiel som ku poliam za dedinu. Ona vedľa mňa. Na oblohe žiarili hviezdy, keď nás ďaleko od domov ofúkol vietor a ona sa zatriasla. Objal som ju. Nenechám ju predsa zamrznúť, no nie? Privinula sa ku mne a postavila sa na špičky. Dali sme si prvý bozk. Taký krátky. Potom ďalší a ďalší, ale teraz už všetky poriadne dlhé. Nikdy som netušil, že je to také vlhké. A krásne. Uprostred tej slasti sa so mnou krútil celý svet a cítil som sa šťastný.
„Musím už ísť,“ povedala po chvíli, keď som prestal ovládať svoje dlane a tie začali blúdiť po jej tele.
„Ostaň ešte chvíľku. Prosím,“ dychtil som po nej, ale ona sa mi vykrútila šikovne ako lasička a iba zašepkala: „Veď sa nevidíme naposledy. Príď za mnou čo najskôr.“ Potom sa rozbehla k dedine a videl som už len, ako mizne v tme. Napadlo mi, že ani neviem, kde býva. Ale čo, Koňuš nie je veľká dedina, všetko si zistím.
Prešiel som ešte kúsok cesty a vytiahol z kriakov svoj nový bicykel. Bol som stále vzrušený, rozčarovaný a vedel som, že do rána určite nezaspím. Mária, Marka, Marienka... Práve som nasadal a kládol nohu na pedál, keď voľačo zasvišťalo vzduchom. Kameň. Padol tesne vedľa mňa a za ním letel ďalší. Schytal som to rovno do pleca. Padol som na zem, tresol sa. Bolesť som si v tej chvíli ani neuvedomil, pretože leteli ďalšie skaly. Veľké ako päste a padali vedľa mňa. Rýchlo som vstal, schytil bicykel a utekal. Jednu ruku som si držal nad hlavou, a to ma i zachránilo. Odkiaľsi priletel poriadny šuter a padol mi rovno na hánky. Tiekla z nich krv. Dostal som strach, bál som sa, že ma tu zabije. Bolo mi jasné, kto to hádže. Parobkovia z Koňuša. Bol som cudzím kohútom v ich kurníku. Bežal som z plných síl, odkiaľsi od chrbta som počul nejasné výkriky. Na bicykel som nasadol až na ceste a hnal sa do Choňkoviec z plných síl.
Keď som zastal pred našim domom, videl som, že mi krv z ruky pošpinila oblek. Trafené rameno pulzovalo bolesťou a poriadne som cítil aj bedrá, čo som si narazil, keď som padol na zem. Čo v takú chvíľu? Kedy som bol parobkom, zavolám kamarátov a všetci z Choňkoviec by sme nabehli na tancovačku, aby sme Koňušanom dali, čo im patrí. Ale takto? Ak by som to tu povedal, dostanem bitku aj od svojich. Aj doma budem mať čo vysvetľovať, kde som doteraz bol a prečo som krvavý. Cítil som sa ako zbitý pes, čo si nemôže lízať rany. Vedel som len, že o všetkom musím mlčať. A Marienka? Jej pohľady, objatia, bozky? To sa uvidí, len čo mi bude lepšie...
(Jano už v sebe nenašiel odvahu, aby šiel znova do Koňuša za Marienkou. Cítil však, že by jej aspoň mohol vysvetliť, čo sa stalo a prečo sa neukazuje. Keď ho už i neskôr prijali v Choňkovciach za parobka, bol dlho sám a bez dievčaťa. Po rokoch sa nakoniec predsa oženil a Marienka sa vydala. Lenže nie vedno. Potom prišli deti, vnúčatá... Prešlo už vyše šesťdesiat rokov! On však stále cíti dlh, vie, že ostalo čosi nevyslovené. Ako hovorí, ak sa aj teraz niekedy s Marienkou stretnú, voľačo sa v ňom pohne. O minulosti mlčia, akoby ani nebola. Ale bola! Mal by jej povedať, že ju vtedy skutočne a úprimne ľúbil celým svojim srdcom, ale zlomil ho strach. Ona sa to už asi nikdy nedozvie. Alebo snáď, možnože teraz. Kedy jej napríklad niekto prečítal túto poviedku a ona sa v nej spoznala...)
* * *
Poznámky autora:
Gréckokatolícky chrám v Choňkovciach – ktorý sa spomína v úvode poviedky, bol postavený v klasicistickom štýle v druhej polovici 19. storočia. Patrí medzi národné kultúrne pamiatky. I keď v roku 1947, kedy sa príbeh zachytený v poviedke stal, bol v obci tento jediný kostol, dnes ich tu nájdete tri. Okrem gréckokatolíckeho chrámu Zvestovania Presvätej Bohorodičky Panny Márie aj rímskokatolícky kostol Božského srdca Ježišovho, ktorý bol postavený v roku 1996 a pravoslávny chrám Premenenia Hospodina na vrchu Tábor, ktorý bol postavený v roku 1993. Prvý záznam o existencii kostola v Choňkovciach však poznáme už z 15. storočia. Vtedy tu bola pravdepodobne drevená cerkev.
Katolícky kostol v Tibave - kostol Nanebovzatia Panny Márie. Už v roku 1308 pravdepodobne stál na tomto mieste gotický kostol sv. Kríža. Najstaršia zmienka o fare pochádza z roku 1314. Kostol prešiel niekoľkými prestavbami, v 18. storočí bol zasvätený ku cti Nanebovzatia Panny Márie. Veža kostola pochádza z roku 1776. V roku 1906 bol rozšírený. Je pamiatkovo chránený.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
