Granát
@ :: Poviedky ::
Aug 18 2005, 22:54 (UTC+0) | 
Jeden zo starších typických abovských domov, ktorý dodnes stojí v Nováèanoch. Tmavý pruh na podstienku je už však natrený farbou. Nie èiernou hlinou, ktorú za dedinou dolovali Rómovia, ako sa spomína v poviedke. |
Miesto: Nováčany
Čas: Apríl 1939
Autor: Eva Hajdu
Andrej, chlapec nie celkom malý, veď už mal sedem rokov a bol na to i patrične hrdý, sa s neveľkou chuťou navliekal do sviatočných šiat. Namrzene si natiahol bielu naškrobenú košeľu a pozapínal sa. Keď došiel k poslednému gombíku, zistil, že jeden mu ostal navyše a cíp košele mu na spodku nejako divne presahuje. Voľačo si tlmene zamumlal len tak pre seba a pustil sa do zapínania odznova, tentoraz pre istotu odspodu nahor.
Bolo nedeľné predpoludnie a v každom dome v Nováčanoch sa chystali na omšu do kostola. Aj u Bocákov matka súrila deti, nech sa obliekajú, aby prišli načas. Dcérke Aničke pozapletala do vrkoča zelenú stužku a medzitým postavila na sporák hrniec, aby sa polievka pomaličky varila, dokiaľ sa rodina nevráti na obed domov. Bol to zaužívaný rituál a deti sa na nedeľu zakaždým tešili. Okrem Andreja. Odkedy Maďari chodievali za dedinu na Čierny breh nacvičovať ostré streľby, po rozume mu chodili len mosadzné patróny, ktoré s kamarátom Lajošom Samkom hľadali na strelnici, keď vojaci odišli späť do košických kasární. Písal sa rok 1939 a vo vzduchu visela neviditeľná hrozba vypuknutia vojny.
V sviežom povetrí, aké býva začiatkom apríla, bolo cítiť dych jari. Vtáčie trilkovanie sa zovšadiaľ ozývalo už od brieždenia. Púčiky na stromoch boli naliate a vetrík prinášal od polí príjemnú, zemitú vôňu čerstvej oráčiny.
Slnko sa opieralo o belostné múry kostola, kam smerovali sviatočne naladení dedinčania. Andrej sa podchvíľou vrtel, otáčal hlavou, vyzeral Lajoša. Sotva vládal skryť nedočkavosť, vzrušenie či nervozitu, i keď mu veľmi záležalo na tom, aby jeho tajomstvo nikto neodhalil. Keď včera napäto počúval ohlušujúce výbuchy z cvičiska a podvečer spolu s Lajošom zočili odchádzajúcich delostrelcov, nevedel v noci poriadne zaspať. Avšak v útržkoch nepokojných snov, čo sa predsa len dostavili, videl ako tam zanechali hotové poklady. Vedel, že ak ich chce získať, potešiť sa nimi, musia sa poponáhľať, aby ich ostatní chlapci z dediny nepredbehli a všetko nevyzbierali.
S Lajošom ešte včera potajme naplánovali, ako sa dostanú cez omšu z kostola von. Vidina prázdnych nábojníc a ktovie čoho ešte bola neodolateľná. Doma mal na pôjde v škatuli schovanú peknú kôpku ligotavých nábojníc, zozbieraných práve tam - na Čiernom brehu. V duchu si predstavoval, o koľko kúskov obohatí svoju zbierku. Keď si s Lajošom naposledy spočítali úlovok, mal o rovných päť nábojníc viac ako on.
Pred vchodom do kostola sa zhromaždil dav ľudí a pomaly vstupoval dovnútra. Andrej už zbadal aj Lajoša, postával trochu bokom a nenápadne mu zakýval. Andrej prikývol a pridal do kroku, lebo matka sa obzrela. Nechcel budiť žiadnu pozornosť. Vošiel spolu s ostatnými do prítmia kostola a poslušne si sadol do lavice, lenže tentoraz si vymenil miesto so sestrou tak, aby bol na kraji pri uličke. Samkovci sa usadili na opačnej strane, o tri rady ďalej, kde zvyčajne sedávali. Andrej zo svojho miesta dobre videl na strapatú hlavu kamaráta. Dobre to vymysleli! Takto ich žiaden z chlapcov nemôže predbehnúť!
Nedeľná omša začala, Andrej len úkosom podchvíľou pozeral na svojich rodičov, ale tí zaujato načúvali slovám kňaza. Sedel ako na tàní a vyčkával vhodný okamih. Keď sa všetci naokolo začali modliť, keď šepot hlasov, Očenáš i Zdravas vyplnili priestor až po kostolnú klenbu, Andrej sa prikrčil, akoby ho bolelo brucho a pošepol sestre, že musí ísť na vzduch, lebo mu prišlo zle. V zmesi hlasov zazneli jeho náhlivé kroky, ponáhľal sa v predklone, akoby ho naozaj trápil žalúdok, ale to len kým nevyšiel von.
Tam pred kostolom bol úplný iný svet. Žiadne vážne tváre, čo sa v rozjímaní mračia akoby trpeli. Tu povieval vietor, vták, čo práve pristal na jabloni čosi zaspieval, ale to bolo teraz nepodstatné. Andrej sa ponáhľal za sakristiu na dohovorené miesto. Lajoš za ním pribehol o chvíľku.
„Chytro! Poďme, než si všimnú, že sme zmizli!“ súril Andrej, no ani nesledoval, či ho Lajoš počúva. Rozbehol sa, a len podľa dychu, čo prichádzal spoza jeho chrbta, mu bolo jasné, že bežia obaja. Cestou stretli cigánku Rózu. Najradšej by si nevšímali, ale ona zavetrila, že možno z toho, ak sa prihovorí, bude aj nejaký osoh. Róza zvykla nosiť dedinčanom čiernu hlinu na natieranie podstienkov. Tá sa rozrobila s vodou a širokým štetcom nanášala na spodný okraj domov. Cigáni ju kopali za dedinou a na tom mieste už vznikla poriadna jama. Potom chodievali hlinu vymieňať za potraviny. Aj Róza prišla pred týždňom k Bocákovcom a Andrejova mama jej za ňu dala zopár vajíčok a trochu kyslej kapusty.
„Kamže tak rýchlo? Niekde horí?“ vyhàkla cigánka namiesto pozdravu. Nebola hlúpa, nepozdávalo sa jej, že dvaja sviatočne vyobliekaní malí chlapci trielia ako odušu niekam za dedinu, keď majú byť v kostole. Chlapci sa zarazili, ale bez slovka vysvetlenia sa znova dali do behu. Čo tam po nej! Róza sa za nimi len nechápavo pozrela, ale potom len potriasla hlavou a šla si svojou cestou.
Andrej s Lajošom minuli posledné domy, tu akoby si trochu vydýchli, pretože sa nemuseli obávať, z ktorého dvora sa ozve zvedavý hlas, čo neskôr všetko vyklebetí rodičom. Nakoniec, tí sa beztak asi neskôr dozvedia pravdu, ale aj hrozba bitky stojí za pocit dobrodružstva. To už nasávali z plných pľúc, ako stúpali poľnou cestou na Čierny breh. Keď zastali, srdcia im tåkli ako zvony a hlasito lapali po dychu. Pohľad sklopili na zem plnú rýh po kolesách vojenských áut. Tiež stopy po bagandžiach potvrdili to, čo už beztak vedeli. Vojakov bolo veľa, teda bude veľa nábojníc. V diaľke priamo pred nimi skôr tušili, než videli obrysy kráterov po delostreleckých i ručných granátoch. Tam nechodili. Pár krát už chceli, ale strach vždy zvíťazil. Nakoniec, načo by tam aj išli, keď všetko nájdu i tu? V slnečných lúčoch sa leskol mosadzný povrch nábojníc, takže na tmavej pôde svietili ako zlato. Natiahnuť ruku, uchytiť prstami a vložiť do dlane chladný kov, to bolo potešenie! A keď si k niektorej privoňali, cítili ešte vôňu pušného prachu z rozbušky!
„Tu ich ale je!“ nadšene zvýskol po chvíli Lajoš a zdvihol plnú dlaň, aby sa pochválil.
„Hej, aj tu sú nejaké,“ odvetil Andrej a snažil sa ignorovať osteň závisti, pretože on nemal také šťastie. Našiel len dve. Zatiaľ. Posunul sa o pár metrov ďalej, lebo sa mu zazdalo, že tam je čosi. Nemýlil sa. Zo sypkej hliny vykúkali spoly zasypané patróny. Vyzeralo to na celkom slušný úlovok a až mu zaplesalo srdce. V tej chvíli ani nepomyslel na to, ako vysvetlí rodičom zašpinené topánky i okraje nohavíc, o tmavých šmuhách na rukávoch snehobielej košele, ktorú mal len do kostola, ani nehovoriac. To bolo teraz vedľajšie, nejakú výhovorku si nájde cestou domov. Možno.
Slnko sa posúvalo po oblohe čoraz vyššie a pomaly sa blížilo poludnie. No chlapci čas nevnímali, pretože dnes sa na nich šťastie zoširoka usmievalo. Obom sa vrecká na nohaviciach vydúvali, oťažievali, boli plné.
„Vieš si predstaviť Fera, keď to uvidí? Pukne od závisti!“ zaškeril sa Lajoš. „A Mišo takisto.“
Andrej sa pri tej predstave len zlomyseľne pousmial. Teraz tým babrákom ukážu, ako sa majú hľadať patróny!
„Jééžiši, a toto je tu čo? Vari to nie je...“ zhíkol odrazu Andrej. Zostal stáť ako prikovaný a vypliešťal oči na oválny tmavý predmet, čo vytàčal z hliny. Lajoš bol v mihu pri ňom a neveriacky otvoril ústa, keď pri jeho nohách uvidel ručný granát.
„Naozajstný granát, namojdušu,“ vydýchol Lajoš, keď sa spamätal z úžasu. O takom náleze sa im dosiaľ ani len nesnívalo! Strach sa miesil so zvedavosťou, ale nechať to len tak? Niekto by im to neuveril, ešte by sa z nich smiali, že si len vymýšľajú.
„Čo s ním urobíme?“ opáčil Andrej a spýtavo sa zahľadel na kamaráta, hoci odpoveď už vopred tušil.
„Hádam by mohli, no, aspoň by sme sa naň mohli zbližša pozrieť, nie?“ vrátil mu otázku Lajoš. Od vzrušenia mu na líca vystúpili tmavoružové fľaky, takže vyzeral, ani čo by mu niekto vylepil pár poriadnych zaúch.
„Myslíš, že by sme mali? A čo keď sa niečo stane?“ zapochyboval Andrej. Prvotné nadšenie vypàchalo, začal sa doň miesiť síce detský ale rozum, či skôr spomienky na ešte nedávne varovanie učiteľa. Čím dlhšie sa na granát pozeral, tým viac ho odvaha opúšťala. No nechcel pred Lajošom vyzerať ako dajaký úbohý zbabelec.
„Neboj sa, len si ho trochu poobzeráme. Veď nakoniec je už určite vybuchnutý, ináč by ho tu nenechali len tak,“ zahováral Lajoš, aby dodal guráž obom, teda i sebe. Potreboval to. Potom sa zohol sa a granát opatrne zdvihol. Keby to tak videli ostatní chlapci z dediny... - preletelo mu hlavou.
„Kam s ním pôjdeme?“ domàzal Andrej a rozhliadal sa okolo. Tu sa nebolo veľmi kam ukryť pred zvedavými pohľadmi, ak by išiel niekto okolo. Nie, dospelí sa to nesmú dozvedieť! Chvíľu nerozhodne postávali, keď odrazu Andrejovi prišla na um cigánka Róza. Jasné! Ukryjú sa v tej jame, čo za dedinou vyhåbili cigáni a tam budú mať od všetkých pokoj. Je nedeľa, a tak tam určite nebude nikto! Nápadom sa ihneď sa nadchol aj Lajoš a oči im zaiskrili. Čo najopatrnejšie zovrel granát do dlane, akoby to bolo krehké vajíčko a vykročili.
Chlapci sa vyštverali po briežku a odtiaľ uvideli jamu. Andrej sa otočil a pohľad mu nevdojak padol na kostolnú vežu. Ktovie, či už rodičia zistili, že nesedí na svojom mieste v lavici? – napadlo mu a pocítil výčitky. Vnútorný hlas mu našepkával, že by sa nemal teraz túlať po strelnici a tobôž nie sa zahrávať s nájdeným granátom. No jeho chlapčenská zvedavosť bola ako nočný motýľ, ktorý do omrzenia lieta okolo lampy, až kým si nespáli krídla.
Už len zopár krokov a ocitli sa v jame. Dalo sa v nej pohodlne usalašiť bez toho, aby ich ktokoľvek mohol vidieť. Andrej sa spustil na jej dno ako prvý. Topánky sa mu zabárali do sypkej hliny a čoskoro sa mu dostala aj do nich. No v tej chvíli to preň nebolo dôležité, hoci inak by mu to poriadne prekážalo. Čo tam po nejakej špine, keď už o chvíľu na vlastné oči uvidia, ako taký granát v skutočnosti vyzerá! Obzrel sa za Lajošom, no ten sa už tiež pomaly spúšťal nadol; pozorne našľapoval, aby sa nebodaj neprekopàcol.
„Nože ukáž,“ Andrej sa nedočkavo načiahol ruku, keď si čupli na dno. Chcel si ho v pokoji poťažkať, prstami jemne preskúmať jeho povrch, skôr než ho začnú rozoberať. „To je teda vecička, to sa hneď len tak nevidí!“
„Aha, pozri, tento tu bude asi šrubovací. To sú tie, čo sa dajú navzájom pospájať,“ mudroval, keď si prezeral jeden koniec granátu. „Pamätáš, Fero nám raz o nich rozprával.“
„Uhm,“ pritakal Lajoš a naklonil strapatú hlavu, aby lepšie videl. Spomenul si, ako im raz ich kamarát, čo bol zbraňami priam posadnutý, vysvetľoval, ako sa veci majú. A Fero sa v tom veru vyznal. Ak by bol tu, určite by sa cítili istejší. Lenže teraz taký granát nenašiel Fero, ale oni. Isto ho pôjde rozhodiť od jedu, keď mu o tom povedia, že ho predbehli usmrkanci, ako ich zvyčajne nazýval, pretože bol o niečo starší. A nakoniec, prečo by mu ho rovno neukázali, aby ich nemohol obviniť, že si len vymýšľajú?
Lajošovi začínali od čupenia tàpnuť nohy, a tak si jednoducho sadol na čiernu zem. Natiahol si nohy pred seba a potom ich skrčil a pritiahol ku brade. Objal si kolená a zvedavo sa prizeral ako Andrej skúša, kde by sa čo dalo odšrubovať. Pre toho svet prestal na chvíľu existovať, bola tu len tá oválna vecička, ktorá sa priam núkala na rozobratie. Veď ako ináč majú zistiť, ako to celé vlastne funguje?
V kostole sa medzitým skončila nedeľná omša. ¼udia, pookriati na duchu Slovom Božím, v dobrej nálade vychádzali von. Pristavovali sa, aby sa navzájom pozdravili a vymenili si zopár slov. Bocákovci hľadali syna, čo vyšiel von, pretože ho vraj bolel žalúdok. Aj Samkovci sa obzerali po Lajošovi, ktorý im tvrdil to isté, no ani jedného, ani druhého pred kostolom nebolo. Lajošov otec pozrel akoby mimochodom na hodinky – ručičky ukazovali takmer pol dvanástej. Kde len ten fagan môže trčať? – pomyslel si nespokojne. Vari v tej samej chvíli otriasol Nováčanmi ohlušujúci výbuch. Vzápätí sa na okraji dediny, odtiaľ, kde chodievali cigáni kopať hlinu, vyvalil dym. Neveľký, ale svojou samotnou existenciou hrozivý. Stúpal nahor k oblohe a špatil jej ináč dokonalú belasosť. ¼udia stuhli, to neveštilo nič dobrého. Veď v nedeľu sa nikdy žiadne vojenské cvičenie nekonalo! Nevedno kto sa prvý rozbehol týmto smerom, ale čoskoro tam utekali všetci.
Keď napokon dobehli až k okraju jamy, naskytol sa im desivý pohľad, čo sa im bude vynárať pred očami do konca života. Na dne ležali dve zohavené detské telá. Obaja chlapci, práve tí, ktorí chýbali na nedeľnej omši, boli màtvi. Lajoš Samko mal roztrhanú tvár aj končatiny a hruď i brucho Andreja Bocáka vyzeralo ako jedna rozzevená rana s vyliezajúcimi vnútornosťami. Čierna zem vpíjala krv chlapcov, ktorých detská zvedavosť bola silnejšia než vedomie nebezpečenstva.
Ručný granát, ktorý predchádzajúceho podvečera zostal po odchode maďarských delostrelcov zabudnutý ležať na strelnici na Čiernom brehu, sa stal obom chlapcom osudný.
|
|
