Chlapec, ktorý kradol
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 09:11 (UTC+0) | 
Historická fotografia z Rákoša, cca 30-te roky 20. storoèia |
Miesto: Rákoš
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Slavomír Szabó
English version / Anglická verzia
„Áno, ja kradnem. Možno odsudzujete zlodejov. Možno vám niekedy niekto niečo ukradol, niečo, čo ste mali radi a tak ma teraz nenávidíte. Pohàdate všetkými zlodejmi, ktorí sa kedy splodili na tejto Zemi a takých, ako som ja, by ste najradšej dali zastreliť. Ja kradnem a vlastne som na to svojim spôsobom aj hrdý. Mojim zlodejstvom menej trpí naša rodina. Je nás šesť detí a ešte aj tých dvoch Nemcov musíme živiť!“
Mladý Jaro sedel na kamennom múriku, tvár si ukrýval v dlaniach a v mysli viedol svoju obhajobu pred chýbajúcim žalobcom. Celý sa triasol. Zima bola treskúca, ale nie to mu nahnalo zimomriavky na celé telo. Len pred krátkou chvíľou sa pozeral do tváre smrti. Už viackrát sa mu stalo, že mal strach z dolapenia, ale zatiaľ sa mu vždy všetko prepieklo. Zlodejom sa nestal náhodou. Neboli to krádeže z roztopaše, i keď občas sa mu to zdalo celkom zábavné, pretože kradol aj to, čo nepotreboval. Kradol z presvedčenia, že to je tá jediná cesta, ako môže pomáhať sebe aj iným.
Keď nacistické vojsko obsadilo Rákoš, do domu im nasťahovali dvoch vojakov. Žiadne šarže. Obyčajní pešiaci so samopalmi, ktorí dostali list, že v mene Hitlerových ideálov musia viesť boj za novú tretiu ríšu a očistiť svet od menejcenných rás. Ak by neposlúchli, gestapo by si s nimi poradilo. Otcovia sa teda rozlúčili so svojimi rodinami, obliekli si uniformy, vojenské topánky, vzali do rúk zbrane a stali sa z nich vojaci. Strieľali, zabíjali, nezniesli odpor. Akýkoľvek prejav slabosti by znamenal ich vlastnú smrť. Aj keď sa prisťahovali k nim do domu, museli vidieť, že je jedna izba a kuchyňa pre rodinu so šiestimi deťmi málo. A čo! Mali ísť za veliteľom a búriť sa? Sťažovať sa, že chcú do lepšieho? Vojnu začali ich generáli a im neostávalo nič iné, len držať krok, mieriť a páliť, drancovať a okupovať, lebo tak velil rozkaz. Držať si každého od tela a užívať všetko to, čo je dostupné.
Spočiatku boli aj lepšie zásobovaní. To keď bolo leto a dobré cesty. Darilo sa im obsadzovať jednu obec za druhou. Je však zima, koniec roka 1944 a sneh i mráz im sťažujú pozície. Taktiež Ukrajinci. Na okolí sa strieľa každý deň. Vojna je extrém, v ktorom sa dejú čudné veci. Farár by možno povedal, že zázrak. Nakoniec, prečo nie? Počas jedného mohutného boja sa z lesa vyrútilo stádo jeleňov. Ale aké stádo! Kto nevidel, neuverí. Možno, že i vyše sto jeleňov a laní vybehlo na lúku. Zo všetkých strán sa ozýval rachot z pušiek a samopalov. Zver nevedela kadiaľ ďalej. Hluk ju zohnal dohromady hádam z celých Slanských lesov. Zvieratá začali utekať do kruhu. Utvorili prstenec, točili sa v ňom. Takýto úkaz ešte nikdy nikto z dediny nevidel.
„A vlastne svojim krádežami aj ja proti Nemcom bojujem. Aj ja,“ opäť sa v mysli Jaro obhajoval, musel sa obhajovať, aby nepodľahol strachu, ktorý sa v ňom nie a nie utíšiť. Pred dvoma rokmi ukradol kravu. Ukradol - našiel? Vlastne ani sám nevie. Pásla sa bez dozoru, vychudnutá na lúkach pod Bradlom. Možno, že žila nejaký čas v lesoch tejto vysokej hory, možnože len pred pár hodinami ušla nejakému chudákovi. Odviedol ju do lesa a uviazal, aby ju mohli prísť večer zabiť a za tmy doniesť domov mäso. To bol úlovok! To sa len tak niekomu nepodarí. Nožom jej prerezali žily pod krkom, zatiaľ čo ju kamaráti držali za rohy. Bučala a mali strach, aby ich niekto nepočul. Po chvíli klesla na kolená a vyvrátila sa. Veľký odpor nekládla, bola vysilená.
Jara zo spomienky vytrhol výkrik. Zúfalý, možno smrteľný. Výkrik bolesti, hrôzy, bezmocnosti. Až sa strhol. Nevedel či má nešťastníka ľutovať, alebo mu žičiť ďalšej bolesti. Ten hrozný vreskot prichádzal zo školy. Vlastne z bývalej školy. V triedach, kde sa kedysi učil prvé písmená abecedy, kde vypísal celé krabice kried na tabule, práve v tých istých triedach sa teraz umieralo, tiekla krv a skalpel nemilosrdne rezal živé telá. Vedel dobre, že tomu tak naozaj je. Vlastne to tu vedel každý. Tie časté výkriky sa nedali nepočuť. Nik však neotvoril okno, nikto neutekal pozrieť sa, čo sa deje. Tam umierali ľudia s ukrajinskými guľkami a črepinami granátov v tele.
Vietor opäť zadul a zdvihol prašný sneh. Jaro mal vlastne iba dve možnosti. Ešte tu chvíľu takto sedieť a mrznúť, alebo ísť domov. Za dedinu sa mu nechcelo. Nemohol si byť istý, či by si ho tam ten Germán nenašiel a nevpálil mu guľku do hlavy. Možno tam ešte pôjdu. Ako včera, predvčerom... Keď hliadky dobehnú a velitelia vyhlásia poplach, musia ísť aj dedinčania. V lesoch sa páli z pušiek, samopalov a oni sa tam skrývajú, aby ich nezasiahli. Nie, nemusia bojovať, len odťahovať màtvych a ranených nemeckých vojakov. Najlepšie je nájsť raneného. To s ním môžete odísť a už sa nemusíte vrátiť do zóny streľby. Len ho odvliecť do bezpečia a ošetriť mu rany. Potom ho odprevadiť, alebo naložiť na ramená a odniesť do rákošskej školy. Nemci si tam zriadili nemocnicu. Nemocnicu? Vojaci tam ležia na zozbieraných posteliach i na zemi, krvácajú a jediný doktor operuje bez toho, že by uspával. Reže ich telá pri plnom vedomí, vyberá guľky, ak je nutné, amputuje končatiny. Odtiaľ ten krik. Keď sa vám ostrá čepeľ zareže do bolestivej rany, nie je žiadna hanba bolesťou odpadnúť. Možno, že je to i šťastie. Ak človek stratí vedomie, šetrí telo od bolesti. A len čo dedinčania všetkých ranených poznášajú a boj ustane, ako husi poslušne kráčajú na lúky, kde sú màtvi. Motyky a čakany v rukách a už aj začínajú kopať zamrznutú zem. Mráz zalieza pod nechty, mozole na červených skrehnutých rukách tvrdnú. Ak je màtvych veľa a hrozí ďalší útok, stačia plytké hroby. Len aby ukryli telo. Niekedy ani to nie. Z niekoľkých zasypaných jám potom trčia špičky topánok. Ale pochovávať sa musí. Trvajú na tom Nemci, aby Ukrajinci nemohli zistiť, koľkých to vlastne zabili. Nikto nemôže ostať len tak v lese.
Jaro vstal a rozhodol sa, že pôjde domov. O tom, čo sa stalo, sa už iste mama dozvedela a aj tí Nemci, čo u nich bývajú. Pozrel sa na svoje nohy. Mal na nich nemecké topánky. Presne také, aké vždy chcel. Teplé topánky, v ktorých neoziaba. Dobré pevné, zosilené kovovou špičkou pri prstoch.
Keď sa rozhodol, že ich ukradne, vybral sa potajme ku škole. Chcel nazrieť do tohto zakázaného územia. Veď čo ak niekomu odrezali nohu? Čo ak niekto práve zomrel? Topánky pochovajú spolu s vojakom a on aby stále mrzol!
Najskôr sa tváril akoby nič. Prechádzal okolo plota a kútikom očí sledoval, či ho nikto nevidí. Keď si bol na istom, preskočil plot a rýchlo prebehol ku škole. Zohol a najrýchlejšie ako vedel prešprintoval pod oknami ku kôlni. Tu sa chcel ukryť a pozrieť, kadiaľ by mohol pokračovať. Otvoril dvere na drevenej stavbe a skočil dnu. Keď sa pozrel sa okolo, takmer vykríkol. Videl už kadečo. Vojakov ranených, krvavých i màtvych. Teraz sa však preľakol, takže sa bál i nadýchnuť. V celej kôlni, na policiach, na hàbach na zemi, všade ležali màtvoly zabitých Nemcov. V tej prekliatej zime stvrdli na kameň a pozerali naň svojimi sklenenými pohľadmi. Zohavené telá, bledá pokožka, mráz na obočí, mihalniciach i vlasoch. Hovorí sa, že màtvi po niekoľkých dňoch zapáchajú. Týchto sa to však netýkalo. Zima urobila svoje. A vojna tiež.
Obklopený malým màtvym vojskom si prezrel tváre nešťastníkov. Mnohých poznal z dediny. Nevedel sa zorientovať vo vlastných pocitoch. Nemcov všetci nenávideli, ale takáto smrť? Očami začal prehľadávať celú miestnosť. Možno tu ešte niečo bude na ukradnutie. Predstava ako sťahuje topánky zo zamrznutej màtvoly sa mu veľmi nepozdávala. Nebolo to ani potrebné. Pohľad mu spočinul na páre bagandží, po akých už dávno túžil Ležali uložené na zemi, asi ich niekto priniesol s màtvym pacientom z nemocnice. Vzal ich, strčil pod kabát a pozrel sa von škárou medzi doskami. Nikde nebolo nikoho. Otvoril dvere, rýchle vybehol a v závode ako život si to rovno mieril domov do pivnice.
Prešlo mu to! Nik ho nechytil! On má naozaj teplé nemecké topánky! Sadol na prevrátené vedro a ihneď sa začal zobúvať. Boli mu trochu veľké, ale boli jeho! Hrdo pozeral na svoje nohy a cítil sa byť spokojný. Ešte stále akosi nesvoj, vystrašený, ako vbehol do kôlne medzi màtvoly. Keby sa to tak Nemci dozvedeli. A čo! On má topánky a bude kradnúť i ďalej. Veď mu už tiahlo na sedemnásť, túžil po vlastných a dobrých veciach. Napríklad po skutočných hodinkách a pištoli. Náboje, ktoré po troche kradol vojakom, tých mal možno viac ako oni. Ale pištoľ... Aby sa nemusel báť, že ak ho pri krádeži ktosi zastihne, tak sa nebude mať možnosť brániť. Áno, chcel pištoľ, chcel vedieť strieľať a cítiť sa istejšie.
Keď vyšiel z pivnice, kráčal ako človek hrdý na svoje dielo. Možno až priveľmi pozeral na svoje nohy. Nedokázal od nich odtrhnúť zrak. Takmer vrazil do Nemca.
„Jaro, ty sviňa, ty nám kradneš!“ zvrieskol naň Germán a tresol ho päsťou do tváre. „Odkiaľ máš tie topánky? Komu si ich potiahol?“
Jaro sa nezmohol na slovo. Ležal na zemi, držal si hlavu.
„Ty kradneš?“ vrešťal ďalej Germán a odopínal si puzdro na revolveri. Zrazu sa pred chlapcovými očami zaleskla hlaveň s čiernou dierou uprostred. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Osudových sekúnd. Mladík na zemi v ukradnutých topánkach a vojak mieriaci na jeho čelo. Stál nad ním, akoby sa chcel vyzúriť za všetky tie príkoria, ktorých sa im od útočiacich Ukrajincov dostávalo. Akoby sa chcel pomstiť, že musel opustiť svoje Nemecko, aby tu tvrdol v zime v akejsi dedine v lesoch pod kopcom. Potom však jeho ruka klesla, revolver založil späť do puzdra a odišiel. Jaro ostal ležať bez pohnutia. V ústach mal sucho a zimu nevnímal. Práve sa pozeral do tváre smrti. Bolo mu jedno, prečo Nemec nevystrelil.
Len čo sa trochu spamätal, vyskočil a utekal domov. Potom sa však zastavil. Má tam vôbec ísť? Čo ak ho nezabil, len aby ho potom naozaj postavili pred akýsi formálny súd. A vôbec, prečo ho nezabil? Pred rokom, kým sa tu Nemci cítili ako neohrození páni, by bol určite exemplárne popravený. Teraz si však nikto nemohol byť istý ničím a nemalo význam narúšať vzťahy aj s dedinčanmi. Tak si sadol na kamenný múrik a začal v duchu obhajovať svoje zlodejstvo: "Áno, ja kradnem. Ja kradnem a vlastne som na to svojim spôsobom aj hrdý...."
(Jaro sa nakoniec dočkal konca vojny. V jeden deň Nemci v Rákoši zavolali mladých chlapcov, dali im obliecť nacistické kabáty a brali ich spolu so sebou do Nižnej Myšle. Ako tak kráčali, naraz zaútočili Ukrajinci. Guľky mu lietali tesne nad hlavou. Zhodil kabát a utekal tak, ako väčšina zozbieraných chlapcov. Boje neprestávali, ale Nemci vedeli, že už nemajú šancu na úspech. V dedine rýchle vyhodili cestu do povetria. Nepomohlo im to. Ukrajinci postupovali a v ten deň oslobodili Rákoš.)
*
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Rákoš - ľudia a ich príbehy" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
