Niekedy stačí sila
@ :: Poviedky ::
Mar 22 2007, 11:19 (UTC+0) | 
Kostol v Sliepkovciach - odfotené v marci 2007 |
Miesto: Sliepkovce
Čas: okolo roku 1947
Autor: Slavomír Szabó
Adam zúril. Nikdy taký nebýval, zvyčajne ho nič nedokázalo vykoľajiť, teda ak si odmyslíme tú príhodu s povrazom obesenca, ale na to teraz nemyslel. Ovládla ho bolesť taká ostrá, až to bolo ponižujúce. Obe dlane si priložil na ľavé líce, presne tam, kde to cítil najviac, pretože ho bolel zub. Sánka mu opuchla už na poludnie, červená a citlivá i na závan vetra; cítil, ako mu akási žila pravidelne pulzuje až ho to privádzalo do šialenstva. Bolesť neutíchala, ba inak, šírila sa až k uchu, inokedy k oku, a keď sa zdalo, že aspoň tak na pol minúty ustala, to len preto, aby sa ozvala ešte mocnejšie. Spočiatku pomáhalo, keď si zo zuba cmúľal. Usilovne k sebe sťahoval líca, prehåtal sliny so sladkastou príchuťou krvi, pretože si predtým od neustáleho šúchania rozodral ďasná. Teraz už nepomáhalo ani cmúľanie. Očami narýchlo prebehol po celej lúke, či sa niektorá z jalovičiek nezatúlala, ale urobil to skôr len zo zvyku. Nebol v stave, aby ich naozaj skontroloval a teraz mu to bolo vlastne i jedno. Bolesť, ale i hanba. On, dedinský pastier, no najmä známy bylinkár, liečiteľ, čo odoženie nielen choroby, ale i bosorácke urieknutia, teraz skrúcal tvár v bolestivej grimase a dal by čokoľvek za to, nech len tá bolesť prestane.
Schladilo sa. Nastal podvečer a z lúk sa ozývali kravské zvonce. To Adam v akomsi čudnom predklone kráčal, ženúc pred sebou jalovičky naspäť do Sliepkoviec. Len tam, hen cez ulicu, veď už sa rozídu aj samé, každá trafí na vlastný dvor. A ako kráčal, dýchal otvorenými ústami. To mu aspoň trochu zmiernilo trápenie, i keď jasne vedel, že v tento večer sa alebo niečo stane, alebo v noci nezažmúri oči. Ostávalo mu už len zopár posledných krokov, okolo nôh mu ako prvý prebehol jeho pes, keď už otvoril bráničku a vošiel do dvora.
„Čo je s tebou? Vyzeráš strašne,“ od prvej chvíle rozpoznal jeho stav Mižo, brat, čo práve sedel uňho v kuchyni.
„Zub!“
„Čože, čo sa stalo?“ ozvala sa odrazu z izby Marča, Adamova žena.
„Zub!“ ukázal Adam na líce a viac nehovoril. Len si sadol na lavicu za stôl a tvár ponoril do dlaní.
Marča s Mižom na seba pozreli, nebolo čo vysvetľovať.
„No, takže prišlo aj na pána liečiteľa. Zbierať bylinky po lúkach, sušiť, dávať iným, nech sa netrápia, v tom si známy. A sebe pomôcť nevieš?“ ozval sa Mižo, ktorý rád tu a tam do staršieho brata podpichol. Adam len naňho hodil bolestný pohľad, no neodpovedal.
„Čo, neskúšal si nič? Žiadne kúzla?“
„Dačo hej. Nie čary, ale byliny. No nepomáha,“ zmohol sa Adam aspoň na krátku odpoveď, lebo bratove vyrývanie o kúzlach ho podráždilo.
„A kde je tvoja čarovná moc, hm? Vieš, keď bolí zub, treba zájsť k zubárovi, nie? Ale teraz večer až do Michaloviec? Kdežeby si tam v takom čase niekoho našiel? Aj keby si sa hneď teraz vybral, prídeš do mesta, keď všetci zubári už budú hladkať kolená svojim ženičkám. Veru, teraz je už neskoro,“ nedal Mižo pokoja.
V jeho hlase bolo niečo dráždivé, posmešné, priam škodoradostné. Aj sa voľajako prihlúplo usmieval, hovoril tónom, ako sa zvykne k malým deťom a kútiky úst sa mu nebadane rozťahovali.
„Bolí?“ súcitne sa opýtala Marča a sadla si vedľa Adama. Ten len mlčky prikývol a Marča si všimla, že jeho oči sa už lesknú tak ako chorému človeku.
„Hádam by sme mohli...“ začala, ale Mižo jej skočil do reči.
„Mohli, Marčo, mohli, ale počkaj. Určite ho tak nenecháme, ale najskôr nech porozpráva.“
Adam nechápavo zdvihol zrak.
„No, Adamko, veď my ti pomôžeme, ale mi najskôr povedz jedno. Ten povraz z obesenca už nezaberá?“
Adama akoby niekto udrel. V tú chvíľu mu na čelo vystúpil pot, nozdry sa rozšírili, zdvihol ruku, možno sa ňou chcel zahnať, ba aj zatvoril prsty v päsť, ale ovládol sa.
„Nemám taký. Žiaden! Nikdy som nezobral žiaden povraz, na ktorom sa dakto obesil.“
„Nie?“ zatváril sa Mižo prihlúplo. „Ale ženy hovorili, a už od nie jednej som počul, že len preto liečiš, bo si získal moc, keď si od hrobára kúpil povraz, na ktorom sa obesil ten nešťastník.“
Adam len hlasito zafunel a záporne pokrútil hlavou. Potom sa otočil k Marči, akoby u nej hľadal pomoc, ale tá mu ešte pridala: „Adam, veď povedz, však čo. Možno keby si nám poradil, čo máme robiť s tým povrazom, aby sa ti uľavilo, tak urobíme.“
„Žiaden povraz! Nikdy som nekúpil žiaden povraz obesenca, to sú len pletky jednej tetky!“
„Pletky jednej tetky?“ zakýval sa Mižo v bokoch ako voľajaká nepodarená figúrka. „Ale veď to celá dedina tak hovorí, a nielen naša!“
Adam vstal, mal chuť voľačo schmatnúť a hodiť o zem, rozbiť, zničiť! I keď mu bolo šeja–hoja, reči o čarovnej moci z akéhosi povrazu mu dokázali pokaziť náladu. A teraz, práve vo chvíli, keď mu telo mučí neznesiteľná bolesť, to vyťahujú jeho najbližší. Marča naň len nechápavo pozerala a Mižo sa ďalej škeril. Tak Adam aspoň pristúpil k vedru s vodou, nabral si za hrnček, nalial do úst, ale neprehltol. Vyšiel na dvor dúfajúc, že studená voda bolesť trochu zmierni. Nechcel ich počuť ani vidieť, lomcovala ním zlosť. Také sprostosti! Už ako chlapec sa zaujímal, aký čaj čo lieči. Ktorú bylinu kedy zbierať, ako sušiť, pri akej chorobe dávať. Navštívil nejednu liečiteľku, pozorne počúval, učil sa, všetko si vždy dobre poprezeral. A keď niekomu pomohol, mal radosť i on. Ale ľudia sú nevďační! Hej, aj Mižo, keď len skučal zo týždeň na latríne, že sa mu asi upchali črevá, pýtal od neho čaj, čo ho prečistí. Aj brucho mu vtedy pomasíroval, staral sa o neho ako decko. A teraz? Namiesto rady, či aspoň súcitu doň vyrýva a robí si z neho posmech.
Už pred zopár rokmi, keď Adam dychtivo hltal všetko, čo mu bylinkárky rozprávali, počúval od nich, že nie každá choroba prichádza náhodne. Vraj aj zlé sily, závisť a urieknutie môžu poškodiť človeku tak, že začne chradnúť, alebo zíde z mysle. Vtedy ho naučili, ako namočiť uhlíky do vody, ako tú prežehnať a umyť celého chorého, alebo aspoň jeho tvár a oči, nech urieknutie stratí moc. Aj to párkrát skúsil a sám sa čudoval, keď to zabralo. Možno ozajstná sila a možno len viera ľudí vo vyliečenie urobila všetky tie zázraky, keď chorí naraz vstali, alebo naopak, ihneď zaspali, aby sa čoskoro prebudili zdraví. Tak okrem bylín začal snímať urieknutia, mnohí za ním chodili, prosili ho o pomoc, ale skôr potajme, aby ich v dedine nevideli. Ale potom, keď sa rozprávali medzi sebou, často sa z neho smiali.
Adam nevedel, kto a kedy vymyslel tú hlúposť, že kúpil povraz, na ktorom sa jeho sused obesil. Chlapík, o ktorom nikto nevedel, že ho niečo trápi, sa jedného dňa hompáľal v kuchyni a hrdlo mu smrteľne stiahla slučka. Ani farár ho nechcel pochovať, vraj kresťan takto zo sveta neodchádza. Nakoniec len dovolil, aby ho zahrabali na kraj cintorína. Ale bez kázne, bez obradu, hrob nesmeli označiť krížom. Adam už na druhý deň po pohrebe videl, že si ľudia voľačo šepkajú a pozerajú naň akosi ináč. Nevedel prečo. A keď sa ho asi o týždeň Marča opýtala, že načo mu je obesencov povraz, nechápal. Ale takto už hovorila celá dedina.
Na dome zavàzgali dvere, to Marča vyzrela na Adama, či je na dvore, alebo celkom odišiel a zavolala ho dnu. Adam konečne vypľul vodu z úst a neochotne vošiel do kuchyne. Zo stola voňala fazuľová polievka, v peci zapraskalo akési horiace poleno, ale Adam z toho nič nevnímal. Pri každom kroku sa bolesť zuba zvýraznila, keby sa nehanbil, rozplakal by sa ako malý chlapec.
„Keď ti pomôžeme, možno budeš milší. Takže počúvaj, čo sme vymysleli,“ začal Mižo už o niečo pokojnejšie, dokonca sa pohodlne rozvalil na stoličke a preložil nohu cez nohu. „Mal by si ísť za Janom. Ale neskôr, lebo ešte nie je doma. Že príde až za tmy. Odkedy je veliteľom hasičov, chodí na školenia do Prešova. Viem to, hovorila mi jeho žena, keď sme sa ráno rozprávali.“
„Za tým?“ zasyčal Adam, lebo už ani nevedel poriadne hovoriť.
„A čo? Bojíš sa?“ opäť sa Mižo zaškeril a bolo po vľúdnosti. A potom začal. Že aký je Jano mocný chlap. Keď sa mláti obilie, nosí po dve vrecia zrna naraz. Žiadna zabíjačka sa bez neho nezaobíde, sám povesí zabitú sviňu na háky, aby sa mohla začať párať. A aj minule, keď kôň nevedel potiahnuť do kopca, zatlačil tak, že sám pohol vozom.
Adam vedel, že Mižo nepreháňa. Jano, tá chlapina s krátkym krkom a okrúhlou hlavou, bol svojou silou povestný. Ale Adam vedel aj to, že Jano okrem sily nič neuznáva. Vraj chorobu je najlepšie rozchodiť a bylinkári sú len takí špekulanti. Neraz sa kvôli tomu pochytili v krčme. Vysmieval sa z neho, že vraj či mu neuvije kytičku, čo by tak voňala, aby po ňom šaleli všetky ženy. Alebo či mu nenamieša takej masti, ktorú by si len natrel pod nosom a videl by, kde sú ukryté staré poklady. Celá krčma sa na tom bavila a chlapi sa začali predbiehať v tom, kto akú hlúposť vymyslí. Vraj nech vysadí na lúke také kvetiny, aby sa kravy, čo ich požerú, telili štyri razy do roka. A tiež nech navarí odvar pre sliepky, po ktorom by nešpinili po dvore. Ale hlavne nech ich ženám dá nejaký odvar, žeby opekneli, lebo niekedy už ani pálenka nedá toľko sily, aby si ich mali chuť pritúliť. A teraz má prísť za Janom, za týmto človekom, aby mu vytiahol zub? Bolesť však bola silnejšia než Adamova hrdosť. Keď sa pridala i Marča, že áno, mal by to skúsiť, odišiel do izby a ľahol si na posteľ. Nerozmýšľal dlho, nebol toho schopný. Už o chvíľku vedel, že za Janom pôjde. Nech sa mu i smeje, len nech ho zbaví tej bolesti.
Obloha stmavla, obsypali ju hviezdy jasného svitu, keď Adam zabúchal Janovi na okno. Ešte predtým, kým ležal, tam odbehol Mižo, aby sa presvedčil, či je už Jano doma. Adam teda išiel naisto, i keď s pocitom pokory a dušou plnou strachu.
„Nič mi nehovor, viem všetko,“ namiesto pozdravu zo seba vysúkal chlap hádam o hlavu vyšší a s ramenami takmer na šírku dverí. „Poď dnu a hen tam sadni,“ ukázal sa stoličku.
Adam vnímal už len akosi nejasne, ako si ho Jano obzerá, kladie mu ruky na ramená a tlačí do sedu, keď v poslednej chvíli zaváhal.
„Neraz som ťahal, neboj sa, o chvíľu tam bude len diera. No ale vyzeráš poriadne strápený. Taký zub je sviňa. Keď začne bolieť... Ale čo budem práve tebe rozprávať? Len otvor ústa,“ nakázal a potom sa obrátil ku kredencu.
Adam preletel očami po celej kuchyni. Malé okná, pec, stôl, na ktorom ležala akási prázdna misa, isto od večere a zopár tanierov po stenách. Ani nevedel, prečo si to tak obzeral. Možno podvedome chcel prísť na iné myšlienky, veď tu doposiaľ nikdy nebol, hľadal, na čo by sa mohol zahľadieť. Nakoniec však jeho zrak spočinul priamo na Janovi. Vyzeralo to, že niečo hľadá. Pozorne prezeral poličky, čosi si potichu a nezrozumiteľne mrmlal. Na kraji kredenca ležala mačka. Len trochu ju posunul a sama zoskočila na zem.
„Aha, tu sú!“ zasmial sa Jano a ukázal Adamovi akési kliešte. Mačka ležala rovno na nich, tak ich Jano ešte radšej utrel do nohavíc a potom jednou rukou chytil Adama pod bradu.
„Otvor ústa!“
Adam poslúchol.
„Tento?“ vopchal mu Jano prst do úst.
Namiesto odpovede Adam bolestivo zasyčal. Celý sa striasol a aj by sa odtiahol, keby ho Janove železné prsty nechytili pevne za sánku. Vzápätí ho však pustili a Jano len chlácholivo prehodil, nech sa nebojí, že ešte neťahá. Potom sa opäť otočil ku kredencu, odkiaľ vybral akúsi fľašu.
„Napi sa!“ podal Adamovi naplnený pohár a ten sa nezmohol na odpor. Stačil však jediný hlt. Jeden jediný a Adam mal pocit, že ho roztrhne. Najskôr ho to pálilo v ústach a potom kdesi v hrudi, striasol sa, ale zimou to nebolo. Tvár mu blčala ešte viac než predtým a zalapal po dychu.
„Samohonka. Veď vieš, Rusi keď tu boli, naučili ma. A silná je dosť, čo? Ale ešte raz a čakaj, kým ti zaberie,“ zasmial sa Jano a nalial mu druhý raz.
Adam dlho čakať nemusel. Že mu to samému nenapadlo! Veď už doma si mohol poriadne uliať, trochu to zmierniť, hoc sa aj opiť a prespať tak do rána. Sotva mu však hlavou preletela myšlienka, už opäť pocítil, ako ho Jano chytá za sánku.
„Teraz otvor!“
Adam poslušne otvoril ústa a prižmúril oči. Bol odhodlaný na všetko. Hoci to zabolí tak, ako by mu niekto vrazil žeravý klinec do tela, ale potom nech prestane. Musí vydržať, nech je ako je! Zatajil dych, čakal, ale nič. Namiesto toho pocítil na tvári Janov dych. Ten sa k nemu naklonil, blízko, úplne blízučko a potom začal takmer šeptom: „Pomôžem ti, Adam, to hej. Ale teraz, keď si už tu, najskôr mi povedz, ako používaš ten povraz od obesenca? Vieš, ľudia vravia všeličo.“
Adamove viečka sa otvorili a na Jana pozeral pár zaslzených očí s rozšírenými zreničkami.
„Ja n-nič ta-také ne-nemám!“ zakoktal už ubolený, podnapitý i zlostný.
„Ale veď som počul, že si ho kúpil od hrobára. Že tie bylinky, vraj to len tak, ale inak sú to čary. A načo sú ti teraz? Papuľa opuchnutá, trasieš sa ako bosý cigán v zime, žiadne kúzlo nepomáha. Tak mi povedz...“
Adam len pokrútil hlavou, že o ničom nevie, čo na Janovej tvári vyvolalo nečakaný úsmev.
„Nepovieš? Nechceš? Povraz schovávaš, potajme čaruješ a o kúzla sa nepodelíš? Vidíš, a ja ti idem pomôcť. Vytiahnem zub, zbavím ťa trápenia, ale ty mi budeš i tak tajiť. Nie si najvďačnejší. Ale dobre už, stačilo. Keď ma považuješ za nehodného takého tajomstva, aspoň viem, čo si o mne myslíš. A nevrť sa stále, drž tú hlavu rovno! No, ukáž sa, nech to máme za sebou!“
Adam odrazu ucítil v ústach chladný kov. Kliešte. Potom sa mu zahmlilo pred očami. Bola to naozaj len chvíľka, keď sa mu opäť vrátil zrak. Prvé, čo uvidel, bola usmiata Janova tvár a v jeho očiach výraz spokojnosti, ako hľadel na kliešte s vytrhnutým zubom. Potom však nalial Adamovi ďalší pohár, ale s tým, nech ho ihneď nevypije, ale najskôr trochu podrží v ústach. Keď tak urobil a vybehol na dvor, aby vypľul krv, Jano sa tváril spokojne. Adam sa uklonil, poďakoval. Vraj to ešte bolí, ale už nie tak. Aj samohonka zabrala, a poriadne.
„Viem, ja viem, ako človeku pomôcť. Ale už mi aj ty povedz - ten povraz obesenca, načo ti je? No? Mlčíš? Tak zabudni na všetko, čo som sa ťa pýtal. Nie, nie, ja takým šarlatánstvam beztak neverím. Niekedy stačí sila!“ zakýval Jano kliešťami, to akože na rozlúčku a Adam mu neoponoval.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
