login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tma a chlieb

@ :: Poviedky ::     Jan 25 2010, 15:47 (UTC+0)

V chodbách Moldavskej jaskyne

Miesto: Moldava nad Bodvou, okres Košice-okolie
Čas: 1241
Autor: Slavomír Szabó

       Milujem tmu. Možno si pľasnete po čele a vzdychnete, že som isto len chudák, ktorý chodí po zemi so zažmúrenými očami. Ale ja viem, že svet je plný krás. Ani mne neušlo, aký je úžasný pohľad na lesy a polia z vysokého kopca. Tiež na vodopád, ktorého prúd sa triešti o skaly alebo na východ či západ slnka. Akú radosť urobí očiam bežiace stádo sŕn, prvé kvety, ktoré sa derú spod topiaceho sa snehu, a to som ešte nespomenul, akou nehou napĺňa muža, keď pozerá na ženu, ako si prikladá k prsiam a kojí ich dieťa. Potomka, pokračovateľa rodu, ktorému stojí za to pohliadnuť do očí a precítiť, ako z nich sála láska a nevinnosť. Lebo také sú na počiatku všetky deti. Aspoň do chvíle, kým príde ich čas a začnú sa učiť narábať mečom.
       Okrem tmy milujem aj chlieb. To nie je ničím výnimočné, veď určite všetci rodičia vedú svoje deti, aby si ctili tento boží dar; pokrm, bez ktorého by sme len ťažko prežili. Jeho vôňa, mäkkosť, chuť, ktorá sa rozplýva v ústach... Viem, nie je možné nemilovať chlieb. Lenže moja úcta k nemu je celkom iná. Sila chleba je nad meče, šípy a oštepy, nad všetky zbrane. Verím, že tam kde je dosť jedla, niet vojen a zbytočného zabíjania. Nie, nie som rojko, ktorý pred tvrdosťou života uteká k svojim vysneným ideálom. Práve naopak. Hovorí zo mňa skúsenosť, čo nech už znie akokoľvek neuveriteľne, naozaj prišla a zmenila môj život od základov. Ale to musím vysvetliť celé od začiatku...

       Je to už pár desaťročí. To som ešte nemal ženu, deti, vlastne som bol iba chlapec. Určite nie pekný ani silný, lebo každý ma premohol a dievčatá sa mi smiali. Neviem prečo, ale robili tak vždy, keď som šiel okolo a pritom si ešte voľačo šepkali. Trápilo ma to. Zekereš ešte nebol taký ako dnes. Vlastne celú dedinu tvorilo len zopár domov a skoro všetci boli furmani, čo slúžili Turnianskemu panstvu. Aj môj otec. Občas ma brával so sebou, ale nie často. Skôr výnimočne. Iba keď bolo treba nakladať a vykladať drevo či dáky iný tovar a veľmi sa ponáhľal. Zvyčajne s ním chodili len moji bratia. Hovorím, nebol som žiaden silák a tak ma nechával doma, aby som pomáhal mame a staral sa o mladšie sestry. Mal som zo seba zlý pocit. Nenachádzal som s nikým spoločnú reč, vlastne som ani nemal kamarátov. Cítil som, že tento svet nie je pre mňa, že si v ňom neviem nájsť miesto. A potom sa to stalo.
       Každý z nás vedel o jaskyni, o tom čiernom otvore, čo hľadí na svet svojou temnotou zo skaly neďaleko za poslednými chalupami. Ľudia hovorili kadečo, ale nikdy nič pekné. Že je to miesto, ktorým sa schádza do podzemia, možno až do samotného pekla. Koho raz pohltí, toho nepustí; nejeden muž, čo podľahol pokušeniu, sa tam stratil naveky. A ja som chcel presne to. Stratiť sa všetkým z očí, možno žiť ako pustovník, možno hrdinsky prekonať strach, ktorý zväzoval ostatných a urobiť čosi výnimočné. Naozaj, teraz už neviem s istotou povedať, čo ma tam ťahalo. Azda zo všetkého kúsok. Ale úplne presne si spomínam na ten pocit, keď som raz po akomsi kriku od otca vybehol z domu a prvýkrát utekal do sveta podzemia.
       Svetlo ku mne prenikalo iba chvíľku. Len čo som vstúpil hlbšie do jaskyne, zoslablo a pohltila ma čerň. Nie ako v noci. Žiadne hviezdy, mesiac, žiadne siluety stromov a hôr. Bola to tma, v ktorej som si nevidel ani na ruky. A tiež ticho. Takmer úplné, len tu a tam som začul padnúť kvapku vody, a tiež svoj dych. Možno som sa mal otočiť a vrátiť sa, ale čosi ma nútilo ísť ďalej. Zem sa šmýkala. Nečudo. Bola samé blato. Iné ako vonku. Mazľavejšie a zdalo sa mi, že síce veľmi jemne, ale voňalo. Možno je to tým, že keď sa ponoríte do úplnej tmy a silného ticha, nos začne pracovať viac ako inokedy. Akoby chcel nahradiť oči aj uši. Pokĺzol som sa a spadol. Blato mi prešlo medzi prstami, prilepilo sa na šaty a s ním aj voda, takže ma začalo oziabať. Rozhodol som sa vrátiť. Neviem, ako hlboko som zašiel. Jednu ruku som mal vždy zdvihnutú trochu nad hlavou, aspoň od chvíle, keď som prvý krát narazil čelom na kameň a druhú vedľa seba ťahal po múre. Bol som si istý, že takto nemôžem zablúdiť. Omyl. Von som šiel oveľa dlhšie, ako som vchádzal dnu. Podzemná chodba sa raz dokonca znížila natoľko, že som si musel kľaknúť na kolená a ďalej pokračovať ako pes. Lenže cestou tam som to urobiť nemusel. Trvalo to neuveriteľne dlho a tušenie, že som stratený, narastalo do presvedčenia.
       V prvej chvíli som si predstavoval, ako to teraz vyzerá doma. Otec sa isto trápi, že vo mne nevidel syna, ktorý by sa raz mal stať mužom. Bude si to vyčítať, a to som trochu aj chcel. Ľúto mi bolo matky, ale zároveň som si predstavoval, ako si tie dievčatá od susedov, čo sa mi smejú, začnú rozprávať, že som azda odišiel nebojácne do sveta. No po chvíli som myslel už len na seba. Niečo sa vo mne zlomilo a túžil som len po jednom. Dostať sa von. Napočudovanie, od tej chvíle som sa už dlho nestrachoval a čoskoro som zbadal slabé svetlo na konci chodby. Odtiaľ som sa dostal z jaskyne hravo. Pozrel som na svoje šaty. Boli ako ja. Samé mazľavé blato. Rýchlo som utekal k Bodve, aby som sa v nej vyumýval.

       Keď som v ten večer zaspával, bol som presvedčený, že si musím zohnať kresadlo a vybrať sa do jaskyne znova. Ona sa stala mojim svetom, v ktorom som sa mohol ukryť pred všetkým, čo na mňa doliehalo. A chodil som tam vždy, keď sa dalo. Stále s kopou suchého dreva. Založil som dnu oheň, potom niekde hlbšie ďalší a ďalší. Bol som ohromený krásou podzemného sveta; striebornými kvapkami na stenách rôznych farieb a bludiskom chodieb, v ktorom som sa už po čase cítil ako doma. Napriek tomu som vždy našiel nejaké nové. Občas malé, nenápadné tunely, ktorými som sa musel plaziť, aby som sa neskôr mohol narovnať a vystrieť v nových úžasných priestoroch. Z času na čas som uhasil oheň a vychutnával si tmu svojho nového sveta.
       Neskôr som dospel k dvom zásadným objavom. Tým prvým boli kosti a črepy. Ľudské kosti, o tom som nemal pochybnosti. A črepy hlboko v jaskyni taktiež pochádzali z nádob, ktoré kedysi vytvoril človek. Nebol som teda prvý, kto tu došiel, ba vyzeralo to, že tu ktosi voľakedy býval. Nikdy som sa nedozvedel kto a už sa asi ani nedozviem.
       Mojim druhým objavom bol prameň. Vyrážal spod zeme tak, ako to môžeme vidieť na kraji lesov či polí. Tento však netiekol nikam, len bol, aby sa z neho dalo napiť. Takže studňa.
       Týmto môj podzemný svet dospel k dokonalosti a jaskyňa sa mi opúšťala stále ťažšie a ťažšie. Z toho, čo sa dialo vonku, ma veľmi nezaujímalo. Aká bola úroda na poliach? Komu zdochol kôň a prišiel tak o živobytie? Nie, nič pre mňa nebolo dôležité. Len občas som zbystril sluch, keď sa hovorilo o Tatároch. Že hneď dve armády vtrhli odniekiaľ z východných zemí. Jedna do Poľska a druhá k nám na Uhorsko. Že sú to pohania - pohansky divokí, pohansky krutí a ostáva po nich len spálená zem a mŕtve telá. Strašili nás tým dospelí muži, ale tiež nevyzerali na to, že im je do tanca. A ja som vedel, že ak by došlo na najhoršie, ukryjem sa tu. V jaskyni.

       „Mali by sme sa stiahnuť na planiny. Vyhnať tam i dobytok a svine. Sliepky hneď zarezať, aby sa nám nerozutekali. Nasadneme na vozy a pôjdeme.“
       „Ešte to! Dobytok by bučal, našli by nás! Ten odvedieme na jedno miesto, ale my sa ukryjeme na druhom! A možno by sme ani nemali byť všetci spolu. Beztak sa Tatárom neubránime! Tak sa aspoň rozptýľme, nech je nádej, že prežije aspoň niekto!“
       Celá dedina stála na ulici. Muži vpredu, prekrikovali sa, chvíľami aj hádali, ženy s deťmi vzadu počúvali.
       „A kto vlastne prišiel so správou, že zabili kráľa? Keď je už Belo na božej milosti, tak nás neochráni nikto. Ak utiecť, tak niekam ďalej! Nie na naše planiny, čo prebehnú na koňoch raz dva. Ďalej do hôr. Alebo do Jasova. Mnísi nás možno ukryjú v kláštore.“
       „Koniec bude Jasovu i nám! Myslíš, že pohanov zastavíš svätosťou kríža? Ak príde na to, vypália i kláštor!“
       Stál som tam a počúval. Slnko pomaly zapadalo za obzor, súmrak zaplavil celú krajinu i naše duše, keď starý Štefan hovoril, ako Tatári zabíjajú každého, kto sa im dostane do cesty. A ak je pravda, že skolili i kráľa, s nami naložia rovnako. Bez mihnutia oka. Tu a tam niektorá zo žien žalostne vykríkla, pritúlila si deti, prežehnala sa.
       „A keby sme sa skryli v jaskyni?“ povedal som azda hlasnejšie, ako som chcel, ale slová zo mňa vyleteli rovnako rýchlo, ako mi napadla myšlienka. Všetci naokolo stíchli. O mojich nevšedných výletoch už vedel v Zekereši kde kto. Mal som pocit, že sa ma preto stránia stále viac a viac. Bol som pre nich len čudákom, ale teraz sa to zmenilo.
       „Ty tam chodíš, však?“ prevravel svojim stareckým ale silným hlasom Štefan.
       Prikývol som.
       „A prečo by sme mali ísť práve do jaskyne?“
       „Pretože ju poznám. Sú tam chodby, ktorými vás viem zaviesť hlboko do podzemia, kde je miesto pre všetkých. Je tam i prameň s vodou lepšou než u nás. Trafí tam len ten, kto vie, kadiaľ má ísť. Kto nevie, zablúdi. Tmy sa isto boja aj Tatári. A ak aj nie i tak nás nenájdu. Budú myslieť ako vy. Vyberú sa hľadať na planiny.“
       „Chlapec má možno pravdu. Tatári nás budú hľadať na zemi, nie pod ňou. Ak nás na planinách nenájdu, určite sa tu kvôli nám nebudú zdržiavať. Nie sme pre nich zaujímaví. Prídu a odídu.“
       Odpoveďou na Štefanovu výzvu bolo mlčanie. Ľudia rozdumovali, len tu a tam niekto polohlasne hlesol v štýle „ale čo ak“, ale tu už nebolo čo ďalej vymýšľať. Každý počul, že keď sa odniekiaľ vynorí tatárske vojsko, je ich toľko, že zem duní a trasie sa pod kopytami koní. Ak porazili kráľovskú armádu, čo už zmôže jedna dedina bez bojovníkov?
       „Nech tú jaskyňu najskôr ukáže! Čo ak si iba vymýšľa a zavedie nás niekam, kde popadáme do priepasti? Štefan, choď s ním a ostatní nech sa poberú domov po veci. Tu sa stretneme, keď vyjdú prvé hviezdy. My prídeme pobalení a vy sa vrátite z jaskyne. Potom sa rozhodneme!“ zavolal ktosi, ale už som nedával pozor kto. To pretože som práve pocítil akúsi ľútosť, že môj svet odhalia iní; dokonca tí, pred ktorými som sa doň utekal schovávať. Ale potom mi stačilo, aby som pozrel na mamu, bratov i malé sestry a bolo mi jasné, že musím pomôcť.

       V podzemí čas stráca význam. Možno tam ani nejestvuje. Tma a zasa tma. Niet sa čím riadiť. Svet bez slnka a bez mesiaca. Ľudia sa spočiatku báli. Nemali moje skúsenosti. Ukazoval som mužom, ako sa chodby prepletajú, ktoré naraz končia, ktoré majú hneď pri zemi alebo pri strope malý otvor, čo sa neskôr rozšíri a vedie zasa ďalej. Počúvali ma, snažili sa všetko zapamätať, no i tak si nikto netrúfol vydať sa niekam sám. Pri vchode vždy voľakto strážil. Ak sa chlapi rozhodli, že stráž treba vystriedať, ku vchodu som šiel s nimi ja a potom i doviedol doterajšieho strážcu späť k ostatným. Občas sme vybehli von a nosili dnu ďalšie drevo. Na oheň i na postele, čo chlapi vyrobili už azda všetkým. A možno to boli prvé ženy, čo si v podzemí privykli. Gazdiné, ktoré nedokážu len sedieť a čakať. Jedla bolo dostatok. Nikto doma nenechal ani zrno pšenice. Tiež ovocie a slanina, mäso zo sliepok, čo pozabíjali ešte skôr, než sme opustili Zekereš. Len dobytok odviedli, ako si naplánovali, kamsi do lesov. Ženy navrhli, že začnú piecť chlieb. Cesto by tu nevykyslo, predsa len býva v jaskyni trochu chladnejšie, ale aspoň nekysnutý. Aj ten dokáže zasýtiť, potešiť. A tak i bolo. Jeho vôňa čoskoro naplnila podzemné chodby i naše srdcia.
       Keď som raz viedol chlapov vystriedať strážnika, doľahol k nám akýsi hovor. Spozorneli sme a načúvali. Strážnik bol predsa sám, báli sme sa, že ho chytili Tatári a vypočúvajú. Ale nie. Druhý hlas patril kráľovskému vojakovi. Bol na úteku rovnako ako kráľ. Kráľa teda nezabili. Azda. Možno postaví nové vojsko a... Možno...

       „Jeho výsosť nariadila, že sa utáboríme pri rieke. Pri Slanej. Tábor sme obkolesili vozmi. A bol tam most do osady Mohi. Ten bol príčinou našej porážky. Kráľ povedal, že ho nezbúra, ale nechá strážiť,“ hovoril vojak svoj príbeh, keď už sedel so všetkými pri ohni, hltal chlieb a my sme počúvali. „Boli sme na pravom brehu a Tatári došli na druhý deň na ľavý breh. Viedol ich akýsi Batuchán a ten pohan vymyslel lesť. Naoko zaútočil na most. Ale poslal tam len časť vojska a my sme most bránili. Druhá časť jeho vojakov akoby odtiahla preč, ale mimo našich zrakov prebrodili Slanú a zaútočili na tábor z juhu aj zo severu. Šípy svišťali vzduchom, bolo ich toľko až obloha stmavla. Nás kráľ Belo vyrazil s vojakmi z tábora. Prienik nevyšiel, zatlačili nás všetkých nazad. Tie vozy, čo nás mali chrániť, nám zrazu prekážali. Úzke priechody, nevedeli sme sa rýchlo dostať na svoje miesta a zaujať obranu. Tak nás pobili. Kolomana, slavónskeho vojvodu a brata nášho jasného kráľa zranili, ale i tak sa mu vraj podarilo utiecť. Kiežby. A Ondrejovi s Tomášom z rodu Huntovcov-Poznanovcov kráľ vďačí za svoj život. Dali mu čerstvého koňa a tak cvalom trielil niekam preč, kde mu nehrozí záhuba. Musel tak urobiť. Prežil len ten, kto utiekol. Ako kráľ, ako vojvoda Koloman, tak i ja.“
       „A odkiaľ vieš, že kráľa nechytili na úteku?“ pýtal sa starý Štefan.
       Vojak zdvihol tvár, plamene ohňa naň hádzali mihotavé tiene, keď ticho riekol: „Musíme veriť. Inak by celé Uhorsko padlo za obeť pohanom. Za tie dni, čo som sa kdekade skrýval, som hovoril s ľuďmi. Vraj ho ukryli a potom odviedli aj s vojakmi do skál na Horný vrch. Keď to zistili Tatári a vybrali sa tam, kráľa už nenašli. A včera som sa zasa dozvedel, že náš kráľ bol ukrytý v jaskyni. Tuto neďaleko v doline. Že už aj odtiaľ odišiel a teraz smeruje do Nitry. Len on môže postaviť novú armádu a vrátiť sa, aby očistil krajinu od Tatárov.“
       Počúval som a usmieval sa. Možno som bol jediný, vlastne ten môj úsmev ostatní nemohli vidieť. Nebol na perách, ale kdesi v mojom vnútri. Ak kráľa zachránila niektorá z jaskýň, aj moje rozhodnutie bolo správne. A nasledoval ma celý Zekereš. Mňa, ktorému často ani nevedeli prísť na meno. Nie preto, že by ma nenávideli. Ale pretože som pre nich nebol dôležitý...

       Trvalo to už azda týždeň, čo Tatári dáko zistili, kde sa skrývame. Nedokážem to povedať presne, lebo pri vchode sme už nemali stráže my ale oni. Zekereš vyrabovali, vlastne tam ani nemali čo nájsť. Nevedno teda, čo ich tu stále držalo; možno si tiež chceli odpočinúť. Aleže práve tuto! Párkrát vošli do podzemia, svietili fakľami a hľadali nás. Zbytočne. Iba čo sa tam pomotali a potom blúdili, kým našli cestu von. Istotne, mali sme aj šťastie, že netrafili priamo k nám, ale nie nadarmo som tu chodieval. Vybral som priestor, ktorý sa mi zdal najskrytejší a pritom dosť veľký pre všetkých. Škárou užšou než ľudská hlava sme videli do druhej chodby. Tá k nám však neviedla, končila závalom. Vravel som, že v tom bludisku je všetko rôzne poprepájané, takže dostať sa z jednej chodby do susednej niekedy značí aj to, že sa musíte vrátiť takmer ku vchodu a pustiť úplne iným smerom, čo sa neskôr rôzne vetví, otáča a jedinou uzučkou a nízkou chodbičkou privedie na správne miesto.
       Raz sa stalo, že akýsi Tatári prišli práve do tej chodby, odkiaľ nás mohli cez škáru zbadať. Aj zbadali. Nevedeli sme o nich, boli ticho a tak sme ani nestačili uhasiť oheň. Videli, že za ten čas sme sa tu zabývali a nič nám nechýba. Neviem, koľko ich bolo. Možno traja, možno štyria. Istotne zablúdili, nevyzerali dobre. Jeden z nich natiahol luk a zamieril šípom na nás. V tej chvíli sa stalo niečo, čo budem mať pred očami nadosmrti. Štefan vstal, prikročil k ohňu a vzal drevenú lopatu, na ktorej bol ešte teplý bochník chleba. Vystrel ruky a niesol to pred sebou. Ťažko ho opísať presne, ale z jeho výzoru sa dala vyčítať akási vznešenosť. Taká, s akou sa dávajú dary biednym. Pristúpil ku škáre a prestrčil cez ňu lopatu s chlebom. Mlčky si hľadel s Tatárom z očí do očí. Chvíľku. Pohan zložil luk a chlieb prijal. Tí pohania sa naň vrhli ako psy; ktovie, ako dlho blúdili jaskyňou. Trhali chlieb, pchali zablatenými prstami do úst a hltavo jedli. Za ten čas sme zhasili oheň, ich pochodne nedosvietili až k nám. Potom jeden z nich, azda ten, čo na nás mieril lukom, voľačo hovoril. Nerozumel mu nikto. Po chvíli odišli a my sme hneď otvor založili kameňmi, aby sme ich zmiatli, ak by sa vrátili. Nemuseli sme to robiť, nevrátili sa.
       Spali sme už iba raz, keď voľakto navrhol, aby sme sa pozreli ku vchodu. Museli sme zistiť, aká je situácia. Tatárov sme už nevideli. Mohla to však byť pasca. Nanosili sme si dnu aspoň ďalšie drevo, pretože už nebolo čím kúriť a ostali skrytí ešte zopár dní. Niekoľko chlapov potom vyšlo von a každý sa vydal osve, či sa niečo nedozvedia. Dozvedeli a ich správa vyvolala jasot. Tatári odtiahli. Mohli sme vyjsť opäť na svetlo a vrátiť sa domov.

       Hovorím, stalo sa to, keď som bol ešte chlapec. Lenže už iný ako predtým. Veľa sa o mne hovorilo, dokonca sa tu zastavili aj ľudia zo susedných dedín, len aby ma videli. Nie, hrdina som nebol. Možno som sa tak chvíľu cítil, ale teraz posudzujem veci trochu inak. Som len muž, ktorý má rád svoje deti, ženu, tmu a chlieb.

***

Poznámky autora:

Zekereš (Zekeres) – historický názov Moldavy nad Bodvou. Prvú písomnú zmienku o nej poznáme z roku 1255, takže je veľmi pravdepodobné, že už jestvovala aj v roku 1241, kedy sa odohrala bitka pri rieke Slaná, teda v čase, ku ktorému sa viaže povesť.

Moldavská jaskyňa – patrí so svojimi vyše troma kilometrami spletitých podzemných chodieb medzi najdlhšie jaskyne na Slovensku. Osídlená bola už v praveku. Archeologický výskum potvrdil prechodné osídlenie aj v čase tatárskych nájazdov, z daného obdobia sa tu našiel aj hrob.

Bodva – rieka pretekajúca Moldavou nad Bodvou.

Jasovský kláštor - prvá známa písomná zmienka o Jasovskom prepošstve je z roku 1234, ale vieme, že jeho história je ďaleko staršia. Svedčí o tom aj fakt, že keď kráľ Belo IV. po tatárskych vpádoch v roku 1255 pobýval v Turni, navštívil ho jasovský prepošt Albert, aby v mene konventu vyhlásil, že počas tatárskych útokov im zhoreli listiny kláštora a požiadal kráľa, aby im novou listinou potvrdil ich výsady, ako aj výsady ich ľudí. Belo IV. ešte v tom roku vystavil listinu, ktorá sa v súčasnosti považuje za zakladajúcu listinu prepošstva.

Kráľ Belo IV. – vládol v rokoch 1235 až 1270 ako uhorský kráľ. Pri opísanej bitke pri rieke Slaná sa mu podarilo utiecť; podľa povesti sa nejaký čas schovával v skalách pod Horným vrchom pri Hrhove a potom v súčasnej Kráľovej jaskyni v Zádielskej doline. Odtiaľ utiekol do Nitry, potom do Viedne a ďalej do Záhrebu a Trogiru. Tatárov neporazil, títo sa po smrti svojho chána v Mongolsku vrátili do svojej zeme sami, pretože tam nastali vnútorné boje o trón.

Koloman – brat kráľa Bela IV. a slavónsky vojvoda bol v bitke pri Slanej zranený. Podarilo sa mu taktiež utiecť (pravdepodobne s kráľom), avšak na následky zranení zomrel v Záhrebe.

***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 9049