Miškova tureň
@ :: Poviedky ::
Apr 03 2010, 16:24 (UTC+0) | 
Markušovský hrad. Pod¾a povesti jeho podzemie ukrýva....
(viac sa doèítate v poviedke) |
Miesto: Markušovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: povesť je vsadená do konca 18. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Bola noc. Chalupy pokryté slamenými strechami už dávno pohltila tma, ba zaliezla aj do ich vnútra, vyplnila izby, kuchyne, prikryla mužov i ženy, čo pod ťažkými perinami zaľahli, aby ich duše otvorili bránu do sveta snov. Ulice zívali prázdnotou, ani psy nebrechali a zo stajní sa ozývalo len tiché odfukovanie spokojných zvierat. Mesiac striedavo vychádzal, potom sa zas skrýval za mraky a hviezdy neboli práve najjasnejšie. Ich jemný strieborný svit dopadal na Markušovce len natoľko, že z diaľky bolo možné uvidieť iba vysoký kaštieľ a vežu kostola, čo sa vytàčala z malého pahorku na konci dediny. Uprostred tejto noci, keď vládol zdanlivý pokoj, ktorý naruší až ranné brieždenie, sa na ulici pred kaštieľom mihla postava muža zahaleného v čiernom plášti. Kráčal rýchlo, ponáhľal sa. Čižmami však našľapoval opatrne, aby ho nikto nezačul; na prvý pohľad bolo jasné, že netúži, aby ho niekto videl. Bol to Michal, známy mladík, syn bohatých zemanov, teda človek, o ktorom sa veľa hovorilo, klebetilo, najmä v súvislosti s tým, kedy ho už konečne oženia a čie majetky sa svadbou spoja. Vysoký a pre ženy isto príťažlivý, s telom muža a očami dieťaťa. Taký je pre rodičov hotovým pokladom, isto skúsia osloviť aj vyššie ako zemianske vrstvy; tomu mozole na rukách od roboty nikdy nenavrú. Dieťa šťasteny, miláčik osudu, čo viac by si ešte mohol priať? Keby ho stretol ktokoľvek, isto by sa divil, prečo spokojne nespí, alebo prečo tu v tento nezvyklý čas takmer beží po vlastných, keď ho za dňa najčastejšie vídavať v konskom sedle.
Michal pobehol popred kaštieľ a už sa aj chystal otočiť k Hornádu, keď zbadal na ulici kohosi stáť. Zapozeral sa, očami skúsil prekrojiť tmu, ale neveľmi sa mu darilo. Rozpoznal len toľko, že ten ktosi naň hľadí. Pritisol sa teda k ozdobnej ohrade záhrady kaštieľa, azda dúfajúc, že takto ostane nevidený. Zbytočne. Postava na ulici sa pohla, a to rovno k nemu. Ešte nerozoznal tvár, ale cítil pohľad. Zvraštil obočie, akoby na chvíľu rozmýšľal čo teraz, ale potom sa otočil a utekal preč, len aby sa nestretli. Nebežal však k rieke, ako pôvodne plánoval, ale prvou uličkou popri kaštieli až k chudobným domom a odtiaľ si to zamieril k zrúcaninám starého hradu, čo stál opustený na okraji dediny. Zastal pod jeho vysokými chladnými hradbami, tu ho isto nikto hľadať nebude. Potreboval sa vydýchať, lebo po tom behu mu srdce bilo ako splašené. Muž, ktorého videl, bol isto nočný vartaš, čo obchádza celú noc dedinu, aby dával pozor na oheň a na zlodejov. A keď ho zbadal, začne ho hľadať. Možno ho nespoznal. Musí teda čo najskôr vybehnúť z dediny. Tam za poľami a medzi stromami na brehoch rieky bude pokojnejší. Je to tiché miesto, kde sa už dlho po nociach tajne stretáva s Agneskou, aby sa tešili jeden druhému. Ako si pripomenul jej úsmev, krehké ramená a vášnivé objatia, pookrel. Pozrel naokolo, či je naozaj sám a rozhodol sa prebehnúť okolo kostola a tadiaľ cez polia. Už sa aj vystrel, že ide, ale strhol sa. Hneď pri ňom, možno tak na štyri kroky stál muž. Isto ten, ktorého pred chvíľkou videl; nebol to teda dedinský strážnik.
„Potreboval by som vašu pomoc,“ ozval sa neznámy pokojne, akoby bolo bežným zvykom nadviazať rozhovor takto za noci pri opustených hradbách.
Michal uvažoval. Ak naozaj potrebuje pomoc, môže ho zdržať a nepríde za Agnesou načas. Ak by tá pomoc aj netrvala dlho, mohol by potom niekde rozprávať, koho tu v noci stretol, a to by tiež nebolo dobre.
„Ja nie som odtiaľ,“ zaklamal.
„Nemusíte byť odtiaľ, aby ste mi pomohli. Ale ak tak urobíte, pomôžem aj ja vám, takže sa vám bude dobre vodiť,“ neznámy muž sa takmer uklonil, no po celý čas mu pritom hľadel uprene do očí. Dalo sa vycítiť, že mu naozaj na niečom záleží a chvíľku pozornosti si azda zaslúži.
Odkiaľsi zavanul mierny vánok, mesiac opäť vyšiel spoza mraku, keď Michal kývol, že dobre teda, nech hovorí, čo potrebuje.
„O veľa nejde. Aspoň nie o veľa z vašej strany. Vlastne od vás nechcem ani nocľah, ani požičať peniaze, ani nič podobné. Všetko, čo potrebujem, je otvoriť mi dvere. Nie sú zamknuté, ani nikomu tu v dedine nepatria.“
„Aké dvere, kde sú?“ nechápal Michal.
„Môžete ísť za mnou?“ pokynul neznámy muž rukou a nečakajúc na odpoveď prešiel pootvorenou bránou hradu na nádvorie. Kráčal vzpriamene a celkom pokojne. Michala zmáhala zvedavosť, ale tiež zdvorilosť a dobré mravy mu nedovolili, aby pomoc odmietol. Nasledoval ho teda až na koniec hradného dvora, kam schádza chodba do podzemných pivníc. Neznámy muž do nej vkročil ako prvý. Siahol bokom do kamenného výklenku, odkiaľ vytiahol fakľu, akoby to tu dobre poznal. Potom, ako z jeho kresadla vyleteli prvé iskry, fakľa sa rozhorela a osvetlila podzemný priestor. Muž schádzal po kamenných schodoch stále nižšie a nižšie, Michalovi čosi vàtalo hlavou. Chodba sa mu zdala priveľmi dlhá a strmá. Už ako dieťa sa tu často hrával, ale na toto si nespomínal. A už vôbec nie na ťažké dubové dreve so železným kovaním, pred ktorými nakoniec zastali.
„Prosím, pane, otvoríte mi tieto dvere?“ opýtal sa Michala neznámy muž. Plamene fakle mu na tvári vytvárali mihotavé tiene a ticho sa usmieval.
„Čo sú to za dvere? Kam vedú a prečo si ich neotvoríte sám?“
„Je to malá pomoc, čo od vás žiadam. Ale ak tak urobíte, všetko čo je za nimi, bude vaše. A buďte si istý, že i keď nedriete biedu, majetok, čo takto získate, vám budú závidieť aj grófi a baróni.“
„Doposiaľ ste sa mi zdali, ako celkom normálny človek, ktorý ma naozaj potrebuje. Ale to, čo teraz vravíte, ma napåňa obavou, či ste nezišli z mysle. A neurážajte sa,“ dodal hneď Michal, keď zbadal prekvapený výraz. „Ak viem tieto dvere otvoriť ja, viete to aj vy a nemusíte sa s nikým o nič deliť.“
„A čo ak vám poviem niečo o prekliatí? Čo ak vám poviem o čarovnej moci, ktorá mi nedovolí otvoriť dvere, aby som sa dostal tam kam patrím a som odkázaný na pomoc iného človeka? Pomôže to niečomu? Natiahnete ruku a stlačíte kľučku, alebo sa zvrtnete a odídete preč? Michal, rozmýšľajte! Včera sa vám otec vyhrážal, že ak zistí, že ste sa ešte raz stretli s vašou milovanou no chudobnou Agnesou, celú jej rodinu vyženie z dediny! Dodal aj, a to len tak mimochodom, akoby o veľa nešlo, že ak si za ženu nevezmete tú, ktorú vám vyberie s vašou matkou, vydedí vás! Chcete byť chudák, ktorý bude blúdiť hore-dolu po Uhorsku a tajiť svoje meno, aby neprišiel na posmech? Vari túžite prosiť sedliakov, aby vám dali nejakú prácu na poli za trochu jedla?“ pýtal sa neznámy, hovoriac veci, o ktorých nikto nemohol mať ani zdania.
Michal najskôr zbledol, potom sa i trochu preľakol, pretože sa tu diali veci nad jeho chápanie, ale jeho hrdosť mu nedovolila, aby s ním niekto takto rozprával.
„Chudoba nie je hanba, ak človek poctivo pracuje. Možno rád vymením všetok rodičovský majetok za Agnesinu lásku a odídem s ňou niekam ďaleko.“
„Láska je lúka plná kvetov, na ktorej sa pasú dva somáre. Najskôr zožerú všetky kvety, potom spasú i trávu, lúka zmizne a somáre ostanú. Michal, rozmýšľajte! Teraz majetkom možno pohàdate, lebo neviete, čo je chudoba. Ak dnes Agnese poviete, ako ste včera pochodili s otcom a navrhnete, aby ste ušli, myslíte si, že vás čaká šťastie? Naraz sa vám bude cnieť aj po tých nudných večeroch, keď sedávate s rodičmi v kaštieli u Mariášovcov, počúvate zdvorilostné reči o ničom, pijete ich čaj a ochutnávate jemné pečivo. Ženu, ktorú teraz isto milujete celým svojim srdcom, po rokoch budete vnímať len ako strapatú hlavu, pri ktorej sa budíte každé ráno, a ktorá vám vzala všetko pohodlie života. Vaše deti budú žobroniť o chlieb, ktorým ona bude stále šetriť a naostatok, keď zostarnete, budete si tåcť hlavou o múr malého domu, pokiaľ vôbec niekedy nejaký postavíte. Zeman a želiarske dievča, to je predsa proti všetkým pravidlám, ktoré si strážia bohaté rody. Aj váš rod. Stačí však jediné stlačenie kľučky a otvorenie dverí a všetko sa zmení. Nebudete musieť s Agnesou nikam utekať. Hrdo si ju odveziete na koči a rodičom sa vysmejete. Postavíte si kaštieľ ešte väčší ako majú Mariášiovci. Agnesa bude vážená pani s čestným miestom v prvej lavici v kostole a vaše deti dostanú všetko, po čom len zatúžia. Nezáleží vám na takomto šťastí?“
Zvonku do podzemia zaznel vzdialený hlas. Nebolo presne rozumieť slovám, ale Michalovi bolo jasné, že to nočný vartaš oznamuje polnoc. Čas, kedy sa už mal stretnúť s Agnesou pri rieke.
„Musím ísť!“ cekol Michal zlostne, otočil sa a rozbehol. Čo na tom, že takmer potme. Neprekážalo mu ani, že zakopával do kamenných schodov. Ba ani to, že neznámemu a najčudnejšiemu človeku, akého kedy stretol, chcel ešte položiť mnoho otázok. Ako mohol vedieť o Agnese a jeho včerajšom rozhovore s otcom? A ako o jeho plánoch na útek? Ale teraz Michala pri Hornáde čakala ona a v tej chvíli nebolo nič dôležitejšie.
Obloha sa trochu vyjasnila, mesiac i hviezdy zažiarili, keď Agnesa ticho a smutne hľadela na rieku. V nej sa po chvíľach vášnivého láskania i vážnych rozhovorov rozhodol Michal okúpať. Ako malý chlapec sa ponáral vo vodách Hornádu, volal na ňu, nech príde za ním. Ona však nie. Len sa zakrútila do jeho veľkého plášťa, začínala jej byť zima.
„Naozaj nejdeš? Naozaj?“ skúšal znova.
„Idem. Ale domov. Skôr, ako si niekto všimne, že tam chýbam,“ zdvihla sa, že odíde, ale Michal vybehol z rieky a začal sa utierať do košele.
„Počkaj, láska moja, nechoď. Veď vieš, čo som vravel. Stačí slovíčko a o chvíľu tu prídem aj s koňom. Nasadneme a ujdeme. Preč od bohatstva, od móresov, ktoré delia tvoju a moju rodinu. Dýcham len pre teba a nič iné nemá význam. Ešte si mi neodpovedala. Počkáš a ideme?“
Agnesa mlčala. Ak by jej pozrel zblízka do tváre, videl by slzy, čo sa jej tlačili do očí, keď nakoniec prevravela trasúcim hlasom: „Ctiť si budeš otca svojho a matku svoju. Michal, ja s tebou nemôžem odísť. Oni mi dali život, vychovali ma, učili rozprávať, chodiť, o nich sa musím postarať, keď zostarnú. Dnes na to nemyslíme, ale roky zbehnú ako voda. Ako s tým budem môcť žiť? Michal, my sa už nesmieme nikdy stretnúť.“
Posledná veta z jej úst znela ako smútočná pieseň na pohrebe. Zaryla sa Michalovi hlboko do duše, vzala mu všetku silu a nádej. Prestal sa utierať, celkom strnul a len bez slova pozeral, ako si Agnesa skladá jeho plášť a kladie ho do trávy. Chcelo sa mu kričať, biť s neviditeľným nepriateľom za svoje šťastie, hneď na to sa túžil prepadnúť pod zem, chcel nebyť.
„Vari je mojim prekliatím, že som bohatý? Počuješ?“ kričal za ňou po chvíli, keď odchádzala so zvesenou hlavou utierajúc si uplakané oči.
„Agnesa, stoj! Agneska, láska!“
Nezastavila, ba ani nespomalila. Naopak, rozbehla sa. Michala zmáhala bezmocnosť, ktorá prerástla do zúrivosti.
„Ty si ma zradila! Zradila si! Tak si bež preč od toho, kto ti dal svoje srdce! Utekaj ako zbabelec, ktorý sa bojí vlastného šťastia!“
Naozaj utekala stále rýchlejšie a rýchlejšie. Nemohla, nedokázala to počúvať. No nemala mu to za zlé. Radšej nech sa hnevá, nech ju znenávidí, ako by sa mal trápiť. Aj jej šlo puknúť srdce, ale doma sa vyplače do vankúša. To je už údel žien. Nedať svoje nešťastie najavo a prísť iným na oči, až keď sa dokážu usmievať. Presne tak to cítila, i keď v danú chvíľu celkom neverila, že sa jej to podarí.
Nádvorie opusteného hradu zívalo nočnou prázdnotou. Obkolesené kamennými múrmi, vežou a budovami, ktoré boli svedkami mnohých hýrivých udalostí, ostávalo už len naplnené tichom. Teraz však zaznel škripot brány, ktorú dokorán prudko otvoril Michal. Prešiel rovno stredom až ku vchodu do pivníc a zavolal: „Je tam niekto?“
„Prišli ste mi pomôcť, Michal?“ ozval sa hlas spoza jeho chrbta. Prekvapene sa obrátil a nemýlil sa. Neznámy tam čakal.
„Sebe chcem pomôcť. Sebe! Ak je pravda, čo hovoríte, chcem to bohatstvo, o ktorom môžu baróni a grófi len snívať. Chcem vystavať kaštieľ väčší od Mariášiovcov a chcem i služobníctvo, čo bude plniť moje priania. Tiež pivnice plné sudov tých najlepších vín a truhlice plné šperkov. Chcem plnokrvné arabské kone, lesy na honosné poľovačky, vlastných muzikantov, ktorí mi budú podľa nálady vyhrávať každý deň a koč vykladaný zlatom, aký nemá ani Mária Terézia!“
„A lásku nechcete, Michal?“ usmial sa neznámy, ale Michalova tvár stvrdla ako kameň.
„Lásku si človek nekúpi. A ak ju aj má, nevie na ako dlho. Je prchavá, sám ste hovorili, že je to len lúka plná kvetov, na ktorej sa pasú dva somáre. Chcem bohatstvo. Bohatstvo nie je dobré ani zlé. Dobrý alebo zlý je len človek. A ja to chcem, aby som ďalej nemusel počúvať príkazy rodičov. Aby som bol slobodný v tom, čo robím.“
„Dobre, Michal, dobre,“ neznámy muž sa spokojne usmieval. „Nemusíte mi nič vysvetľovať. Len už poďme. Skôr, ako začne blednúť obloha a vyjde slnko.“
„A je tam toho dosť?“ nedalo Michalovi pokoja, keď s fakľou opäť schádzali kamennými schodmi.
„Naozaj veľa. Budete to musieť prenášať celé týždne. Potajme, aby vás nikto nevidel. Ale to si už poradíte, nie?“
„Diamanty tam sú?“
„Väčšie ako slepačie vajcia.“
„Truhlice plné zlata?“
„Aj samotné truhlice sú zo zlata.“
„Perly?“
„Tých je toľko, že ak by sa vám jeden mech perlových náhrdelníkov stratil, ani to nezbadáte.“
„Nebojte sa, nič sa nestratí,“ mädlil si ruky Michal. „Je to ozaj šťastie, že som vás stretol. Zoslalo vás tu hádam samotné nebo!“
„Tak, prosím, otvorte!“ požiadal neznámy, keď konečne zastali pred dverami.
Michal nerozmýšľal ani na chvíľočku. Natiahol ruku a schytil kľučku. No v tej chvíli, presne v okamih, keď v dlani ucítil jej chladný kov, sa mu zdalo, že stráca vedomie. Odrazu akoby nebol v hradnej pivnici, ale kamsi padal. Do očí sa mu vnorilo červené blikajúce svetlo ako plamene, spomedzi ktorých naň hľadeli tváre trpiacich nešťastníkov. Zdalo sa mu, že k nemu z diaľky dolieha Agnesin plač. Na chvíľku sa pred ním zjavil jej obraz. Ležala na posteli a nariekala. Medzi vzlykmi vravela jeho meno a potom sa začala modliť, nech sú mu anjeli nápomocní, nech ju pochopí a odpustí jej, veď ho ľúbi, ale inak nemôže.
Michal na kľučku zatlačil viac, ale dvere ešte nechal zatvorené. Opäť ho začalo mátať. Počul praskot, akoby mu pod nohami pukala zem a rástla tam bezodná priepasť, ktorá ho navždy pohltí. Praskot prestal a zdalo sa mu, že ho opäť zaliala podivná žiara. Keď opadla, videl samého seba v obrovskej sále bez okien. Kam len pozrel, boli truhlice plné šperkov. Tiekla z nich však krv. Zdalo sa mu, že sa k nemu naťahuje niečia ruka a na dlani ponúka zlatú reťaz. Keď ju však chcel uchytiť, ruka mu reťaz obmotala okolo krku. Uvidel, že je to ten neznámy, avšak iný ako doposiaľ. Zlostný v tvári a so strašným úškľabkom. Do všetkého znel akýsi pravidelný a hlučný buchot. Vtedy si všimol, že to búcha ten muž. Nohou bez čižmy, ale zato s kopytom.
Prestrašený Michal pustil kľučku.
„To nič, to sú len vidiny, ktoré poklad chránia. To aby vás odstrašilo, ale buďte silný a otvorte tie dvere,“ posmeľoval ho neznámy.
„Ukáž mi nohu,“ prikázal Michal, akoby hovoril s nejakým sluhom.
„Otvorte tie dvere, bohatstvo máte na dosah!“
„Ukáž mi nohu!“ schmatol ho zúrivo Michal, ale v tej chvíli neznámy zmizol ako duch. Len fakľa padla na zem a zhasla. Podzemie hradu zaplavila tma. Michal s rukou natiahnutou k stene kráčal pomaly smerom, kde tušil východ. A keď sa konečne dostal na hradné nádvorie, rozbehol sa.
Utekal domov. Hlava mu horela ako v horúčke, nohy bežali akoby samé a plášť za ním vial ako čierna zástava. Teraz sa už nerozhliadal, či ho niekto vidí, či nie. V okamihu od hradu okolo kostola, potom popred kaštieľ až na dvor ich zemianskej kúrie. Nevošiel však do svojej izby. Vbehol do maštale. Tam ho čakal jeho kôň, jediný tvor, ktorého oddanosťou si bol ešte istý. Ani sedlo mu nedal, len ohlávku pretiahol cez hlavu a vyskočil mu na chrbát. Hnal ho cvalom cez celú dedinu, klopot kopýt rozbrechal všetkých psov. A potom ďalej. Rýchlo ako o život až do kopca, tam k strmej stráni, odkiaľ často zvykol pozerať na okolie.
Michal sa nemýlil. Jeho kôň mu bol naozaj oddaný celou bytosťou. Ani na chvíľu nezaváhal, keď ho Michal hnal skočiť zo strmého svahu. Tak ich ráno našli. Màtvych. Pod vrchom a strminou, ktorú dodnes volajú Miškova tureň.
A neznámy muž? Vraj sa stále z času na čas objaví a prosí ľudí, aby mu v podzemí otvorili dvere. Poklad ešte stále čaká, nikto však nevie, akú cenu zaplatí jeho nálezca...
* * *
Poznámky autora:
Datovanie povesti – povesť bola zaradená do konca 18. storočia z toho dôvodu, že hrad vyhorel v roku 1773. Potom bol ešte opravený, ale rod Mariášiovcov (Mariássy) sa presťahoval do viacerých kaštieľov.
Hrad – stojí priamo v obci Markušovce. Postavený bol v roku 1284, prestavaný a rozšírený na prelome 15. a 16. storočia. Po rozbrojoch Mariášiovcov s Levočou a 13 spišskými mestami hrad v roku 1527 po boji vyhorel. Naviac bol odňatý majiteľom, ktorí ho získali späť až v roku 1538. Nasledovala druhá obnova, ktorá mu dala súčasný vzhľad. Požiar opäť zasiahol hrad v roku 1773, v roku 1789 ho znovu čiastočne obnovili, ale Mariášiovci sa už presťahovali do kaštieľov. V súčasnosti je hrad v súkromnom vlastníctve potomkov Mariášiovcov, je uzatvorený a verejnosti neprístupný.
Kostol sv. Michala – sa nachádza hneď pri hrade. Pôvodne bol vystavaný v románskom slohu, dnes v ňom dominuje gotika. Prvú zmienku o kostole poznáme z roku 1280. Rozšírený bol v rokoch 1486 a 1500. Po požiari v roku 1773 bol prestavaný, ale zachoval sa jeho gotický charakter. Veža bola po ďalšom požiari dostavaná na súčasnú výšku v roku 1882. Interiér je prevažne barokový. Okolo kostola sa nachádzajú hrobky Mariášiovcov najmä zo 16. a 17. storočia.
Kaštieľ – bol postavený v renesančnom štýle v roku 1643. Okrem toho, že slúžil ako rodinné sídlo Mariášiovcov, niektoré priestory využívala aj humanistická škola, ktorú Pavol Mariáši založil už v roku 1567. V roku 1773 kaštieľ prešiel rokokovou úpravou a v jeho záhradách vznikla druhá úžasná stavba – letohrádok Dardanely. Dnes je v kaštieli múzeum dobového nábytku, ktorý však pochádza zo zbierky rodu Čáki (Csáky). V letohrádku Dardanely sa nachádza expozícia historických hudobných nástrojov.
Miškova tureň – kopec so strmým svahom, pri ktorom sa ešte dodnes konajú svätojánske ohne.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
