Dva dni z Čurových siedmich životov
@ :: Poviedky ::
Oct 24 2007, 16:50 (UTC+0) | 
Rakovec nad Ondavou v jeseni 2007 |
Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Bolo to v letný podvečer, kedy by sa aj slušalo, aby už slnko stiahlo svoje lúče a prestalo svietiť do očí, keď dolu Rakovcom hrkotal voz. To by ani nebolo nič zvláštne, ale na kozlíku sedel starý Čuro a tváril sa ako boh pomsty, alebo dieťa, ktorému sa stala krivda. Ani jeho zamračený výraz v tvári nebol ničím výnimočný, často ho takto vídavali. Zamračeného ako Perún, alebo rozjareného ako cigána za plným stolom. Nič uprostred. Nebol však Perúnom ani cigánom. On bol jednoducho starý Čuro a v tej prezývke bolo obsiahnuté všetko. To, čo bolo v tejto chvíli nezvyčajné, sa nachádzalo na voze. Nahádzané periny, vankúše, ba aj gubaňa na zimu, čo už mala visieť niekde v sypanci, aby sa do nej nedostali mole. O Čurovi si už všetci dávno mysleli, že mu bude amen, najmä po tom, ako mu lekári vyrezali skoro celý žalúdok. On sa však držal života ako kliešť. Ba hovorilo sa, že ani neprestal piť, len to voľajako zmenil. Že má recept, ako pálenka nepoškodí. Teraz sedel na kozlíku, opraty mu len tak voľne viseli v ruke a zdalo sa, že zaspáva.
Voz, tesne po tom, ako zahrkotal na voľajakom kameni, zastal. Rovno pred krčmou. Starý Čuro si naozaj zdriemol a kôň, vediac, že tu sa predsa vždy stojí, prestal ťahať sám od seba.
„Čuro! Čuro, vidím dobre? Si to ty? Ty neležíš? Však som počul, že spíš aj celý deň, aj celú noc a už ani nechodíš medzi ľudí,“ spustil naň prosto Michal, chlap o dosť mladší, čo mu sotva minulo päťdesiat. Práve v tej chvíli sa vyterigal z krčmy, ešte ani za sebou nezavrel dvere. Stál pri voze, klobúk držal v ruke, azda si ním nevedel trafiť na hlavu a oči sa mu leskli ako hviezdy.
„Čuro, bože, čo je s tebou?“ preľaknuto doň ešte drgol, lebo sa mu stalo, že starký takto posediačky odišiel na onen svet. Našťastie, bol to len krátky úľak, lebo Čuro zdvihol hlavu a pozrel na svet okolo seba.
„Aha, Michal. Čo ty tu? Kde som to?“ Čuro rozospato žmúril, akoby známe miesto nespoznával.
„Kam si sa vybral? Periny predávaš? Na čom budeš spať?“
„Čo ťa do toho! Idem het. Preč z Rakovca, inde, hocikde, kde nie je Hanča!“
„So ženou si sa povadil? A čo? To sa stalo prvý raz? Poď, sadneme si!“ ukazoval strapatý Michal na otvorené krčmové dvere, až kým sa starý Čuro neodlepil z kozlíka. Nedal sa dlho presviedčať, nemohol, utrpela by tým jeho povesť.
V krčme, kde sa tesne pod stropom držala hrubá clona cigaretového dymu a muchy sadali na hrubé stoly vychutnávajúc si škvrny z rozliateho piva, si novú dvojicu skoro nikto nevšímal. Niektorí azda ani nepostrehli, že Michal kamsi vybehol a vrátil sa. So starým Čurom zasa chceli mať muži pokoj, lebo azda nebolo takého, ktorému by kedysi niečo nevyviedol.
„Žena ťa vyhodila?“ spustil Michal, keď si konečne sadli do zadného rohu, kde ešte bolo voľné miesto.
„Mňa? Nie. Ja sám som. Keď už lekári hovoria, že čochvíľa bude po mne, ani neviem, či mám žialiť, alebo sa na to tešiť. Keď dožiť, tak v pokoji a bez hašterivej onej...“
„Onej?“ uškrnul sa Michal, až sa mu v dolnom rade zubov ukázal aj ten žltý, čo sa mu kýval hádam rok, ale nebolel a inak neprekážal.
„Vieš, ja ti teraz poviem jednu životnú múdrosť,“ naklonil sa starý Čuro tak blízko, až zacítil Michalov ťažký fajčiarsky dych. „Ale len raz to poviem, tak si to pamätaj! Naši predkovia mali pravdu!“
„Hej? A v čom?“
„Vo všeličom. Ale teraz myslím na to, že synom vyberali ženy a dcéram mužov. Že to nebolo tak ako teraz, len čo sa daktorá s daktorým pobozká, už sa chcú brať a nepýtajú rodičov o súhlas. Vtedy sa pozeralo, kto má aké pozemky, statky, a tie sa spájali svadbou dohromady. Ale hlavne, aby boli obaja silní a zdraví. A pracovití! Vieš, prečo to takto bolo dobre?“
Michal pokýval neurčito hlavou, urobil akési „hm“ a čakal ďalej.
„Bolo to dobré, lebo to vždy len mladí zošalejú, myslia si, že je to láska a vezmú sa. No po čase oná lááááska vyprchá a ostane im drina. Drú ako kone, lebo sa treba postarať o pole, kravy, ovce, husi, seno, takže už záleží len na tom, či sú obaja silní a robotní, a nie či sa majú radi. Žijú spolu, len aby vychovali deti a udržali gazdovstvo. Tak radšej bohatú a robotnú ženu, ako takú, čo keď sa ti zunuje v posteli, nevieš čo s ňou ďalej. Lebo ti hovorím, keď už jeden nevládze robiť, zmizne pokoj aj druhému.“
„To ako myslíš?“
Starý Čuro nervózne rozhodil rukami, zdalo sa mu, že sa rozpráva s tým najnechápavejším človekom na svete.
„No ako, ako... Hanča, odkedy som doma zo špitála, len mudruje. Keď chcem dačo zjesť, musím žuť aj hodinu, nech mi nepoškodí. Spím ako decko. Skoro celý deň. A robiť nevládzem. Láska, kdeže je láska! Porozumenie treba človeku! Ona len hundre, že nevládze robiť, vraj všetko je moja vina, lebo keby som nepil, bolo by to iné. Teraz sa ukázala! Keď krava prestane dojiť, treba ju zarezať. To mi chodí po mysli, že by ma azda najradšej poslala na jatky. Ale človeka len tak utratiť nemožno, či hej?“
Zatiaľ čo starý Čuro rozvíjal svoje úvahy, krčmár na Michalov pokyn doniesol na stôl dva poldecáky. Obaja na ne pozreli, ale ešte sa ich nedotkli. Nebolo teraz radno Čura prerušiť.
„Tak som si povedal, že keď už doktor vravel, aby som si nachystal čierny oblek, tak predsa nebudem do konca života počúvať, ako sa so mnou hašterí žena. Ak dožiť, tak radšej niekde v prírode pod hviezdami. Vraj človek, keď zomrie, teda duša màtveho so sebou nesie dlho pocit z posledných chvíľ života. Vieš si predstaviť, že by som zgegol a ešte aj potom by som niekde poletoval nervózny z toho, ako som sa oženil?“
„Vinica je dobrá, keď ju obrežeš. Kosa, keď ju vyklepeš. A žena, keď ju zbiješ,“ predniesol víťazoslávne Michal, ale Čuro len mávol rukou.
„Keď ja už ani to nevládzem, preto je z nej taká bosorka!“
Vo chvíľke ticha, ktorá teraz zavládla, hľadal Michal utešujúce slová, no nedarilo sa mu. Pohľadom visel na poldecákoch, ani sa nepohol. Čo sa dialo v Čurovej hlave, nebolo ťažké uhádnuť. On, okolo ktorého bolo vždy rušno, tu teraz sedel ako chudák rozmýšľajúci o smrti a ani na to nemal pokoja.
„Dáš si?“ ukázal Michal nesmelo na poháriky.
„Hej. Ale musím tak, aby mi neuškodilo,“ siahol starý Čuro kdesi do nohavíc a vytiahol z nich malú fľašu od rumu. Bolo v nej čosi biele.
„Mlieko?“ vypúlil Michal oči.
„Musím. Keď bolí brucho, mlieko to utíši,“ cekol Čuro, potom z tej fľaštičky trochu odpil a do zvyšku mlieka nalial pálenku. Až potom si ju znova priložil k perám a vypil na ex.
„To že je dáka pálenka?“ pokrútil Michal hlavou skôr, než si stihol priložiť pohár k ústam.
„A čo? To vieš ako chutí, keď je v mlieku? Rusi, tí vedeli robiť pálenku! Však nás to aj naučili, nie? Zo sliviek, z repy, z cukru, z chleba, zo všetkého. Boha, tí vedeli piť! Naši osloboditelia nám dali dar, naučili nás zmeniť všetko na chľast, priniesli tu civilizáciu! Aj v mlieku inak chutí taká, čo pálim ja a inak tá, za ktorú platíš nekresťanské peniaze krčmárovi!“
„Ticho, lebo nás začujú!“ pokynul rukou Michal a zvraštil pritom obočie, akoby mu voľakto vàtal koleno.
„Začujú? A kto? Udavači? Však každý páli, no nie? A nikoho za to nezavreli. Kto by už len mňa udal? A keď? To už nie sú árešty ako za vojny! Aj posteľ dostaneš, aj jedlo a starú za tebou nepustia. To by bolo ešte lepšie zgegnúť tam, než v posteli vedľa nej. Ale mňa nikto neudá. Rozumieš? Nikto! Už pred rokom som mal ležať pod brvnom a som stále tu! A ani komunisti mi nič neurobia. Keď sa ľudia búrili, že ich musia oslavovať, ja som prvý vyšiel na ulicu a kričal – „Ten kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!“ Potom sa aj ostatní pridali, tak som urobil prvý prvomájový sprievod v Rakovci, na to nezabudnú ani súdruhovia. Vďační mi za to musia byť! A koľko bitiek som prežil? Ako parobkovia sme sa mlátili na tancovačkách, až stoličky lietali. A aha, tu som! Hovorím ti, Michal, mňa sa len tak ľahko nikto nezbaví. Nikto! Ani moja žena! Lebo ja – ja mám sedem životov!“
Starý Čuro sa rozohnil, ako už dlho nie. Možno mu stačil len ten jeden pohárik, možno v ňom akurát dozrela zlosť, ale hlas neustále zvyšoval, kričal a mával rukami, akoby odháňal muchy.
„Hej, cez deň spím. Veľa. Ale nadránom sa zobudím, vtedy neviem. Mám už nakysnutú repu. Pol suda. Zajtra nadránom ju budem páliť. Potom okoštuješ pálenku a povieš, či som mal pravdu. Budem páliť, nech to páchne na celú dedinu, aby každý vedel, že starý Čuro ešte žije a chľast ho nezložil! A ty, Michal, ty prídeš poobede ku mne. Popijeme. Tak ako sme pili s Rusmi. Z plných horčičákov, nech nás aj porazí; lepšie zájsť od pitia, než od roboty!“
Čurove rozhodnutie bolo pevné. Chlapi za ostatnými stolmi dvíhali hlavy, pozerali naň, ale neozval sa nikto. Možno tušili, že ide o posledný výkrik muža, ktorý v dedine kedysi voľačo znamenal. Takého zo starého sveta, čo si stál vždy za slovom, nebál sa povedať nie a ani dať po papuli takému, čo povedal nie jemu. Teraz tam sedel, a i keď sa zlostil, bol hodný skôr ľútosti, než čohokoľvek iného.
„Aspoň jednému sa radujem. Keď si sa tak rozhodol, to znamená, že teraz pôjdeš domov. Naspäť k žene a nebudeš vyspávať dakde pod hviezdami,“ pozrel mu očí Michal.
„Domov? Však hej, musím, keď som ti sľúbil, že popijeme, no nie? A vy ostatní,“ znova zvýšil Čuro hlas a pozrel na chlapov okolo, „keď chcete, bežte na emenvé a udajte ma, že budem páliť. Alebo sa pridajte, príďte zajtra ku mne a popijeme. Popijeme, kým sa dá!“
Starý Čuro sa zdvihol od stola a potom v miernom predklone podišiel k dverám. V krčme zavládlo ticho, nikto nemal odrazu čo povedať. Zavàzgali pánty, za Čurom hneď vybehol aj Michal, aby mu pomohol na voz.
Podvečer sa už prehupol do večera, slnko naozaj kamsi zaliezlo a šero pokrylo okolité ulice, keď dedinou opäť zahrkotal voz. Tentoraz išiel opačným smerom, hore dedinou, tam, kde starý Čuro býval.
Na druhý deň sa Michalovi zdalo, akoby zastali hodinky. Čas sa vliekol neuveriteľne pomaly, nie z hodiny na hodinu, ale z minúty na minútu. Nech robil čokoľvek, myslel na starého Čura. Takého ako včera ho ešte nevidel. A aký to pritom býval chlap. Priamočiary, občas skúpy na slovo, inokedy uhovorený, ale ak dačo povedal, malo to svoju váhu. Vravel vždy k veci. A ak došla reč na pálenie, stal sa z neho básnik a filozof. Každému radil, kedy páliť, čo páliť, aká teplota, hrnce, rúrky, čírosť, vôňa, všetko o tom vedel. A pri koštovaní, vtedy sa priam rozplýval. Prvý pohárik nikdy nevypil ihneď. To bolo podľa neho barbarstvo, bohorúhačstvo. Vždy ho najskôr trochu poobracal v prstoch, zodvihol a pozrel doň proti slnku. Potom k nemu privoňal, niekedy privoniaval dosť dlho, až potom si dal kvapku na pery. Ako hovoril, dobrá pálenka musí koštovať už na gambách. Za tým si z nej nalial do úst, chvíľku to tam podržal a ak nevypľul, tak prehltol. Nevypľúval síce často, to iba ak chcel zosmiešniť voľakoho, čo sa priveľmi vystatoval, že páli lepšie než on. Väčšinou vypil a tie ďalšie poháriky potom už lial rovno dolu hrdlom. V pálenke sa vyznal, ale v medicíne nie. Kašľal na to, keď ho varovali, že na tie svoje vredy nesmie piť. Vraj, keď nemôže pálenku, to by bol jeho život ako kapustnica bez kapusty. Tak pil. Pil, až kým nemusel do nemocnice. A teraz? Čo vlastne bude teraz?
Sotva odbili tri hodiny, kráčal Michal trochu nespokojne k Čurovmu domu. Zhora od kostola, alebo možno od cintorína, čo sa rozprestiera okolo neho, kráčali akési babky. Cez ulicu prebehlo dieťa s namazaným krajcom chleba a za ním pes. Michal šiel rovnomerným krokom, nespomalil ani keď sa cesta dvíhala, bál sa, že keby zastal, rozmyslí si to a vráti sa späť. Čo to vlastne Čuro chcel? Neznelo to ako výzva, že nech len príde za ním a upije sa na smrť? Že si to zvolil za svoj koniec, takto sa rozhodol?
Do nosa mu náhle udrela ostrá vôňa. Pálenka. Jasné, už bol blízko, hneď vedľajšia bránička viedla do toho správneho dvora, lenže tá vôňa, ktorú inokedy zbožňoval, v ňom ešte prehåbila obavy. A keď nakoniec vošiel do dvora, obavy sa premenili na nočnú moru.
Vo dverách domu stál starý Čuro a bol celý krvavý. Zakrvavená košeľa, nohavice a v ruke držal veľký nôž, taký na zabíjačky. Zo špičky čepele ešte kvapkala tmavočervená tekutina. Krv bola všade. Na zemi, rozmazaná po stene i na stoličke s lavórom, v ktorom sa asi Čuro práve chystal umyť.
„Čo to? Ty si... Čo sa stalo?“ vyhàkol Michal, skoro sa ho chytali mdloby, keď videl zdesenie v Čurovej tvári.
„Ja som ju zabil! Zabil som ju, strigu rohatú! Akurát v najlepšom, keď sa pálilo, prišli na mňa driemoty. Viem, pri pálení sa nesmie spať, plameň musíš udržiavať stále rovnaký. Ale však som hovoril, nie? Musím spať aj cez deň, inak nevládzem.“
„Počkaj, počkaj, počkaj.... Čo si povedal? Že si ju zabil?“ zhrozil sa Michal a naraz si spomenul na všetky tie nadávky i varovania, čo včera spustil Čuro v krčme na svoju ženu.
„A čo som mal robiť? Bosorka! Bosorka rohatá mi vošla do kuchyne, práve keď som spal. Naraz buchot, treskot, akoby bol koniec sveta! Všetko mi rozbila, všetko! Ešte aj postúpala po mojich rúrkach, aby som viac nepálil. Povedz, čo som mal robiť? Hej, zabil som ju!“
Michal prehltol naprázdno, nevdojak urobil krok späť. Pozeral na Čura, na jeho pološialený výraz, ako odkladá nôž, zoblieka si košeľu a skláňa sa nad lavór. To je koniec! Veď hej, aj včera hovoril, že lepšie skončiť vo väznici ako pri hašterivej žene. Koniec, koniec!
„No čo tak pozeráš? Aj ty by si zabil, keby si bol na mojom mieste. Aspoň niečo z nej bude. Mäso. Dáš si?“ zafrflal Čuro, zatiaľ čo si pokúšal omyť tvár. Ruky sa mu však triasli, viac vytieklo pomedzi prsty.
„Čuro, ale ja z nej jesť nebudem. Pri Bohu, nie som žiaden svätec, ale toto nie je ani ľudské! Myslím, že pôjdem, ale ty ostaň doma. Veď vieš, chlapi nás včera počuli, keď sa to roznesie, ja musím byť prvý, čo všetko oznámi!“
Čuro, keď si konečne opláchol oči, pozrel, akoby ničomu nerozumel. Akoby niekto celkom zišiel z mysle. On, alebo Michal.
„Čo chceš oznamovať? Že som robil pálenku načierno? Si sa zbesnel? Počkaj, mám ešte trochu aj zo starej slivovice, dáme si, potom príde Hanča z poľa. Keď budeš tu, možno ani nebude toľko ryčať, keď uvidí ten neporiadok. Ona ti urobí kus mäsa, ja už také nemôžem.“
„Hanča žije?“
„Čo?“ pokrútil hlavou Čuro.
„Skade je tá krv? Čo si zabil?“ čudoval sa Michal, ale v hlase mu už akosi odľahlo.
„Bosorku rohatú! Kozu, však hovorím, zaspal som a ona prišla do kuchyne. Tak nám chodila kradnúť chlieb, keď voľajaký ostal na stole! Aj teraz. A neviem, čo tá bosorka robila, ale zhodila na zem všetko. Kotol, rúrky, všetko! Rozumieš, Michal? Nemám nič! Tak ani ona. Ani život. Zabil som ju, zabil. Bosorku!“
Bola to zvláštna chvíľa. Na jednej strane stál do pol tela nahý a nazlostený starec s veľkou jazvou po vyoperovanom žalúdku, v krvavých nohaviciach a s mokrou tvárou. Na druhej strane Michal, ktorý prepukol v hrdelný smiech a chytajúc sa čelo, skoro stratil rovnováhu. Jasné, Michal súhlasil, že si dajú z pálenky. On do poldecáka, Čuro do pohára s mliekom. Potom mu aj pomohol upratať, aspoň čo sa dalo, kým sa vrátila Hanča.
Čuro bol Čuro, v tej prezývke bolo obsiahnuté všetko. I keď stále popíjal, dožil sa aj ďalších rokov. Ak sa niekto neskôr čudoval, ako je to možné, jednoducho povedal, že na smrť nemá žalúdok. Dokonca vraj prežil lekára, ktorý mu ho vyoperoval. Čuro vždy tvrdil, že má sedem životov. A príbehy o ňom kolujú v Rakovci dodnes.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
