Gelnica: Hlinkova mládež
@ :: Historické foto ::
Jan 16 2010, 20:49 (UTC+0) | 
|
Gelnica,okres Gelnica: Uverejnená fotografia pochádza z čias I. Slovenského štátu a zachytáva členov Hlinkovej mládeže v Gelnici. Aby sme pochopili záujem až nadšenie niektorých vtedajších Slovákov o účasť v tejto organizácii, ktorá patrila pod Hlinkovu gardu, je potrebné pokúsiť sa analyzovať pocity vtedajšej generácie. Mníchovská dohoda v septembri 1938 odobrala Československu Sudety v prospech Nemecka a z ich územia boli deportovaní Česi. V novembri toho istého roku bolo v rámci Viedenskej arbitráže odňaté územie južného Slovenska v prospech Horthyho Maďarska a opäť tisíce slovenských rodín opustilo svoje domovy. V marci 1939 bolo zvyšné územie Československa rozdelené na Protektorát Čechy a Morava a na Slovensko. Z juhu boli Slováci ohrozovaní ďalšími územnými požiadavkami Maďarska, ktoré prerástli do vojenských útokov a tzv. malej vojny; svoje teritoriálne požiadavky zo severu malo i Poľsko. Podľa spomienok pamätníkov cítili mnohí mladí Slováci potrebu spájať sa v organizácii, ktorá by mala byť pripravená mocenskou cestou hájiť záujmy štátu a národa. Nepočítali s tým, ako neskôr môže byť táto organizácia zneužívaná, prípadne akú úlohu zohrá v dejinách aj „vďaka“ niektorým vlastným členom.
Hlinkova garda vznikla v júli 1938 ako nástupca polovojenskej organizácie Domobrana. Slovenská vláda v septembri 1939 dokonca vydala nariadenie, podľa ktorého sa členmi Hlinkovej gardy mali stať všetci muži – Slováci vo veku od 6 do 60 rokov. Nikdy však na to nedošlo, odpor zo strany verejnosti voči vynucovanej povinnosti donútil vládu, aby v decembri toho istého roku vydala nové nariadenie, kde už bolo členstvo dobrovoľné. Stále však podmienené slovenskou národnosťou. Po Slovenskom národnom povstaní od septembra 1944 organizácia dokonca spadala pod priame velenie Ministerstva národnej obrany Slovenska.
V októbri 1939 Slovenská vláda zrušila mládežnícke telovýchovné organizácie a ustanovila vznik Hlinkovej mládeže. Bola to organizácia pre chlapcov a dievčatá slovenskej národnosti, akási príprava mladistvých na členstvo v Hlinkovej garde. Jej prvoradou úlohou bola výchova k vlastenectvu, obrane štátu a katolicizmu.
Úplne špecifická situácia bola v meste Gelnica, odkiaľ fotka pochádza. Do čias prejavov mocenských ambícií fašistického Nemecka tu spoločne žili Nemci, Maďari a Slováci. Po vzniku Horthyho Maďarska a neskôr samostatného Slovenska sa časť Maďarov odsťahovala a tí, ktorí ostali, sa údajne radšej veľmi neprejavovali. Zato Nemci si tu založili jednu zo svojich Deutsche Partei, ktoré boli mimoriadne aktívne hlavne na Spiši a ich mládež sa organizovala v Hitlerjungend. Slováci sa zasa organizovali v Hlinkovej garde a Hlinkovej mládeži.
Keďže Slovensko stálo až do čias SNP oficiálne na strane Nemecka, Hlinkova mládež a Hitlerjungend medzi sebou nemali mať žiadne rozpory. Skutočnosť však bola iná. V Gelnici pôsobili dve meštianske školy – slovenská a nemecká. Ich žiaci medzi sebou často zvádzali bitky, z ktorých podaktoré skončili až krvavo. Na druhej strane – každoročne obe organizácie usporiadali cez mesto každá svoj pochod, pričom na ňom nechýbali alegorické vozy (doslova vozy, nie autá) s maketami tankov a na slovenskej strane s transparentmi oslavujúcimi Slovensko, na nemeckej strane oslavujúcimi Nemecko. Práve z takejto akcie pravdepodobne pochádza aj táto fotografia. Spomienky jedného z účastníkov sú spracované v poviedke Vojna meštianok.
Nemecké vojsko počas vojny navštevovalo Gelnicu pomerne často, minimálne dva razy tu podľa spomienok pamätníkov prišli na obrnenom vlaku. Blízke Turzovské kúpele využívali na rekreáciu svojich vojakov, po zlome na východnom fronte a postupe Červenej armády skôr ako nemocnicu pre ranených.
Po ukončení II. svetovej vojny boli Nemci z Gelnice i okolia deportovaní do Nemecka. Medzi nimi aj mnoho takých nemeckých rodín, ktoré s opisovanými udalosťami nemali nič spoločné a politicky nijako neangažovali. Dokonca aj také rodiny, ktoré podľa spomienok najstarších obyvateľov spolupracovali s partizánmi a ruským výsadkárskym predvojom. Spomienky na jeden konkrétny prípad sú spracované v poviedke Ani sme sa nerozlúčili. Na rozlúčkovú omšu v gelnickom evanjelickom chráme pred deportáciou vtedy došlo vyše päť tisíc Nemcov.
Slavomír Szabó
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
