Gelnica: „Mäsiarske domky“
@ :: Historické foto ::
Jan 25 2010, 20:49 (UTC+0) | 
. 
|
Gelnica,okres Gelnica: Prvá z uverejnených fotografií pochádza z roku 1927; kedy vzniklo druhé foto nevieme, ale približne v rovnakom čase. Obe zachytávajú pohľad na „mäsiarske domky“. Takto obyvatelia Gelnice nazývali časť ulice, kde tieto budovy stáli. Mäsiari patrili k miestnemu koloritu. Na vidieku sa ľudia zvyčajne spoľahli na vlastný chov zvierat, ale mestá bolo potrebné zásobovať. Keďže Gelničania v tom čase pracovali najmä v baniach a hutách, vytvoril sa tu pomerne slušný priestor na podnikanie s jatkami a predajom mäsa.
Mäsiari boli až do roku 1872 združení v cechoch, ktoré sa radili k potravinárskym. K tým patrili aj mlynári, pekári a medovnikári, tiež pivovarníci a páleníci, ktorí vyrábali pálenku. Cech požíval veľa výhod. S výnimkou jarmokov, kde mohli svoj tovar ponúkať všetci, sa v meste smeli predávať výrobky iba od domáceho cechu. O miestnej úcte svedčí fakt, že významnejší zástupcovia cechov mali v kostole svoje stále miesta označené cechovým erbom. Schôdze sa spravidla konali raz štvrťročne a raz ročne si každý cech volil v prítomnosti vedenia mesta svojho cechmajstra, pričom navrhnutí museli byť aspoň traja kandidáti.
Byť členom cechu značilo dokonale ovládať svoje remeslo. To zabezpečovala cechová hierarchia, ktorá nahrádzala odborné školstvo. Na jej najnižšom stupni bol učeň. Ten sa tri až štyri roky učil u majstra za stravu, ošatenie a ubytovanie; teda nepoberal mzdu. Denne pracoval približne pätnásť hodín a v prípade nespokojnosti ho mohol majster kedykoľvek prepustiť. Cech mal zvyčajne stanovené, koľko učňov ročne priberie, aby sa trh odborným remeslom nepresýtil. Keď učeň zvládol remeslo, stal sa tovarišom. Dostal tzv. vandrovnú knižku a s tou sa vybral do sveta. Jeho úlohou bolo zamestnávať sa u majstrov v iných mestách a krajinách, naučiť sa tam niektoré výrobné postupy, ktoré v jeho meste neovládajú a naopak – v meste nového pôsobenia ukázať miestnym majstrom, čo sa naučil ako učeň doma. Tovariš mal už za prácu zaplatené, aby mal z čoho žiť. Vandrovka trvala päť i viac rokov a za ten čas musel do svojej vandrovnej knižky nazbierať stanovený počet odporúčaní od iných majstrov, aby bol po návrate prijatý po cechu. Neraz sa na svojich cestách dostal až do Talianska či iných vzdialených oblastí Európy. Keď sa vrátil domov, predostrel svoju vandrovnú knižku a musel v prítomnosti cechmajstra zvládnuť tzv. majstrovskú prácu (Meisterstück), ktorú mu udelili na skúšku. Keď ju vykonal k spokojnosti cechu, mohol sa stať jeho členom - majstrom. V niektorých mestách a pri jednotlivých remeslách bolo toto povýšenie podmienené ešte ďalšími požiadavkami. Medzi pomerne bežné patrila podmienka, že ešte pred povýšením za majstra sa musí tovariš oženiť. To aby mu myseľ nebehala kade-tade, ale mohol sa sústrediť len na robotu.
Cechy boli zrušené v roku 1872. Ich moc a pozícia na trhu boli také silné, že brzdili – dnešným termínom – nadregionálne obchodné vzťahy. Rovnako svojou silou bránili rozvoju manufaktúrnej výroby, čím spomaľovali hospodársky rast vtedajšieho Uhorska. Následne po ich zrušení bol prijatý priemyselný zákon, ktorý vytváral slobodnejšie podmienky pre živnostenské podnikanie a rozvoj priemyslu. Mnohé cechy napriek zrušeniu zachovávali svoje zvyklosti, avšak už bez právnej sily a vplyvu. Nový spôsob podnikania dal priestor pre vznik kvalitatívne nových priemyselných živnostenských spolkov.
Slavomír Szabó
Informácie k tomuto článku poskytla riaditeľka Baníckeho múzea v Gelnici Darina Demková.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
