Seňa: Balwankew
@ :: Okolie ::
Oct 06 2006, 11:41 (UTC+0) | 
Boží vrch - mierny pahorok asi tri kilometre pred obcou Seòa. Stála tu kedysi megalitická stavba, alebo kamenná socha pohanského boha Slovanov? 
|
English version / Anglická verzia
Seňa: Cestou z Košíc do Sene, presnejšie na mieste, kde značka oznamuje, že do obce ešte ostávajú tri kilometre, si môžete všimnúť po pravej strane pahorok vystupujúci z polí. Nie je veľký ani nápadný, ale pozornosť v lete upúta už tým, že je zarastený agátmi. Toto miesto má geografický názov Boží vrch.
Zemepisné miesta zvyčajne nedostávali svoje mená náhodne. I keď väčšinou nedokážeme určiť ich pôvod, v tomto prípade je pravdepodobnosť odhalenia vysoká. Je to miesto, na ktorom v minulosti stála pohanská kultová stavba – Balwankew.
Základy stavby ešte zatiaľ neboli objavené, ani ich v súčasnosti nikto nehľadá. Z archeologických prieskumov okolia je však známe, že tieto miesta obýval už praveký človek.
Balwankew poznáme už len z historických zápisov. Podľa nich v roku 1267 mladší kráľ Štefan daroval synovi Thekusa Powsekovi zem po Izradovi, ktorý zomrel bez potomkov. Pri opise hraníc darovaného územia je napísané: "ad statuan lapidean, que dicitum balwankew". Podľa listiny bol teda Balwankew práve na Božom vrchu, ktorý už starí Seňania volali Isten-domb.
Názov Bakwankew je odvodený od maďarského bálvány kö. Išlo teda o kamennú modlu. Ak to spojíme s názvom Boží vrch, je zrejmé, že toto miesto bolo kultové a malo svoj náboženský význam. Nebolo to však miesto kresťanskej viery. Vtedy by sa názov modla nepoužil, bolo by to dokonca bohorúhačstvo. Aké to teda bolo miesto? Išlo o kult niektorého slovanského Boha? Bol ním Perún, Svarog, Dažbog, alebo Veles? Alebo išlo ešte o staršie náboženstvo – napríklad Keltov? Prípadne o praveký megalitický menhír? To sa už asi nikdy nedozvieme. Podľa výskumov historických listín Branislavom Varsikom vieme, že v blízkosti stál i posvätný háj. A posvätné háje stavali Kelti aj Slovania.
Keďže sa Balwankew spomína pri opise hraníc, je zrejmé, že išlo o výrazný krajinný prvok, ktorý bolo možné ihneď a z diaľky identifikovať. A ak je písomne zdokumentované, že kultový kameň na Božom vrchu existoval, môžeme sa pýtať, odkiaľ sa tu vzal. V širokom okolí Sene sa totiž nenachádzajú žiadne skaly, len rovina s úrodnou pôdou.
Do úvahy môže prichádzať bludný balvan, akých poznáme vo svete mnoho. Takéto kamene veľkých rozmerov so sebou vláčili ľadovce v dobách ľadových. Lenže podľa geologických výskumov ľadovce do Košickej kotliny nezasiahli. Takže ak išlo pravdepodobne o kameň donesený ľuďmi. Ale ako a odkiaľ sa sem mohol dostať? Touto otázkou sa zaoberajú vedci takmer pri každej megalitickej stavbe.
V tomto prípade sú najbližším možným zdrojom Slánske vrchy. Sú však vzdialené desať kilometrov. Pritom podľa výskumu megalitov v Západnej Európe ide o kamene, ktorých veľkosť je v priemere od 5 do 10 metrov a vážia mnoho ton. Priniesť ich sem by znamenalo prekonať Hornád i Belžanský potok. Mgr. Štefan Kolivoško, autor knihy Seňa/Szina sa domnieva, že ak by stavba bola skutočne megalitická, doviezť sem menhír by bolo možné len v zime, keď je pôda zamrznutá. Jej polievaním a vytvorením ľadovej cesty by azda bolo možné kameň posúvať. Je to však len hypotéza, ktorá vychádza zo súčasných poznatkov vtedajšej spoločnosti.
Vo Európe sú známe viaceré megality, či menhíre. Mala aj Seňa svoj Stonehedge ako je v Británii Salisbury? Tieto stavby stavali ľudia v mladšej dobe kamennej /7000-1800 pred. n. l./, keď ešte nepoznali výrobu a využívanie kovov. Okolie Sene v tom čase už osídlené bolo. V zbierkovom fonde Východoslovenského múzea sa dokonca nachádza zachovaná kompletná nádoba kultúry s kanelovanou keramikov, ktorá bola nájdená na tomto Božom vrchu. Archeológovia predpokladajú, že ide o nádobu z hrobu.
Vráťme sa však k historickej listine z roku 1267. Doslovný preklad z latinčiny znamená „pri kamennej soche zvanej Balwankew“. Ak to teda nebol menhír, ale socha, skôr sa núka teória neskorších náboženstiev – napríklad slovanských kultov. To podporuje aj už spomínaná zmienka o posvätnom háji. Ako však v prípade menhíru, tak i v prípade sochy ide o jedinečné presné označenie kultového miesta, čo je na Slovensku absolútnou raritou!
Ostáva odpovedať ešte na jednu dôležitú otázku. V roku 1267 bolo kresťanstvo v Uhorsku staré už viac než 200 rokov. A v stredoveku nemôžeme hovoriť o žiadnej tolerancii k pohanstvu. Ako to, že socha ešte stála? Stačí si prečítať napríklad epos Slovo o pluku Igorovom, v ktorom je podrobný opis toho, ako kruto a krvavo sa potláčali prejavy pohanstva a ničili kamenné i drevené sochy Striboga, Chorsa, alebo Trojana. I keď v Slove o pluku Igorovom ide o udalosti, ktoré sa odohrali v Rusku, bolo by naivné sa domnievať, že v starom Uhorsku to bolo inak. I keď sa stará viera Slovanov, najmä kult Perúna, uchovávala popri kresťanstve celé storočia, sochy sa tu ničili rovnako. V tomto prípade by viac prichádzalo do úvahy, že Balwankew bol predsa len menhír a termín socha mal skôr abstraktnejší kontext.
Kde je Balwankew dnes? PhDr. Mária Lámiová z Archeologického ústavu SAV poukazuje na ústnu tradíciu, podľa ktorej sa do základov kaštieľa v neďalekej Haniske použil kameň, ktorý ľudia získali rozbitím akejsi starej modly. Bol to však Balwankew? A ak nie? Boží vrch zatiaľ nik nerozkopal, možno tam stále leží niekde pod zemou.
Slavomír Szabó
Použitá literatúra:
Štefan Kolivoško: Seňa/Szina
Branislav Varsik: Osídlenie Košickej kotliny
Martin Pitrok, Petr Vokáč: Bohové dávnych Slovanù
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
